Os Berlín-Rím-Tokio

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

██ štáty Osi

Os Berlín-Rím-Tokio bolo vojensko-politické zoskupenie štátov počas druhej svetovej vojny.

Zoskupenie vzniklo v medzivojnovom období, ako reakcia na vojenské zmluvy medzi Poľskom, Anglickom a Francúzskom. Vedúcou mocnosťou Osi bolo Nemecko s nacistickým režimom diktátora Adolfa Hitlera. Dôležitou mocnosťou v Európe, tak isto s podobným fašistickým režimom, bolo tiež Taliansko, vedené Benitom Mussolinim. V októbri 1936 bola medzi nimi podpísaná dohoda, ktorá určovala nemecké a talianske sféry vplyvu v Európe. Vo svojom prejave 1. novembra 1936 Mussolini povedal, že odteraz sa budú všetky európske krajiny točiť okolo osi Berlín-Rím, z čoho vzniklo pomenovanie paktu. Takmer simultánne, v novembri 1936, bola medzi Nemeckom a Japonskom podpísaná zmluva proti Kominterne (komunistom). V máji 1939 Nemecko a Taliansko uzavreli vojenský (oceľový) pakt, ku ktorému sa v roku 1940 pridalo Japonsko, a pakt sa tak zmenil na Os Berlín-Rím-Tokio.

Sovietsky zväz, vedený J.V. Stalinom, podpísal v auguste 1939, ešte pred začiatkom vojny dohodu s Hitlerom o rozdelení Poľska. Napriek tomu, že sa ZSSR takto podieľalo na rozpútaní 2. svetovej vojny útokom na Poľsko 17 dní po nemeckom vpáde, nebolo považované za krajinu Osi.

24. novembra 1940 slovenská delegácia, ktorú viedol predseda vtedajšej slovenskej vlády a aj minister zahraničných vecí Vojtech Tuka podpísala v Berlíne pristúpenie k tomuto paktu.[1] 25. novembra 1940 sa Tuka osobne stretol aj s Hitlerom.[2] 

V roku 1941 nemecká armáda už nemala na území kontinentálnej Európy žiadnych nepriateľov, keďže porazila Nórsko, Francúzsko aj krajiny Beneluxu. 22. júna 1941 napadlo Nemecko svojho pôvodného spojenca - Sovietsky zväz. K Nemecku sa pripojilo v tejto vojne viacero krajín ako Fínsko, Rumunsko, Maďarsko, Chorvátsko a Slovensko. Vojne so ZSSR sa ako jediné z nemeckých spojencov vyhlo Bulharsko.

Prvou z krajín Osi, ktorá bola vo vojne porazená a jednala o mieri so Spojencami, bolo v roku 1943 Taliansko. Neskôr v 2. polovici roku 1944 nasledovali krajiny východnej Európy ako Rumunsko a Bulharsko. V auguste povstala proti okupácii krajiny aj značná časť slovenskej armády. Na stranu spojencov prešlo aj Fínsko. Jedným z posledných nemeckých spojencov v Európe zostalo Maďarsko, ktorého obsadenie sovietskymi jednotkami bolo dovŕšené na prelome rokov 1944 a 1945. Samotné Nemecko kapitulovalo 8. mája 1945, čím ukončilo boje druhej svetovej vojny v Európe. Japonsko vzdorovalo nátlaku spojeneckých síl o niekoľko mesiacov dlhšie. V auguste 1945 však boli jeho jednotky v Mandžusku napadnuté Sovietmi a na jeho územie boli zhodené Američanmi dve atómové bomby. Japonské ozbrojené sily kapitulovali 2. septembra 1945.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Karol Murgaš – Pakt statočných povinností (Politická reportáž o historických dňoch 23. – 26. novembra 1940), Turčiansky sv. Martin 1940
  2. Jozef Kuric: Pred sedemdesiatimi štyrmi rokmi sa Slovenská republika pridala k Osi zla, blog dennikn.sk, 24. nov. 2014, Online

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]