Francesco Petrarca

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Francesco Petrarca
taliansky učenec, básnik a humanista
taliansky učenec, básnik a humanista
Narodenie 20. júl 1304
Arezzo
Úmrtie 19. júl 1374 (69 rokov)
Arquà
Odkazy
Webstránka unifi.it
Projekt
Guttenberg
Francesco Petrarca
(plné texty diel autora)
Commons Spolupracuj na Commons Francesco Petrarca

Francesco Petrarca (tiež Francesco Petrarch, * 20. júl 1304, Arezzo – † 19. júl 1374, Arquà pri Padove) bol taliansky básnik, predstaviteľ renesančného humanizmu. Do roku 1353 žil poväčšine utiahnuto pri Avignone.

Jeho humanistické pôsobenie začalo objavením Augustína a Cicerona, ktorí sa preň stali živými nositeľmi novej duchovnej epochy.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Francesco Petrarca sa narodil v Arezze, odkiaľ sa v roku 1313 presťahoval do Avignonu, kde začal svoje štúdium, od roku 1318 študoval práva v Montpellier a potom (od roku 1322) v Bologni, štúdium ukončil z finančných dôvodov krátko po smrti svojho otca (1326). Ešte v roku 1326 sa stal kňazom. Jeho kariéra v cirkevných službách bola pomerne úspešná, niekoľkokrát vyzýval pápeža k návratu do Ríma. Roku 1343 bol poverený pápežom na diplomatickú cestu do Neapola, po návrate neprijal biskupstvo.

Roku 1347 vyzýval pri vzbure v Ríme k obnove antického Ríma, čo viedlo k ochladeniu vzťahov medzi ním a rodinou Colonnov, s ktorou sa veľmi priatelil, a pápežovým okolím. V tom istom roku bol nútený prijať kanonikát v Parme.

Roku 1353 sa presťahoval do Milána, kde až do roku 1362 pôsobil v diplomatických službách arcibiskupa G. Viscontiho.

Roku 1362 sa presťahoval do Benátok, odkiaľ bol roku 1370 pápežom Urbanom pozvaný späť do Ríma. Cestou sa prejavil jeho vek a v Padove ochorel natoľko, že už nemohol pokračovať v ceste. Po svojom uzdravení sa stiahol do ústrania a až do smrti žil u svojej dcéry v dedinke Arquà.

Tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

Vo svojich morálnofilozofických spisoch Petrarca podáva syntézu grécko-rímskych mravných ideálov a humanistických cieľov. Vrcholom jeho tvorby je básnická zbierka Spevník (Canzionere). U nás vyšla pod názvom Sonety pre Lauru. Zbierka obsahuje takmer 400 ľúbostných básní – najmä sonetov – v ktorých básnik ospevuje svoju milú Lauru. Petrarcova ľúbostná lyrika sa neusiluje iba o vykreslenie idealizovaného portrétu milovanej ženy, ale obdarúva Lauru aj vlastnosťami reálnej bytosti.

Zbierka sonetov v ich klasickej forme (4, 4, 3, 3) pozostáva z dvoch častí:

  1. "Za Laurinho života", ktorá obsahuje 207 sonetov v origináli
  2. "Po Laurinej smrti", obsahuje 86 sonetov v origináli
  3. "Trionfi", ktoré sú menej významné (menej kvalitné) a v slovenskom vydaní neboli zahrnuté.

Básnik spieva o svojej platonickej láske, ktorú uvidel prvýkrát 6.4.1327 v Avignone na pápežskom dvore. Zostala nedosiahnuteľným ideálom až do konca života. Presne o dvadsaťjeden rokov 6.4. 1348 umrela. Celý tento čas písal Petrarca ľúbostné sonety.[1]

V roku 1341 bol korunovaný v Ríme na Veľkonočnú nedeľu za kráľa básnikov vavrínovým vencom.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Sonety pre Lauru, vydal Slovenský spisovateľ, v r. 1968, 1.vydanie, slovenský preklad a poznámka: Vojtech Mihálik, doslov Ľ. Peterajová

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.