SMER – sociálna demokracia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Súradnice: 48°09′32″S 17°10′16″V / 48,158948°S 17,171229°V / 48.158948; 17.171229

SMER – sociálna demokracia
SMER – sociálna demokracia
Základné informácie
SkratkaSMER-SD
Založenie8. november 1999
PredsedaRobert Fico
PodpredsedaĽuboš Blaha
Juraj Blanár
Erik Kaliňák
Ladislav Kamenický
Richard Takáč
Najviac poslancov83/150 (NR SR 2012)
5/13 (EP 2009)
Poslancov
26 / 150
(NR SR)
3 / 14
(EP)
Volebný výsledok 18,29 %
Voľby do NR SR 2020
15,72 %
Voľby do EP 2019
Ideológiesociálna demokracia,
ľavicový nacionalizmus,
ľavicový populizmus,
sociálny konzervativizmus,
anti-imigrácia,
pro-europanizmus
Politické spektrumstredoľavica[1][2]ľavica[3]
Počet členov14 626 (31.12.2018)[4]
Medzinárodné organizácie
Skupina Európskeho parlamentuProgresívna aliancia socialistov a demokratov
Európska politická stranaStrana európskych socialistov
Medzinárodné organizácieSocialistická internacionála
Ďalšie informácie
Mládežnícka organizáciaMladí sociálni demokrati
SídloSúmračná 25
821 02 Bratislava
NovinyRobíme pre ľudí [5]
Farby

██ Červená

██ Modrá

Webwww.strana-smer.sk
Politika na Slovensku
Coat of arms of Slovakia.svg
Ústava Slovenskej republiky
Ústavní činitelia
Prezidentka SR: Zuzana Čaputová

Predseda NR SR: Boris Kollár

Predseda vlády SR: Igor Matovič
Štátne orgány
Národná rada · Vláda · Prezident
Ústavný súd · Súdna rada · Najvyšší súd
Prokuratúra · Verejný ochranca práv · Najvyšší kontrolný úrad
Politické strany v Národnej rade
Koalícia:
OĽANO · SME RODINA · SaS · ZA ĽUDÍ
Opozícia
SMER – SD · ĽSNS · HLAS - SD · KDŽP
Vlády
1989 – 1990 · 1990 – 1991 · 1991 – 1992
1992 – 1994 · 1994 – 1994 · 1994 – 1998
1998 – 2002 · 2002 – 2006 · 2006 – 2010
2010 – 2012 · 2012 – 2016 · 2016 – 2018
2018 – 2020 · od 2020
Poslanci NR SR
1992 – 1994 · 1994 – 1998 · 1998 – 2002
2002 – 2006 · 2006 – 2010 · 2010 – 2012
2012 – 2016 · 2016 – 2020 · 2020 – 2024
Voľby na Slovensku
Prezidentské voľby
(1989· 1993 · 1998 · 1999 · 2004
2009 · 2014 · 2019
Parlamentné voľby
1990 (fed.· 1992 (fed.· 1994 · 1998 · 2002
2006 · 2010 · 2012 · 2016 · 2020
Krajské voľby
2001 · 2005 · 2009 · 2013 · 2017
Komunálne voľby
1990 · 1994 · 1998 · 2002
2006 · 2010 · 2014 · 2018
Európske parlamentné voľby
2004 · 2009 · 2014 · 2019
Referendá
1994 · 1997 · 1998 · 2000
2003 · 2004 · 2010 · 2015
Zahraničná politika
Európska únia · NATO · OSN · WTO
OECD · OBSE · Vyšehradská skupina
Sídlo na Súmračnej 25 v Bratislave

SMER – sociálna demokracia, skrátene SMER-SD je slovenská sociálnodemokratická politická strana. Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky bola zaregistrovaná dňa 8. novembra 1999. Strana sa v prvých rokoch existencie profilovala ako strana tretej cesty, neskôr pozmenila orientáciu na ľavicu a sociálnu demokraciu a stala sa dominantným prvkom na ľavicovej časti slovenského politického spektra.[6] Strana je pro-európska, v sociálnych otázkach vzhľadom na proklamované stredoľavé smerovanie je však značne konzervatívna.[6] SMER-SD vládol na Slovensku s výnimkou 20-mesačnej prestávky vlády Ivety Radičovej v rôznych koaličných kombináciách od roku 2006 do roku 2020. Vo voľbách v roku 2012 sa podarilo Smeru získať historicky najväčšiu podporu voličov (44,41 %, 83 mandátov), čo mu umožnilo zostaviť jednofarebnú vládu prvýkrát od roku 1989. Po parlamentných voľbách v roku 2016 strana prepadla na 28,28 % a vytvorila vládnu koalíciu so Slovenskou národnou stranou a stranami MOST-HÍD a #SIEŤ (len do 1. septembra 2016).

Po parlamentných voľbách vo februári 2020 bola strana s 38 poslaneckými kreslami v NR SR 2. najsilnejšou stranou a politickým subjektom v krajine. Strana zaznamenala pokles aj na komunálnej úrovni, avšak stále má najviac mandátov starostov (592) a poslancov zastupiteľstiev (3 692) zo všetkých strán. Predsedom strany je od vzniku Robert Fico. 1

Vedenie strany[upraviť | upraviť kód]

Strana SMER-SD má štyri ústredné orgány: Snem, Predsedníctvo strany, Ústrednú revíznu komisiu a rozhodcovskú komisiu.[7] Najvyšším orgánom strany SMER-SD je Snem, ktorý zvoláva Predsedníctvo strany najmenej raz za dva roky. Medzi jednotlivými snemami je najvyšším orgánom Predsedníctvo, ktoré má najviac 15 členov.[7] Členmi Predsedníctva sú vždy predseda, podpredsedovia a generálny manažér, ktorí sú členmi Predsedníctva z titulu výkonu svojej funkcie. Ostatných členov Predsedníctva volí a odvoláva snem strany.[7]

Predsedníctvo strany malo v júli 2020 24 členov a nasledujúce zloženie:[8][9]

História[upraviť | upraviť kód]

Staršie názvy strany[upraviť | upraviť kód]

SMER (1999 – 2003)

SMER (tretia cesta) (2003 – 2005)

pôvodné logo (do 2020)

Založenie strany SMER[upraviť | upraviť kód]

Po voľbách v roku 1998 vznikala široká koalícia strán SDK, SDĽ, SMK a SOP. Robert Fico ako podpredseda SDĽ však začal vystupovať proti koalícii s SMK, tvrdiac, že sa strana pokúša otvárať tzv. Benešove dekréty. Neskôr v roku 1998 sa dostal do sporu s vlastnou stranou SDĽ. SDĽ vytvorila spolu so Slovenskou demokratickou koalíciou a Stranou maďarskej koalície koaličnú vládu. Robert Fico bol v tom čase najpopulárnejším politikom strany a získal vo voľbách najviac preferenčných hlasov z politikov SDĽ. Podľa názoru politických analytikov Robert Fico očakával, že strana ocení jeho význam a rátal s menovaním za ministra vlády alebo generálneho prokurátora (nespĺňal však vekovú hranicu, ktorá by mu umožnila tento post zastávať). Robert Fico sa rozhodol z SDĽ a koalície odísť a v decembri 1999 a založil novú politickú stranu s názvom SMER. Podľa oficiálneho stanoviska strany SMER, Robert Fico "vyvodil svoje rozhodnutie, opustiť rady vládnej koalície a koaličnej Strany demokratickej ľavice a založiť novú politickú stranu na základe osobného hlbokého nesúhlasu a sklamania z obsahu a štýlu politiky, ktorú po voľbách v roku 1998 realizovala tzv. vláda zmeny".

Strana SMER sa hneď po svojom založení snažila pôsobiť ako alternatíva tak voči vtedajšej vládnej koalícii, ako aj opozícii. Ešte v tom istom volebnom období (1998 – 2002) prijala do svojho názvu prívlastok "tretia cesta". Podľa tvrdenia predstaviteľov strany sa tým zadefinovala ako "strana moderného progresívneho stredoľavého politického prúdu typu britskej Labour Party, alebo nemeckej SPD".[10] Sám Fico vyhlásil, že „nie je dôležité, či je mačka biela alebo čierna, ale či chytá myš“, citujúc generálneho tajomníka Komunistickej strany Číny, Teng Siao-pchinga.

S odstupom času sa ukázal krok Roberta Fica ako veľmi dobrý a predvídavý. Preferencie SMERu postupne rástli, naopak preferencie SDĽ klesali. Nakoniec sa vládna strana SDĽ nedostala v najbližších voľbách do parlamentu a k 1. januáru 2005 zanikla, keď bola pohltená práve SMERom.

Volebné obdobie 2002 – 2006[upraviť | upraviť kód]

Po voľbách v septembri 2002 sa SMER so ziskom 13,6 % voličských hlasov stal treťou najsilnejšou politickou stranou na Slovensku za HZDS a SDKÚ a obsadil 25 poslaneckých kresiel v NR SR. Tento výsledok možno považovať pre stranu, ktorá sa iba prvýkrát zúčastnila na voľbách, za veľký úspech. Napriek tomu bol pre SMER sklamaním, pretože prieskumy verejnej mienky dlhodobo predpovedali pre stranu oveľa lepší výsledok. Strane sa po voľbách nepodarilo dostať do vlády, a tak zostala v opozícii a vlastne počas celého volebného obdobia súperila s HZDS o vedúce postavenie v opozícii. V súperení o slovenského opozičného voliča však slávila úspech. V prieskumoch verejnej mienky predstihla dovtedy dlhodobo najpopulárnejšiu stranu HZDS a od roku 2004 si udržiavala stabilne prvé miesto s preferenciami oscilujúcimi tesne pod 30 %, kým preferencie druhej strany v poradí, HZDS, oscilovali okolo 15 %.

Poslanecký klub SMERu v NR SR[upraviť | upraviť kód]

Poslanci SMERu zvolení vo voľbách v roku 2002:

  1. Edita Angyalová
  2. Jaroslav Baška
  3. Monika Beňová
  4. Juraj Blanár
  5. Jozef Buček
  6. Jozef Burian
  7. Dušan Čaplovič
  8. Miroslav Číž
  9. Igor Federič
  10. Robert Fico
  11. Darina Gabániová
  12. Bohumil Hanzel
  13. Miroslav Chovanec
  14. Robert Kaliňák
  15. Maroš Kondrót
  16. Jana Laššáková
  17. Róbert Madej
  18. Dušan Muňko
  19. Milan Murgaš
  20. Pavol Paška
  21. Igor Šulaj
  22. Ivan Varga
  23. Ľubomír Vážny
  24. Boris Zala
  25. Renáta Zmajkovičová

V roku 2004 sa stal poslancom namiesto Moniky Beňovej, ktorá bola zvolená za poslankyňu Európskeho parlamentu, náhradník Peter Oremus. Po jeho úmrtí v roku 2006 ho nahradil Marián Záhumenský.

V máji 2005 posilnili poslanecký klub SMERu Dušan Jarjabek, bývalý člen ĽS-HZDS a Vojtech Tkáč, takisto bývalý člen HZDS a neskôr Ľudovej únie. Poslanecký klub SMERu sa tak stal najsilnejším poslaneckým klubom v parlamente a jediným, ktorému sa počet členov počas volebného obdobia zvýšil.

Integrácia ľavicových strán[upraviť | upraviť kód]

V roku 2004 sa Robertovi Ficovi podarilo uskutočniť projekt zjednotenia ľavicových strán. Tri ľavicové strany s dlhodobo zanedbateľnými volebnými preferenciami a to SDĽ, Sociálnodemokratická alternatíva (vznikla roku 2002 odštiepením z SDĽ) a Sociálnodemokratická strana Slovenska (pôsobila už od čias tesne po Nežnej revolúcii, ale stále so zanedbateľným politickým vplyvom) uznali, že nemajú šancu na prežitie na slovenskej politickej scéne a súhlasili s integráciou so Smerom. Integráciu schválili snemy jednotlivých strán na jeseň roku 2004. 4. december 2004 na 10. zjazd SDĽ v Banskej Bystrici. po tom, čo schránková firma uhradiť záväzky SDĽ[11] bol schválený zánik strany zlúčením so Smerom od 31. decembra 2004.[12] (SDSS, SDA a ďalšie malé ľavicovo-centristické strany sa so Smerom zlúčili už predtým[13]). Smer sa stal prakticky zo dňa na deň najbohatšou politickou stranou na Slovensku. Majetky Smeru a SDĽ podľa výročných správ z roku 2003 prevyšovali 70 miliónov korún. SDĽ mala vtedy majetok 48,5 milióna (dvakrát viac ako Smer). Ústredným tajomníkom SDĽ bol vtedy Ján Richter. Podľa Petra Bárdyho Ľubomír Petrák je muž, ktorý „odovzdal“ do rúk Roberta Fica SDĽ a aj preto doteraz Richter a Petrák pôsobia ako politici SMERu.[14] Od 1. januára 2005 SDĽ, SDA a SDSS zanikli a SMER zmenil názov na SMER – sociálna demokracia. Najvýznamnejší politický zisk pre SMER z tejto integrácie nebol ani tak v zisku nových voličov, ale skôr v zisku značky sociálnej demokracie a medzinárodného zakotvenia v Socialistickej internacionále i Strane európskych socialistov (PES).

Volebné obdobie 2006 – 2010[upraviť | upraviť kód]

Po parlamentných voľbách strana SMER-SD výrazne zvíťazila s 29,14 % voličských hlasov. Najviac preferenčných hlasov dostal volebný líder a predseda strany Robert Fico (443 230) nasledovaný Robertom Kaliňákom (299 253) a Dušanom Čaplovičom (110 702). SMER-SD získal 50 zo 150 poslaneckých kresiel a ako víťaz volieb i právo predsedať Národnej rade SR. Za predsedu bol zvolený na ustanovujúcej schôdzi Pavol Paška, ktorý získal 98 zo 148 hlasov prítomných poslancov. Ďalšie parlamentné funkcie zastávané členmi strany boli: podpredseda NR SR – Miroslav Číž, ktorý bol zároveň aj predsedom poslaneckého klubu SMER-SD, predseda Ústavnoprávneho výboru – Mojmír Mamojka a predseda Mandátového a imunitného výboru – Renáta Zmajkovičová. Z ďalších 16 tzv. fakultatívnych výborov členovia SMERu predsedali štyrom, a to výboru pre financie, rozpočet a menu (Jozef Burian), výboru pre hospodársku politiku (Maroš Kondrót), zahraničnému výboru (Boris Zala, od 27.6.2009 Juraj Horváth, pretože Zala bol zvolený za poslanca Európskeho parlamentu) a výboru na preskúmavanie rozhodnutí NBÚ (Jana Laššáková).

Strana sa správala stabilne, počas volebného obdobia ako jedinú parlamentnú stranu ani klub neopustil žiadny poslanec, na rozdiel od všetkých ostatných parlamentných strán. Spolu s koaličnými stranami SNS a ĽS-HZDS tvorili nadpolovičnú väčšinu v NR SR, s celkovo 85 poslancami, s ktorými neskôr spoločne hlasovali aj nezávislý poslanec, odídenec z klubu ĽS-HZDS, Tibor Mikuš a Anton Korba, odídenec z SNS. Strana SMER-SD bola počas celého volebného obdobia najpopulárnejšou stranou, čo sa týka podpory v prieskumoch. Volebné preferencie jej oscilovali okolo 40 %. Podľa prieskumu verejnej mienky Štatistického úradu SR by SMER-SD v mesiacoch júl 2008 a január 2009 získal parlamentnú väčšinu (76 mandátov), čo by stačilo na vytvorenie jednofarebnej vlády.

Strana SMER-SD dňa 4. júla 2006 podpísala koaličnú zmluvu, na základe ktorej zostavila vládnu koalíciu so Slovenskou národnou stranou a Ľudovou stranou Hnutie za demokratické Slovensko a začala napĺňať svoj sociálny program. Predsedom vlády sa stal Robert Fico. Celkovo mala strana 11 zo 16 členov vlády, z nich aj dvoch podpredsedov vlády – Roberta Kaliňáka a Dušana Čaploviča, podpredsedu pre vedomostnú spoločnosť, európske záležitosti, ľudské práva a menšiny. Získlala ministerstvá hospodárstva, financií, dopravy, pôšt a telekomunikácií, vnútra, obrany, zahraničných vecí, práce, sociálnych vecí a rodiny, kultúry a zdravotníctva; od 28. augusta 2009 bol členom Smeru-SD aj minister životného prostredia – stalo sa tak po prvýkrát na politickej scéne SR, žeby aj napriek dohode v koaličnej zmluve predseda vlády odobral koaličnej strane ministerstvo (koaličná zmluva ale nemá právnu silu výhradne rozdeliť ministerstvá medzi jednotlivé strany, čiže konanie predsedu vlády nebolo protiprávne, predseda vlády konal na základe jeho ústavného práva vymenúvať a odvolávať členov vlády SR podľa čl. 111 Ústavy SR).

V roku 2009 strana vyhrala aj ďalšie volebné súboje:

Kritika zo strany európskych socialistov[upraviť | upraviť kód]

Dňa 4. júla 2006 socialistická frakcia v Európskom parlamente odhlasovala návrh odporučiť Strane európskych socialistov pozastaviť členstvo strane SMER – sociálna demokracia v nej (v PES) v dôsledku jej povolebnej spolupráce s nacionalistickou Slovenskou národnou stranou, ktorej charakter sa podľa vyjadrenia predsedu strany Poula Nyrupa Rasmussena a predsedu frakcie v parlamente Martina Schulza, lídrov Strany európskych socialistov a Socialistickej frakcie v Európskom parlamente "nezlučuje so sociálno-demokratickými hodnotami vrátane rešpektovania práv menšín a demokracie". Členstvo bolo Smeru pozastavené 13. októbra 2006 na obdobie najmenej 10 mesiacov.[15]

Dňa 14. februára 2008 predsedníctvo Strany európskych socialistov (PES) rozhodlo o návrate SMERu do strany, na základe záväzkov premiérovej strany a jej koaličných partnerov, že na Slovensku sa dodržiavajú práva národnostných menšín, ako aj ich status quo. Podľa slov Rasmussena, "vláda Slovenskej republiky pod vedením Roberta Fica dokázala svoj sociálnodemokratický charakter a preto si SMER zaslúži návrat do európskej politickej rodiny."[16]

Volebné obdobie 2010 – 2012[upraviť | upraviť kód]

Strana vyhrala parlamentné voľby v roku 2010 s vysokým náskokom, keď získala 880 111 hlasov (34,79 %), čo bolo viac ako získala vo voľbách druhá (SDKÚ-DS) a tretia strana (SaS) dokopy, a znamenalo zisk 62 mandátov v parlamente. Strana však nebola schopná zostaviť koalíciu a preto zotrvala v opozícii. Najviac preferenčných hlasov dostal volebný líder a predseda strany Robert Fico (569 921) nasledovaný Robertom Kaliňákom (395 088) a Dušanom Čaplovičom (224 332). Nad 100-tisíc preferenčných hlasov získali aj Marek Maďarič (122 835) s Jánom Počiatkom (111 180). Členovia strany zastávali vo volebnom období 2010-2012 nasledovné parlamentné funkcie: podpredseda NR SR – Robert Fico, a predsedovia 8 výborov NR SR: Výbor pre nezlučiteľnosť funkcií Renáta Zmajkovičová, pre verejnú správu a regionálny rozvoj Igor Choma, pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport Dušan Čaplovič, pre kultúru a médiá Dušan Jarjabek, osobitný kontrolný výbor pre kontrolu činnosti NBÚ Marián Saloň, osobitný kontrolný výbor pre kontrolu činnosti SIS Robert Kaliňák, osobitný kontrolný výbor pre kontrolu činnosti Vojenského spravodajstva Peter Žiga a výboru na preskúmavanie rozhodnutí NBÚ Jana Laššáková.

Podľa prieskumu verejnej mienky agentúry Focus by SMER-SD v mesiaci máj 2011 získal parlamentnú väčšinu (80 mandátov), čo by stačilo na vytvorenie jednofarebnej vlády.

Volebné obdobie 2012 - 2016[upraviť | upraviť kód]

Na vrchole svojich síl sa Smer ocitol v predčasných voľbách 2012. Až 44,41 percenta voličov zabezpečilo Smeru 83 poslaneckých mandátov, strana tak nepotrebovala koaličného partnera a nasledujúce štyri roky vládla sama.[17]

Politický analytik Ján Baránek doplnil, že Smer je v histórii Slovenska asi najdlhšie pôsobiaca strana, ktorá je zatiaľ ešte stále aj najsilnejšou. „Je aj jednou z najstabilnejších strán. Ani personálne otrasy, personálne zmeny, ktorými prešla, ju zásadnejšie neoslabili,“ dodal s tým, že práve stabilita patrí medzi pozitíva tejto strany. „Medzi ne treba spomenúť aj sociálne opatrenia, ako napríklad vlaky zadarmo."[17] (Spustené 17. novembra 2014 ako súčasť balíčka 15 opatrení.[18])

Volebné obdobie 2016 – 2020[upraviť | upraviť kód]

Minister vnútra Robert Kaliňák, predseda vlády Robert Fico a minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák počas bratislavského samitu v septembri 2016 pri príležitosti predsedníctva Slovenska v Rade Európskej únie.
Premiér Peter Pellegrini a minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák na rokovaní s prezidentom USA Donaldom Trumpom v Bielom dome v máji 2019.

V parlamentných voľbách získal SMER-SD 737 481 hlasov (28,28 %), čo predstavovalo pokles o približne 16 % a 400 tisíc hlasov oproti predošlým voľbám.[19] Napriek tomu voľby strana vyhrala, získala 49 mandátov poslancov a predseda Robert Fico bol schopný zostavovať vládu. Po voľbách nakoniec SMER-SD zostavil koaličnú vládu so stranami SNS, MOST-HÍD a #SIEŤ. V novej vláde získal SMER-SD dominantné postavenie, mal 9 kresiel, pričom zvyšné strany spoločne len 6. Premiérom zostal Robert Fico, ministrom vnútra Robert Kaliňák. Podpredsedom vlády pre investície a informatizáciu sa stal Peter Pellegrini. Peter Kažimír pôsobil ako minister financií, Peter Žiga ako minister hospodárstva, Ján Richter ako minister práce, sociálnych vecí a rodiny a Marek Maďarič ako minister kultúry. SMER tiež nominoval dvoch nestraníkov – Miroslava Lajčáka za ministra zahraničných vecí a Tomáša Druckera za ministra zdravotníctva. 1. septembra 2016 vládne strany po rozpade strany #SIEŤ podpísali novú koaličnú dohodu.[20]

Po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej vo februári 2018 a zverejnení posledného Kuciakovho článku o podvodoch talianskych podnikateľov pôsobiacich na východnom Slovensku, ktorí mali napojenie na mafiánsku zločineckú skupinu ’Ndrangheta a o väzbách jedného z nich na predstaviteľov strany SMER vypukli vo viacerých mestách demonštrácie, ktorých požiadavky postupne rástli. Rastúce napätie v spoločnosti a protesty viedli najprv k rezignácii ministrov kultúry a vnútra Maďariča a Kaliňáka, neskôr až k vládnej kríze, ktorej vyvrcholením bolo podanie demisie tretej vlády Roberta Fica 15. marca 2018. Následne došlo k miernym personálnym zmenám, novú vládu opäť zostavil SMER-SD a na jej čele Fica nahradil Peter Pellegrini.[21] V októbri 2018 stranu a koalíciu opustil bývalý minister kultúry Marek Maďarič, ostal pôsobiť v NR SR ako nezaradený.[22]

Od volieb 2016 si Smer stabilne držal preferencie okolo 25 až 28 percent. Zlom nastal po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej a následnej rekonštrukcii vlády. Smer klesol na zhruba 20 percent a z tohto čísla sa mu preferencie nepodarilo zvýšiť ani do konca roku 2019.[17]

V komunálnych voľbách v novembri 2018 SMER-SD skončil ako najsilnejšia strana. Získal 592 mandátov starostov (20,38 %) a 3 692 mandátov poslancov (17,88 %) a ďalšie stovky mandátov v koalíciách. Zaznamenal však porážky v krajských mestách, kde nezískal žiaden mandát. Robert Fico deklaroval napriek oslabeniu pozícií strany víťazstvo a pri tejto príležitosti obvinil opozíciu, že v skutočnosti neexistuje, keďže neuspela v regiónoch a za jediné reálne strany označil svojich koaličných partnerov (MOST-HÍD a SNS) a KDH.[23]

Do prezidentských volieb v marci 2019 strana nominovala vtedajšieho podpredsedu Európskej komisie, Maroša Šefčoviča. Šefčovič bol dlho v prieskumoch verejnej mienky favoritom na víťazstvo. Po odstúpení Roberta Mistríka v prospech Zuzany Čaputovej však Šefčovičove šance klesli. V prvom kole volieb skončil na druhom mieste za Čaputovou so ziskom 400 379 hlasov (18,66 %). Pred druhým kolom si Šefčovič osvojil konzervatívnu rétoriku, avšak neuspel.[24] V druhom kole prehral s Čaputovou, keď získal 752 403 hlasov (41,59 %).

Europoslanec Boris Zala v roku 2019 kritizoval rozkol v strane medzi dvoma krídlami, sociálnodemokratickým (reprezentovaným ním, súčasným predsedom vlády Petrom Pellegrinim či Monikou Smolkovou, Monikou Beňovou a Branislavom Ondrušom) a nacionalistickým, reakčným a konzervatívnym krídlom (kam zaradil predsedu strany Fica, Roberta Kaliňáka či Ľuboša Blahu). Línie premiéra Pellegriniho a predsedu Fica sa podľa neho v mnohom názorovo odlišujú a Fico stranu "fašizuje" pre možnú spoluprácu po voľbách v roku 2020 s ĽSNS.[25]

V eurovoľbách v máji 2019 utrpel SMER-SD prekvapivú porážku, keď získal iba 15,72 % (pokles o vyše 8 %) hlasov a prvý raz od roku 2004 neskončil ako najsilnejšia politická strana, keď ho predbehla koalícia PS-SPOLU. SMER-SD získal v Európskom parlamente tri mandáty pre Moniku Beňovú, Miroslava Číža a Roberta Hajšela.

Strana predstavila kandidátnu listinu pre parlamentné voľby vo februári 2020 27. novembra 2019.[26] Volebným lídrom sa stal premiér Pellegrini, z druhého miesta kandidoval predseda Fico, z tretieho ministerka vnútra Denisa Saková. 1. decembra 2019 predstavila strana nový vizuál volebnej kampane. Po dlhoročnom používaní ruže v logu SMER-SD zmenil logo na šípku v tvare písmena S a začal používať slogan "nový SMER – zodpovedná zmena". Podľa komentátorov deklaratórne volanie po zmene nekorešponduje so skutočnou politikou strany, zároveň naznačovali ústup predsedu Fica do úzadia.[27][28]

Volebné obdobie 2020 – 2024[upraviť | upraviť kód]

Strane sa v parlamentných voľbách podarilo získať výsledok 18,29 %, čo bolo o 2 až 3 percentá viac, ako ukazovali posledné prieskumy, stále však ide o pokles o 10 % oproti predošlým voľbám. Strana v parlamente obsadila 38 kresiel. Predsedom poslaneckého klubu Fico, Pellegrini sa stal na základe povolebných vyjednávaní podpredsedom Národnej rady za opozíciu. V máji 2020 dvaja poslanci za SMER-SD, Ján Podmanický a Marián Kéry založili tzv. platformu hodnotovej politiky s poslancami zo strany KDŽP, zvolenými na kandidátke ĽSNS. Kvôli tomuto ich ostro kritizoval Peter Pellegrini, naopak Robert Fico sa Podmanického zastal. Podmanický v máji 2020 opustil pre kritiku z vlastných radov stranu aj poslanecký klub Smeru.

Odchod Pellegriniho skupiny[upraviť | upraviť kód]

Už v apríli 2020 podpredseda strany Peter Pellegrini oznámil, že má ambíciu kandidovať na post predsedu strany ako najpopulárnejší politik strany, ktorý získal vo voľbách o 170 000 viac hlasov než predseda.[29] Robert Fico reagoval rázne s tým, že z postu nehodlá odstúpiť a chce naďalej ostať na čele strany. Pellegrini postupne začal v kritike predsedu a pomerov strany pritvrdzovať. Pellegrini kritizoval, že od konania volieb nezasadlo predsedníctvo strany a nebol známy dátum snemu. Pellegrini požadoval čo najskoršie konanie snemu, naopak Fico presadzoval, aby sa nominačný snem uskutočnil až na slávnostnom sneme v decembri.[30]

Na tlačovej besede v júni 2020 v Banskej Bystrici Pellegrini oznámil, že rezignuje na post podpredsedu strany SMER-SD a v dohľadnej dobe stranu opustí. Načrtol tiež založenie novej strany, ktorá by podľa jeho slov mala byť sociálnodemokratická, odmietol však, že by bola liberálna. Fico v podobnom čase Pellegrinimu ponúkol už aj post predsedu strany za podmienky zachovania vlastného vplyvu v strane, Pellegrini jeho ponuku odmietol.[31] V prvom prieskume agentúry FOCUS by novú Pellegriniho stranu volilo 21,4 % respondentov, zatiaľ čo pôvodný SMER-SD 9,7 %. Na tlačovej konferencii týždeň po oznámení Pellegriniho odchodu svoj odchod zo strany oznámilo ďalších 10 poslancov strany, medzi nimi podpredsedovia Peter Žiga a Richard Raši, členka predsedníctva Denisa Saková či dlhoroční poslanci a členovia strany. Zároveň na tejto tlačovej konferencii spolu s Pellegrinim oznámili vznik novej sociálnodemokratickej strany, do ktorej vstupujú.[32] Politológ Grigorij Mesežnikov vyslovil predpoklad, že po odchode Pellegriniho skupiny sa SMER-SD môže posunúť viac doľava, do spektra radikálnej až komunistickej ľavice.[33]

Volebné výsledky[upraviť | upraviť kód]

Voľby do Národnej rady Slovenskej republiky[upraviť | upraviť kód]

Rok volieb počet hlasov počet hlasov % počet mandátov umiestnenie parlamentné postavenie
2002 387 100 13,46 %
25 / 150
3. opozícia
2006 671 185 29,14 %
50 / 150
1. Koalícia s ĽS-HZDS a SNS
2010 880 111 34,79 %
62 / 150
1. opozícia
2012 1 134 280 44,41 %
83 / 150
1. vládna strana
2016 737 481 28,28 %
49 / 150
1. Koalícia s SNS MOST-HÍD a #SIEŤ(len do 1.9.2016)
2020 527 172 18,29 %
38 / 150
2. opozícia

Voľby do Európskeho parlamentu[upraviť | upraviť kód]

Rok volieb počet hlasov počet hlasov % počet mandátov umiestnenie parlamentné postavenie
2004 118 535 16,89 %
3 / 14
3. účasť vo frakcii PES
2009 264 722 32,01 %
5 / 13
1. účasť vo frakcii S&D
2014 135 089 24,09 %
4 / 13
1. účasť vo frakcii S&D
2019 154 996 15,72%
3 / 14
2. účasť vo frakcii S&D

Voľby prezidenta Slovenskej republiky[upraviť | upraviť kód]

Rok volieb kandidát 1. kolo

počet hlasov

1. kolo

počet hlasov %

umiestnenie 2. kolo

počet hlasov

2. kolo

počet hlasov %

Výsledok
2004 * Ivan Gašparovič 442 564 22,28 % 2. 1 079 562 59,91 % Zvolený
2009 * Ivan Gašparovič 876 061 46,71 % 1. 1 234 787 55,53 % Zvolený
2014 Robert Fico 531 919 28,00 % 1. 893 841 40,61 % Nezvolený
2019 * Maroš Šefčovič 400 379 18,66 % 2. 752 403 41,59 % Nezvolený

* nezávislý kandidát podporovaný stranou

Mapy volebných výsledkov[upraviť | upraviť kód]

Volebné preferencie[upraviť | upraviť kód]

Volebné preferencie strany v percentách podľa Štatistického úradu SR od júna 2004 a do marca 2009. (Pozn.: Od júla 2006 do apríla 2007 sa skúmali sympatie k politickej strane.) Do júna 2004 a od apríla 2009 preferencie podľa agentúry Focus. (pozn. referencie podľa agentúry Median SK – júl 2009, august a november 2010, január, apríl, august a október 2011, júl, a október 2012, rok 2015 podľa agentúr Polis a Focus).

Hrubo vyznačené hodnoty znamenajú prekročenie hranice 5 % potrebnej na vstup do parlamentu.

Volebné preferencie strany v percentách podľa agentúry FOCUS (okrem vyššie spomenutých rokov):[34][upraviť | upraviť kód]

Rok I II III IV V VI VII VIII IX X XI XII
2004 26,8 30,6 . 27,0 22,8 30,3 28,0 28,6 27,7 28,1 26,6 28,2
2005 31,6 30,1 29,7 30,2 30,3 29,2 30,3 31,7 35,4 32,8 32,1 32,5
2006 36,8 33,5 34,5 32,4 32,0 28,5 35,6 41,5 39,8 43,7 41,9 42,4
2007 47,7 46,7 45,3 42,9 41,6 40,7 43,0 42,8 39,1 40,9 42,1 45,2
2008 43,9 45,4 42,8 40,5 42,9 46,7 48,5 44,9 46,5 44,8 46,3 48,0
2009 48,5 46,0 43,7 45,7 41,6 40,4 44,9 38,5 35,3 37,4 35,9 37,9
2010 41,4 38,6 38,4 36,8 35,3 29,5 42,0 40,7 39,7 40,0 39,5 40,4
2011 39,7 43,2 44,8 43,2 47,1 46,3 41,7 46,2 43,1 44,4 45,2 43,9
2012 41,8 37,3 39,7 51,0 46,3 42,3 48,8 41,4 42,0 45,9 37,8 37,0
2013 36,9 34,6 36,8 39,0 40,8 . . . 36,2 35,5 . 42,8
2014 . 38,1 . . 34,6 32,2 36,8 37,8 33,6 35,4 34,0 34,2
2015 37,4 35,5 37,7 37,4 33,2 35,3 35,0 34,6 37,7 39,1 39,0 38,4
2016 36,3 34,6 27,5 28,8 28,7 26,4 . 27,0 27,7 . 26,9 23,3
2017 27,9 25,5 . 26,6 . 26,2 26,4 27,9 26,0 26,2 24,8 .
2018 25,5 . 20,2 20,7 . . . 20,7 22,4 . 20,9 21,7
2019 22,5 21,2 22,4 19,0 20,9 19,7 . 21,8/20,8 21,7 22,0 20,0 19,6
2020 18,7/18,0 17,0/17,2/15,6 21,6 21,8 21,6 19,0 . . 10,9 10,5

Volebné preferencie strany v percentách podľa agentúry AKO: [35][upraviť | upraviť kód]

Rok I II III IV V VI VII VIII IX X XI XII
2017 . . . . . . . . 27,3 . 24,8 .
2018 . 24.7 . 20.7/21,4 21,5 21,0 . 21,4 21,2 22,2 23,9 23,4
2019 . 22,4 . 19,7 19,1 . . 19,6 . 20,1 18,4 .
2020 17,7/17,1 17,3/16,9 . 18,3 . . 10,7 . . 8,3

V marci 2018 mala strana najnižšie preferencie od roku 2003, klesli na 20,2%.[36]Zároveň klesol aj volebný potenciál strany (voliči, ktorí by stranu volili plus voliči, čo jej voľbu pripúšťajú). Od septembra 2015 klesol zo 42% na 17%. Predsedovi strany dôveruje 24% a nedôveruje 72% oslovených.[36]

Politici SMERu – sociálnej demokracie[upraviť | upraviť kód]

Články o politikoch SMERu – sociálnej demokracie sú uvedené v kategórii Politici Smeru.

Predsedovia SMERu – sociálnej demokracie[upraviť | upraviť kód]

Členská základňa[upraviť | upraviť kód]

Podľa oficiálnych údajov mala strana k 31. decembru 2018 14 626 členov, čo je pokles oproti 15 182 členom z konca roka 2017.[37][4]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. HAGEMANN, Christian. EU Funds in the New Member States: Party Politicization, Administrative Capacities, and Absorption Problems after Accession. London : Palgrave Macmillan, 2019. ISBN 978-3-030-02091-0. DOI:https://doi.org/10.1007/978-3-030-02092-7 S. 149. (po anglicky)
  2. CUNNINGHAM, Benjamin. 5 takeaways from Slovakia’s election [online]. politico.eu, 2016-03-06, [cit. 2020-07-03]. Dostupné online. (po anglicky)
  3. {{cite book|author=Nordea|chapter=The political framework of Slovakia |title=Politický rámec Slovenska |url=https://www.nordeatrade.com/en/explore-new-market/slovakia/political-context
  4. a b Výročná správa strany SMER-SD za rok 2018 [online]. strana-smer.sk, [cit. 2019-12-03]. Dostupné online.
  5. http://strana-smer.sk/noviny-smeru-sd
  6. a b NCV. SMER - SD | Sociálne k ľudom, zodpovedne k štátu [online]. strana-smer.sk, [cit. 2019-12-03]. Dostupné online.
  7. a b c NCV. Stanovy SMER-SD [online]. strana-smer.sk, [cit. 2019-12-03]. Dostupné online.
  8. Dennik N. Fico zostáva predsedom, Smer chce mať rustikálny. Sekundovať mu bude mladý Kaliňák, Blaha či rapujúci poslanec Takáč [online]. dennikn.sk, [cit. 2020-07-18]. Dostupné online.
  9. NCV. SMER - SD | Sociálne k ľudom, zodpovedne k štátu [online]. strana-smer.sk, [cit. 2020-08-05]. Dostupné online.
  10. http://www.aktuality.sk/clanok/149441/robert-fico/
  11. TÓDOVÁ Monika: Košice zaplatia milióny firme, ktorá kedysi pomohla SDĽ, sme.sk, 28. jún 2013, [cit 2016-02-04], Dostupné online
  12. KRNO, Martin. Peter Weiss: Išlo o myšlienky a solidaritu, nik nemyslel na kariéru [online]. Perex, 2016-02-02, [cit. 2016-02-03]. Dostupné online.
  13. Peter Weiss: Išlo o myšlienky a solidaritu, nik nemyslel na kariéru [online]. Pravda.sk, 2016-02-02, [cit. 2018-12-18]. Dostupné online.
  14. BÁRDY, Peter. Komentár Petra Bárdyho: Muž, ktorý Ficovi priniesol zlaté prasa [online]. aktuality.sk, [cit. 2018-12-18]. Dostupné online.
  15. Eurosocialisti: SNS nie je náš partner. sme.sk (Bratislava: Petit Press), 2006-10-13. Dostupné online [cit. 2019-12-03]. ISSN 1335-4418.
  16. http://www.euroinfo.gov.sk/index/go.php?id=2004
  17. a b c FILOVÁ, Katarína. Vzostupy a pády Smeru. pravda.sk (Bratislava: Perex), 2019-12-07. Dostupné online [cit. 2019-12-07]. ISSN 1336-197X.
  18. Vybavené - od 17. novembra sú vlaky pre študentov a dôchodcov zadarmo [online]. Bratislava : Úrad vlády SR, [cit. 2019-12-07]. Dostupné online.
  19. Parlamentné voľby 2016 na Slovensku [online]. vysledkyvolieb.sk, [cit. 2019-12-03]. Dostupné online.
  20. Teraz.sk. Zaujíma vás text novej Koaličnej zmluvy? Tu je jej plné znenie. teraz.sk (Bratislava: TASR), 2016-09-10. Dostupné online [cit. 2019-12-03].
  21. TASR, TREND.sk, SITA. Fico odovzdal demisiu, novú vládu zostaví Pellegrini. etrend.sk (Bratislava: TREND Holding), 2018-03-15. Dostupné online [cit. 2019-12-03]. ISSN 1336-2674.
  22. maho, TASR. Maďarič kvôli Dankovi končí v Smere, aj v koalícii. Odišiel už dávno, vyhlásil Fico. hnonline.sk (Bratislava: MAFRA Slovakia), 2018-10-25. Dostupné online [cit. 2019-12-03]. ISSN 1336-1996.
  23. TASR. Chceli sme viac, ale stranícky Smer voľby vyhral, povedal Fico. sme.sk (Bratislava: Petit Press), 2018-11-11. Dostupné online [cit. 2019-12-03]. ISSN 1335-4418.
  24. KERN, Miro. Šefčovič to doteraz hral len na priaznivcov Smeru, teraz je z neho už aj konzervatívec. dennikn.sk (Bratislava: N Press), 2019-03-07. Dostupné online [cit. 2019-12-03]. ISSN 1339-844X.
  25. ZALA, Boris. Výhonky fašizácie (na poľutovanie aj v Smere). dennikn.sk (Bratislava: N Press), 2019-05-09. Dostupné online [cit. 2019-12-03]. ISSN 1339-844X.
  26. HUTKO, Dominik. Kandidátka Smeru trošku omladla. pravda.sk (Bratislava: Perex), 2019-11-27. Dostupné online [cit. 2019-12-03]. ISSN 1336-197X.
  27. PATAJ, Roman. Označenie „nový Smer“ je hanba. dennikn.sk (Bratislava: N Press), 2019-12-02. Dostupné online [cit. 2019-12-03]. ISSN 1339-844X.
  28. BEHUL, Martin. "#BezFica2020". hnonline.sk (Bratislava: MAFRA Slovakia), 2019-12-03. Dostupné online [cit. 2019-12-03]. ISSN 1336-1996.
  29. TASR. Pellegrini pripúšťa kandidatúru za predsedu Smeru. sme.sk (Bratislava: Perex), 2020-04-25. Dostupné online [cit. 2020-04-25]. ISSN 1336-197X.
  30. Pravda. Pellegrini vyzval Fica na odchod z čela Smeru. pravda.sk (Bratislava: Perex), 2020-05-26. Dostupné online [cit. 2020-06-15]. ISSN 1336-197X.
  31. Robert Fico ponúkol Petrovi Pellegrinimu post predsedu Smeru. dennikn.sk (Bratislava: N Press), 2020-06-10. Dostupné online [cit. 2020-06-15]. ISSN 1339-844X.
  32. Pellegrini ohlásil stranu, má zatiaľ 11 poslancov. Denník N (Bratislava: N Press). Dostupné online [cit. 2020-06-15]. ISSN 1336-720X.
  33. Smer-SD sa po odchode Pellegriniho podľa politológa zmení na radikálnu až komunistickú ľavicu [online]. Webnoviny, [cit. 2020-06-10]. Dostupné online.
  34. FOCUS [online]. www.focus-research.sk, [cit. 2020-02-05]. Dostupné online.
  35. Prieskumy volebných preferencií [online]. AKO.sk, 2016-02-03, [cit. 2020-02-05]. Dostupné online.
  36. a b KERN, Miro. Fico a Smer padajú. Takto zle na tom boli pred 15 rokmi (+ tabuľky a grafy). dennikn.sk (Bratislava: N Press), 2018-04-15. Dostupné online [cit. 2018-04-17]. ISSN 1339-844X.
  37. Výročná správa SMER za rok 2017 [online]. Smer-SD, [cit. 2019-10-23]. Dostupné online.

Pozri aj[upraviť | upraviť kód]

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]