Katolícka cirkev (latinská cirkev a východné katolícke cirkvi)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Katolícka cirkev (alebo, na Slovensku zriedkavejšie, rímskokatolícka cirkev) je cirkev (buď jednotlivá z viacerých cirkví alebo tieto všetky cirkvi ako celok), ktorá uznáva za svoju hlavu rímskeho pápeža. Katolícka cirkev je tvorená cirkvami sui iuris. Aktuálne je to 23 cirkví sui iuris – 22 východných (východné katolícke cirkvi) a jedna západná (tzv. latinská cirkev).

Pojmom Katolícka cirkev[1] označujeme celý rad cirkevných hierarchických spoločenstiev, inštitúcií a zriadení na subnárodnej, národnej aj nadnárodnej úrovni po celom svete. Do pojmu zahrňujeme rôzne právne samostatné celky či osoby typu farnosť, diecéza či národná provincia; Katolícka cirkev nie je sama osebe ako celok právnym subjektom. Hlavným významným zjednocujúcim prvkom všetkých týchto ustanovizní je uznávanie rímskeho biskupapápeža za hlavu cirkvi (primát pápeža), a teda uznanie jeho právnej a duchovnej moci nad sebou (hovoríme o zjednotení s Rímom).

Názov[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Katolícky

Slovo katolícka v jej názve znamená všeobecná (v zmysle celá, úplná). Spojenie katolícka cirkev (gr. Καθολικὴ Εκκλησία) sa prvý raz vyskytuje v liste sv. Ignáca Antiochijského do Smyrny okolo r. 150.

Katolícka cirkev zo svojho pohľadu nemá vyhranené pomenovanie (vychádzajúc zo svojej vierouky sa označuje za jednu, svätú, všeobecnú a apoštolskú cirkev).

Pôvod a zakladateľ[upraviť | upraviť zdroj]

Cirkvi Katolíckej cirkvi sa chápu a definujú v spoločenstve s inými cirkvami ako Ježišom Kristom založený ľud Novej zmluvy. Tvrdia a navzájom si uznávajú nepretržitú dejinnú kontinuitu s cirkvou založenou Ježišom Kristom, ktorá je zaručená neprerušenou apoštolskou postupnosťou biskupským a kňazským svätením. Zdieľajú vieru, že Cirkev bola založená zoslaním Ducha Svätého na Turíce (Sk 2, 1-4), pričom jej hlavou má byť Peter, povolaný za jej hlavu (Jn 21, 15-17), a jeho nástupcovia.

Katolícka cirkev uznáva apoštolskú postupnosť pravoslávnych cirkví a starokatolíckej cirkvi, ale vyslovila sa negatívne o apoštolskej postupnosti cirkví vzniknutých z reformácie (vrátane anglikánskej cirkvi).

Katolícka cirkev teda vyvodzuje ako svojho zakladateľa Ježiša Krista a povolaného apoštola Petra. Historické podmienky otvorenej cirkvi sa rodili postupne, keďže prvotná cirkev bola zasiahnutá ťažkým prenasledovaním zo strany Rímskej ríše. Prvými koncilmi, dokončením zbierky kánonických biblických kníh a uznaním kresťanstva rímskym cisárom Konštantínom I. Veľkým roku 313 Milánskym ediktom sa Katolícka cirkev vo svojej pôvodnej podobe dožíva skutočného životaschopného zrodu.

Cirkvi sui iuris, ktoré tvoria Katolícku cirkev[upraviť | upraviť zdroj]

(zoradené podľa tradícií a v abecednom poradí)

1. Tradícia alexandrijská
Cirkev etiópska
Cirkev koptská
2. Tradícia antiochijská
Cirkev maronitská
Cirkev sýrska
Cirkev sýrsko-malankarská
3. Tradícia arménska
Cirkev arménska
4. Tradícia chaldejská
Cirkev chaldejská
Cirkev sýrsko-malabarská
5. Tradícia konštantínopolská (Gréckokatolícke cirkvi)
Cirkev albánska
Cirkev bieloruská
Cirkev bulharská
Cirkev grécka
Cirkev chorvátska
Cirkev italo-albánska
Cirkev macedónska
Cirkev maďarská
Cirkev melchitská
Cirkev rumunská
Cirkev rusínska
Cirkev ruská
Cirkev slovenská
Cirkev ukrajinská
6. Tradícia latinská
Cirkev latinská (t.j. rímskokatolícka cirkev/katolícka cirkev latinského obradu)

Apoštolský exarchát pre Srbsko a Čiernu horu zatiaľ nie je výslovne uznaný ako cirkev sui iuris.[2]

Osobitnou organizačnou jednotkou je katolícky Personálny ordinariát Našej Panej z Walsinghamu anglikánskeho rítu.[3][4]

Čo je Cirkev sui iuris[upraviť | upraviť zdroj]

„Svätá katolícka Cirkev, tajomné Telo Kristovo, sa skladá z veriacich, čo sú organicky spojení v Duchu Svätom tou istou vierou, tými istými sviatosťami a tou istou správou a ktorí, zoskupení do rozličných hierarchicky spojených celkov, tvoria miestne cirkvi a či obrady. Medzi nimi jestvuje podivuhodná vospolnosť, takže rozmanitosť v Cirkvi nielenže nie je na škodu jej jednote, ale ju skôr robí očividnou.“[5]

„Spoločnosť veriacich, ktorí sú spojení podľa právnych predpisov s hierarchiou, ktorú výslovne alebo mlčky uznáva najvyššia autorita Cirkvi, sa v tomto zákonníku označuje cirkvou sui iuris.“[6]

„Partikulárne cirkvi sú plne katolícke prostredníctvom spoločenstva s jednou z nich: s Rímskou cirkvou, ktorá „predsedá v láske“.“ (KKC, č. 834)

„Pod názvom partikulárna cirkev, ktorou je predovšetkým diecéza (alebo eparchia), rozumie sa pospolitosť veriacich, ktorí sú v spoločenstve viery a sviatostí so svojím biskupom vysväteným v apoštolskom nástupníctve. Tieto partikulárne cirkvi sú utvorené „na obraz všeobecnej Cirkvi; v nich a z nich [utvorená] jestvuje jedna a jediná Katolícka cirkev“.“ (KKC, č. 833)

V niektorých, najmä starších dokumentoch a literatúre, sú cirkvi sui iuris nazývané aj partikulárne alebo miestne cirkvi, ale chápanie významu pojmov partikulárna cirkev a miestna cirkev sa líši v rozličných dokumentoch.

Cirkvi sui iuris (teda cirkvi svojho práva) sú obdobou autonómnych cirkví v pravosláví.

Cirkevná hierarchia[upraviť | upraviť zdroj]

Základom cirkevného usporiadania je cirkevná hierarchia, ktorá má presnú štruktúru. Na čele cirkvi stojí rímsky biskup – pápež. Jemu podliehajú v duchovnej a v Kanonickým právom presne definovanej právnej rovine všetci biskupi sveta, ktorí sú nástupcovia apoštolov. V duchovnej rovine sú nad biskupmi kardinálni biskupi (kardináli), ktorí sú akýmisi vernými, blízkymi spoločníkmi pápeža a zároveň majú právo voliť nového pápeža. Biskupi majú svojich kňazov a diakonov, ktorí sú ich pomocníkmi, pričom títo taktiež uplatňujú apoštolskú službu.

Inštitucionálna správa Katolíckej cirkvi kopíruje jednotlivú moc cirkevnej hierarchie. Pápež je na čele mestského štátu Vatikán, v ktorom sídlia ústredné inštitúcie Katolíckej cirkvi. Biskupi a kardináli predsedajú kongregáciám, ktoré by sa dali prirovnať k akýmsi cirkevným ministerstvám. Najznámejšími kongregáciami sú Kongregácia pre doktrínu viery, Kongregácia pre božskú úctu a sviatosti a Kongregácia pre kauzy svätých

Rozšírenosť Katolíckej cirkvi[upraviť | upraviť zdroj]

Početnosť členov Katolíckej cirkvi[upraviť | upraviť zdroj]

Rozmiestnenie katolíckej populácie podľa krajín

Katolícka cirkev je najväčšou kresťanskou cirkvou na svete. Podľa Štatistickej ročenky Cirkvi bolo ku koncu roka 2003 evidovaných v globálnom meradle 1 085 557 000 členov Katolíckej cirkvi, čo predstavuje vyše polovicu všetkých kresťanov vo svete. Z celkového počtu katolíkov na svete je okolo 17,1 mil. východných katolíkov.[7]

Na Slovensku má Katolícka cirkev spolu okolo 3,6 mil. veriacich (z toho okolo 3,4 mil. má Rímskokatolícka cirkev a asi 206 tis. Gréckokatolícka cirkev).[8]

Počet členov Katolíckej cirkvi má v súčasnosti vzrastajúcu tendenciu, a to predovšetkým v Afrike a v Ázii, hoci katolicizmus v Európe a v USA naďalej stráca svoj tradičný politický vplyv. Nárast v počte medzi rokmi 1978 a 2000 predstavoval asi 288 miliónov. Najväčší počet katolíkov žije v Južnej Amerike.

Katolícka cirkev v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 20. storočia[upraviť | upraviť zdroj]

Sagrada Familia v Barcelone

Na začiatku pontifikátu Jána Pavla II. bolo 739 126 000 rímskych katolíkov, t. j. 18% svetového obyvateľstva. Táto ľudská masa predstavovala významnú výchovnú a kultúrnu moc; mala 79 207 základných a viac než 28 000 stredných škôl a takmer milión študijných príležitostí na univerzitách. Ešte začiatkom šesťdesiatych rokov bolo v tradičných krajinách srdca Európy (a v Severnej Amerike) vcelku 51,5% katolíkov. Pri nástupe Jána Pavla II. sa katolicizmus stal náboženstvom tretieho sveta. Zo šestnástich krajín, ktoré mali viac než 10 miliónov katolíkov, patrilo do tretieho sveta osem. Rátalo sa, že v roku 2 000 bude 70% katolíkov žiť v rozvojových krajinách, hlavne v Afrike a v Latinskej Amerike. Katolicizmus na jednej strane prestal byť prevažne európskym javom, na druhej strane sa stal náboženstvom miest a veľkomiest. Okolo roku 2 000 bude väčšina katolíkov žiť v obrích metropolách s viac než 5 miliónmi obyvateľov, najmä vo vôbec najväčších mestách sveta, ktorými sú Mexico City (31 miliónov) a Sao Paolo (26 miliónov). Ale zatiaľ čo sa demografické ťažisko katolicizmu presunulo do Južnej Ameriky v dôsledku vysokej pôrodnosti, ktorou sa obyvateľstvo po roku 1945 zdvojnásobilo, v skutočnosti sa najrýchlejšie šírilo konverziami v subsaharskej Afrike. Podľa štatistík sedemdesiatych rokov sa o rozvoj kresťanstva v Afrike z 25 miliónov v roku 1950 približne na 100 miliónov v roku 1975 zaslúžila hlavne Katolícka cirkev, ktorá od roku 1950 zdvojnásobila počet misionárov.[9]

Z týchto závažných zmien vyplynuli ďalšie paradoxy. V Latinskej Amerike, najmä v Brazílii a Strednej Amerike bola najpopulárnejšou stránkou katolicizmu takzvaná teológia oslobodenia. Omnoho silnejším a takmer všadeprítomným javom v Latinskej Amerike sedemdesiatych rokov bola narastajúca religiosidad popular.[9]

Kanonické právo[upraviť | upraviť zdroj]

Právny systém latinskej cirkvi tvorí Kódex Kanonického práva. Východné katolícke cirkvi sa riadia vlastným kánonickým právom, ktorého základným prameňom je Kódex kánonov východných cirkví.

Viera Katolíckej cirkvi[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Katolicizmus

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. V oficiálnych dokumentoch sa názov "Katolícka cirkev" píše s veľkým začiatočným písmenom na odlíšenie od všeobecného pojmu "katolícka cirkev", pozri napr. údaje na oficálnej stránke Katolíckej cirkvi na Slovensku, Katechizmus katolíckej cirkvi apod.
  2. Congregazione per le Chiese Orientali: Scheda informativa sulle Chiese Cattoliche Orientali
  3. Personálny ordinariát Našej Panej z Walsinghamu
  4. Personal Ordinariate of Our Lady of Walsingham
  5. Orientalium ecclesiarum, č. 4
  6. CCEO, can. 27
  7. štatistiky o východných katolíckych cirkvách sú na stránke Eastern Catholic Churches Statistics
  8. Obyvateľstvo SR podľa náboženského vyznania – sčítanie 2011, 2001, 1991
  9. a b Ján pavol ii. - kresťanstvo za jeho pontifikátu

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]