Verejný ochranca práv

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Právo
Odvetvia práva
Verejné právo:
Ústavné · Trestné · Správne · Finančné · Európske · Medzinárodné · Kánonické · Konfesné

Súkromné právo:
Občianske · Pracovné · Rodinné · Obchodné · Medzinárodné právo súkromné
Deľba moci
Výkonná moc:
Hlava štátu · Panovník · Prezident (SR· Vláda (SR· Ministerstvo

Zákonodarná moc:
Parlament · Senát · Národná rada SR


Súdna moc:
Súd · Ústavný súd (SR· Najvyšší súd · Krajský súd · Okresný súd · Súdna rada · Prokuratúra · Ombudsman · NKÚ
Právne predpisy
Ústava (SR· Ústavný zákon · Zákon · Nariadenie vlády · Vyhláška · Opatrenie · Výnos
Ďalšie pojmy
Právna skutočnosť · Právny akt · Právny predpis · Právna norma

Štát · Forma štátu · Občan · Politická strana · Voľby · Referendum


Medzinárodná zmluva · Medzinárodná organizácia
z  d  u

Verejný ochranca práv alebo (mimo Slovenska aj) ombudsman (zo švédskeho ombud: „hovorca, predstaviteľ, poverenec, dôverník“[1]) je nezávislý ústavný orgán (úradník), ktorý na základe podnetov (sťažností občanov) alebo z vlastnej iniciatívy kontroluje a namieta výkon činnosti exekutívy a ďalších orgánov štátnej správy a samosprávy, a prípadne aj preveruje zneužívanie verejnej moci, bez toho, aby tieto negatíva mohol meniť alebo odstrániť. Spravidla sa zodpovedá len parlamentu (je jeho „poverencom“).

Rozsah pôsobnosti a jeho právomoci sa však v jednotlivých krajinách líšia. Funkcia vznikla vo Švédsku a existuje aj na Slovensku (zákon 564/2001), kde Pavla Kandráča vystriedala 28. marca 2012 Jana Dubovcová.[2], ktorú zase 28. marca 2017 vystrieda Mária Patakyová[3].

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Funkciu zriadil švédsky kráľ Karol XII. v roku 1713, kedy poveril ombudsmana dohľadom nad správaním kráľovských úradníkov počas jeho exilu v Turecku.[1] Neskôr sa tento úradník stal vo Švédsku kancelárom justície. V roku 1809 inštitút zakotvili aj vo švédskej ústave.[2] V dvadsiatom storočí prenikol úrad ombudsmana do štátov takmer celého sveta.[4] Mimo škandinávskych krajín vznikol najskôr v Nemecku (1959).[5]

Rozšírenie[upraviť | upraviť zdroj]

Začiatkom 90-tych rokov existoval asi v 60 štátoch,[1] okolo roku 2000 existoval už v 111 štátoch,[4] v monarchiách (Švédsko, Nórsko, Holandsko, Dánsko), republikách (Francúzsko, Fínsko, Rakúsko), štátoch s anglo-americkým právnym systémom (Spojené kráľovstvo, USA, Kanada), afrických štátoch (Ghana, Nigéria), štátoch Ázie (Filipíny, Izrael, Pakistan), či v Austrálii. Oneskorene vznikol aj v štátoch budujúcich demokraciu (Španielsko, Portugalsko, Poľsko, Maďarsko, Litva, Lotyšsko, Rusko, Rumunsko, Slovinsko, Slovensko, Česko atď.)[2]

Jeho pomenovanie, postavenie a náplň činnosti sa mení podľa krajiny: Vo Francúzsku sa ombudsman napríklad označuje ako mediateur, v Portugalsku ako provedor de justica, v Španielsku ako defensor del pueblo, v Holandsku ako nationale ombudsman, v Poľsku ako rzecznik praw obywatelskich, v Česku ako veřejný ochránce práv, na Slovensku ako verejný ochranca práv.[2]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c ombudsman. In: Velký sociologický slovník. Vyd. 1. Praha : Karolinum, 1996. 1627 s. ISBN 80-7184-311-3. S. 715. (po česky)
  2. a b c d Životopis [online]. Bratislava : Verejný ochranca práv, [cit. 2014-02-01]. Dostupné online.
  3. Poslanci zvolili za novú ombudsmanku Máriu Patakyovú [online]. www.postoj.sk, [cit. 2017-02-09]. Dostupné online.
  4. a b transparency and global change. In: The Blackwell Encyclopedia of Sociology / edited by George Ritzer. 1st pub. Malden, MA : Blackwell Pub., 2007. 5650 s. ISBN 978-1-4051-2433-1. s.5079-5083. (po anglicky)
  5. ochránce práv, veřejný. In: MALINA, Jaroslav, a kol. Antropologický slovník, aneb, Co by mohl o člověku vědět každý člověk : (s přihlédnutím k dějinám literatury a umění). Brno : Akademické nakladatelství CERM, 2009. ISBN 978-80-7204-560-0. S. 2905. (po česky)

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]