Fašizmus

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Symbol talianskeho fašizmu

Fašizmus (po taliansky fascismo) je totalitná ideológia, resp. politické hnutie, antidemokratického a antiliberálneho zamerania. Fašistická ideológia vychádza z patriotizmu (narozdiel od národného socializmu resp. nacizmu vychádzajúceho z nacionalizmu). Fašistická politická teória a prax sa po prvýkrát presadila v medzivojnovom Taliansku vedenom Benitom Mussolinim.

Pôvod pojmu[upraviť | upraviť zdroj]

Pojem fašizmus pochádza z latinského slova fasces, ktoré sa prekladá ako zväzok, pôvodne totiž označovalo prúty zviazané červenou páskou s vyčnievajúcou sekerou. Tento znak sa nosil pred konzulmi rímskeho impéria ako znak ich autority. Prvá fašistická organizácia bola Mussoliniho Fasci d'Italiani di Combattimento - Bojové zväzky Talianov.

Vznik a príčiny šírenia fašizmu[upraviť | upraviť zdroj]

Fašistická ideológia je následkom 1. svetovej vojny, prevzala však myšlienky mnohých politických filozofov a teoretikov.

Jedným zo zdrojov bol Aristotelov a Hegelov organicizmus, nadraďujúci záujmy celku nad záujmami jednotlivca. Významnú úlohu zohrala aj Nietzscheho predstava o nadčloveku, vôli k moci a dvojakej morálke, ako aj teória elít Vilfreda Pareta, objasňujúca uplatnenie vodcovského princípu.

Ako teoretici fašizmu sa prejavili predovšetkým Benito Mussolini, Giovani Gentile a Mario Palmieri, ktorý vo svojej Filozofii fašizmu označuje za základné princípy fašizmu jednotu, autoritu a povinnosť.

Za príčinu víťazstva fašizmu v európskych krajinách je možné považovať nestabilitu a nejednotnosť miestnych (väčšinou koaličných) vlád, pretrvávajúcu ekonomickú a politickú krízu, nedôveru verejnosti k demokratickým princípom, nakoniec tiež boľševickú revolúciu v Rusku a obavy vyšších a stredných vrstiev z rozšírenia revolúcie do ďalších krajín a s tým súvisiaci rast moci komunistických hnutí.

Charakteristika fašizmu[upraviť | upraviť zdroj]

Fašistické hnutie v Taliansku[upraviť | upraviť zdroj]

Prvým politikom, ktorému sa podarilo aplikovať fašizmus v štátnej praxi, bol Benito Mussolini (1883 - 1945). V roku 1919 založil organizáciu Fasci d'Italiani di Combattimento (Bojové zväzky Talianov), roku 1921 sa organizácia zmenila na fašistickú stranu nazvanú Partito Nazionale Fascista (Fašistická národná strana). Mussolini uchopil moc v Taliansku 28. októbra 1922 pri takzvanom Pochode na Rím a taliansky kráľ Viktor Emanuel III. ho vymenoval za ministerského predsedu.

Benito Mussolini a Adolf Hitler počas vojenskej prehliadky v obsadenej Juhoslávii

Obdobie do roku 1926 je označované ako obdobie zákonnej diktatúry. V prvej Mussoliniho vláde dokonca prevažovali nefašistickí ministri. Počas tohto obdobia, konkrétne 10. júna 1924, bol zavraždený socialistický poslanec Giacomo Matteotti, ostrý kritik fašistického hnutia a Mussoliniho osoby zvlášť. Mussolini vraždu odsúhlasil. Proti tomuto legálnemu zločinu sa zdvihla vlna odporu. Časť poslancov dokonca odmietala zasadať, navyše niektorí fašisti opustili stranu. Benito Mussolini 3. januára 1925 priznal zodpovednosť za vraždu a roku 1926 vyhlásil fašistickú diktatúru s vládou jednej strany.

Fašizmus skoro vyústil do agresívnej zahraničnej politiky talianského štátu a vedenia dobyvačných vojen. V roku 1936 Taliansko napadlo a dobylo Abesíniu. Pred začiatkom druhej svetovej vojny sa Taliansko stalo spojencom nacistického Nemecka. Do vojny oficiálne vstúpilo 10. júna 1939 a už v apríli uskutočnilo ďalšiu agresiu, a to napadnutie Albánska.

Taliansky fašistický režim padol 25. júla 1943. Mussolini bol odvolaný a uväznený. Nový taliansky premiér Badoglio sa rozhodol so spojencami spolupracovať. 3. septembra podpísal kapituláciu, ktorá bola zverejnená 8. septembra. Benito Mussolini hneď v septembri za pomoci nemeckých výsadkárov ušiel z väzenia a na severe Talianska, okupovanom nemeckými vojskami, sa postavil do čela socialistickej republiky s vládou v Salo. Mussolini a jeho manželka boli popravení na úteku 28. apríla 1945.

Ďalšie fašistické režimy[upraviť | upraviť zdroj]

Frankizmus[upraviť | upraviť zdroj]

Španielsky fašizmus dostal názov podľa svojho vodcu, generála Francisca Franca. Franco sa k moci dostal vďaka víťazstvu v občianskej vojne, ktorá v destabilizovanom Španielsku prepukla medzi jeho fašistickou stranou a takzvanými republikánmi, ktorí predstavovali nesúrodú zmes najmä komunistických a anarchistických radikálov. Bol podporovaný nacistickým Nemeckom a fašistickým Talianskom, stranu republikánov podporovalo Francúzsko a hlavne stalinistický Sovietsky zväz.

Hneď po svojom nástupe k moci zakázal Franco opozičné politické strany a začal prenasledovať svojich oponentov. Postupne vytvoril vysoko autoritatívny systém, ktorý sa opieral o konzervatívne orientovanú časť obyvateľstva a španielsku katolícku cirkev. Pre tieto skupiny predstavoval menšie zlo a záruku stability a ochrany pred červeným terorom.

V roku 1947 bol čiastočne reorganizovaný systém a obnovená monarchia, ale Franco sa zároveň stal doživotným regentom, ktorý má právo menovať ďalšieho kráľa. Ďalšia reorganizácia nasledovala o desať rokov neskôr, kedy sa Franco stal predsedom vlády.

Frankov režim sa vyznačoval najmä netoleranciou k menšinovým národom, ako sú Katalánci alebo Baskovia. Jediným spisovným jazykom bola španielčina (kastílčina). Katalánčina či baskičtina boli oficiálne zakázané. Po jeho smrti a nástupe Juana Carlosa I. boli znova povolené. Katalánsko, Baskicko a iné provincie získali určitú autonómiu.

Perónizmus[upraviť | upraviť zdroj]

Perónizmus bol neskôr interpretovaný buď ako oneskorený fašizmus, autoritársky režim, bonapartizmus, národný populizmus alebo ako populistická rozvojová diktatúra. Prípadne ho nazývali korporativisticko-populistickým režimom, robotníckym populizmom, národno-ľudovým režimom, alebo najčastejšie populizmom. Niektorí analytici tvrdia, že perónizmus sa nedá zaradiť do žiadnej politologickej kategórie. Sám Perón tvrdil, že nemôže existovať univerzálna politická doktrína, lebo podmienky v jednotlivých krajinách sveta nie sú univerzálne.

Generál Perón[upraviť | upraviť zdroj]

Zakladateľom perónizmu bol argentínsky generál Juan Domingo Perón. V roku 1943 bol jedným z vodcov júnového vojenského prevratu. V období 1943 - 1944 bol ministrom práce, v roku 1944 sa stal ministrom obrany, v júli 1944 viceprezidentom. Hlavou štátu bol v rokoch 19461955.

Generál Perón bol obdivovateľom talianského fašizmu, ktorý si upravil na argentínske pomery. Perónizmus sa nazýva fašizmom nižších vrstiev, pretože ho pri moci držal nielen vďaka armáde, ale aj vďaka podpore robotníkov, na ktorých bol závislý. Vojakov, ktorí mu boli verní, povyšoval Perón na dôstojníkov bez dôstojníckych skúšok. Tým proti sebe poštval časť vojakov, ktorí vyhlásili neposlušnosť a páchali atentáty na robotnícke zhromaždenia.

Perón mal zo začiatku podporu v cirkvi, ktorej podporu však v roku 1946 stratil. V roku 1955 Perón abdikoval, do čela štátu bol znova zvolený v roku 1973. Volebné obdobie skončilo jeho smrťou v roku 1974.

Charakteristické znaky Perónizmu[upraviť | upraviť zdroj]

  • nadraďuje záujmy celku nad záujmy jednotlivca
  • usiluje sa vybudovať totalitný štát
  • oslobodzuje sa od cudzích vplyvov
  • na čele štátu požaduje silného vodcu
  • považuje sám seba za tretiu cestu medzi kapitalistickou a komunistickou ekonomikou
  • svoju moc opiera o robotnícku podporu

Dnešný perónizmus[upraviť | upraviť zdroj]

Perónizmus dnes v Argentíne zastupuje Strana rovnosti, ktorá je veľmi nejednotná a teda sa ťažko presadzuje.

Fašizmus dnes[upraviť | upraviť zdroj]

Na konci 20. storočia sa objavil rad menších skupín a politických strán s neofašistickými myšlienkami, ktoré sa šíria po celom svete. Relatívne významné neofašistické strany existujú napríklad v Taliansku. V Nemecku a v iných krajinách sa vplyv neofašizmu prekrýva s neonacizmom.

Povedali o fašizme[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]