Preskočiť na obsah

Gréckokatolícka cirkev na Slovensku

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Článok zo série
Východné katolícke cirkvi

Debata medzi katolíkmi a orientálnymi kresťanmi v 13. storočí

Tradícia alexandrijská
Etiópska  · Eritrejská  · Koptská
Tradícia antiochijská
Maronitská · Sýrska · Sýrsko-malankarská
Tradícia arménska
Arménska
Tradícia chaldejská
Chaldejská · Sýrsko-malabarská
Tradícia konštantínopolská
Albánska · Bieloruská · Bulharská
Grécka · Chorvátska · Italo-albánska
Macedónska · Maďarská
Melchitská · Rumunská · Rusínska
Ruská · Slovenská · Ukrajinská
Metropolitný katedrálny chrám v Prešove

Gréckokatolícka cirkev na Slovensku (alebo zriedkavo Slovenská katolícka cirkev[1]) je jedna z gréckokatolíckych cirkví, teda jedna z cirkví sui iuris (partikulárnych cirkví), ktoré tvoria Katolícku cirkev, s jednotnou spoločnou vieroukou a spoločným vedením v osobe rímskeho biskupa – pápeža.

Veľká Morava

[upraviť | upraviť zdroj]

Historicky podložené počiatky kresťanstva sa na Slovensku datujú do obdobia Veľkej Moravy, do 9. storočia, kedy knieža Rastislav sa v roku 862 obracia so žiadosťou na byzantského cisára Michala III., aby vyslal na Veľkú Moravu biskupa, ktorý by položil základy samostatnej veľkomoravskej cirkevnej správy. Byzantský cisár Michal III. a patriarcha Fótios vybrali na túto misiu učenca (filozofa) Konštantína a jeho brata Metoda zo Solúna – v jeho okolí časť obyvateľstva hovorila sloviensky. V roku 863 ich poveril šíriť kresťanstvo a vzdelanosť na Veľkej Morave. Konštantín zostavil nové slovienske písmo, ktoré použil na preklad bohoslužobných kníh do staroslovienčiny. Pomáhali mu pri tom brat Metod a učeníci (Sedmopočetníci) Kliment, Sáva, Naum, Vavrinec a Angelár.

Prvými slovami v histórii slovienskeho písomníctva bol úvod prvej kapitoly evanjelia svätého Jána: „Na počiatku bolo slovo a to slovo bolo u Boha – Iskonije bje slovo i slovo bje u Boga“. Misia Konštantína a Metoda sprostredkovala Slovanom na Veľkej Morave liturgiu, každému zrozumiteľnú v jeho vlastnej reči. Rastislavovi neprekážalo, že išlo o liturgiu byzantského obradu. Napokon vtedy bolo kresťanstvo jednotné. Vyznávalo jeden krst, jednu svätú všeobecnú apoštolskú cirkev.

V roku 867 odchádzajú Konštantín a Metod na pozvanie pápeža do Ríma, aby mu objasnili svoju činnosť na Veľkej Morave a vyznali pravovernosť a oddanosť Rímskej cirkvi. Konštantín tam vstupuje do jedného z gréckych monastierov (prijíma meno Cyril) a neskôr 14. februára 869 zomiera.[2] Metod je v roku 869 pápežom Hadriánom II., ustanovený za prvého veľkomoravského arcibiskupa s jurisdikciou pre všetkých Slovanov. To naráža na odpor bavorského kléru, ktorý ho na spiatočnej ceste zajme a dva a pol roka väzní. Po prepustení sa Svätý Metod ujíma svojho stolca vo veľkomoravskej ríši. Spory však neprestávajú a tak pápež Ján VIII. si Metoda opätovne pozýva do Ríma. Po presvedčení sa o Metodovej pravovernosti a oddanosti Cirkvi, vydáva bulu „Indrustriae tuae“, v ktorej opätovne schvaľuje starosloviensku liturgiu.

Po Metodovej smrti, 6. apríla 885, pričinením nitrianskeho biskupa Vichinga, odporcu staroslovienskej liturgie, sú Metodovi žiaci z Veľkej Moravy vyhnaní. Po páde Veľkomoravskej ríše sú na začiatku 10. storočia v Uhorsku dve obradové podoby cirkvi – východná (na východ od Dunaja) a západná (Panónia a územie dnešného Slovenska).

Situácia v stredoveku

[upraviť | upraviť zdroj]
Ikonostas v gréckokatolíckom chráme delí časť pre kňaza od časti pre veriacich. V strede sú „cárske dvere“ vyhradené iba pre biskupa, kňaza, diakona a kráľa.

Obdobie stredoveku prinieslo ďalšie významné zmeny v cirkevnej oblasti. V roku 1054 vyvrcholili nezhody medzi Rímom a Carihradom schizmou (v cirkevných a aj vo všeobecných dejinách to znamená veľký cirkevný rozkol). Za carihradského patriarchu Michala Kerularia a rímskeho pápeža Leva IX. došlo k vzájomnej exkomunikácii[3], k rozdeleniu všeobecnej cirkvi na východnú – pravoslávnu a západnú – katolícku. Východní kresťania, žijúci na území Slovenska, praktizovali naďalej svoj východný obrad. Arpádovci vytvárali priaznivé podmienky pre vznik monastierov (kláštorov), v ktorých účinkovali mnísi východného obradu – baziliáni (vasiliáni).[4] Pápež Inocent III. V roku 1204 prejavil ochotu zriadiť v Uhorsku biskupstvo východného obradu[5], ktoré by bolo podriadené Svätej stolici. Tento zámer sa však neuskutočnil pre silný odpor západných (latinských) biskupov. Dokonca ten istý pápež bol v roku 1205 za zrušenie východného obradu. Na XII. všeobecnom koncile (IV. lateránsky, 12. 11. 1215) však bolo dohodnuté, že východní kresťania môžu zachovávať svoje obradové zvyky. Veľký vplyv na prítomnosť veriacich východného obradu mala valašská kolonizácia. Najmä Ruthéni (Rusíni) boli nositeľmi tohto obradu. Okolo roku 1230, po príchode západných reholí do Uhorska, postupne zanikajú baziliánske monastiere.

Po vymretí Arpádovcov (1301) sa postavenie kresťanov východného rítu v Uhorsku pod tlakom politických, hospodárskych a cirkevných náporov zo strany západu zhoršovalo. Bratislavský cirkevný snem vydal v roku 1309 zákaz uzatvárať manželstvá východných katolíkov a zákaz pre nich vykonávať cirkevné obrady. Postupným vytláčaním východného obradu na perifériu strácali veriaci náboženskú slobodu. Východní kresťania, inklinujúci k Rímu, museli platiť desiatky latinským biskupom. Východná cirkev na tomto území prežila vďaka kniežaťu Teodorovi Koriatovičovi, ktorý sa v tejto oblasti (t. j. dnešné východné Slovensko a Podkarpatská Rus) usadil spolu s asi 40 tisíc Rusínmi. Založil tu asi 300 osád a monastier na Černeckej hore pri Mukačeve.[6] Po jeho smrti sa situácia opäť zhoršila. V roku 1491 sa spomína ako mukačevský biskup Ján, potvrdený kráľom Vladislavom II. Uhorskí panovníci sa snažili rôznymi obmedzeniami priviesť Ruthénov (Rusínov) k únii, teda k zjednoteniu s Rímom.

Uzavretie únie

[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavný článok: Užhorodská únia

Gréckokatolícka cirkev uzavrela úniu s Katolíckou cirkvou 24. apríla r. 1646.[7][8] Oficiálnemu zjednoteniu veriacich byzantského obradu s Rímskou cirkvou veľmi napomohli poľskí a uhorskí panovníci, ktorí chceli oslabiť vplyv Ruska na Poľsko a Rakúsko-Uhorsko. Po neúspešnej realizácii únie v roku 1614 v Krásnobrodskom monastieri (kláštore v Krásnom Brode – dedine pri Medzilaborciach, ktorá sa dá s nadľahčením nazvať „rusínsky Devín“) sa podarilo uzavrieť úniu na zámku v Užhorode (Užhorodská únia) 24. apríla 1646. Oficiálne bola Užhorodská únia potvrdená 14. mája 1648 uhorským prímasom – ostrihomským arcibiskupom Lippayom a v septembri celokrajinskou synodou biskupov v Trnave. Napriek prísľubom ale neboli podmienky únie naplnené – právo voliť biskupa sa uplatnilo len raz (pri voľbe Petra Partenija Petroviča v r. 1651), zrovnoprávnenie kléru sa uskutočnilo až po r. 1692[9], keď cisár Leopold I. zrovnoprávnil gréckokatolícky a rímskokatolícky klérus. Čoskoro po uzavretí únie sa objavili aj snahy vnucovať gréckokatolíkom západné (rímskokatolícke) zvyky a formy zbožnosti, teologické vnímanie aj právne zvyklosti.

Obdobie po únii

[upraviť | upraviť zdroj]

V 18. storočí si rímskokatolícki biskupi z Jágru začali nárokovať moc nad mukačevskými biskupmi, ktorých považovali za svojich obradových vikárov. Na presadenie svojich nárokov sa neštítili použiť ani vojenskú silu. Situáciu vyriešil až zásah cisárovnej Márie Terézie, na jej podnet rímsky pápež Klement XIV. vydal bulu 19. septembra 1771 Eximia Regalium, ktorou definitívne vyriešil otázku postavenia Mukačevskej eparchie (nanovo ju erigoval).[10] Prešovské biskupstvo sa vyčlenilo z Mukačevskej eparchie bulou Pia VII. Relata Semper[11] dňa 22. septembra 1818[12][13] (resp. rozhodnutím cisára Františka I. 3. novembra 1815[14]). Prvým biskupom sa stal Gregor Tarkovič,[15] ktorý začal s budovaním eparchie (biskupstva). Tá pri svojom vzniku mala 194 farností s asi 150-tisíc veriacimi.[16][17] V jeho diele pokračoval biskup Jozef Gaganec.

Od roku 1918 po rok 1948

[upraviť | upraviť zdroj]

Pri vzniku prvej ČSR v roku 1918 odmietol vtedajší biskup Štefan Novák zložiť sľub vernosti novej republike a ako maďarofil emigroval do Maďarska. Prešovskú eparchiu spravoval od októbra 1918 do októbra 1922 protosynkel (generálny vikár) Mikuláš Rusnák a po ňom Dionýz Njaradi, križevacký biskup. V septembri 1926 bol za nového administrátora eparchie vymenovaný Pavol Peter Gojdič,[18] baziliánsky mních rusínskej národnosti, ktorý sa svojho úradu ujal vo februári 1927,[19] od marca ako titulárny biskup. Všestranne rozvíjal a zveľaďoval eparchiu, zriadil sirotinec, reálne gymnázium, podporoval náboženský a sociálny progres svojich veriacich, u ktorých sa tešil mimoriadne veľkej obľube. Eparchiu viedol aj v ťažkých rokoch II. svetovej vojny, od júla 1940 ako sídelný biskup. Podľa schematizmu z roku 1948 mala Gréckokatolícka cirkev v ČSR 345 duchovných, 242 systematizovaných farských úradov, 11 kaplánskych miest, 241 farských chrámov, 171 filiálnych chrámov, 49 kaplniek a vyše 305 600 veriacich.

Likvidácia Gréckokatolíckej cirkvi komunistami

[upraviť | upraviť zdroj]

Kalich horkosti bolo biskupovi Gojdičovi súdené vypiť do dna až po komunistickom puči v roku 1948. KSČ sa usilovala zničiť Gréckokatolícku cirkev, ktorá sa podľa želania komunistických ideológov mala „vrátiť do lona Svätej matky Pravoslávnej cirkvi“. Keďže na území Česko-Slovenska bolo iba niekoľko pravoslávnych farností, ktoré vytvorili ruskí emigranti (poväčšine bielogvardejci) utekajúci pred Leninom v roku 1918, boli tu privážaní agenti KGB, z ktorých sa stávali pravoslávni kňazi. Biskup Gojdič bol spolu so svojim pomocným biskupom Vasiľom Hopkom internovaný. V Prešove sa uskutočnil 28. apríla 1950[20] tzv. Sobor (t. j. snem, synoda), ktorý „pričlenil“ všetkých gréckokatolíckych veriacich k Pravoslávnej cirkvi a znamenal faktickú likvidáciu Gréckokatolíckej cirkvi v Česko-Slovensku. Štatistické čísla uvádzajú, že z 328 gréckokatolíckych kňazov sa 283 odmietlo stať pravoslávnymi kňazmi, 45 súhlasilo, ale nakoniec tak učinilo iba 23.[21] Kňazi, ktorí odmietli, boli buď uväznení, alebo boli aj so svojimi rodinami vyvezení (najčastejšie do severných Čiech) a naďalej boli rôznymi formami perzekvovaní. Niektorí kňazi, ktorých sa štátnej moci nepodarilo dolapiť, tajne vysluhovali sviatosti po dedinách v rodinných domoch. Biskup Pavol Peter Gojdič bol v roku 1951 v procese spolu s biskupmi Jánom Vojtaššákom a Michalom Buzalkom odsúdený na doživotie.[22] Vo väzení v deň svojich 72. narodením, 17. júla 1960, zomiera. Vasiľ Hopko v ťažkom žalári strávil 14 rokov. Všetok majetok Gréckokatolíckej cirkvi sa stal majetkom Pravoslávnej cirkvi.

Roky 1968 – 1989

[upraviť | upraviť zdroj]

Počas tzv. „Pražskej jari“ bola Gréckokatolícka cirkev vládnym nariadením č. 70/1968 Zb. zo dňa 13. júna 1968 obnovená.[23] Pravoslávna cirkev však vrátila len niekoľko objektov, ktoré patrili do roku 1950 gréckokatolíkom. Z internácie sa vrátili kňazi, ktorí sa pustili do dušpastierskej práce. Biskup Vasiľ Hopko sa ujal vedenia eparchie. Keďže však dlhoročné väzenie zanechalo na jeho zdraví stopy, Svätá stolica vymenovala o. Mons. Jána Hirku za ordinára a apoštolského administrátora s právami rezidenčného biskupa. Ale tak isto ako Rímskokatolícka cirkev aj cirkev Gréckokatolícka pod komunistickým jarmom normalizácie len živorila. Až do Nežnej revolúcie a pádu totalitného režimu v roku 1989. Od roku 1969 začala cirkev vydávať svoj oficiálny časopis Slovo.

V roku 1980 sa významnou udalosťou pre slovenských gréckokatolíkov v Kanade stalo zriadenie samostatnej Torontskej eparchie svätých Cyrila a Metoda pápežom Jánom Pavlom II.

Slobodné pomery

[upraviť | upraviť zdroj]

Po roku 1989 dochádza k oživeniu cirkevného života. Prešovským biskupom sa stáva vladyka Ján Hirka, ktorý bol vysvätený (konsekrovaný) na biskupa 17. februára 1990 v Prešove Jozefom kardinálom Tomkom. Obnovenie činnosti sprevádzal veľký nedostatok kňazov. Väčšina cirkevných objektov bola poškodená a takmer nefunkčná. Nedostatočné bolo náboženské vzdelanie mládeže a aj duchovná starostlivosť o veriacich. Zvlášť náročné bolo majetkovoprávne vysporiadanie s Pravoslávnou cirkvou. Okrem základe masovej intervencie veriacich v Bratislave bolo prijaté uznesenie č. 211/1990 Zb. zo dňa 29. mája 1990, ktoré rozhodlo o prinavrátení vlastníckych práv na cirkevné objekty, ktoré boli až do roku 1950 majetkom Gréckokatolíckej cirkvi a boli protiprávne odovzdané Pravoslávnej cirkvi. Medzi najdôležitejšie udalosti v období nového rozvoja Gréckokatolíckej cirkvi bolo znovuotvorenie Gréckokatolíckeho kňazského seminára a zriadenie Gréckokatolíckej bohosloveckej fakulty UPJŠ (dnešnej Prešovskej univerzity) v roku 1990. Duchovný a vzdelávací proces začal v eparchii výrazne ožívať. Začali sa otvárať základné a stredné cirkevné školy, otvorilo sa cirkevné gymnázium v Trebišove. Pápež Ján Pavol II. vymenoval 11. januára 1992 vladyku J.P. Milana Chautura, CSsR za pomocného biskupa Prešovskej eparchie. Vysvätený (konsekrovaný) bol 29. februára 1992. Rímsky pápež Jána Pavla II. pri svojej návšteve Slovenska v roku 1995 navštívil aj Prešov, kde slávil akatist k Bohorodičke. Počas homílie vyzval gréckokatolíkov, aby s láskou a dôsledne zachovávali svoj obrad.

Súčasná gréckokatolícka cirkev na Slovensku

[upraviť | upraviť zdroj]
Prehľad slovenských eparchií a ich znaky

21. februára 1997 boli zverejnené dekréty č. 78/94 a č. 3/97 Kongregácie pre Východné cirkvi, ktoré oznámili, že rímsky biskup Ján Pavol II. erigoval nový apoštolský exarchát so sídlom v Košiciach a dovtedajšieho pomocného prešovského biskupa vladyku J.P. Milana Chautura, CSsR, menoval za jeho prvého apoštolského exarchu. Košický apoštolský exarchát bol priamo podriadený Rímskemu apoštolskému stolcu a jeho hranice boli totožné s hranicami Košického kraja. Jurisdikčne mu podlieha 7 protopresbyterátov, 86 farností, 157 chrámov a asi 70 kňazov. Prešovské biskupstvo má v súčasnosti 12 protopresbyterátov, 173 farností a 302 chrámov. 30. januára 2008, na sviatok Troch svätiteľov, pápež Benedikt XVI. povýšil Prešovskú eparchiu na archieparchiu na čele s metropolitom, Košický exarchát povýšil na eparchiu a bola vytvorená aj nová eparchia so sídlom v Bratislave.[24][25] Za prvého bratislavského eparchu bol vymenovaný o. Peter Rusnák. Pri sčítaní ľudu v máji 2011 sa ku gréckokatolíckej cirkvi prihlásilo 206 871 veriacich, čo predstavuje 3,83% obyvateľov Slovenskej republiky.[26]

Prehľad eparchií Prešovskej metropolie na Slovensku:

V minulosti patrila do cirkvi aj Eparchia svätých Cyrila a Metoda pre Slovákov byzantského obradu v Toronte, hoci nebola súčasťou metropolie. Pápež František ju 3. marca 2022 podriadil Pittsburghskej metropolii a tým pádom pričlenil k Ruténskej gréckokatolíckej cirkvi.[27]

Biskupi eparchií, ktoré sú súčasťou metropolie, vytvárajú Radu hierarchov, ktorá sa pravidelne schádza.[28] Rada hierarchov zabezpečuje synodálne riadenie Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku.

Ďalší súčasní gréckokatolícki biskupi pochádzajúci z územia Slovenska:

Liturgický jazyk

[upraviť | upraviť zdroj]

Najpoužívanejším liturgickým jazykom na Slovensku je slovenčina, vo farnostiach s prevládajúcim rusínskym obyvateľstvom sa stále využíva cirkevná slovančina, aj keď v súčasnosti je už snaha nahradiť ju rusínskym jazykom. V niektorých farnostiach sa ako liturgický jazyk používa aj maďarčina (napr. Poľany, Dobrá, Veľké Slemence, Zemplín, Maťovské Vojkovce, Pribeník, Borša, Čičarovce, Čierna nad Tisou, Kráľovský Chlmec, Veľké Kapušany, Rad, Streda nad Bodrogom, Chorváty a i.). Gréčtina sa používa iba veľmi výnimočne pri niektorých spevoch.

Najvyššou právnou normou je Kódex kánonov východných cirkví promulgovaný v r. 1990. Partikulárne právo zatiaľ nebolo kodifikované, zakladá sa na zvykovom práve.

Gréckokatolícka cirkev v obciach Slovenska podľa sčítania v roku 2011 (v %).
Gréckokatolícka cirkev v obciach Slovenska podľa sčítania v roku 1930 (v %).

Štatistika

[upraviť | upraviť zdroj]

Pri sčítaní ľudu v r. 2021 sa ku gréckokatolíckej cirkvi prihlásilo 218 235 veriacich, čo predstavuje 4 % obyvateľov Slovenskej republiky.[29]

Počet veriacich, ktorí sa na Slovensku prihlásili ku gréckokatolíckej cirkvi v posledných sčítaniach ľudu:[30][31]

rok počet veriacich v %
1991 178 733 3,4
2001 219 831 4,1
2011 206 871 3,8
2021 218 235 4

Národnostné zloženie veriacich

[upraviť | upraviť zdroj]

Sčítanie obyvateľov, domov a bytov v roku 2011

národnosť počet veriacich v % % z celkového počtu národnosti
slovenská 168572 81,49 3,87
rusínska 19193 9,28 57,32
rómska 7833 3,79 7,41
maďarská 7206 3,48 1,57
ukrajinská 1930 0,93 25,98
česká 296 0,14 0,97
ruská 55 0,03 2,75
bulharská 46 0,02 4,38
poľská 29 0,01 0,94
nemecká 24 0,01 0,51
moravská 15 0,01 0,46
srbská 7 0,00 1,00
židovská 5 0,00 0,79
chorvátska 2 0,00 0,20
iná 114 0,06 1,16
nezistená 1544 0,75 0,40
celkom 206871 100,00

Obce s najvyšším počtom veriacich

[upraviť | upraviť zdroj]

Sčítanie obyvateľov, domov a bytov v roku 2021

obec počet v %
Prešov 7346 8,66
Humenné 6486 20,68
Michalovce 6111 16,65
Trebišov 4839 20,85
Bardejov 4821 15,63
Vranov nad Topľou 3935 18,52
Svidník 3857 37,93
Stará Ľubovňa 3529 22,14
Snina 3265 17,45
Košice-Západ 2966 7,86
Jakubany 2533 89,16
Stropkov 2531 25,14
Medzilaborce 2199 36,87
Sobrance 2008 34,18
Košice-Dargovských hrdinov 1947 7,72
Poprad 1947 3,91
Sečovce 1820 21,35
Košice-Nad jazerom 1703 7,51
Banské 1604 84,16
Košice-Sídlisko KVP 1501 6,75

Obce s najvyšším percentuálnym počtom veriacich

[upraviť | upraviť zdroj]

Sčítanie obyvateľov, domov a bytov v roku 2021

obec počet v %
Roškovce 133 94,33
Kožuchovce 45 93,75
Krišľovce 30 93,75
Bystrá (okr. Stropkov) 19 90,48
Sulín 274 89,84
Jakubany 2533 89,16
Nižný Komárnik 158 88,76
Snakov 599 88,74
Šarbov 15 88,24
Stakčínska Roztoka 266 88,08
Vislava 177 88,06
Piskorovce 103 88,03
Ruská Kajňa 95 87,96
Ruská Poruba 188 87,85
Tokajík 79 87,78
Závada (okr. Humenné) 57 87,69
Ruská Voľa 75 87,21
Krajná Bystrá 413 87,13
Kalinov 227 86,97
Kobylnice 78 86,67

Zasvätený život

[upraviť | upraviť zdroj]
Baziliánsky monastier Zostúpenia Svätého Ducha v Krásnom Brode

V Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku pôsobia dva mužské a tri ženské rehoľné rády. Rád svätého Bazila Veľkého (baziliáni – vasiliáni) je východný mníšsky rád, ktorý je založený na pravidlách sv. Bazila Veľkého z druhej polovice 4. storočia. Dnes na Slovensku vykonáva najmä apoštolskú a pastoračnú prácu. Baziliáni majú monastier v Krásnom Brode, na Bukovej hôrke, v Prešove a v Trebišove. Druhý rád – Kongregáciu Najsvätejšieho Vykupiteľa (redemptoristi) založil v roku 1723 sv. Alfonz z Liguori. Na Slovensku bola v roku 1921 vytvorená jeho východná vetva. Redemptoristi konajú misie na Slovensku i na Podkarpatskej Rusi na Ukrajine, organizujú pravidelné duchovné cvičenia pre rodiny a mládež.

Rád sestier sv. Bazila Veľkého založila vlastná sestra sv. Bazila Veľkého sv. Makrína. Baziliánky pracujú vo výchovnej sfére – spravujú Strednú zdravotnícku školu svätého Bazila Veľkého v Prešove, pracujú v sociálnych ústavoch, organizujú letné duchovné stretnutia mládeže. Kongregácia sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie bola založená v roku 1892. Jej zakladateľmi sú bazilián o. Jeremiáš Lomnický, o. Cyril Selecký a Jozafáta Michaela Hordaševská. Ich charizmou je „slúžiť ľuďom tam, kde je to najviac potrebné“. Cieľom činnosti kongregácie je výchova detí a mládeže, pomoc starým, chorým a opusteným. Na Slovensku pôsobia aj redemptoristky byzantského obradu, monastier majú v Lomnici pri Vranove nad Topľou. Ich poslaním je hlavne život modlitby (ide o kontemplatívnu rehoľu).

Svätí a blahoslavení

[upraviť | upraviť zdroj]

K významným svätcom najstaršieho obdobia na území Slovenska patria svätí sedmopočetníci a prepodobný Mojsej Uhrín (Mojžiš Uhorský). Ďalší svätci pochádzajú z obdobia komunistického prenasledovania Gréckokatolíckej cirkvi. Pápež Ján Pavol II. vyhlásil biskupa Pavla Petra Gojdiča, rehoľníka Metoda Dominika Trčku, ktorí zomreli mučeníckou smrťou v komunistickom väzení, ako aj biskupa Vasiľa Hopka za blahoslavených. Pri príležitosti 7. výročia vzniku samostatného Slovenska bolo na návrh Vlády SR biskupovi Pavlovi Petrovi Gojdičovi udelené štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy in memoriam. 27. januára 2008 mu bolo udelené aj najvyššie vyznamenanie štátu Izrael udeľované ľuďom nežidovského pôvodu Spravodlivý medzi národmi za záchranu Židov počas holokaustu.[32][33] Na Ukrajine bol blahorečený mukačevský biskup Teodor Romža, pod ktorého správu patril aj južný (dolný) Zemplín.

Pútnické miesta

[upraviť | upraviť zdroj]

Medzi najznámejšie gréckokatolícke pútnické miesta na Slovensku patria napríklad Ľutina, Klokočov, Krásny Brod, Buková hôrka, Šašová, Čirč, Rafajovce, Litmanová. V roku 2010 boli chrám Narodenia Presvätej Bohorodičky v Žiline, litmanovská Hora Zvir a pútnické miesto v Ľutine putom duchovného príbuzenstva zviazané s Bazilikou Santa Maria Maggiore v Ríme.[34][35][36] Chrámu Zosnutia presvätej Bohorodičky v Ľutine a Chrámu Zostúpenia Svätého Ducha v Michalovciach bol udelený titul bazilika minor.

V zahraničí sú známymi pútnickými miestami napríklad Máriapócs v Maďarsku a Svätouspenská univská lavra na Ukrajine, kam putuje aj veľa slovenských gréckokatolíkov.

Ďalšie aktivity

[upraviť | upraviť zdroj]

Oficiálnym časopisom cirkvi na Slovensku je gréckokatolícky časopis Slovo, ktorý vychádza v Prešove. Okrem neho vychádzajú aj časopisy Misionár a Blahovistnik. Publikačnou činnosťou sa zaoberá napr. vydavateľstvo Spolku sv. Cyrila a Metoda Byzant v Košiciach a redemptoristické vydavateľstvo Misionár.

V Prešove má cirkev teologickú fakultu a kňazský seminár. Gréckokatolícka cirkev má aj niekoľko cirkevných škôl.[37][38]

Cirkev na pomoc núdznym prevádzkuje charitu v Prešove[39] a Košiciach[40]. Cirkev prevádzkuje aj gréckokatolícke mládežnícke centrum Bárka v Juskovej Voli[41] a centrum pre rodinu v Sigorde[42]. Prácou s Rómami sa venuje pastoračné centrum Rómov v Čičave.[43]

Gréckokatolíci na Slovensku používajú najmä pozdrav Slava Isusu Christu! – Slava i vo viki!. V období sviatku Paschy sa však používa pozdrav Christos voskrese! – Voistinu voskrese! a v období sviatku Narodenia Ježiša Krista sa zdravia Christos raždajetsja! – Slavite jeho!.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. Pod názvom Slovenská katolícka cirkev je oficiálne uvádzaná v Pápežskej ročenke (Annuario Pontificio) – pozri napr. ThLic. Marcel Gajdoš: Kto vlastne sme?, Gréckokatolícka cirkev na Slovensku : Základná informácia o jej usporiadaní, histórii, obrade a spiritualite.
  2. Šturák, s. 7 – 8
  3. Exkomunikačná bula z r. 1054
  4. porov. Šturák, s. 10
  5. Šturák, Šturák, s. 10
  6. porov. Šturák, s. 12
  7. Dokument potvrdzujúci uzavretie únie v Užhorode 24. apríla 1646
  8. Šturák, s. 16
  9. porov. Šturák, s. 18
  10. porov. Šturák, s. 22
  11. RELATA SEMPER. Bula Pia VII. o zriadení Prešovskej eparchie
  12. Šturák, s. 27
  13. Schematizmus Prešovskej gréckokatolíckej metropolie 2008, s. 29
  14. Šturák, s. 26
  15. Schematizmus Prešovskej gréckokatolíckej metropolie 2008, s. 28
  16. porov. Šturák, s. 26, 27, 62
  17. porov. Schematizmus Prešovskej gréckokatolíckej metropolie 2008, s. 28
  18. Šturák, s. 50
  19. Šturák, s. 51
  20. Šturák, s. 100
  21. porov. Šturák, s. 124
  22. porov. Šturák, s. 115 – 117
  23. porov. Šturák, s. 152
  24. Nové kánonické usporiadanie Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku [online]. [Cit. 2011-02-11]. Dostupné online. Archivované 2008-02-04 z originálu.
  25. Benedikt XVI. sa rozhodol reorganizovať gréckokatolícke diecézy na Slovensku
  26. Obyvateľstvo SR podľa náboženského vyznania - sčítanie 2011, 2001, 1991 Archivované 2012-11-14 na Wayback Machine (percentá sa v tabuľke uvádzajú s presnosťou iba na 1 desatinné miesto)
  27. Rinunce e nomine, 03.03.2022 [online]. Bolletino sala stampa della santa sede, 2022-03-03, [cit. 2022-03-03]. Dostupné online.
  28. Rada hierarchov
  29. Počet obyvateľov podľa náboženského vyznania v SR k 1. 1. 2021
  30. Tab. 14 Obyvateľstvo SR podľa náboženského vyznania - sčítanie 2011, 2001, 1991
  31. Počet obyvateľov podľa náboženského vyznania v SR k 1. 1. 2021
  32. Blahoslavený biskup Gojdič – Spravodlivý medzi národmi[nefunkčný odkaz]
  33. Prvý biskup ocenený titulom Spravodlivý medzi národmi[nefunkčný odkaz]
  34. Rím – Žilina: nový mariánsky duchovný most
  35. Hora Zvir duchovne zviazaná s pápežskou bazilikou v Ríme
  36. Bazilika v Ľutine duchovne zviazaná s pápežskou bazilikou v Ríme
  37. CIRKEVNÉ ŠKOLY A ŠKOLSKÉ ZARIADENIA v územnej pôsobnosti GRÉCKOKATOLÍCKEHO ARCIBISKUPSTVA PREŠOV
  38. Gréckokatolícka eparchia Košice - Eparchiálny školský úrad : Školy a školské zariadenia [online]. [Cit. 2013-07-11]. Dostupné online. Archivované 2016-03-04 z originálu.
  39. Gréckokatolícka charita Prešov
  40. Gréckokatolícka eparchiálna charita Košice [online]. [Cit. 2013-07-11]. Dostupné online. Archivované 2013-08-01 z originálu.
  41. Gréckokatolícke mládežnícke centrum Bárka v Juskovej Voli
  42. Centrum pre rodinu - Sigord
  43. Pastoračné centrum Rómov Čičava

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Šturák, Peter: Dejiny Gréckokatolíckej cirkvi v Československu v rokoch 1945 - 1989. Prešov : Náboženské vydavateľstvo PETRA, 1999. 200 s. ISBN 80-967975-4-9
  • Schematizmus Prešovskej gréckokatolíckej metropolie 2008. Prešov : PETRA, n. o., 560 s. ISBN 978-80-8099-022-0
  • TÓTH, István György. Počiatky rekatolizácie na východnom Slovensku. Historický časopis, 2002. Dostupné online.

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]


Vydavateľstvá

[upraviť | upraviť zdroj]