Taliansko

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Talianska republika
Vlajka Talianska Znak Talianska
Vlajka Znak
Národné motto:
nie je
Štátna hymna:
Il Canto degli Italiani
EU-Italy.svg
Miestny názov  
 • dlhý Repubblica Italiana
 • krátky Italia
Hlavné mesto Rím
°′ .š. °′ .d.
Najväčšie mesto Rím
Úradné jazyky taliančina


Štátne zriadenie
hlava štátu
predseda vlády
republika
Giorgio Napolitano
Matteo Renzi
Vznik 17. marec 1861
Susedia Francúzsko, Švajčiarsko, Rakúsko, Slovinsko, San Maríno, Vatikán
Rozloha
 • celková
 • voda (%)
 
301 230 km² (71.)  
7 210 km² (2,4 %)
Počet obyvateľov
 • odhad (jún 2009)
 • sčítanie (2010)

 • hustota (jún 2009)
 
60 200 000 (23.)
60 626 442

200/km² (58.)
Mena Euro (€) (= 100 centov) (EUR)
Časové pásmo
 • Letný čas
(UTC+1)
(UTC+2)
Medzinárodný kód ITA / IT
Medzinárodná poznávacia značka I
Internetová doména .it
Smerové telefónne číslo +39

Taliansko, dlhý tvar Talianska republika (tal. Repubblica italiana), je štát v južnej Európe. Má rozlohu 301 270 km² a žije tu 60 626 442 obyvateľov.

Základné geografické údaje[upraviť | upraviť zdroj]

Taliansko leží na území južnej Európy na Apeninskom polostrove. K jeho územiu patria aj ostrovy Sicília, Sardínia, Elba, Capri, Tremiti a Ischia. Geografická poloha: Južná Európa, 43°58´SŠ, 11°14´VD, Apeninský polostrov.

Politické a administratívne usporiadanie[upraviť | upraviť zdroj]

Taliansko je republika s parlamentným a kabinetným systémom vlády. Je to unitárny štát so silnou miestnou autonómiou. Hlavou štátu je prezident volený na 7 rokov. Zákonodarnú moc má dvojkomorový parlament, zložený z Poslaneckej snemovne (630 poslancov) a Senátu (315 volených členov) a 11 doživotných senátorov vymenovaných prezidentom. Štát sa člení na 20 autonómnych historických krajov, ktoré majú svoje zákonodarné orgány (regionálne rady) a takisto svoje výkonné orgány (výkonné výbory).

Prírodný charakter[upraviť | upraviť zdroj]

Povrch[upraviť | upraviť zdroj]

Taliansko je prevažne hornatá krajina, na severe sa vypínajú členité pásma Álp (na jej hranici s Francúzskom leží najvyšší vrch Európy, Mont Blanc, s výškou 4 810 m n. m.) s mnohými ľadovcami. Alpy sa zvažujú do Pádskej nížiny, ktorá sa delí na štyri časti: Piemontská na západe, Lombardská v strede, Benátska na východe a Emiliánsku na juhu. Vnútornú os polostrova tvoria Apeniny, ktoré sa vyznačujú seizmickou a sopečnou činnosťou. Apeniny sa delia na severné (Ligúrske a Etruské), Rímske Apeniny (Abruzzy) a južné, ktoré reprezentujú Neapolské a Kalaberské Apeniny. Ostrovy sú hornaté s činnými sopkami (napr. Etna, Stromboli a Vesuvio)

Podnebie[upraviť | upraviť zdroj]

Podnebie je prevažne subtropické stredomorské, na severe v Pádskej nížine prechádza k miernemu s horúcim suchým letom a miernejšou zimou. V horách je drsné vysokohorské podnebie, kde ročné zrážky dosahujú 1 000 až 2 000 mm.

Vodstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj Zoznam jazier v Taliansku

Medzi najvýznamnejšie rieky patrí 652 km rieka Pád, rieky Adige, Tiber (preteká cez Rím) a Arno. Známe jazerá: Garda, Maggiore, Lugano, Trasimeno a Bolsenské jazero.

Náleziská a rozmiestnenie nerastného bohatstva[upraviť | upraviť zdroj]

Nerastné zdroje sú rôznorodé, s málo výdatnými ložiskami. Z palív sa ťaží ropa, zemný plyn, hnedé uhlie a v menších množstvách aj čierne uhlie. Z ostatných surovín je to najmä menšia ťažba polymetalických rúd, azbestu, solí, síry, ortuti a mramoru. Zásoby čierneho uhlia sú na Sardínii a v severnom Taliansku pri meste Bassan, hnedé uhlie sa ťaží v Toskánsku (Grosset). Menšie náleziská ropy sú pri mestách Parma, Bologna, Ferrara a hlavne na Sicílii. Významnejšia je ťažba zemného plynu v okolí Milána. Ložiská železnej rudy, ktorej je pomerne málo, sa nachádzajú na ostrove Elba(z bane spravili turisticky príťažlivé miesto), na severozápade Sardínie a v Lombardii. Významné ložiská síry sa nachádzajú na Sicílii.

Obyvateľstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Na jeden km² pripadá zhruba 190 obyvateľov. Priemerná dĺžka života u žien 81 a u mužov je 74 rokov. Úradným jazykom v Taliansku je taliančina, okrem nej sa tu používa aj nemčina v regióne Trentino-Alto Adige a francúzština v regióne Valle d'Aosta.

Etnické zloženie obyvateľstva[upraviť | upraviť zdroj]

Taliani 94,96 %, Rumuni 0,93 %, Arabi 0,82 %, Albánci 0,60 %, prisťahovalci z Ázie 0,55 %, Nemci 0,49 %, Juhoameričania 0,41 %, Číňania 0, 22 %, Ukrajinci 0,18 %, Rómovia 0,08 % a iní.

Náboženské zloženie obyvateľstva[upraviť | upraviť zdroj]

rímski katolíci 87,60 %, východní katolíci 0,20 %, pravoslávni 1,60 %, moslimovia 2,10 %, protestanti 1,10 %, budhisti 0,30 %, hinduisti 0,20 %, bez vyznania 5,80 %

Významné mestá[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavné mesto Rím má 2 775 250 obyv. Ďalšie významné mestá sú Miláno (1 369 231 ob.), Neapol (1 067 365 ob.) a Turín (962 507 ob.). Ďalším významným mestom sú Benátky. V sláve nezaostáva ani historické mesto Pompeje. Dôležité je menšie mesto Verona pre svoju strategickú pozíciu. Ďalšie veľké mestá: Pescara, Rimini, Piombino, Florencia, Bologna, Bolzano. Veľkej návštevnosti sa taktiež tešia historické vykopávky mesta Paestum.

Hospodárstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Priemysel je najmä strojársky (spracúva sa železo a vyrába oceľ), chemický, textilný, obuvnícky, keramický a potravinársky. Poľnohospodárstvo zahŕňa mliečne výrobky, obilniny, ovocie, zelenina, hrozno, zemiaky, cukrová repa, olivy. Vyvážajú sa hlavne kovy, textil a oblečenie, motorové vozidlá Fiat a Ferrari, chemikálie. Obchodný partnermi na vývoz sú európske krajiny, Spojené Štáty, OPEC. Dovážajú sa priemyselné stroje, petrolej a poľnohospodárske obilniny. Obchodnými partnermi na dovoz sú európske krajiny, Spojené štáty, OPEC.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Do roku 476[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Staroveký Rím

Po roku 476[upraviť | upraviť zdroj]

Po páde Rímskej ríše (476) sa stalo územie Talianska súčasťou byzantského cisárstva, neskôr územia Lombardov aj Frankov. V roku 755 vznikol v strednom Taliansku cirkevný štát, ktorý existoval do roku 1870. V roku 800 bolo územie súčasťou štátu Karola Veľkého a od roku 962 rímskonemeckej ríše. Do 18. storočia pretrvalo rozdrobenie krajiny na malé štátne útvary, z ktorých najväčšie boli Sicílske kráľovstvo, pápežský štát, Sardínske kráľovstvo, Toskánske vojvodstvo, Milánske vojvodstvo, Benátska republika a Janovská republika. V 18. storočí sa presadil vplyv rakúskych Habsburgovcov. V rokoch 1796 – 1815 sa Taliansko dostalo pod francúzsky vplyv. K Francúzsku boli prepojené rozsiahle časti krajiny (Turín, Janov, Rím). V rokoch 1860 – 1870 prebiehal proces politického a územného zjednotenia Talianska proti vplyvu Rakúska. Taliansko si vydobylo nezávislosť 17. marca 1861.

V 1. svetovej vojne bola krajina najskôr neutrálna, v roku 1915 vstúpila do vojny na strane Dohody. Povojnový hospodársky pokles a rastúcu nespokojnosť obyvateľstva využili fašisti, ktorí sa v roku 1922 štátnym prevratom dostali k moci (diktátor Benito Mussolini). Taliansko sa zúčastnilo v 2. svetovej vojne od roku 1940 na strane Nemecka. Po vylodení Spojencov na Sicílii a zvrhnutí Mussoliniho vyhlásila talianska vláda v roku 1943 vojnu tretej ríši. Dňa 2. mája 1945 bolo Taliansko oslobodené spojeneckými vojskami. Po celonárodnom hlasovaní v roku 1946 sa Taliansko stalo republikou. Od roku 1949 došlo postupne k politickej a hospodárskej integrácii krajiny so západnou Európou a v roku 1955 vstúpilo Taliansko do OSN.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]