Bitka o Francúzsko
Bitka o Francúzsko | |||||||
---|---|---|---|---|---|---|---|
Súčasť bojov na západnom fronte počas Druhej svetovej vojny | |||||||
| |||||||
Protivníci | |||||||
Francúzsko Belgicko Spojené kráľovstvo Kanada Holandsko Luxembursko Poľsko Česko-Slovensko |
Nacistické Nemecko Taliansko | ||||||
Velitelia | |||||||
Maurice Gamelin Maxime Weygand Lord Gort (britský expedičný zbor) |
Gerd von Rundstedt (Skupina armád A) Fedor von Bock (Skupina armád B) Wilhelm von Leeb (Skupina armád C) | ||||||
Sila | |||||||
144 divízií | 141 divízii | ||||||
Straty | |||||||
približne 200 000 mŕtvych 1 900 000 zajatých |
približne 150 000 mŕtvych alebo zranených | ||||||
Západný front |
---|
Čudná vojna - Francúzsko - Dynamo - Británia - Dieppe - Overlord - Dragoon - Market Garden - Šelda - Hürtgenský les - Aachen - Ardeny - Varsity |
Bitka o Francúzsko (10. máj – 22. jún 1940) začala útokom nemeckých vojsk na Holandsko, Belgicko, Luxembursko (Fall Gelb), ktorý znamenal likvidáciu najlepších spojeneckých armád. Následne pokračovala útokom na Francúzsko (Fall Rot) a skončila kapituláciou Francúzska v Compiègne (ostatné štáty boli rozdrvené či kapitulovali už skôr).
Situácia na začiatku roku 1940
[upraviť | upraviť zdroj]Potom ako nemecká Tretia ríša obsadila Poľsko, presunula svoju pozornosť na sever a západ. Na jar 1940 Nemci vtrhli do Dánska a Nórska. Kým prebiehali boje v tejto oblasti a Spojenci na západnom fronte viedli neefektívnu čudnú vojnu, Hitler a nemecké najvyššie velenie vypracovávalo plány na obsadenie severného Francúzska, ktoré by bolo neskôr nástupným územím pre útok na Spojené kráľovstvo. Už pred začiatkom vojny dodržiavali krajiny Beneluxu čo najprísnejšiu neutralitu, aby sa za každú cenu vyhli napadnutiu. Napriek tomu v tajnosti už viedli prípravy na spoluprácu so Spojencami, v prípade, že by ich Nemci napadli. Najvyšší veliteľ francúzskej armády Maurice Gamelin, pritom na začiatku vojny uvažoval o možnosti vojenského obsadenia krajín Beneluxu, predtým, než sa o to pokúsi Nemecko. Na takéto plány však francúzska vláda nepristúpila. A tak bola do konca roku 1939 jediná francúzska vojenská aktivita na nemecko-francúzskych hraniciach ofenzíva do Sárska, ktorá však bola vedené veľmi opatrne, a jednotky fakticky nepostúpili mimo dostrelu diel Maginotovej línie.
Plány bojov
[upraviť | upraviť zdroj]Nemecké plány
[upraviť | upraviť zdroj]Pôvodný plán vypracovaný hlavným veliteľstvom pozemného vojska na čele s Waltherom von Brauchitscha plánovalo konvenčnejšie myslený útok s podobným scenárom pripomínajúcim útok na Francúzsko cez prvú svetovú vojnu, vedený cez neutrálne štáty Beneluxu. Tie boli začlenené medzi ciele útoku hlavne s cieľom vyhnúť sa silne opevnenej Maginotovej línie. Boli pripravené dve hlavné invázne zoskupenia. Prvým bola Skupina armád B Fedora von Bocka, ktorá mala napadnúť najsilnejšími tankovými jednotkami vlastné jadrá Belgicka a Holandska a neskôr postupovať pozdĺž pobrežia. Skupina armád A Gerda von Rundstedta, mala viesť podporný útok južne od prvej skupiny. Najslabšia Skupina armád C Wilhelma von Leeba mala držať pozície pred Maginotovou líniou. Gerd von Rundstedt a hlavne jeho náčelník štábu Erich von Manstein, ale videli v pláne slabosť, pretože po jeho uskutočnení by s najväčšou pravdepodobnosťou hlavné sily francúzskej armády, ktoré bolo potrebné zničiť čo najskôr, zostali stále bojaschopné. Presadzovali preto, aby hlavný úder viedla Skupina armád B, ktorá by rýchlo prešla Ardenami a odrezala by tak veľkú časť britských a francúzskych vojsk v Belgicku a Holandsku. Strata týchto najlepších divízií by výrazne demoralizovala zvyšok spojeneckých jednotiek a výrazne podlomila ich bojaschopnosť. Po ich zničení už mala byť likvidácia Francúzska relatívne jednoduchou záležitosťou. Hitler, ktorý pôdvodne nepočítal s tým, že by mohol tak ľahko poraziť Francúzsko v priebehu jedného ťaženia nakoniec s týmto odvážnym plánom súhlasil.
Spojenecké obranné plány
[upraviť | upraviť zdroj]Spojenci na fronte nevyvinuli žiadnu rozhodujúcu aktivitu a spoliehali sa na to, že sa bude Poľsko brániť dlhšie. Získaný čas sa mal využiť na dobudovanie armády a najmä chýbajúcich obrnených jednotiek. Francúzi s Angličanmi sa spoliehali na viacero faktov, jedným z nich bolo držanie silných záloh severne od Paríža, ktoré mali zasadiť do bojov neskôr. Spoliehali sa tiež na to, že Nemci budú viesť hlavný útok cez Holandsko a nie cez Ardeny, ktoré spojenecké velenie považovalo za ťažko priestupné pre vtedajšiu obrnenú techniku. Francúzi plánovali držať obrannú líniu na Holandskej rieke Dijle, s dôrazom na slabinu medzi ňou a riekou Meusou pri meste Gembloux, kde plánovala koncentrovať väčšiu časť svojich tankov.
Prvá fáza
[upraviť | upraviť zdroj]Operácia začala 10. mája 1940, keď Nemecké vojská rýchlo obsadili Luxembursko a nemeckí parašutisti zoskočili pri Rotterdame v tzv. Pevnosti Holandsko. V ten istý deň 10. mája dobyli nemeckí parašutisti belgickú pevnosť Eben Emael strážiacu prechody cez Albertov kanál neďaleko mesta Liège, ktoré bolo dobité o tri dni neskôr. 14. mája kapitulovala posádka v Rotterdame a o deň neskôr kapitulovalo celé Holandsko, čím sa Nemecku otvorila cesta do Francúzska. Kráľovná Wilhelmina odišla s exilovou vládou do Británie.
Medzi 12. a 13. májom sa stretlo v sérii zrážok obrnených jednotiek asi 1500 spojeneckých a nemeckých tankov Skupiny armád B v bojoch o Hannut. Francúzi stratili po prvom dni ťažkých bojov asi 100 tankov, kým Nemci prišli o 160, napriek tomu sa im podarilo nasledujúceho dňa postúpiť ďalej, v bojoch tu však Francúzi získali čas na vybudovanie druhej línie a ich tankové jednotky sa neskôr stiahli. Hoepner sa napriek rozkazom pokúsil ďalší deň zaútočiť na dobre bránené francúzske pozície, ale neuspel. O bitke sa však rozhodlo na južnejšom úseku frontu.
Belgické hlavné mesto Brusel bolo obsadené 17. mája, ale belgická armáda aj naďalej pokračovala v odpore, a spoločne s francúzskou a britskou armádou ustúpili za rieku Somme, kam sa Nemci dostali až 20. mája. V ten istý deň sa dostal Wehrmacht k pobrežiu kanála La Manche. O štyri dni prelomila nemecká tanková skupina generála von Kleista obranu k rieke Šelde, ale Hitler jej nariadil zastaviť postup na prístav Dunkerque, kde sa nachádzalo asi 350 000 britských a francúzskych vojakov, čím umožnil evakuáciu veľkej časti vojska, ktoré bolo prepravené do Anglicka. Po znovuvyzbrojení mohli byť vojaci opäť nasadení do bojov.
Nemecké jednotky postupujúce k rieke Meuse ju dosiahli poobede 12. mája. To dovolilo všetkým trom armádam Skupiny armád A vytvoriť na druhom brehu tri predmostia, jedno na juhu pri Sedane, ďalšie pri Monthermé 20 km severozápadne a tretie pri Dinant, ďalších 50 km na sever. Francúzska obrana rieky Meusy bola na pomerne dobrej úrovni z technického hľadiska. Kvalitné obranné postavenia však zaisťovali iba záložné jednotky. 13. mája začali Nemci svoj útok silným bombardovaním a delostreleckým ostreľovaním francúzskych pozícií v okolí Sedanu. Napriek tomu že sa posádky bunkrov spočiatku držali dobre, po silnom bombarovaní a úteku ich delostreleckých jednotiek sa nakoniec zrútila aj ich obrana. Nemci pri tom prenikli asi 8 km za rieku za pomerne malých strát. Medzi francúzskymi jednotkami vtedy vypukla panika a neporiadok. Vojaci utekali zo svojich postavení pri zmienkach o nemeckých tankoch v ich tyle.
14. mája podnikli Francúzi útok 4. a 7. tankovým plukom vyzbrojených tankmi FCM 36 za podpory pechoty pri dedine Bulson. Narazili však na silnú nemeckú obranu. Toho istého dňa sa Spojenci pokúsili o nálety na prepravu cez Meusu, do útoku nasadili všetky dostupné bombardéry v oblasti. Ich útoky sa skončili katastrofickými stratami a prepravu nijak vážne nenarušili, pretože Nemci koncentrovali v oblasti veľké množstvo protilietadlového delostrelectva. V nasledujúcich dňoch pokračoval Heinz Guderian v rozširovaní predmostia, za stálych protiútokov francúzskych obrnených jednotiek. Tie vyvrcholili v bojoch okolo dedinky Stonne medzi 15. a 18. májom. Guderianove a Rommelove tanky počas týchto dní využili svoju lepšiu manévrovaciu schopnosť a porazili proti nim nasadzované jednotky. Rommelova 7. tanková divízia postupovala tak rýchlo, že unikla z dosahu radiostaníc svojej skupiny armád, za čo ju neskôr začali prezývať „divízia duchov“. Obaja títo velitelia konali v rozpore s vyššími rozkazmi a pokúšali sa aplikovať taktiku bleskovej vojny aby naplno využili možnosti svojich vojsk a chýb, ktoré urobil nepriateľ. Práve im mohol Hitler najviac vďačiť za rýchle odrezanie francúzskych, britských a belgických vojsk v severovýchodnom Francúzsku, čo vytvorilo najdôležitejší predpoklad pre porážku Francúzska.
V kritickej situácii, ktorá nastala priletel nový ministerský predseda Spojeného kráľovstva Winston Churchill do Paríža, aby sa stretol so svojimi francúzskymi kolegami. Jeho prekvapenie však bolo veľké, keď zistil, že Francúzi už nemajú žiadne rezervy, ktorými by mohli zastaviť postup nepriateľa na hlavné mesto. Onedlho nato Paul Reynaud odvolal Mauricea Gamelina pre jeho neúspech pri odrazení nemeckej ofenzívy a nahradil ho Maximom Weygandom.
Nemci zatiaľ pokračovali v útoku, 20. mája obsadili Amiens, zaistili si predmostia cez rieku Somme v Abbeville. Ich predsunuté jednotky už prakticky kontrolovali i ústie rieky do kanálu La Manche, čím definitívne odrezali Britský expedičný zbor, francúzske, belgické a holandské jednotky v pasci na severovýchode. Nasledujúceho dňa začali Briti protiútok proti von Kleistovým armádam, ktoré ich obchvacovali z juhu. Boje sa neskôr stali známe ako bitka o Arras. Nemci sa čoskoro spamätali z počiatočného šoku a začali postupovať na Boulogne a Calais.
Evakuácia z Dunkerque
[upraviť | upraviť zdroj]Briti si už dávnejšie uvedomili svoju nezávideniahodnú situáciu, do ktorej sa dostali a preto zanechali protiútokov a začali sa sústrediť na obranu pobrežia. 25. mája však Nemci dobyli Boulogne a Calais padlo v priebehu nasledujúcich 3 dní. Spojenci urýchlene rozbehli operáciu Dynamo, ktorá mala za cieľ evakuovať čo najviac vojakov, z obkľúčeného Dunkerque, do Británie. V tej dobe sa však odohrala veľmi významná udalosť, keď Hitler prikázal zastaviť útok na mesto aby ho mohlo bombardovať letectvo. Bolo to pravdepodobne vďaka tomu, že sa obával veľkých strát svojich najlepších jednotiek, ku ktorým mohlo dôjsť pri útokoch na veľké koncentrácie spojeneckých jednotiek. Svoju rolu zohralo aj Göringove ubezpečenie, že Luftwaffe evakuácii spoľahlivo zabráni. Prestávka v nemeckom útoku sa však viac vyplatila spojencom, ktorí boli schopní posilniť obranu, ktorá potom vyše 10 dní odolávala nemeckým útokom. Útoky Luftwaffe navyše nakoniec neboli až také účinné aby preprave zabránili.
Potom ako Francúzi a Briti oznámili predstaviteľom Belgicka, že budú opúšťať Dunkerqe, vyhlásil belgický kráľ Leopold III. kapituláciu belgických vojsk. Nemcom sa podarilo obsadiť Dunkerqe až 4. júna, keď sa už evakuácia z veľkej časti blížila ku koncu a hlavná časť vojska bola zachránená. Celkovo asi 218 226 britských a okolo 120 000 francúzskych vojakov. V meste však zostalo 40 000 francúzskych a britských vojakov, ktorí do poslednej chvíle držali obrannú líniu a umožnili svojim spolubojovníkom uniknúť z obkľúčenia – všetci obrancovia boli zajatí Nemcami.
Druhá fáza – útok na Francúzsko
[upraviť | upraviť zdroj]Po porážke spojeneckých jednotiek v severovýchodnom Francúzsku a Belgicku sa Francúzi ocitli vo veľmi ťažkej situácii, od rieky Sommy po Sedan sa vytvoril nový 600 km dlhý front, ktorý museli obsadiť iba záložnými či menej kvalitnými jednotkami. Celkovo mali k dispozícii 64 + 1 britskú divíziu.
5. júna prekročili Nemci rieku Sommu a začali tak postup na Paríž zo severovýchodu. 9. júna začal hlavný nemecký nápor na Maginotovu líniu. O deň neskôr vyhlásilo Mussoliniho Taliansko rozkladajúcemu sa Francúzsku a Spojenému kráľovstvu vojnu. Talianska armáda ale nebola na vojnu pripravená, a preto vôbec nevstúpila na francúzske územie, s výnimkou Korziky. 10. júna ušla francúzska vláda do Bordeaux. Paríž bol vyhlásený za otvorené mesto a vojská Wehrmachtu do neho vstúpili o dva dni neskôr. Francúzi sa vzdali dobrovoľne hlavného mesta, aby uchránili kultúrne pamiatky mesta pred vojnovými útrapami a všeobecným zničením. 12. júna začali demoralizovaní francúzski vojaci so všeobecným ústupom, no boje pokračovali až do 22. júna.
Kapitulácia
[upraviť | upraviť zdroj]15. júna sa podaril nemeckým vojskám prielom Maginotovej línie, ktorá bola z veľkej časti dobytá nasledujúci deň. Nemecká armáda prekročila horný tok Rýnu, a francúzska vláda na čele s Paulom Reynaudom odstúpila, pretože stále nebola ochotná kapitulovať. Nastúpila nová vláda, ktorú zostavil maršal Phillipe Pétain, ktorý okamžite požiadal nemeckých predstaviteľov o mier. Zvyšky francúzskych vojsk na Maginotovej línii a v Lotrinsku sa zúfalo bránili, ale boli obkľúčené tankovou armádou generála Guderiana. Keď sa pokúsili o protiútok, boli takmer okamžite obkľúčení. Ďalej sa nemecké vojská dostali až do Lyonu a odtiaľto do Álp. Nemecké velenie pristúpilo na požiadavky a 22. júna podpísalo v Compiègne s francúzskymi zástupcami kapituláciu Francúzska. Kapitulácia bola podpísaná na rovnakom mieste, kde museli predstavitelia Nemecka podpísať kapituláciu po prehranej prvej svetovej vojne.
Hitler počas posledných dní bojov vo Francúzsku navrhol pripraviť inváziu do Švajčiarska. Plány tzv. operácie Tannenbaum nakoniec neboli nikdy realizované.[1]
Rozdelenie
[upraviť | upraviť zdroj]Francúzsko bolo rozdelené na dve časti. Sever krajiny bol okupovaný Nemcami, tu sa nacisti pripravovali na útok na Spojené kráľovstvo – operácia Seelöwe. Na juhu krajiny vznikla francúzska vláda, ktorá sídlila vo Vichy, a na jej čele stál maršal Pétain. Táto vláda bola formálne slobodná, kolaborovala však s Nemcami, a po nejakom čase sa dostala pod absolútnu moc Tretej ríše. 24. júna bolo v Ríme podpísané prímerie medzi Talianskom a Francúzskom a na ďalší deň nastal pokoj zbraní. 1. júla obsadil Wehrmacht Normanské ostrovy v kanále La Manche. Bolo to jediné britské územie, ktoré bolo za druhej svetovej vojny dobyté a okupované Nemeckom. Boje medzi Spojeným kráľovstvom a nacistickým Nemeckom následne pokračovali počas bitky o Britániu.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Nolan, C. J., 2010, The Concise Encyclopedia of World War II. Two Volumes. Greenwood, Santa Barbara, s. 1067
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]- Commons ponúka multimediálne súbory na tému Bitka o Francúzsko