Vyšný Komárnik

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Súradnice: 49°23′58″S 21°42′11″V / 49,399444°S 21,703056°V / 49.399444; 21.703056
Vyšný Komárnik
obec
Vysny Komarnik.jpg
Štát Slovensko Slovensko
Kraj Prešovský kraj
Okres Svidník
Región Šariš
Nadmorská výška 434 m n. m.
Súradnice 49°23′58″S 21°42′11″V / 49,399444°S 21,703056°V / 49.399444; 21.703056
Rozloha 6,6 km² (660 ha) [1]
Obyvateľstvo 67 (31. 12. 2016) [2]
Hustota 10,15 obyv./km²
Prvá pís. zmienka 1600
Starosta Daniela Štefancová[3] (SMER-SD)
PSČ 090 05 (pošta Krajná Poľana)
ŠÚJ 528064
EČV SK
Tel. predvoľba +421-54
Poloha obce na Slovensku
Red pog.svg
Poloha obce na Slovensku
Poloha obce v rámci Prešovského kraja.
Red pog.svg
Poloha obce v rámci Prešovského kraja.
Wikimedia Commons: Vyšný Komárnik
Freemap.sk: mapa
Mapový portál GKU: katastrálna mapa
Portal.svg Slovenský portál

Vyšný Komárnik je obec na Slovensku v okrese Svidník.

Polohopis[upraviť | upraviť zdroj]

Obec leží v severnej časti Nízkych Beskýd, najzápadnejšej časti Laboreckej vrchoviny v malej kotline pramennej oblasti rieky Ladomirky pri štátnej hranici s Poľskom. V katastri je dukliansky priesmyk, ktorý patrí k najnižším prielazom cez pohraničný chrbát Nízkych Beskýd, s nadmorskou výškou 502 m n. m. Členitý povrch katastra tvoria flyšové vrstvy s výskytmi nafty, ktorá sa tu v minulosti pokusne ťažila. V oblasti obce je súvislý les s porastom buka, jedle a brezy. V chotári obce sa nachádzajú mokrade o rozlohe 10 000 m² v oblasti Salašiska.

Obec patrila do Šarišskej župy a okresu Svidník, Po vzniku ČSR do Prešovského kraja a do Svidníckeho okresu. Vznikom Východoslovenského kraja v roku 1960 bola jeho súčasťou a patrila do okresu Bardejov a od roku 1968 znova do Svidníckeho okresu. Po vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 a novom územnosprávnom členení v roku 1996 bola začlenená do Prešovského kraja a okresu Svidník.

Vodné toky[upraviť | upraviť zdroj]

Cez obec preteká potok Ladomirka. Ladomirka je ľavostranný prítok Ondavy s dĺžkou približne 22 km. Pramení vo Svidníckom sedle vo výške 455 m n. m., tesne pri hranici s Poľskom. Po Nižný Komárnik je napájaná štyrmi krátkymi ľavostrannými prítokmi. Najdlhší 1 km je asi Dlhonec. Z pravej strany ju napájajú dva prítoky.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Prvá písomná zmienka o Vyšnom Komárniku pochádza z roku 1600, kde je obec uvádzaná pod názvom Fölsö Komornik, v roku 1618 pod názvom Felso Komarnik, v roku 1773 Felső-Komárnyik, Felső-Komarnyik, Wissny Komarnik, 1786 Felschő-Komarnyik, 1808 Felső-Komárnik, Horní Komárnik, 1863 – 1882 Felsőkomárnik, 1888 – 1902 Felsőkomarnik, 1907 – 1913 Felsőkomárnok, 1920 Vyšný Komárnik, 1927 – 1965 Vyšný Komárnik, Vyšnyj Komarnik, od roku 1965 – Vyšný Komárnik.

Symboly obce[upraviť | upraviť zdroj]

Erb[upraviť | upraviť zdroj]

Erb obce je podľa odtlačkov pečatidiel z roku 1788 a 1868.

V červenom štíte zo strieborného vŕšku vyrastá zlatý latinský kríž, po jeho bokoch stoja dvaja ozbrojení rytieri so striebornými mečmi a v strieborných brneniach.

Autorom erbu je Jozef Novák a Ladislav Čisárik a bol prijatý na obecnom zasadnutí 15. júla 2003. Erb obce je zapísaný v Heraldickom registri Slovenskej republiky pod poradovým číslom V-201/2003.

Vlajka[upraviť | upraviť zdroj]

Vlajka obce pozostáva zo štyroch pozdĺžnych pruhov vo farbe červená, biela, žltá a biela. Vlajka má pomer strán 2 : 3 a ukončená je tromi cípmi, t. j. dvoma zástrihmi, siahajúcimi do tretiny jej listu.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Obec Vyšný Komárnik založili v rokoch 15731600. Patrila k panstvu Makovica. Roku 1713 – 1714 bola spustošená a opustená v dôsledku predchádzajúcich útokov poľských ozbrojených skupín.

Exponát vojenského sovietskeho lietadla z druhej svetovej vojny západoseverne obce Vyšný Komárnik

V roku 1713 – 1714 obec mala 25 domov a 164 obyvateľov, v roku 1828 34 domov a 262 obyvateľov, v roku 1940 v obci bolo 35 domov v ktorých žilo 164 obyvateľov, ktorí sa zaoberali poľnohospodárstvom. V polovice 19. storočia obec postihlo vysťahovalectvo.

V roku 1715 – 1720 pre zlé hospodárske podmienky sa obec vyľudnila. Jej obyvatelia odišli za možnosťami obživy do úrodnejších južnejších krajov, kde bol po odchode Turkov nedostatok pracovných síl. Roku 1865 bola tu v prevádzke parná píla, ktorá pôsobila až do prvej svetovej vojny, keď bola zničená. Vojenské operácie rakúsko-uhorskej armády neuchránili obydlia obyvateľov obce, ktoré ľahli popolom. Taktiež bola úplne zničená i drevená cerkva z roku 1700, ktorá dnes by určite patrila medzi historické skvosty sakrálnej architektúry.

Za prvej ČSR obyvatelia pracovali v lesoch a bolo tiež značné vysťahovalectvo.

Počas druhej 2. svetovej vojny a Karpatsko-duklianskej operácie obec bola prvou obcou na území ČSR, ktorú 6. októbra oslobodili jednotky 1. čs. armádneho zboru. V jej priebehu obec bola celkom zničená.

Obec bola vyznamenaná štátnym vyznamenaním Československej republiky Radom Červenej hviezdy. Časť obyvateľstva pracuje v lesnom hospodárstva a v priemyselných podnikoch v Košiciach a vo Svidníku. Pôdu obrábajú súkromne hospodáriaci roľníci

Politika[upraviť | upraviť zdroj]

Obyvateľstvo[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1869 obec mala 162 obyvateľov, v roku 1880 – 195 obyvateľov, v roku 1890 – 189 obyvateľov, v roku 1900 – 212 obyvateľov, v roku 1910 – 194 obyvateľov, v roku 1921 –175 obyvateľov, v roku 1930 – 192 obyvateľov, v roku 1940 – 164 obyvateľov, v roku 1948 – 165 obyvateľov, v roku 1961 – 173 obyvateľov a v roku 1970 – 137 obyvateľov.

Kultúra a zaujímavosti[upraviť | upraviť zdroj]

Stavby[upraviť | upraviť zdroj]

Gréckokatolícky drevený chrám svätých Kozmu a Damiána z roku 1924

Drevená cerkov z roku 1924 bola postavená na mieste staršej drevenej cerkvi z roku 1700, zničenej v prvej svetovej vojne.

Cerkva je zasvätená byzantským svätcom, bratom liečiteľom Kozmovi a Damiánovi. Má veľkú predsieň s hranolovou vežou z exteriéru chránenou vertikálnymi doskami. Vo veži sú umiestnené štyri zvony. Jednotlivé ikony sú súčasťou liturgie východnej cirkvi.

Stavba chrámu je zrubovej konštrukcie, veža stĺpovej konštrukcie. Postavená je na nízkom kamennom základe. Chrám je trojdielny, trojpriestorový, trojvežový s troma kovovými krížmi. Vchod je zo západnej strany cez predsieň. Chýba v ňom chór. Čo sa týka pôdorysu najširšia je chrámová loď. Zaujímavosťou tohto chrámu sú vysoké okná vo svätyni a chrámovej lodi.

Ikonostas má štvorradovú architektúru, na štyroch poschodiach. Ikony sú novšie, zrejme z čias výstavby tohto druhého chrámu. Celý ikonostas bol obnovený v roku 2006.

Pomníky[upraviť | upraviť zdroj]

Pylón duklianskeho pamätníka je postavený zo žulových kvadrov.

V chotári obci je Areál duklianskeho bojiska s pamätníkom padlým vojakom 1. čs. armádneho zboru, ktorý bol postavený v roku 1949. Pamätník je národnou kultúrnou pamiatkou a jeho autorom je J. Grus. Pri pamätníku je vojenský cintorín na ktorom je pochovaných 565 príslušníkov zboru.

Pamätník, tvorí vysoký pylón a kolumbárium. Uzatvára južnú stranu cintorína a spolu s obradnou sieňou je vysoký 28 m. Svojím tvarom pylónu vyjadruje úder oslobodzovacích vojsk do nepriateľskej obrany na poľsko-československom pomedzí.

V roku 1964 bol pamätník doplnený o bronzové súsošie Žalujem, od národného umelca Jána Kulicha. Matka ďakuje sovietskemu vojakovi za oslobodenie a zároveň žaluje fašizmus za príkoria a utrpenie, ktoré spôsobil.

Na kolonáde vedúcej k pamätníku sú umiestnené bronzové tabule s vygravírovanými menami 1265 príslušníkov 1. čs. armádneho zboru v ZSSR, ktorí padli v Karpatsko-duklianskej operácii. (Nie všetci sú pochovaní na Dukle; väčšina hrobov sa nachádza na poľskej strane hraníc, predovšetkým v meste Dukla a v osade Nowosielce).

V kolumbáriu pamätníka (žulové čierne oválne teleso s výklenkami na ukladanie urien) je uložená prsť zo všetkých miest bojov 1. čs. armádneho zboru v ZSSR. Portál kolumbária zdobia reliéfy znázorňujúce jeho bojovú cestu od Buzuluku do Prahy.

V roku 1981 v severovýchodnej časti areálu pamätníka bola vytvorená alej Hrdinov Dukly. Na kamenných žulových blokoch sú umiestnené busty 15 hrdinov Sovietskeho zväzu a Československej republiky, aktívnych účastníkov Karpatsko-duklianskej operácie. Busty v nadživotnej veľkosti tu majú maršali Sovietskeho zväzu I. S. Konev, K. S. Moskalenko a A. A. Grečko, armádni generáli L. Svoboda a K. Klapálek, generálmajori A: Sochor a R. Tesařík, podplukovníci J. Kholl a F. Vrána, kapitáni R. Jasiok a V. Opatrný, gardoví seržanti P. A. Kondyra, V. N. Golovaň a D. Karakulov a mladší seržant I. V. Babin.

Bronzové súsošie od národného umelca Jana Kulicha.

Pri štátnej ceste, asi 200 m od štátnej hranice, je žulový pamätník – puknuté srdce. Postavený je na mieste tragickej smrti generála Jaroslava Vedrala-Sázavského, veliteľa 1. čs. samostatnej brigády v ZSSR, ktorý tu zahynul 6. októbra 1944. Generálovo auto nabehlo na nástražnú mínu, ktorá bola aktivovaná. Spolu s generálom zahynul vodič a osobná stráž.

Vľavo od štátnej cesty asi 100 m od štátnej hranice – na mieste, kde bol pôvodný cintorín príslušníkov čs. armádneho zboru – je od r. 1967 umiestnená žulová plastika – symbol ženijného vojska v Karpatsko-duklianskej operácii. Plastika zobrazuje ruku ženistu pri zneškodňovaní protitankovej míny.

Pri štátnej hranici je postavená na mieste pôvodnej pozorovateľne veliteľa zboru generála L. Svobodu vyhliadková veža. Pôvodná veža bola drevená, dnešná bola odhalená v roku 1974. Rozhľadňa je postavená v nadmorskej výške 550 m n. m. a je vysoká 52 m. Vo vstupnej hale vyhliadkovej veže je inštalované audiovizuálne zariadenie, ktoré umožňuje návštevníkovi získať dokonalý prehľad o Karpatsko-duklianskej operácie. Z vyhliadkovej plošiny s výhľadom na duklianske bojisko na poľskej i slovenskej strane, lektori oboznamujú návštevníkov s históriou duklianskych bojov na jeseň roku 1944.V interiéri rozhľadne je inštalovaná lipová ratolesť – symbol slovanskej vzájomnosti a zároveň označenie československej generálskej vojenskej hodnosti.

V okolí popri štátnej ceste je prírodne vojenské múzeum s exponátmi bojovej techniky. Je tu zrekonštruované palebné postavenie čs. delostrelcov, ktorí svojou streľbou podporovali útok čs. peších jednotiek pri vojenských operáciách. Taktiež sú tu umiestnené i historické delostrelecké zbrane rôzneho kalibru.

Zrekonštruované je taktiež veliteľské stanovište veliteľa 3. čs. brigády, z ktorého velitelia zabezpečovali ďalšiu útočnú činnosť na slovenskom území po prekročení štátnej hranice.

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Registre obnovenej evidencie pozemkov [online]. Bratislava : ÚGKK SR, [cit. 2011-12-31]. Dostupné online.
  2. Počet obyvateľov SR k 31. 12. 2016 [online]. Bratislava : ŠÚ SR, 2017-03-20. Dostupné online.
  3. Zoznam zvolených starostov a primátorov podľa obcí, miest a mestských častí [online]. Bratislava : ŠÚ SR, 2014-11-21. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]