Prorok

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Symbol rozcestia O iných významoch výrazu Prorok pozri Prorok (rozlišovacia stránka).

Prorok je človek schopný predpovedať budúcnosť bez vedeckého podkladu. V Biblii a v Koráne je to človek, prostredníctvom ktorého Boh hovorí k ľuďom (prorokuje či vyslovuje proroctvo).

Prorok v Biblii[upraviť | upraviť zdroj]

V Biblii, predovšetkým v Starom zákone, je prorok jednou z kľúčových postáv. Používa sa preňho najčastejšie hebrejský termín נביא (náví = prorok), niekedy חוזה (chózé = vidiaci), gréčtina používá termín profétés. Na rozdiel od dnešného chápania, nie je to človek, ktorý by predpovedal budúcnosť, ale je to Boží prostredník, človek (muž, ale v starších textoch i žena), ktorý sprostredkováva styk medzi Bohom a ľuďmi. Má to dva aspekty:

  1. Prorok sprostredkováva Božie slovo a jeho vôľu ľuďom.
  2. Prednáša Bohu prosby ľudí a prihovárá sa za ne.

Najväčším prorokom podľa biblického výkladu a vzorom pre všetkých ostatných prorokov je Mojžiš, ktorý hovoril s Bohom tvárou v tvár a skrz neho dal Boh svojmu ľudu zákon. Ďalším významným prorokom je Eliáš, ktorý nezomrel, ale dostal sa k Bohu v ohnivom voze.

V Starom zákone sa obyčajne rozlišujú dve skupiny prorokov: proroci „nepíšuci“ a proroci „píšuci“, podľa toho, či sa nám zachovali knihy s ich výrokmi alebo nie. Celkovo pozná židovská tradícia 48 prorokov a 7 prorokýň.

Nepíšuci proroci[upraviť | upraviť zdroj]

Je to staršia skupina prorokov. Radia sa sem napríklad Samuel, Nátan, Gad, Eliáš, Elíša, Achijáš, Míkajáš, Jehú a ďalší. O týchto mužoch sa nám zachovali správy v rôznych knihách, predovšetkým v knihách Samuelových a knihách kráľov. Ich sprostredkovateľská činnosť sa prejavuje predovšetkým v boji a v politike a ich funkcia viac zodpovedá pojmu proroctva v Kenaáne na prelome 2. a 1. tisícročia pr. Kr. Okrem týchto prorokov nájdeme i zmienky o prorockých školách a o dvorných prorokoch, ktorí sú často kritizovaní ako falošní, pretože prorokovali (tj. hovorili menom Božím a zvestovali to, čo prehlasovali za Božiu vôľu) podľa svojich osobných alebo straníckych záujmov..

Píšuci proroci[upraviť | upraviť zdroj]

Od týchto prorokov sa nám dochovali spisy a výroky. Niektoré pochádzajú priamo od nich, iné im boli pripísané neskôr. Ide o nasledujúcich prorokov (podľa biblického poradia): Izaiáš, Jeremiáš, Ezechiel, Ozeáš, Jóel, Ámos, Abdijáš, Jonáš, Micheáš, Nahum, Abakuk, Sofoniáš, Ageus, Zachariáš, Malachiáš. Kresťania zaraďujú medzi prorokov ešte Daniela. Títo sa ďalej delia na väčších a menších (Izaiáš, Jeremiáš a Ezechiel (Daniel) väčší, zvyšok menší) alebo na predexilných, exilných a poexilných (podľa doby pôsobenia; exilom sa myslí babylonské zajatie).

Hlavným záujmom predexilných prorokov, či už pôsobili v Izraeli alebo v Judsku, bolo väčšinou napomínať ľud a vytýkať mu Božím menom jeho viny. Tie sa týkali predovšetkým dvoch oblastí, sociálnej sféry (nespravodlivosť, úplatné súdy, útlak, vydieranie a podobne) a sféry náboženskej (odpadlíctvo od kultu jediného Boha, obetovanie iným bohom, nekromancia a podobne). Obe sféry sú však pre prorokov neoddeliteľné. V prípade, že sa ľud neobráti a zotrvá vo svojej zatvrdnutosti a zlobe, hrozia Božím trestom, v prípade obrátenia naopak sľubujú, že sa Boh o svoj ľud postará, ako to sľúbil ich predkom. Niektorí proroci pridávajú i politické témy. Napríklad Jeremiáš a Izaiáš sa snažia prinútiť Judsko, aby v dobe veľkých politických zvratov na svetovej scéne zložilo svoju dôveru v Boha, a nie v cudzie mocnosti.

Exilní a poexilní proroci kladú väčšinou dôraz na pokánie, vernosť Bohu a neskôr na očistu kultu. Začínajú sa objavovať a silnejšie prejavovať apokalyptické a eschatologické tendencie.

Podľa tradičného kresťanského chápania jednou z hlavných funkcií starozákonných prorokov bolo i predpovedať príchod Mesiáša (tj. Krista).

Prorok v Koráne[upraviť | upraviť zdroj]

Korán (a islam) má podobné chápanie proroka ako židovstvo a kresťanstvo. Prorok je ten, komu Boh zveril hlásanie a obnovu pravej viery v jediného Boha. Avšak častejšie než o prorokoch (po arabsky nabí) hovorí Korán o posloch (po arabsky رسول, rasúl), čo umožňuje lepšie pochopiť poslanie týchto osôb.

Korán pozná mnoho prorokov, či už sú to biblické postavy ako Noe, Mojžiš, Jonáš, Ježiš či iné, aj nebiblické. Každá doba a každý národ má svojho proroka, ktorý k nemu bol poslaný a ktorého majú poslúchať. Židia majú Mojžiša a kresťania Ježiša. Tí, ak ich učenie nie je nesprávne vykladané (ako sa to stalo v kresťanstve alebo židovstve), sú pravými Božími poslami. Preto kresťania a Židia sú z hľadiska Koránu vyznavači pravých Božích poslov, len si Božie posolstvo prekrútili a pozmenili. Existujú však výroky Koránu, ktoré hovoria, že kresťania a Židia nie sú viazaní Koránom, ale svojimi spismi od svojich prorokov, ktorých za nimi Boh svojho času poslal. Islamský Prorok „par excellence“ je Mohamed, ktorý bol poslaný k Arabom, aby im v pravý čas zvetoval pravú abrahámovskú vieru. Islam je podľa moslimov na rozdiel od kresťanstva a židovstva jediným veľkým náboženstvom, ktoré si uchovalo pôvodné pravé Božie posolstvo.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]