Svidník

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Súradnice: 49°18′20″S 21°34′04″V / 49,305556°S 21,567778°V / 49.305556; 21.567778
Svidník
mesto
Central Svidnik.JPG
Centrum mesta
Svidník (vlajka).jpg
Vlajka
Coa Slovakia Town Felsővízköz.svg
Znak
Štát Slovensko Slovensko
Kraj Prešovský kraj
Okres Svidník
Región Šariš
Rieky Ondava, Ladomirka
Nadmorská výška 230 m n. m.
Súradnice 49°18′20″S 21°34′04″V / 49,305556°S 21,567778°V / 49.305556; 21.567778
Rozloha 20,2 km² (2 020 ha) [1]
Obyvateľstvo 11 206 (31. 12. 2016) [2]
Hustota 554,75 obyv./km²
Prvá pís. zmienka 1355[1]
Primátor Ján Holodňák[3] (nezávislý)
PSČ 089 01
ŠÚJ 527106
EČV SK
Tel. predvoľba +421-54
Adresa mestského
úradu
Mestský úrad
Sovietskych hrdinov 200/33
089 01 Svidník
E-mailová adresa primator@svidnik.sk
Telefón 054 / 752 11 54
Fax 054 / 752 23 94
Poloha mesta na Slovensku
Red pog.svg
Poloha mesta na Slovensku
Poloha mesta v rámci Prešovského kraja.
Red pog.svg
Poloha mesta v rámci Prešovského kraja.
Wikimedia Commons: Svidník
Webová stránka: www.svidnik.sk
Freemap.sk: mapa
Mapový portál GKU: katastrálna mapa
Portal.svg Slovenský portál

Svidník je okresné mesto ležiace v Prešovskom kraji.

Polohopis[upraviť | upraviť zdroj]

Poloha[upraviť | upraviť zdroj]

Okresné mesto Svidník leží v severnej časti Nízkych Beskýd, na nivnej terase pri ústí rieky Ladomirky do Ondavy. Nadmorská výška v strede mesta je 230 m n. m., v chotári je to od 220 až do 500 m. Mesto vzniklo v roku 1944 zlúčením obcí Nižný Svidník, ležiacej pri ľavom brehu Ladomirky a Vyšný Svidník, ležiacej na ľavom brehu Ondavy.

Povrch katastra je mierne zvlnená pahorkatina, iba v západnej a východnej časti mierne členitá. Tvoria ho flyšové vrstvy (pieskovce, ílovce), štvrtohorné náplavy (štrky, piesky) a svahové hliny. Má nivné, oglejené a hnedé lesné pôdy. Stredná časť chotára je odlesnená, súvislý les s prevahou buka, hrabu a brezy je v severnej častí, na nivách sú nesúvislé lužné lesy. V Ondave povyše sútoku s Ladomirkou žije vydra riečna, v lesoch jariabok. Priemerná ročná teplota je 7 °C, ročný úhrn zrážok 700 – 800 mm.

Vodné toky[upraviť | upraviť zdroj]

Západným okrajom mesta preteká Ondava, ktorá na území Svidníka priberá Ladomirku a niekoľko menších prítokov.

Symboly mesta[upraviť | upraviť zdroj]

Erb[upraviť | upraviť zdroj]

V červenom štíte strieborná silueta duklianskeho pamätníka.

Historický symbol Svidníka tvoril z pažite vyrastajúci strom a po stranách stáli dva kone.

Svidník získal v roku 1964 štatút mesta a pri príležitosti desiateho výročia tejto udalosti bol schválený novotvar erbu, pozostávajúci zo štvrtinového štítu. V jeho prvom a štvrtom červenom poli bola silueta duklianskeho pamätníka a dva stromy. Druhé a tretie pole bolo modré, bez figúry.

Takého riešenie erbu nebolo v súlade so zvyklosťami domácej mestskej heraldickej tvorby, preto mesto roku 1984 pristúpilo k jeho heraldickej úprave. Z erbu sa vypustili nefunkčné modré polia i motív stromov a hlavnou erbovou figúrou zostal motív duklianskeho pamätníka, ktorý i keď nestojí na území mesta, je s ním úzko spätý. Autormi erbu sú Jozef Leško a Ladislav Čisárik a mesto ho prijalo 27. februára 1987.

Vlajka mesta pozostáva z dvoch pozdĺžnych bielo-červených a červeno-bielych pruhov. V hornom pruhu pri žrdi je biely a v dolnom pruhu červený štvorec. Vlajka má pomer strán 2:3 a je ukončená dvoma zostrihmi, siahajúcimi do tretiny jej listu.

Symboly mesta sú zapísané v heraldickom registri Slovenskej republiky pod číslom S-22/1991.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Administratívne centrum Podduklianskeho regiónu – tzv. Rusínska. Mesto vzniklo v roku 1944 zlúčením Vyšného a Nižného Svidníka.

Vyšný Svidník[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Vyšný Svidník

Nižný Svidník[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Nižný Svidník

Obyvateľstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Počet obyvateľov[upraviť | upraviť zdroj]

Vyšný Svidník mal v roku 1869 – 461 obyvateľov, 1880 – 541 obyvateľov, 1890 – 511 obyvateľov, 1900 – 745 obyvateľov, 1910 – 685 obyvateľov, 1921 – 623 obyvateľov, v roku 1930 - 668 obyvateľov a v roku 1940 v obci žilo 867 obyvateľov.

Nižný Svidník mal v roku 1869 – 302 obyvateľov, v roku 1880 – 332 obyvateľov, v roku 1890 – 357 obyvateľov, v roku 1900 – 390 obyvateľov, v roku 1910 – 309 obyvateľov, po vzniku ČSR v roku 1921 – 256 obyvateľov, v roku 1930 – 339 obyvateľov, v roku 1940 spolu 358 obyvateľov.

Po zlúčení obidvoch obcí mal v roku 1948 Svidník 1 037 obyvateľov, v roku 1961 – 2 039 obyvateľov, v roku 1970 mal 3 518 obyvateľov.

Rozloha územia Svidníka dosahuje 2 020 ha.

Etnické zloženie obyvateľstva[upraviť | upraviť zdroj]

Svidník z diaľky
  • Slováci – 56,61 %
  • Rusíni – 29,80 %
  • Rómovia – 3,57 %
  • Ukrajinci – 1,12 %
  • Maďari –  0,10 %
  • Poliaci - 0,06 %

Náboženské zloženie obyvateľstva[upraviť | upraviť zdroj]

Politika[upraviť | upraviť zdroj]

Primátor[upraviť | upraviť zdroj]

  • Ing. Ján Holodňak (nezávislý)

Kultúra a zaujímavosti[upraviť | upraviť zdroj]

Priečelie Múzea ukrajinsko-rusínskej kultúry vo Svidníku
V národopisnej expozícii v prírode SNM - Múzeu ukrajinsko-rusínskej kultúry sa nachádzajú hospodárske objekty z prvej polovice 20. storočia, pochádzajúce zo Svidníckeho regiónu

Mesto má nedostavaný dom kultúry. V starom dome kultúry je sála pre 210 účastníkov kultúrnych podujatí. Kino Dukla má kapacitu 335 sedadiel.

Prírodný amfiteáter má kapacitu viac ako 7 000 účastníkov.

Od roku 1956 sa vo Svidníku každoročne konajú Slávnosti kultúry Rusínov – Ukrajincov z východného Slovenska, spravidla v tretí týždeň júna, v máji 2013 pribudol Rusínsky festival.

Od roku 1986 je v národopisnej expozícii v prírode program slávností, ktorý má folklórno-etnografický charakter: „Poklady ľudu“, kde je predstavovaná historická rusínska svadba, vítanie jari s dôrazom na veľkonočné zvyky (tradičné tance, z ktorých sú známe hoja ďunďa na deväť krokov), oslava narodenia nového člena rodiny v podobe krstín, priadky, detské hry, jarmoky, ľudové zábavy na dedine (tance chromá, mazúrka), ukážky tradičných ľudových remesiel a pod.

Populárne sú Dni remesiel a ľudových tradícií s ukážkami remeselnej výroby a spracovania prútia, dreva, hliny, kovu, nití a kože.

Múzeá[upraviť | upraviť zdroj]

  • Múzeum ukrajinskej kultúry (do r. 1993) bolo zlúčené so Slovenským národným múzeom (SNM) ešte pod názvom Múzeum ukrajinsko-rusínskej kultúry dňa 1. apríla 2002. Od 1. januára 2007 sa znovu premenovalo na Múzeum ukrajinskej kultúry.

Múzeum je vo Svidníku od roku 1964, vzniklo v Krásnom Brode v roku 1956. Umeleckohistorická expozícia múzea podáva svedectvo rozvoja umeleckých remesiel, výtvarného umenia a bývania vo Svidníckom regióne, od polovice 18. storočia do začiatku 20. storočia. Jeho súčasťou je skanzen a galéria Dezidera Millyho.

  • Skanzen: komplexná národopisná expozícia v prírode SNM – Múzea ukrajinskej kultúry (SNM-MUK – Národopisná expozícia v prírode), sprístupnená v r. 1982, prezentuje životné podmienky Rusínov-Ukrajincov. Národopisná expozícia v prírode sa rozprestiera na rozlohe 10 ha a sú tu sústredené pamiatky ľudovej architektúry dedinského obyvateľstva v Nízkych Beskydách. V drevených zrubových historických objektoch sa nachádza ľudový nábytok, domáci inventár a tradičné pracovné náradie. Okrem hlavných typov obydlí sú v expozícii zastúpené aj všetky druhy tradičných hospodárskych budov: stodoly, chlievy, sýpky, senníky, pivnice, studne a ďalšie menšie stavby. Tieto objekty sú využité pre inštaláciu tradičného poľnohospodárskeho náradia –rôznych typov vozov, drevených pluhov, brán, súsekov, košov na obilie a iného rozmanitého náčinia. Technické a hospodárske budovy z 19. a začiatku 20. storočia sú zastúpené vodným mlynom, veterným mlynom, vodnou pílou.
Cerkev z Novej Polianky je súčasťou národopisnej expozície

Zo sakrálnych stavieb bola do skanzenu nainštalovaná drevená Cerkev z Novej Polianky, zasvätená svätej Paraskieve a postavená v roku 1766. V roku 1961 bola demontovaná a v roku 1986 prevezená do skanzenu a podľa dokumentácie nanovo postavená. Pôdorys cerkvi tvoria tri pozdĺžne usporiadané objekty vzájomné harmonicky, včleňujúc sa v poradí presbytérium, loď a babinec. V tomto usporiadaní je zvýraznený princíp Svätej Trojice. Orientácia v smere východ – západ vychádza z bohoslužobného aktu. Ikonostas v cerkvi bol zhotovený v 18. storočí a je z bývalej obce Pravroviec, dnes pričlenenej k Repejovu (okres Medzilaborce). Vyjadruje architektonické tendencie ostatných cerkví z okresu Svidník.

Pravoslávna cerkov vo Svidníku bola vysvätená v prvom desaťročí 21. storočia

Hmota stavby je zrubová z ihličnanov a je osadená na jednoduchú kamennú podmurovku. Väzba zrubových trámov a hranolov bola zabezpečovaná tesárskymi zámkami pomocou čapov, rozčapov a zadlabaniu. Na spoje tesárskych väzieb sa použili spravidla dubové kolíky, ktoré sa zatĺkali do trámových vyvŕtaných otvorov. Okná sú osadené na južnej strane. Dvojstupňová strecha je pokrytá šindľom a na jej začiatku je dekoratívne okrášlená čipkovým lemom. Západná veža je najvyššia a svojou formou sa odlišuje od lode a presbytéria. Od roku 1993 sa v cerkvi slávia aj bohoslužby.

Galéria Dezidera Millyho[upraviť | upraviť zdroj]

Galéria Dezidera Millyho

Je súčasťou múzea ukrajinsko-rusínskej kultúry vo Svidníku. Jej sídlo je v barokovom kaštieli z 18. storočia, na ľavej strane Ladomirky. V jeho priestoroch sa môžete stretnúť s výtvarnou tvorbou ľudových a profesionáloch umelcov rusínskeho pôvodu od 16. storočia až po súčasnosť. V jeho exponátoch sú vzácne ikony sakrálneho umenia zo 16. až 18. storočia.

Významné miesto zaujímajú diela rusína Dezidera Millyho, ktorý získal ocenenie v Československu ako národný umelec. Patril medzi zakladateľov skupiny Generácie 1909. Zvlášť hodnotný je jeho prínos pre slovenskú krajinomaľbu.

Vojenské múzeum Svidník[upraviť | upraviť zdroj]

Vojenské múzeum vo Svidníku je zamerané na dokumentáciu KDO

Vojenské múzeum vo Svidníku vzniklo v roku 1965 a otvorené pre verejnosť bolo pri príležitosti 25. výročia bojov o Dukliansky priesmyk 4. októbra 1969. Pôvodný názov bol Dukelské múzeum. V súčasnosti je to múzejné oddelenie Svidník podliehajúce pod Vojenské múzeum Piešťany, zriadené Vojenským historickým ústavom. Od roku 1994 múzeum riadi Vojenský historický ústav v Bratislave.

Múzeum je špecializované na dokumentáciu národnooslobodzovacieho hnutia so zameraním na karpatsko-dukliansku operáciu a na širšiu dokumentáciu novšej vojenskej histórie na východnom Slovensku. Sídli v budove, v ktorej sú pracovné, expozičné aj depozitárne priestory. Múzeum má exponáty v exteriéri duklianskeho bojiska.

Folklór[upraviť | upraviť zdroj]

  • Folklórny súbor Makovica
    • Umelecký vedúci: PhDr. Mária Pajzinková
    • Choreograf a vedúci tanečnej zložky: Mgr. Milan Vaňuga
    • Vedúci hudobnej a speváckej zložky, primáš: PaedDr. Slavomír Kaliňák
  • Detský folklórny súbor Makovička
    • Umelecká vedúca: PhDr. Mária Pajzinková
    • Vedúca tanečnej zložky: Mgr. Marta Bojkasová
    • Vedúci hudobnej zložky: PaedDr. Slavomír Kaliňák
    • Vedúca speváckej zložky: Mgr. Anna Suváková
    • Korepetítorka: Mgr. Mária Vaňugová

Pamätník[upraviť | upraviť zdroj]

Vo Svidníku je postavený monumentálny mramorový pamätník Červenej armáde, národná kultúrna pamiatka. Bol odhalený 3. októbra 1954, pri oslavách 10. výročia karpatsko-duklianskej operácie. Autormi projektu boli Českí architekti Ing. Karel Lodr, Jan Krumprecht a Václav Šedivý. Sochárske práce realizovali sochári – národní umelci Oskár Kozák, Jan Hana a zaslúžilý umelec František Gibala. Pomník má výšku 37 m, päťramenná hviezda na jeho vrchole meria 3,5 m. Čelné steny ohrady pamätníka výtvarne symbolizujú Slovenské národné povstanie a príchod Červenej armády.

Na ľavej strane pamätníka je súsošie Útok Sovietskej armády, na pravej strane reliéf Partizánska hliadka v Slovenskom národnom povstaní. Pred širokým schodišťom pamätníkom je bronzová socha sovietskeho vojaka, ktorá symbolizuje čestnú stráž a vzdáva hold nad mohylou padlých. Jej výška je 4 m a jej autormi sú Jaroslav Bartoš a Jan Hana. Po bokoch sochy sú vysekané položené mramorové lipové vence.

Architektonický komplex pamätníka dotvárajú tri pieskovcové súsošia: Hanovo, Stretnutie a Gibalovo. Na štvorcovom piedestáli pamätníku sú osadené veľkorozmerné mramorové reliéfy: Zdvihnutie zástavy na slávu víťazstva, 9. máj 1945. Ľudia vítajú svojich sovietskych osloboditeľov, Zvítanie partizánov so Sovietskou armádou a Dedina víta sovietskych vojakov. Pri pamätníku pri stene sú vytvorené symbolické mramorové hrobky padlých príslušníkov sovietskej pechoty, tankistov, delostrelcov a letcov. Na hrobkách sú vytesané symboly rozlišovacích znakov týchto druhov sovietskych zbraní. V štyroch spoločných hroboch je pochovaných vyše 9 000 sovietskych vojakov.

V roku 1974 bol vytvorený na pravej strane pamätníka v blízkosti vojenského múzea Park vojenskej bojovej techniky, používanej v čase Karpatsko-duklianskej operácie. V jeho blízkosti pri gréckokatolíckej cerkvi je vojenský cintorín pochovaných ruských vojakov z prvej svetovej vojny. Na ľavej strane Ladomirky je ďalší vojenský cintorín, kde sú pochovaní vojaci Rakúsko-Uhorskej armády. Vo Svidníku je pochovaných asi 750 vojakov z tohto obdobia.

Vo Svidníku na budove Obvodného úradu je pamätná tabuľa M. I. Kutuzovovi, ktorý týmto mestom prechádzal po bitke troch cisárov pri Slavkove, v januári 1806. Taktiež na schodisku tejto budovy sa nachádzajú dve pieskovcové sochy od F. Gibalu, na ktorých naďalej steká voda z odkvapových žľabov.

Pred Domom kultúry je socha básnikovi, buditeľovi "Makovice" Alexandrovi Pavlovičovi.

Bronzová plastika Ludvíka Svobodu

V katastrálnom území Svidníka na križovatke ciest Svidník-Ladomírova a Svidník-Kapišová sú na kamennom podstavci vystavené originálne vojenské exponáty z obdobia 2. svetovej vojny. Sovietsky tank T-34, symbolicky vytvára dojem, že svojimi pásmi ničí fašistický nemecký tank PZ-4, Panther. Spôsob inštalovania znázorňuje ideu tankového boja a v ňom víťazstvo sovietskych tankistov. Tieto vojenské exponáty nám pripomínajú najťažšie tankové boje na území bývalého Česko-Slovenska po Ostravskej tankovej bitke.

Od 80. rokov 20. storočia je vo Svidníku na hlavnej ulici bronzová socha od národného umelca Jána Kulicha. V majestátnej póze zobrazuje veliteľa 1. československého armádneho zboru armádneho generála Ludvíka Svobodu s kyticou kvetov, ktorý svoj pohľad "zacielil v ústrety budúcnosti". Meno Ludvíka Svobodu povojnová generácia obyvateľov podduklianskeho kraja s úctou a pietou spomína už aj preto, že im nechal postaviť prvú barakovú (drevenú) nemocnicu. Dovtedy museli obyvatelia kvôli zložitejším vyšetreniam cestovať do 70 km vzdialeného Prešova.

Ján Kulich veľmi realisticky zobrazil Ludvíka Svobodu. Jeho vojenský plášť s vojenskými narámeníkmi je detailne prepracovaný a plápolá vo vetre. Je to výtvarné dielo, ktoré patrí medzi skvosty bronzovej plastiky Slovenského výtvarného umenia. Na podstavci pomníka je na bronzovej doske podpis generála Ludvíka Svobodu.

Zaujímavosti[upraviť | upraviť zdroj]

Južne od Svidníka pri Ondave sa vypína nápadný vrch Kaštielik s riedkym dubovým porastom. Kužeľovitý vrch má z troch strán veľmi prudké takmer neschodné svahy, iba južný svah je trochu miernejší. Na jeho vrchole sa nachádzajú zvyšky opevneného útvaru, ktoré je možné pozorovať na základe dosť výrazných terénnych vĺn a priehlbní. Objekt má oválno-obdĺžnikový pôdorys s rozmermi 65 x 40 m a dlhšou osou v smere sever-juh. Vrcholná plošina kopca bola prístupná iba z južnej strany, odtiaľ bol i opevnený tvar chránený 8 m širokou a viac ako 2 m hlbokou šijovou priekopou a zemným valom. Obranyschopnosť objektu umocňovali z tejto strany ešte aj polkruhové bašty s priemerom 6 m na nárožiach obvodového opevnenia, ktoré vybiehali do priekopy. V juhovýchodnej časti interiéru opevneného útvaru je kráter s priemerom 7 m. Podľa miestnej tradície by to mala byť studňa.

Fragmenty tehál by mohli nepriamo dokladať existenciu tehlovej stavby vnútri objektu, ktorá mala pravdepodobne obytný charakter. Z pokusných sond, ktoré vykonali pracovníci Múzea Ukrajinskej a rusínskej kultúry boli získané zlomky keramiky zo 14. – 15. storočia. Zlomok ústia komorovej kachlice z 15. storočia svedčí nielen o existencii hradu v tomto období, ale aj o vysokých nárokoch majiteľov na bytovú kultúru. Priame písomne pramene o tomto objekte sa však nezachovali. Podľa pôdorysného členenia a nálezov vznikol v polovici 14. storočia.

Pravidelné podujatia[upraviť | upraviť zdroj]

  • Medzinárodné majstrovstvá regiónu vo varení pirohov
  • Národný festival rusínsko-ukrajinskej kultúry

Hospodárstvo a infraštruktúra[upraviť | upraviť zdroj]

V meste pôsobí veľká strojárska spoločnosť a spoločnosť vyrábajúca odevy.

Školstvo[upraviť | upraviť zdroj]

V 60. rokoch 20. storočia v tejto budove bola základná deväťročná škola
V tejto budove mal byť dom kultúry, dnes sú v nej bankové inštitúcie

Dňa 14. septembra 1948 bolo v meste zriadené Štátne ruské gymnázium Dukelských hrdinov s ruským vyučovacím jazykom. V roku 1953 sa zmenilo na jedenásťročnú strednú školu s ukrajinským vyučovacím jazykom (dnešné Gymnázium duklianskych hrdinov aj so slovenskými pobočkami).

V roku 1960 vznikla stredná priemyselná škola odevná s večerným vyučovaním, organizačne patriaca k strednej priemyselnej škole stavebnej v Bardejove. Denné štúdium sa začalo realizovať po dvadsiatich rokoch od školského roka 1980, keď tam bol zo strednej priemyselnej školy strojníckej v Prešove presunutý študijný odbor odevníctvo. V roku 1991 bol zavedený odbor návrhárstvo a modelárstvo odevov, postupne odbor so zameraním na odevníctvo, technické a informatické služby (od roku 1993). Na škole vznikla i atraktívna výučba scénickej kostýmovej tvorby, najnovšie odbor propagačné výtvarníctvo a propagačná grafika (od roku 2006/2007). Počas svojho 28 ročného pôsobenia škola vychovala vyše 2 800 absolventov.

Cirkevná stredná zdravotnícka škola Milosrdného Samaritána[upraviť | upraviť zdroj]

Od roku 1991 pripravuje kvalifikovaných zdravotníckych pracovníkov v odboroch zdravotnícky asistent a sanitár. Vo výchovno-vzdelávacom programe sú akceptované odporúčania, Medzinárodnej rady sestier v Európskej únii, ktoré určujú základnú líniu a perspektívu rozvoja ošetrovateľstva.

V roku 1963 pri Odevných závodoch kpt. Nálepku vzniklo odborné učilište.

Spojená škola[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Spojená škola Svidník

V meste sídli aj spojená škola, ktorá vznikla v roku 2005 organizačným zlúčením ZŠ Centrálna a obchodnej akadémie.

Čestné občianstvo[upraviť | upraviť zdroj]

  • Armádny generál Ludvík Svoboda, prezident ČSSR, udelené 6. októbra 1967
  • Generálmajor doc. Ing. Oldřich Kvapil CSc., udelené 19. januára 1985[4]
  • Alexander Pavlovič, rusínsky národný buditeľ, básnik a gréckokatolícky kňaz, udelené 29. septembra 2011[5]

Osobnosti[upraviť | upraviť zdroj]

  • Juraj Lažo (* 1867 – † 1929) – kultúrny a politický pracovník Rusínov
  • Ivan Mikloš, poslanec NR SR, bývalý podpredseda vlády SR pre ekonomiku (1998 – 2002) a bývalý minister financií vlády SR (2002 – 2006)
  • Kristína Peláková (* 1987) – speváčka

Šport[upraviť | upraviť zdroj]

  • FK Drustav Svidník – futbal
  • TJ Slávia Svidník – volejbal
  • Hbk Lion Svidník - hokejbal

Partnerské mestá[upraviť | upraviť zdroj]

Panoráma[upraviť | upraviť zdroj]

Panoráma zo skanzénu
Panoráma zo skanzénu

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Registre obnovenej evidencie pozemkov [online]. Bratislava : ÚGKK SR, [cit. 2011-12-31]. Dostupné online.
  2. Počet obyvateľov SR k 31. 12. 2016 [online]. Bratislava : ŠÚ SR, 2017-03-20. Dostupné online.
  3. Zoznam zvolených starostov a primátorov podľa obcí, miest a mestských častí [online]. Bratislava : ŠÚ SR, 2014-11-21. Dostupné online.
  4. http://www.svidnik.sk/navstevnik/cestni-obcania/oldrich-kvapil/
  5. http://www.grkatpo.sk/?spravy&id=1362

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • B. Kartous; J. Novák; L.Vrteľ: Erby a vlajky miest v Slovenskej republike; vydavateľstvo OBZOR, Ministerstvo vnútra SR 1991, str. 103
  • Heraldický register Slovenskej republiky, III. zväzok, Ministerstvo vnútra SR, Matica slovenska, Martin 2003, str. 174 – 175
  • Slepcov Igor: Z histórie karpatskej ofenzívy ruských vojsk v rokoch 1914 – 1915. In: Vojenská história, ročník 4, 2/2002
  • Gymnázium duklianskych hrdinov Svidník, Pamätnica; Tlačiareň svidnícka, s.r.o. Svidník 2008, str. 6 – 12
  • Ivan Mindoš, Ervín Pauliak: Dukla a okolie; Vlastivedno-turistický sprievodca; Šport slovenské telovýchovné vydavateľstvo Bratislava 1984, str. 27 – 46; 52 – 35
  • Malá encyklopédia Slovenska. Bratislava : Veda, 1987.
  • Dejiny Slovenského národného povstania 1944, 5 zväzok; Encyklopédia odboja a Slovenského národného povstania, Nakladateľstvo Pravda, 1984. str. 115 Dukelské múzeum
  • Slovenský biografický slovník 2. Zv. E-J, Martin 1987, 34

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]