Angola

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Angolská republika
Vlajka Angoly Znak Angoly
Vlajka Znak
Národné motto:
Virtus Unita Fortior
(V jednote je sila)
Štátna hymna:
Angola Avante!
(Vpred Angola!)
Angola (orthographic projection).svg
Miestny názov  
 • dlhý República de Angola
 • krátky Angola
Hlavné mesto Luanda
8°50′ j.š. 13°20′ v.d.
Najväčšie mesto Luanda
Úradné jazyky portugalčina
Regionálne jazyky
Štátne zriadenie
Prezident
Predseda vlády
republika
José E. dos Santos
Paulo Kassoma
Vznik 11. november 1975
Susedia Kongo (býv. Zair), Zambia, Namíbia
Rozloha
 • celková
 • voda (%)
 
1 246 700 km² (22.)  
0 km² (0 %)
Počet obyvateľov
 • odhad (júl 2005)
 • sčítanie (1970)

 • hustota (júl 2005)
 
15 941 000 (61.)
5 646 166

12,8/km² (169.)
HDP
 • celkový
 • na hlavu (PKS)
2005
43 362 mil. $ (81.)
2 813 $ (124.)
Index ľudského rozvoja (2003) 0,445 (160.) – nízky
Mena kwanza (AOA)
Časové pásmo
 • Letný čas
WAT (UTC+1)
bez zmeny (UTC+1)
Medzinárodný kód AGO / AO
Medzinárodná poznávacia značka ANG
Internetová doména .ao
Smerové telefónne číslo +244

Angola (Angolská republika, República de Angola) je štát ležiaci na juhu Afriky s 1600 km dlhým pobrežím Atlantiku. Na severe hraničí s Kongom (201 km s dištriktom Cabinda, ktorý je oddelený od zvyšku Angoly územím DR Kongo) a DR Kongo (2511 km), na východe so Zambiou (1110 km) a na juhu s Namíbiou (1376 km).

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Keď v roku 1483 portugalský moreplavec Diogo Cão pristál v ústi rieky Kongo a založil tam São Salvador (M'banza-Kongo), vládol na území dnešnej Angoly v Kráľovstve Kongo kráľ Nzinga a Nkuwu. Vyslal posla do Lisabonu a nadviazal s Portugalskom rovnoprávne vzťahy. Nkuwa sa nechal pokrstiť a aj jeho následníci spolupracovali s Portugalskom, ktoré sa zatiaľ obmedzovalo na osídľovanie pobrežia. Situácia sa zmenila, keď po založení Luandy v roku 1576 začali Portugalci dobývať vnútrozemie.

Najdôležitejším výsledkom tejto politiky bol rozsiahly vývoz otrokov do Brazílie, ktorá bola portugalskou provinciou. Nič na tom nezmenilo ani vylodenie holandského expedičného zboru v roku 1641; po siedmich rokoch, v roku 1648 Holanďanov z Angoly zase vyhnali. V roku 1651 bolo v konflikte o Luandu porazené Kráľovstvo Kongo a kráľ musel uznať portugalskú nadvládu. Konžská ríša sa rozpadla a krajina naďalej zostala zásobárňou otrokov pre Brazíliu. Aj keď bol vývoz otrokov v roku 1836 oficiálne zakázaný, trvalo až do roku 1869, než sa toto rozhodnutie definitívne presadilo. Miesto toho boli v Angole zavedené nútené práce, ktoré boli zrušené až v roku 1910. Na berlínskej konferencii o Kongu v roku 1885 potvrdili európske mocnosti nárok Portugalska na Angolu a určili dnešnú štátnu hranicu.

Až začiatkom 20. storočia Portugalsko sprístupnilo Angolu a začalo podporovať prisťahovalectvo z materskej krajiny. V roku 1951 získala Angola štatút zámorskej provincie, ktorej bola 1. januára 1964 priznaná obmedzená autonómia.

Povstanie proti Portugalsku[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1961 vypuklo v Angole povstanie proti portugalskej koloniálnej nadvláde, ktoré sa rozrástlo do dlhotrvajúcej vojny. Oslobodzovacie organizácie, v roku 1954 založená FNLA (Frente de Libertaçao Nacional de Angola), Národná fronta oslobodenia Angoly, v roku 1956 založené hnutie MPLA (Movimento Popular de Libertacao de Angola - Partido de Trabalho) a v roku 1966 založená UNITA (Uniao Nacional para Independencia Total de Angola), Národny zväz pre úplnú nezávislosť Angoly, pôsobili v krajinách susediacich s Angolou a donútili Portugalcov, aby do roku 1973 poslali do Angoly 55 000 vojakov. Po revolúcii v Portugalsku nová hlava štátu generál António de Spínola uznal 11. júna 1974 právo zámorských portugalských území na samostatnosť. Oslobodzovacie organizácie pozastavili boje a 15. januára 1975 sa uzniesli podľa alvorskej dohody na vytvorení spoločnej dočasnej vlády, ktorej prezidentom sa stal Agostinho Neto.

Nezávislosť Angoly[upraviť | upraviť zdroj]

Aj cez dohodu vypukla v Angole občianska vojna, v ktorej MPLA pod vedením Agostinha Neta podporovali ZSSR a Kuba, FNLA pod vedením Holdena Roberta Zair a UNITA v čele s Jonasom Savimbim Južná Afrika. MPLA vyhlásilo 11. novembra 1975 ľudovú republiku, FNLA a UNITA Angolskú demokratickú ľudovú republiku.

Do februára 1976 sa podarilo vláde MPLA za pomoci kubánskych expedičných zborov získať kontrolu nad veľkou častou krajiny. Zatiaľ čo sa so Zairom v roku 1978 podarilo uzavrieť prímerie, UNITA, podporovaná Južnou Afrikou, predstavovala na juhovýchode krajiny naďalej ohrozenie vlády MPLA. Výdaje na občiansku vojnu pohlcovali takmer 50% celého národného dôchodku, takže vláda v Luande začala usilovať o dialóg aj s Južnou Afrikou. Keď sa v druhej vojne súperiace strany úplne vyčerpali, sadli si za rokovací stôl. V dohode, v ktorej mali úlohu sprostredkovatelia USA, Kuba prisľúbila, že stiahne svoje vojska a Južná Afrika na druhej strane zaručila nezávislosť Namíbie.

Po občianskej vojne, trvajúcej 14 rokov, vstúpila 23. júna 1989 do platnosti zmluva o prímerí. Kubánci sa stiahli (posledný kubánsky vojak opustil Angolu v máji 1991) a Namíbia sa stala nezávislým štátom. Väčšina z viac než 10 miliónov Angolčanov patrí k 100 rozličným bantuským kmeňom, z pôvodných 500 000 Portugalcov žijúcich v Angole už takmer všetci opustili krajinu. V máji 1991 podpísali mierovú zmluvu vládnúca strana MPLA a organizácia UNITA. Uzavretie zmluvy dovolilo upustiť od marxistickej orientácie vlády MPLA v čele s J. E. dos Santosom a zavedenie pluralitného politického systému. Organizácia UNITA požiadala vo februári 1992 o uznanie ako politická strana. Vláda ju uznala za hlavnú opozičnú politickú stranu v marci 1998. 20. novembra 1994 v Lusake podpísali mierovú zmluvu o ukončení občianskej vojny v Angole. V septembri 1992 sa konali prvé slobodné prezidentské a parlamentné voľby. Zvíťazil prezident José Eduardo dos Santos a jeho vládna strana MPLA.


Politika[upraviť | upraviť zdroj]

Momentálne je politická moc sústredená v rukách prezidenta. Výkonná moc sa skladá z prezidenta, predsedu vlády a zboru ministrov. Zbor ministrov sa pravidelne schádza, aby riešil politické záležitosti. Guvernéri 18 provincií sú menovaní prezidentom. Ústava z roku 1992 určuje právomoci vlády a práva a povinnosti občanov. Právny systém je postavený na portugalskom. Súdy pôsobia iba vo 12 zo 140 obvodov. Najvyšší súd pôsobí ako odvolací orgán. Ústavný súd nikdy nebol ustanovený.

Prezident oznámil, že vláda má záujem vypísať v roku 2006 voľby, neskôr však boli voľby opäť odložené. Prvé voľby v Angole sa konali roku 1992. Druhé nezávislé voľbu sa konali v septembri 2008, ich výhercom sa opäť stala vládnuca MPLA a porazená UNITA výsledky volieb akceptovala.

Administratívne rozdelenie[upraviť | upraviť zdroj]

Administratívne rozdelenie

18 provincií (provincia, mn. č. provincias):

Prírodné podmienky[upraviť | upraviť zdroj]

Mapa Angoly

Väčšina území Angoly je pokrytá rozsiahlou vnútrozemskou plošinou o výške 1500 m n. m. Len uprostred zeme sa zdvíha najvyššia plošina Bié s masívom Morro Môco (2620 m n. m.). Smerom k pobrežiu klesá táto plošina do úzkeho pásu nížin. Na severozápade zeme zasahuje rozsiahlejšia nížina cez ústie rieky Kongo až k prístavu Cabinda. Podnebie na juhu Angoly a pozdĺž pobreží, je suché a tropické. Od decembra do apríla na severe panuje obdobie dažďov. Pomery: Angolský štát je veľmi úzka pobrežná nížina, ktorá prechádza v náhorné plošiny.

Podnebie Angoly je tropické. Klímu pobrežných oblastí ochladzuje studený Benguelský prúd. veľmi atraktívny je tiež fakt, že v Angole sa dá vybaviť vodičský preukaz do 14 dní, a to už od 15. rokoch života, ktoré sú v Angole považované za plnoletosť. Tento fakt je však menej atraktívny, keď počítame trvalé pouličné prestrelky, vďaka ozbrojeniu z roku 1978 Sovietskym zväzom.

Ekonomika[upraviť | upraviť zdroj]

Angola má kvôli štvrť storočia trvajúcim bojom rozvrátenú ekonomiku. Má bohaté prírodné zdroje, medzi ktoré patrí zlato, diamanty, úrodná pôda a lesy, vody bohaté na ryby a veľké zásoby ropy, ale kvôli dlhotrvajúcej vojne ich využíva iba minimálne. Angola môže patriť medzi najbohatšie krajiny Afriky. 85 % obyvateľov sa živí z vlastnej poľnohospodárskej činnosti. Takmer jediným zdrojom príjmu zostala rastúca ťažba ropy.

Obyvateľstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Angola má tri hlavné etnické skupiny: Ovimbundu, Kimbundu a Bakongo, hovorí rôznymi bantuskými jazykmi. Portugalci tvoria najväčšie skupiny neangolského obyvateľstva. Portugalčina je tiež najdôležitejším a oficiálnym jazykom. Na juhovýchode sa tiež vyskytujú kmene Krovákov. Angola má cca 10 276 000 obyvateľov, z toho 71% ich žije na vidieku a ostatných 29% v mestách. Dĺžka života je u mužov priemerne 43 rokov, u žien 47. Teda asi o 25 rokov menej ako v SR. Úradným jazykom je portugalčina ale väčšina národa hovorí bantuským nárečím. Medzi najväčšie skupiny patrí 39% Ovimbundov a 25% Kimbundov. Cca z polovice prevláda tradičná viera, ďalej potom rímsko-katolíci a protestanti.

Percentuálne zastúpenie jednotlivých národností[upraviť | upraviť zdroj]

  • Ovimbundovia 37 %
  • Mbundovia 22 %
  • Kongovia 13 %
  • Luimbe-Ngangulelovia 5 %
  • Nyaneka-Humbovia 5 %
  • Mesticovia 2 %
  • ostatní 16 %

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]