Venezuela

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Venezuelská bolívarovská republika
Vlajka Venezuely Znak Venezuely
Vlajka Znak
Národné motto:
nie je
Štátna hymna:
Gloria al Bravo Pueblo
Venezuela (orthographic projection).svg
Miestny názov  
 • dlhý República Bolivariana de Venezuela
 • krátky Venezuela
Hlavné mesto Caracas
10°30′ s.š. 66°55′ z.d.
Najväčšie mesto Caracas
Úradné jazyky Španielčina
Demonym Venezuelčan, Venezuelčanka
Štátne zriadenie
Prezident
Viceprezident
federatívna prezidentská republika
Nicolás Maduro (sporný)
Delcy Rodríguez (sporný)
Vznik 30. marec 1845
Susedia Brazília, Guyana, Kolumbia
Rozloha
 • celková
 • voda (%)
 
916 445 km² (32.)  
29 326 km² (3,2 %)
Počet obyvateľov
 • odhad (2016)
 • hustota (2016)
 
31 568 179 (44.)

33,74/km² (181.)
HDP
 • celkový
 • na hlavu (PKS)
2018
96,328 mld. $ (51.)
10 968 $ (101.)
Index ľudského rozvoja (2017) 0,761 (78.) – vysoký
Mena Venezuelský bolívar (VEF)
Časové pásmo
 • Letný čas
(UTC-4)
(UTC-4)
Medzinárodný kód VE
Internetová doména .ve
Smerové telefónne číslo +58
Jednoduchá mapa Venezuely

Venezuela, dlhý tvar: Venezuelská bolívarovská republika, je federatívna republika na severe Južnej Ameriky. Hlavným mestom je Caracas.

Venezuelu obmýva Karibské more a Atlantický oceán. Najvyšší vrch štátu (Pico Bolívar: 5 007 m n. m.) leží na severe v Andách. Jeho pásma uzatvárajú úrodné kotliny. Medzi dvoma horstvami sa rozprestiera savanami porastená nížina na náplavoch rieky Orinoko. Nachádzajú sa tam značné ložiská ropy.

Názov krajiny je po španielsky: „malé Benátky“.

Krajina je veľmi bohatá na ropu, železnú rudu, diamanty a bauxit. Pestuje sa tu káva, kakao, banány, cukrová trstina. Chová sa tu hovädzí dobytok a kozy.

Dejiny[upraviť | upraviť kód]

Venezuela je podľa ústavy z roku 1961 spolkovou republikou na čele s prezidentom. Pobrežie Venezuely objavil v roku 1498 Krištof Kolumbus na svojej tretej ceste do Ameriky. Expedíciou Španiela Alfonsa de Ojeda roku 1499 začal prieskum vnútrozemia. De Ojeda sa dostal až k Maracaibskému jazeru a krajine dal kvôli kolovým stavbám indiánskych praobyvateľov názov Venezuela (Malé Benátky).

V 16. storočí vznikli tri španielske kolónie: Venezuela (západ), Nueva Andalucia (východ) a Trinidad-Orinoco (juh). Roku 1777 sa zlúčili do generálneho kapitanátu Venezuela. Do 19. storočia bola Venezuela pod nadvládou Španielov. V 16. storočí získal na nejakú dobu právo na osídľovanie venezuelského pobrežia nemecký obchodný dom Welserov.

Nezávislosť Venezuely[upraviť | upraviť kód]

Prvé povstanie venezuelských kreolov za nezávislosť pod vedením Francisca de Mirandu v roku 1806 bolo neúspešné. V roku 1810 sa pod vedením Mirandu a Simóna Bolívara začala vojna za nezávislosť. Caracaský kongres, zvolený z Bolívarovho podnetu, vyhlásil v roku 1811 nezávislosť Venezuely od Španielska a vytvorenie republiky. Keď Španieli tuto prvú republiku potlačili, vznikla v roku 1813 druhá republika. Bolívarovi sa podarilo v auguste 1819 víťazstvom pri Boyacá definitívne oslobodiť Kolumbiu spod nadvlády Španielov a v roku 1819 vyhlásil kongres v Angosture spojenie Venezuely a Kolumbie do republiky Veľká Kolumbia. Prvým prezidentom sa stal sám Bolívar. Po vystúpení z tohoto zväzku v roku 1831 sa Venezuela stala samostatnou republikou (tretia republika). Prezidentom sa stal generál José Antonio Páez.

Vojenská vláda[upraviť | upraviť kód]

Až do začiatku 20. storočia poznamenal dejiny krajiny stály boj medzi liberálmi a konzervatívcami, občianske vojny a časté zmeny vojenských diktatúr a civilných vlád. Za diktatúry generála Juana Vincenta Goméza (1908-1935) nastala relatívna stabilizácia a mierny hospodársky vzostup, vyvolaný ťažbou nafty. Pretože poľnohospodárstvo bolo kvôli ropnému priemyslu zanedbávané, zostala Venezuela odkázaná na dovoz potravín a tým sa stala závislou na amerických a britsko-holandských firmách. Armáda zostala pri moci aj po Gomézovej smrti roku 1935. Za vlády generála Eleazara Lópeza bola roku 1936 prijatá ústava so socialistickými znakmi. V 2. svetovej vojne za vlády prezidenta Isaísa Medina Angarita podporovala Venezuela Spojencov, ale do vojny vstúpila až vo februári 1945.

V roku 1945 prevzala vládu Strana demokratickej akcie, roku 1948 bola vojenským prevratom zosadená. Po ďalšom štátnom prevrate roku 1952 sa dostal k moci plukovník Marcos Pérez Jiménez. Keď chcel v roku 1958 protiústavne presadiť svoje znovuzvolenie, vypukol generálny štrajk a ľudové povstanie, ktoré ho zosadilo. Moc prevzala provizórna vojenská vláda pod vedením admirála Wolfganga Larrazábala. Vo voľbách v decembri 1958 zvíťazil Rómulo Betancourt zo Strany demokratickej akcie. Napriek tomu že jeho voľbu podporovali ľavicové politické sily, neskôr zaviedol proti nim niektoré opatrenia. V roku 1961 vyhlásil novú ústavu, ktorá zrušila platnosť základných občianskych práv.

Návrat k demokracii[upraviť | upraviť kód]

Rafael Caldera bol prvým opozičným kandidátom, ktorý sa v roku 1969 demokratickou cestou stal prezidentom. Voči ľavicovým silám uplatňoval politiku uspokojovania a pokúšal sa utlmiť ilegálne komunistické skupiny. V roku 1971 bol vo Venezuele prijatý zákon o prevode majetku všetkých ropných spoločností bez odškodnenia na štát s platnosťou od roku 1983. Exportné ceny ropy boli stále vyššie. V roku 1972 začala Venezuela budovať vlastnú flotilu ropných tankerov.

V roku 1974 sa stal prezidentom sociálny demokrat Carlos Andrés Pérez. V tom istom roku vláda zrušila koncesie amerických železorudných spoločností US Steel a Bethlehem Steel. V roku 1976 vstúpil do platnosti zákon o zoštátnení baníckeho a ropného priemyslu, v roku 1979 zvolili prezidentom Luisa Herreru Campinsa, kandidáta Kresťanskodemokratickej strany (COPEI). Veľký únik kapitálu pri súčasnom znížení výnosov z ropného priemyslu prinútil vládu v roku 1983 uzavrieť devízový trh a na 60 dní zmraziť ceny. V marci 1983 vyhlásila vláda čiastočné moratórium na splatenie dlhov. Odmietla požiadavku Medzinárodného menového fondu (MMF), aby predložila schválený stabilizačný program s tým, že krajina nepotrebuje od fondu žiadnu finančnú pomoc. V prezidentských voľbách prekvapivo zvíťazil so 53,4% hlasov sociálnodemokratický kandidát Jaime Lusinchi zo Strany demokratickej akcie, najväčšej opozičnej strany. Taktiež v parlamente získala Demokratická akcia väčšinu. Kandidát kresťanskodemokratickej strany obdržal len o niečo viac než 30% hlasov. Vo svojom volebnom programe Lusinchi prisľúbil vyviesť Venezuelu z hospodárskej krízy zavedením úsporného hospodárskeho programu. Krajina mala zahraničný dlh vo výške 37 mld. dolárov. V programe prezidenta Lusinchiho pokračoval od roku 1989 prezident Andrés Pérez Rodríguez, ktorý sa snažil hospodárske problémy riešiť liberalizačnými opatreniami a postupnou reprivatizáciou hospodárstva. V roku 1992 sa pokúsil o prevrat plukovník výsadkových vojsk Hugo Chávez Frías. Puč však bol neúspešný a Chávez bol uväznený. Po oprávnenom obvinení z nezákonného obohacovania a sprenevery verejných fondov v máji 1993 rezignoval prezident Pérez. Prísahu zložil dočasný prezident O. Lepage. Nastalo obdobie nestabilných vlád. V roku 1994 bol Chávez omilostený prezidentom Calderom.

Ľavicové vlády[upraviť | upraviť kód]

V roku 1998 sa dostal v dôsledku rozčarovania väčšiny obyvateľstva z neschopnosti tradičných politických strán po voľbách k moci Hugo Chávez a jeho hnutie Movimiento Quinta Republica (MVR; slov. Hnutie za piatu republiku). V prezidentskej kampani Chávez presadzoval rozsiahle reformy, zmeny ústavy a zakročenie proti korupcii.[1] V apríli roku 2002 v Caracase prebehli rozsiahle demonštrácie žiadajúce Chávezov odchod z politiky. Pri nepokojoch bolo zabitých asi 18 ľudí, stovky ďalších bolo ranených. Odporcovia Cháveza z radov armády ho napokon zatkli a za dočasného prezidenta menovali podnikateľa Pedra Carmonu.[2] Chávez bol však onedlho lojálnymi jednotkami oslobodený. V auguste 2002 začali rokovania medzi opozíciou a provládnymi silami. V decembri 2002 prebehla v krajine vlna štrajkov žiadajúca Chávezov odchod z politiky. 15. augusta 2004 prebehlo opozíciou podnietené referendum za odvolanie Cháveza. 59% zúčastnených obyvateľov však požadovalo ďalšie pokračovanie jeho vlády.[3] Krajina však naďalej neúspešne čelila ekonomickým aj sociálnym problémom, vysokej kriminalite a korupcii. Opozičné strany a ich predstavitelia boli diskriminovaní a perzekvovaní.[4] Chávez v roku 2013 podľahol rakovine.

Chávezovo miesto zaujal dovtedajší viceprezident Nicolás Maduro. Krajina, ktorej príjmy sú výrazne závislé na cenách ropy sa dostala v nasledujúcom období do veľmi ťažkej ekonomickej situácie. V januári 2016 bola venezuelská vláda nútená vyhlásiť stav núdze v ekonomike krajiny.[5] V krajine už dlhšiu dobu chýbajú základné životné potreby, lieky aj potraviny a situácia sa medzi rokmi 2016-2019. V januári 2019 v krajine vypukla prezidentská kríza, kedy po podľa opozície neregulárnych a ňou bojkotovaných prezidentských voľbách a po opätovnom nástupe do funkcie prezidenta socialistu Nicolása Madura Národné zhromaždenie prehlásilo za dočasného prezidenta svojho predsedu, Juana Guaidá.[6] Toho následne za hlavu štátu uznalo viac než 50 štátov sveta.[7] Madurov režim zablokoval hraničné priechody a bránil Guaidóovej administratíve, teda opozícii, v distribúcii humanitárnej pomoci do krajiny napriek katastrofálnej inflácii a nevyhovujúcim životným podmienkam v krajine, ktorú boli nútené opustiť státisíce ľudí kvôli nedostatku jedla či liekov. V roku 2019 žili v zahraničí viac než 3 milióny venezuelských migrantov, prevažná väčšina v susedných krajinách, čo je najväčší exodus v histórii Latinskej Ameriky.[8]

Úbočie stolovej hory Roraima.

Geografia[upraviť | upraviť kód]

Stredná časť krajiny je vyplnená Orinockou nížinou. Na severozápade a severe sa tiahnú horské pásma Cordillera de Mérida (5 007 m n. m.) a Cordillera de la Costa (2 596 m n. m.), juhovýchod krajiny zaujíma Guyanská vysočina s náhornými plošinami a stolovými horami (Neblina, 3 014 m n. m.; Roraima, 2 772 m n. m.).

Pobrežie je väčšinou hornaté; nížinné len na západe s veľkým Maracaibským zálivom a na východe v delte rieky Orinoko. Venezuela má veľa ostrovov; najväčší je Isla de Margarita (1 072 km²). Väčšina Venezuely patrí do povodia Orinoka (hlavné prítoky Meta, Apure, Caura, Caroni a iné.); v povodí veľa vodopádov (Salto del Ángel, 979 m, na rieke Churún je najvyšší na svete). Je tu vlhké tropické podnebie zo stálymi teplotami. Tropické pralesy pokrývajú hlavne horné povodie Orinoka, na súšach horských svahoch vždyzelené aj opadavé tropické lesy. V nížinách sa nachádza hustá savana.

Obyvateľstvo[upraviť | upraviť kód]

Obyvateľstvo je zo 67% tvorené mesticmi, z 21% potomkami Európanov, z 10% potomkami Afričanov a z 2% domorodými obyvateľmi. Žije tu približne 200 000 Indiánov, zvyškov spoločenstiev, ktoré sa stále živia lovom a zberom. Obyvateľstvo je predovšetkým rímskokatolíckeho (96%) a protestantského vyznania.

Venezuela má 31 568 179 obyvateľov (odhad z r. 2016). Z tohoto počtu pripadá najväčšia časť na mesticov. Z čistokrvných indiánskych kmeňov, ktoré ešte na začiatku 19. storočia obývali Venezuelu. Zachovali sa, nehľadiac k zvyškom v Guayane sídliacim, len Cumangoto a Chaima. Ostatní sa zmiesili s prisťahovanými Španielmi, menej s černochmi. Títo sú jednak potomkami prepustených otrokov po zrušení otroctva roku 1856, alebo sa prisťahovali neskôr, a zaoberajú sa hospodárstvom; čistých černochov je sotva 5%. Z Európanov tu mali najväčší vplyv Španieli, hlavne Baskovia, ktorí sa pomiešali s Indiánmi. Počet cudzincov koncom 19. storočia narastal. Zo 44 000 cudzincov napočítaných roku 1894 bolo 11 000 Kolumbijčanov, 13 000 Španielov, a zo zostávajúcich 19 000 pripadlo 6 100 na Angličanov (hlavne z Trinidadu), 3 700 na Holanďanov (z Curaçaa), 3 200 na Talianov, 2500 na Francúzov (z Korziky) a 1 000 na Nemcov, ktorý spolu s Angličanmi mali najväčší vplyv v krajine, držiaci vo svojich rukách obchod, cesty a bane. Úradným jazykom je španielčina. Čo sa týka zamestnania obyvateľstva, zaoberá sa z najväčšieho podielu buď poľnohospodárstvom alebo chovom dobytka. Výhradne pre domácu spotrebu sa pestujú kukurica, yucca, zemiaky, banány a cukrová trstina; ryža je takmer neznáma.

Hospodárstvo[upraviť | upraviť kód]

Grafické znázornenie venezuelského vývozu

Za vývoj monetárnej politiky pre venezuelskú menu, venezuelský bolívar, je zodpovedná Centrálna banka Venezuely (BCV). Predseda BCV slúži ako predstaviteľ krajiny pri Medzinárodnom menovom fonde. Americký konzervatívny think thank The Heritage Foundation, citovaný vo The Wall Street Journal, považuje vlastnícke práva vo Venezuele za najslabšie na svete, s hodnotou len 5 bodov zo 100; nie je výnimočné vyvlastňovanie bez kompenzácie. Venezuela má zmiešanú ekonomiku, ktorej dominuje petrochemický sektor, ktorý činí asi tretinu hrubého domáceho produktu, asi 80% vývozu a viac ako polovicu ziskov vládneho rozpočtu.[9] HDP na obyvateľa bolo v roku 2016 približne 15 100 USD, čo štát radí na 109. miesto na svete..[10] Venezuela má najlacnejší benzín na svete, keďže spotrebiteľské ceny sú významne dotované vládou.

V ekonomicky významnom sektore ťažby a spracovania ropy a zemného plynu dominuje vládna spoločnosť Petróleos de Venezuela, S.A. (PDVSA). Tá bola v období vlády prezidentov Cháveza a Madura využívaná ako politický nástroj vlády, kedy zisky z predaja ropných produktov financovali vládne projekty. V roku 2019 na PDVSA uvhrli USA sankcie kvôli proklamovanej korupcii vo firme.[11]

Obchodné centrum Sabana Grande, sídlo organizácie Petrocaribe.

Doprava[upraviť | upraviť kód]

Caracaské metro na zástavke Plaza Venezuela.

Venezuela je spojená so svetom primárne sústavou letísk, vrátane letiska Simóna Bolívara v Maiquetíi blízko Caracasu a letiska La Chinita pri Maracaibe a námorných prístavov - v La Guaire, Maracaibe a Puerto Cabello. Na juhu a východe krajiny sa rozkladá Amazónsky dažďový prales, ktorý v tejto oblasti limituje cezhraničnú prepravu. Na západe za nachádza 2213 km dlhá prevažne horská hranica s Kolumbiou. Rieka Orinoko je splavná oceánskymi plavidlami do vzdialenosti 400 kilometrov do vnútrozemia a spája priemyselné mesto Ciudad Guyana s Atlantickým oceánom.

Venezuela má obmedzenú sieť železníc, pričom neexistujú železničné spojenia so susednými krajinami. Vláda Huga Cháveza sa pokúšala neúspešne expandovať sieť železníc, čo vyústilo do dlžoby Venezuely pre spoločnosť China Railway vo výške asi 500 miliónov USD.[12] Veľké mestá v krajine majú systémy metra; v súčasnosti sú v prevádzke 4 systémy, pričom najstaršie v krajine je caracaské, ktoré funguje od roku 1983. Maracaibské, los tequeské a valencijské metro boli otvorené v roku 2006 a systém metra Guarenas / Guatire je vo výstavbe od roku 2007, pričom hoci malo byť hotové v roku 2012, v roku 2019 bolo stále nedokončené.[13] Dĺžka cestnej siete v krajine činí takmer 100 000 kilometrov, čo krajinu stavia na 45. miesto na svete, asi tretina z ciest je spevnená.[14]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. Venezuela in Ellicott, K. (editor), 2005, Countries of the World and Their Leaders Yearbook 2006. Vol. 1, Thomson Gale, Detroit, s. 2018-2031
  2. Interim Venezuelan president sworn in [online]. BBC, 13.04.2002, [cit. 2016-10-02]. Dostupné online. (po anglicky)
  3. Chávez claims victory in Venezuela vote [online]. The Guardian, 16.08.2004, [cit. 2016-10-02]. Dostupné online. (po anglicky)
  4. KAČMÁR, Rastislav. Namiesto splatenia dlhov čokoláda a káva. Venezuela padá do čoraz hlbšej krízy [online]. Denník N, 15.11.2017, [cit. 2019-04-27]. Dostupné online.
  5. Prezident Venezuely Maduro predĺžil stav núdze v ekonomike o 2 mesiace [online]. TASR, 16.09.2016, [cit. 2016-10-02]. Dostupné online.
  6. Vo Venezuele to vrie: Guaidó sa vyhlásil za prezidenta, Spojené štáty hrozia Madurovi [online]. Pravda, 23.1.2019, [cit. 2019-04-27]. Dostupné online.
  7. MACKINNON, Amy. Maduro vs. Guaidó: A Global Scorecard [online]. Foreign Policy, 6.2.2019, [cit. 2019-04-27]. Dostupné online. (po anglicky)
  8. Venezuela situation [online]. UNHCR, [cit. 2019-04-27]. Dostupné online. (po anglicky)
  9. The Economy Of Venezuela. World Atlas.
  10. Venezuela [online]. CIA World Factbook, [cit. 2019-04-27]. Dostupné online.
  11. US hits 'corrupt' Venezuela oil firm PDVSA with sanctions [online]. BBC, 29.1.2019, [cit. 2019-04-27]. Dostupné online.
  12. HAN SHIH, Toh. China Railway Group's project in Venezuela hits snag. South China Morning Post, 11 April 2013. Dostupné online [cit. 2013-12-14].
  13. Ni Chávez ni Maduro: 11 años del Metro Guarenas-Guatire (Video) [online]. La Patilla, 2.2.2018, [cit. 2019-04-27]. Dostupné online. (po španielsky; kastílsky)
  14. Country Comparison :: Roadways. The World Factbook. cia.gov

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Venezuela