Kňaz
O pojme kňaz u starých Slovanov (knieža a podobne) pozri kňaz (Slovania).
Kňaz (ženský rod kňažka alebo kňazka) je (najmä v tradičných kresťanských cirkvách) osoba, ktorá viac či menej výlučne vykonáva náboženské úkony ako svoje zamestnanie.
Výraz kňazstvo znamená a) súhrn kňazov, kňazi ako celok, alebo b) (cudzím slovom sacerdócium) kňazský stav, povolanie, úrad či hodnosť kňaza.
Dejiny
[upraviť | upraviť zdroj]V priebehu dejín kňazskú funkciu vykonával často kráľ (Mezopotámia, Egypt). V tomto prípade kráľovi pomáha širšie kňazstvo, často dedičné. V starom Izraeli bola funkcia kňaza, kráľa a proroka striktne oddelená - zmiešanie kráľovskej a kňazskej autority bolo neprípustné a bolo vnímané ako ťažký hriech.
Staroveký Egypt
[upraviť | upraviť zdroj]Judeokresťanské kňazstvo
[upraviť | upraviť zdroj]Starozákonné kňazstvo
[upraviť | upraviť zdroj]U patriarchov v židovstve sa nenachádza nič podobné (neexistuje kvalifikovaný kňaz Boha Abraháma, Izáka a Jakuba). Léviho národ do čias Exodu je iba svetským kmeňom, bez posvätných funkcií.
Až počnúc Mojžišom, ktorý bol z levitského kmeňa, vzniká určitá špecializácia na kultové funkcie. No popri levitskom kňazstve sa ďalej udržiava rodinné kňazstvo.
Za čias monarchie vykonáva kráľ viaceré funkcie (medzi nimi aj kňazské): prináša obety, požehnáva ľud; je skôr akýmsi patrónom kňazstva, ale nie je členom posvätnej kasty.
V roku 621 pred Kr. Joziáš zrušil miestne svätyne, nastolil tak levitský monopol a zvrchovanosť jeruzalemského kňazstva. Joziášovou reformou, ktorá prekračovala predpisy Deuteronómia (Dt 18,6nn) vzniká rozlišovanie medzi kňazmi a levitmi.
Pádom chrámu a monarchie 587 pred Kr. kňazstvo je oslobodené od vplyvov a pokušení politickej moci a stáva sa tak náboženským vodcom národa. Kňazská hierarchia pozostávala z veľkňaza, pod ním sú kňazi, synovia Árona a napokon leviti (nižšie duchovenstvo). K levitom sa pridružujú speváci a vrátnici.
Do roku 172 pred Kr. neboli v hierarchii žiadne zmeny. Až v roku 171 pred Kr. bol pre politické intrigy zavraždený Oniáš III. - posledný veľkňaz pochádzajúci od Sadoka a králi Sýrie ustanovujú jeho nástupcov bez ohľadu na jeho rodokmeň. Z nich sa stávajú viac politickí a vojenskí ako náboženskí vodcovia, čím vyvolávajú opozíciu farizejov. Nakoniec, počnúc Herodesom, veľkňazov určuje politická moc. Veľkňazov si vyberali z veľkých kňazských rodín.
Kňazské funkcie
[upraviť | upraviť zdroj]V starodávnych náboženstvách sú kňazi služobníkmi kultu, strážcami posvätných tradícií. V Izraeli napriek spoločenskému vývinu, kňazstvo vždy vykonáva dve základné služby:
- služba kultu
- služba slova
Služba kultu
[upraviť | upraviť zdroj]Kňaz je človekom svätyne. Prijíma veriacich v Božom dome, predsedá pri liturgii. V judaizme a katolicizme je hlavným úkonom prinášať obetu, kde vystupuje ako prostredník medzi Bohom a ľudom. Bohu prináša obetu veriacich a veriacim prináša Božie požehnanie. Rovnako postupuje Mojžiš pri obete zmluvy na Sinaji (Ex 24, 4-8). V novozákonnom protestantskom kresťanstve už kňaz obetu neprináša - pretože jedinú dostatočnú obeť priniesol Ježiš Kristus.
Služba slova
[upraviť | upraviť zdroj]V Mezopotámii a v Egypte vykonával kňaz veštenie. V starodávnom Izraeli podobne narába s efodom, alebo s urimom a tumimom, po Dávidovi sa tieto úkony už vo Svätom písme nespomínajú, lebo Božie slovo sa k ľudu dostáva inou cestou: cez rozprávanie prorokov. Tí poukazujú na významné spomienky z minulosti a nachádzajú zmysel. Kňazi sú služobníkmi tohto slova, opakujú veriacim rozprávania ktoré zdôvodňujú vieru. Pri obnovách Zmluvy oni vyhlasujú Tóru a vykonávajú úlohu sudcu (Dt 17,8-13). Starajú sa o redakciu Zákona.
Kresťanské kňazstvo
[upraviť | upraviť zdroj]V Novom zákone nedošlo k jednoduchému prevzatiu starozákonného kultového systému, ale k jeho pretvoreniu a definitívnemu naplneniu v osobe Ježiša Krista.[1] Hoci Ježiš sám seba nikdy nenazval kňazom a nepochádzal z kňazského kmeňa Lévi (ale z kmeňa Júda), List Hebrejom ho predstavuje ako dokonalého a večného Veľkňaza novej zmluvy.[2][3] Jeho kňazstvo sa nerealizovalo prostredníctvom rituálneho obetovania zvierat v chráme, ale v dokonalej sebaobete na kríži, ktorou raz a navždy priniesol zmierenie za hriechy ľudstva.[1][2][3]
Nový zákon zároveň hovorí o „kráľovskom kňazstve“ všetkých pokrstených (napríklad v Prvom Petrovom liste alebo v Zjavení apoštola Jána), ktorí sú povolaní prinášať Bohu duchovné obety a svedčiť o evanjeliu.[2][1][4] Ježiš si však spomedzi svojich učeníkov vybral dvanástich apoštolov, ktorých osobitne posvätil, odovzdal im svoju autoritu a poveril ich špecifickým poslaním učiť, posväcovať a spravovať rodiacu sa Cirkev.[1][4] V ranej Cirkvi sa pre týchto služobníkov a ich nástupcov spočiatku nepoužíval tradičný kultový termín hiereus (kňaz), ale civilnejšie pojmy z prostredia vtedajšej spoločnosti a synagóg, predovšetkým episkopos (dozorca/biskup) a presbyteros (starší).[2][1][3]
Katolícke kňazstvo
[upraviť | upraviť zdroj]V Katolíckej cirkvi sa novozákonná služba presbyterov a biskupov chápe ako priama účasť na jedinom a večnom kňazstve Ježiša Krista, ktoré sa odovzdáva prostredníctvom sviatosti posvätného stavu.[5][6] Toto služobné (hierarchické) kňazstvo sa vo svojej podstate líši od všeobecného kňazstva všetkých veriacich, pričom jeho hlavnou úlohou je slúžiť Božiemu ľudu a konať in persona Christi capitis.[5][4]
Východné cirkvi
[upraviť | upraviť zdroj]Východné cirkvi chápu posvätný stav ako sviatosť a uplatňujú svoju vlastnú starobylú disciplínu.[5] Zatiaľ čo biskupi sú vyberaní výlučne spomedzi slobodných mužov, za diakonov a kňazov môžu byť vysvätení aj ženatí muži. Platí však prísne pravidlo, že po prijatí sviatosti posvätného stavu už vysvätený služobník nemôže uzavrieť manželstvo. Celibát kňazov je aj v týchto cirkvách vo veľkej úcte a mnohí kňazi si ho volia slobodne.[5]
Protestantské cirkvi
[upraviť | upraviť zdroj]Protestantské cirkvi vzišlé z reformácie sa voči katolíckemu chápaniu kňazstva vymedzili polemicky, pričom odmietli klasickú teológiu služobného kňazstva, najmä jeho hierarchický a obetný charakter.[6][4] Namiesto toho reformácia znovuobjavila a radikálne zdôraznila všeobecné kňazstvo všetkých veriacich.[6]
V luteránskej náuke a v ďalších cirkvách sa kňazstvo chápe výlučne ako služba a stredobodom sa stáva služba Božieho slova.[4] Ide o poňatie nekňazskej služby, pri ktorej oltár a obeta strácajú svoje ústredné postavenie a ten, kto vedie komunitu, je vnímaný predovšetkým ako ohlasovateľ Božieho slova, nie ako sviatostný kňaz v tradičnom zmysle.[4]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- 1 2 3 4 5 LANE, Thomas J.. The Catholic Priesthood: Biblical Foundations. Steubenville, Ohio : Emmaus Road Publishing, 2016. ISBN 978-1-941447-93-2. (po anglicky)
- 1 2 3 4 VANHOYE, Albert. Old Testament Priests and the New Priest According to the New Testament. Preklad J. Bernard Orchard. Petersham, Massachusetts : St. Bede's Publications, 1986. ISBN 0-932506-38-0. (po anglicky)
- 1 2 3 BACKHAUS, Knut. Priester, Priestertum (II. Biblisch: 3. Neues Testament). In: KASPER, Walter. Lexikon für Theologie und Kirche. Freiburg : Herder, 1999. ISBN 3-451-22008-3. Zväzok 8, s. 563 – 564. (po nemecky)
- 1 2 3 4 5 6 GALOT, Jean. Theology of the Priesthood. Preklad Roger Balducelli. San Francisco : Ignatius Press, 1985. ISBN 978-1-58617-096-7. (po anglicky)
- 1 2 3 4 Katolícka cirkev. Catechismus Catholicae Ecclesiae. Vatikán : Libreria Editrice Vaticana, 1997. ISBN 88-209-2428-5. Kapitola Sacramentum ordinis (§1536 – 1600). (po latinsky)
- 1 2 3 GRESHAKE, Gisbert. Priester, Priestertum (III. Historisch-theologisch, IV. Systematisch-theologisch). In: KASPER, Walter. Lexikon für Theologie und Kirche. Freiburg : Herder, 1999. ISBN 3-451-22008-3. Zväzok 8, s. 564 – 568. (po nemecky)
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]- Xavier, Léon-Dufour:Slovník biblickej teológie; Dobrá kniha, Trnava 2003.