Fašizmus

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Symbol talianskeho fašizmu

Fašizmus (po taliansky fascismo) je forma radikálneho autoritatívneho nacionalizmu vyznačujúca sa obsesívnymi predstavami o rozklade spoločnosti, dekadencii a o národnom potupení, snažiaca sa o dosiahnutie utopického národného znovuzrodenia. Fašistická politická teória a prax sa po prvýkrát presadila v medzivojnovom Taliansku vedenom Benitom Mussolinim.

Pôvod pojmu[upraviť | upraviť zdroj]

Pojem fašizmus pochádza z latinského slova fasces, ktoré sa prekladá ako zväzok, pôvodne totiž označovalo prúty zviazané červenou páskou s vyčnievajúcou sekerou. Tento znak nosili osobní strážcovia pred konzulmi rímskeho impéria ako znak ich autority a moci. Prvá fašistická organizácia bola Mussoliniho Fasci d'Italiani di Combattimento – Bojové zväzky Talianov.

Vznik a príčiny šírenia fašizmu[upraviť | upraviť zdroj]

Fašistická ideológia je následkom 1. svetovej vojny, prevzala však myšlienky mnohých politických filozofov a teoretikov.

Jedným zo zdrojov bol Aristotelov a Hegelov organicizmus, nadraďujúci záujmy celku nad záujmami jednotlivca. Významnú úlohu zohrala aj Nietzscheho predstava o nadčloveku, vôli k moci a dvojakej morálke, ako aj teória elít Vilfreda Pareta, objasňujúca uplatnenie vodcovského princípu.

Ako teoretici fašizmu sa prejavili predovšetkým Benito Mussolini, Giovani Gentile a Mario Palmieri, ktorý vo svojej Filozofii fašizmu označuje za základné princípy fašizmu jednotu, autoritu a povinnosť.

Za príčinu víťazstva fašizmu v európskych krajinách je možné považovať nestabilitu a nejednotnosť miestnych (väčšinou koaličných) vlád, pretrvávajúcu ekonomickú a politickú krízu, nedôveru verejnosti k demokratickým princípom, nakoniec tiež boľševickú revolúciu v Rusku a obavy vyšších a stredných vrstiev z rozšírenia revolúcie do ďalších krajín a s tým súvisiaci rast moci komunistických hnutí.

Definícia pojmu fašizmus[upraviť | upraviť zdroj]

Snaha o definovanie pojmu fašizmus patrí medzi najpertraktovanejšie témy historiografie 20. storočia a dodnes neexistuje medzi historikmi všeobecná zhoda.[1] Termín fašizmus sa používa v rôznych významoch od najužšieho, zahrňujúceho len taliansku variantu Benita Mussoliniho, až po najširšie, pri ktorých funguje slovo fašista ako urážka. To často viedlo bádateľov k otázke, či je vôbec používanie tohto pojmu užitočné.[2]

Jedna z najvýznamnejších definícií, ktoré dodnes ovplyvňujú bádateľov je marxistická definícia. Tá bola prijatá na zjazde Kominterny v roku 1935:

"Fašizmus je najviac otvorene teroristická diktatúra najreakčnejších, najšovinistickejších a najimperialistickejších elementov finančného kapitálu“[3]

Tento prístup ale nedokázal vysvetliť, prečo vznikali fašistické hnutia ako v rozvinutých (Nemecko), tak aj v zaostalešjších (Taliansko) krajinách, nedokázali podchytiť viaceré socio-ekonomické faktory vedúce k nástupu fašistických režimov ani rôzny triedny pôvod členov a podporovateľov fašistických hnutí.

V 90. rokoch 20. storočia sa v sociálnych a humanitných vedách presadila tendencia označovať za fašistické tie ideológie, ktoré spájajú revolučnú, aktivistickú politiku s mýtom záchrany a obnovy rasy či národa. Najdiskutovanejšou a i momentálne zrejme i najakceptovanejšou definíciou fašizmu je definícia historika a politológa Rogera Griffina z Oxford Brookes University, podľa ktorého je fašizmus:

„druh modernej politiky, ktorej ašpiráciou je vytvorenie totálnej revolúcie v politickej a spoločenskej kultúre určitého národného alebo etnického  spoločenstva. Zatiaľ čo je extrémne heterogénny v špecifickej ideológii rôznych svojich permutácií, spoločenskej podpore, forme organizácie, ktorú príjme ako antisystémové hnutie, a i v type politického systému, režimu či domova, ktorý plánuje vytvoriť, obecný fašizmus čerpá svoju internú kohéziu i citovú hnaciu silu z mýtického jadra, podľa ktorého vnímané obdobie dekadencie a degenerácie bezprostredne alebo časom ustúpi a dá priestor obdobiu znovuzrodenia a regenerácie v post-liberálnom novom svetovom poriadku."[4]

Podobne podľa definície amerického historika Stanleyho Paynea je fašizmus:

„forma revolučného ultranacionalizmu snažiaca sa o národné znovuzrodenie a založená na primárne vitalistickej filozofii, ktorej štruktúra je založená na extrémnom elitizme, masovej mobilizácii a Führerprincípe, a ktorá pozitívne hodnotí násilie ako cieľ a zároveň prostriedok a má tendencie vyzdvihovať vojnu a/alebo vojenské cnosti“[5]

Robert Paxton charakterizuje fašizmus ako:

"spôsob politického jednania vyznačujúci sa obsesívnymi predstavami o rozklade spoločnosti, o národnom potupení, o tom, že sa národ stal obeťou, a kompenzačným kultom zjednotenia, sily a čistoty, v ktorých masová politická strana zložená z militantných nacionalistov nie príliš ochotne, avšak výkonne spolupracujúcimi s tradičnými elitami, opúšťa demokratické slobody pomocou násilia a bez akýchkoľvek etických alebo zákonných obmedzení usiluje o vnútornú očistu a vonkajšiu expanziu."[6]

Fašistické hnutie v Taliansku[upraviť | upraviť zdroj]

Prvým politikom, ktorému sa podarilo aplikovať fašizmus v štátnej praxi, bol Benito Mussolini (1883 – 1945). V roku 1919 založil organizáciu Fasci d'Italiani di Combattimento (Bojové zväzky Talianov), roku 1921 sa organizácia zmenila na fašistickú stranu nazvanú Partito Nazionale Fascista (Fašistická národná strana). Mussolini uchopil moc v Taliansku 28. októbra 1922 pri takzvanom Pochode na Rím a taliansky kráľ Viktor Emanuel III. ho vymenoval za ministerského predsedu.

Benito Mussolini a Adolf Hitler počas vojenskej prehliadky v obsadenej Juhoslávii

Obdobie do roku 1926 je označované ako obdobie zákonnej diktatúry. V prvej Mussoliniho vláde dokonca prevažovali nefašistickí ministri. Počas tohto obdobia, konkrétne 10. júna 1924, bol zavraždený socialistický poslanec Giacomo Matteotti, ostrý kritik fašistického hnutia a Mussoliniho osoby zvlášť. Mussolini vraždu odsúhlasil. Proti tomuto legálnemu zločinu sa zdvihla vlna odporu. Časť poslancov dokonca odmietala zasadať, navyše niektorí fašisti opustili stranu. Benito Mussolini 3. januára 1925 priznal zodpovednosť za vraždu a roku 1926 vyhlásil fašistickú diktatúru s vládou jednej strany.

Fašizmus skoro vyústil do agresívnej zahraničnej politiky talianskeho štátu a vedenia dobyvačných vojen. V roku 1936 Taliansko napadlo a dobylo Abesíniu. Pred začiatkom druhej svetovej vojny sa Taliansko stalo spojencom nacistického Nemecka. Do vojny oficiálne vstúpilo 10. júna 1939 a už v apríli uskutočnilo ďalšiu agresiu, a to napadnutie Albánska.

Taliansky fašistický režim padol 25. júla 1943. Mussolini bol odvolaný a uväznený. Nový taliansky premiér Badoglio sa rozhodol so spojencami spolupracovať. 3. septembra 1943 podpísal kapituláciu, ktorá bola zverejnená 8. septembra 1943. Mussoliniho 12. septembra 1943 oslobodili nemeckí výsadkári a ten na nemeckými vojskami okupovanom území zriadil bábkovú Taliansku socialistickú republiku (tzv. Republika Salo). Mussolini a jeho manželka boli popravení na úteku 28. apríla 1945.

Ďalšie fašistické režimy[upraviť | upraviť zdroj]

Okrem Talianska (1922-1945), Nemecka (1933-1945), ustašovského Chorvátska (1941-1945) a szalasiovského Maďarska (1944-1945), žiadne ďalšie fašistické režimy nevznikli. Za fašistické sa často chybne označuje frankistické Španielsko (1939-1975), Salazarom založený „Estado Nuovo“ v Portugalsku (1933-1974), DolfusovéSchuschniggové Rakúsko (1933-1938) či Metaxasové Grécko (1936-1941).[7]

V ďalších európskych krajinách existovali malé a nevýznamné fašistické organizácie, ktoré sa nikdy nedostali k moci. Boli to napríklad Britská únia fašistov Oswalda Mosleyho vo Veľkej Británii, španielska Falanga (1933-1937), belgické hnutie Rexistov, Železná garda v Rumunsku, Faisceau a ďalšie hnutia vo Francúzsku, či Národní obec fašistická generála Gajdu v Československu.

Odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • DRÁBIK, Jakub. K problematike definície pojmu fašizmus, „nového konsenzu“ a vývoja v bádaní o fašizme. In. Historický časopis, 4/2014, s. 695-718. Dostupné online [PDF]
  • GRIFFIN, Roger. The Nature of Fascism. London: Routledge, 1991.
  • NOLTE, Ernst. Fašismus ve své epoše. Praha: Argo, 1998.
  • PAYNE, Stanley. G.. A History of Fascism, 1914-1945. London: Routledge, 1995.
  • PAXTON, Robert O. Anatomie fašismu. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2004.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. DRÁBIK, Jakub. K problematike definície pojmu fašizmus, „nového konsenzu“ a vývoja v bádaní o fašizme. In. Historický časopis, 4/2014, s. 716
  2. DRÁBIK, Jakub. K problematike definície pojmu fašizmus, „nového konsenzu“ a vývoja v bádaní o fašizme. In. Historický časopis, 4/2014, s. 705
  3. DIMITROFF, Georgi. Gegen Faschismus und Krieg : Ausgewähle Reden und Schriften. Leipzig: Reclam, 1982, s. 50.
  4. GRIFFIN, Roger. The Primacy of Culture : The Current Growth (or Manufacture) of Consensus within Fascist Studies. In. Journal of Contemporary History, Január 2002, Vol. 7, No.1, s. 24.
  5. PAYNE, Stanley. A History of Fascism 1914-1945. London: Routledge, 1995, s. 14.
  6. PAXTON, Robert O. Anatomie fašismu. Praha: Nakladatelství Lidové Noviny, 2004, s. 249-250.
  7. PAYNE, Stanley. A History of Fascism 1914-1945. London: Routledge, 1995. s. 15