Referendum na Slovensku v roku 1997

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Politika na Slovensku

Coat of arms of Slovakia.svg

Ústava Slovenskej republiky
Ústavní činitelia

Prezident SR: Andrej Kiska
Predseda NR SR: Andrej Danko
Predseda vlády SR: Robert Fico


Národná rada · Vláda

Politické strany v Národnej rade
SMER-SD · SaS · OĽaNONOVA
SNS · ĽSNS · SME RODINA
MOST – HÍD · #SIEŤ
Poslanci NR SR
1992 – 1994 · 1994 – 1998 · 1998 – 2002

2002 – 2006 · 2006 – 2010 · 2010 – 2012
2012 – 2016 · 2016 – 2020

Voľby na Slovensku
Prezidentské voľby:

1993 · 1999 · 2004 · 2009 · 2014


Parlamentné voľby:
1990 · 1992 · 1994
1998 · 2002 · 2006
2010 · 2012 · 2016


Krajské voľby:
2001 · 2005 · 2009 · 2013 · 2017


Komunálne voľby:
1990 · 1994 · 1998 · 2002
2006 · 2010 · 2014


Európske parlamentné voľby:
2004 · 2009 · 2014


Referendá:
1994 · 1997 · 1998 · 2000
2003 · 2004 · 2010 · 2015

Zahraničná politika

Európska únia · NATO · OSN · WTO
OECD · OBSE · Vyšehradská skupina

Referendum na Slovensku v roku 1997 bolo druhé referendum na Slovensku, ktoré sa konalo 23.-24. mája 1997a zaužíval sa preň prívlastok „zmarené[1]. Referendum sprevádzali politické spory pred, počas aj po jeho uskutočnení. Bolo neplatné, pretože účasť voličov bola len 9,53%[2] namiesto požadovaných 50% a potom bolo vyhlásené za zmarené. Podľa Ústrednej komisie pre referendum ho zmaril minister vnútra Gustáv Krajči, pretože nechal vytlačiť a distribuovať hlasovacie lístky len s tromi otázkami. Páchatelia zmarenia boli amnestovaní Mečiarovými amnestiami v marci 1998.

Otázky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. "Ste za vstup SR do NATO?"
  2. "Ste za rozmiestnenie jadrových zbraní na území SR?"
  3. "Ste za rozmiestnenie vojenských základní na území SR?"
  4. "Súhlasíte, aby prezidenta SR volili občania SR podľa priloženého návrhu ústavného zákona priamo?"

Prvá otázka o vstupe do NATO (uznesenie NR SR zo dňa 14. februára 1997) bola podporovaná vládou koalíciou (HZDS, Slovenská národná strana (SNS)Združenia robotníkov Slovenska (ZRS)). Otázka bola len hypotetická, pretože Slovensko vedené premiérom Vladimírom Mečiarom americká ministerka zahraničných vecí Madeleine Albrightová označila ako "čiernu diery na mape Európy" a NATO by pravdepodobne aj tak Slovensko za člena vtedy nepozývalo[3]. Druhá a tretia otázka súviseli s prvou a boli úmyselne formulované tak aby odradili voliť "áno". [4] Otázky boli mätúce, pretože NATO už dávno predtým avizovalo úmysel nerozmiestňovať na území nových členských štátov jadrové zbrane ani vojenské základne. Praktickým dôsledkom, ak by referendum bolo platné a občania by v referende vstup do NATO zamietli, by bolo to, že aj keby SR dostala od NATO pozvánku, nemohla by ju prijať, pretože podľa čl. 99 ods. 1 ústavy SR možno výsledok referenda zmeniť alebo zrušiť ústavným zákonom až po uplynutí troch rokov od jeho účinnosti.

Štvrtá otázka o priamej voľbe prezidenta vznikla ako úplne prvá na základe petičnej akcie a podpory 521 000 podpisov. Opozícii sa predtým nepodarilo presadiť na pôde parlamentu ústavný zákon o priamej voľbe prezidenta[1] a preto podporovala túto petíciu. Opozícia, sa obávala, že po skončení funkčného obdobia prezidenta Michala Kováča v marci 1998 bude vládnúca koalícia odkladať voľbu prezidenta [5] v Národnej rade aby konsolidovala svoju moc, tým že prevezme minimálne do jesenných volieb 1998 prezidentské právomoci. Prvé tri referendové otázky o vstupe do NATO, rozmiestnení jadrových zbraní a vojenských základní vznikli až v čase už prebiehajúcej petičnej akcie o otázke o priamej voľbe prezidenta. Podľa Erika Láštica ich účelom bola snaha koalície znížiť politický zisk opozície z kampane o priamej voľbe prezidenta.[6] (Napriek zmareniu referenda bola "populárna" priama voľba prezidenta prijatá ústavným zákonom začiatkom roku 1999, po zmene politických pomerov.)

Prezident SR Michal Kováč rozhodol o spojení všetkých štyroch otázok do jedného referenda a 13. marca 1997 ho vyhlásil.

Spory pred referendom[upraviť | upraviť zdroj]

Otázka o priamej voľbe prezidenta sa stala predmetom konfliktu medzi ústrednou volebnou komisiou a vládou, resp. ministerstvom vnútra z dôvodu rôznych právnych výkladov Ústavy SR a zákona o spôsobe vykonania referenda. Dňa 24. apríla 1997 sa vláda obrátila na Ústavný súd SR s návrhom uznesenia: „Referendom nemožno meniť Ústavu Slovenskej republiky“ avšak už dva dni predtým, 22. apríla 1997, uložila ministrovi vnútra Gustávovi Krajčimu nedoručovať obciam hlasovacie lístky so štvrtou otázkou.[7] Dňa 13. mája 1997 Ústavný súd odmietol návrh Vlády SR.[8] Dňa 21. mája 1997 (dva dni pred referendom) Ústavný súd prerokoval podnet skupiny 35 poslancov NR SR a vydal uznesenie č. 139/1997 Z.z., že Ústava Slovenskej republiky neobsahuje zákaz, aby predmetom referenda bola otázka o zmene Ústavy. Zároveň však Ústavný súd rozhodol, že nie je v poriadku, že k štvrtej otázke bola priložená písomná príloha. Teda, že príloha rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky o vyhlásení referenda k štvrtej otázke odporuje § 2 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 564/1992 Zb. o spôsobe vykonania referenda.[9] Otázka teda mohla zostať, ale hlasovanie o nej by podľa súdu bolo irelevantné. Minister vnútra Gustáv Krajči nechal na vlastnú zodpovednosť nanovo vytlačiť lístky len s prvými tromi otázkami, pričom argumentoval aj uvedeným uznesením Ústavného súdu. Vznikla tak situácia, kedy sa v niektorých oblastiach SR distribuovali lístky so štyrmi otázkami a v niektorých len s prvými tromi. Niektorí členovia volebných komisií odmietali prijať zmenené lístky[10].

Spory po referende[upraviť | upraviť zdroj]

Ústredná komisia pre referendum 25. mája 1997 - deň po skončení referenda uzniesla, že referendum bolo zmarené v dôsledku nedistribuovania lístkov so štyrmi otázkami. Ústavný súd dňa 6. februára 1998 na podnet opozičného poslanca Ivana Šimka deklaroval, že minister vnútra svojím konaním a postupom v súvislosti s referendom porušil ústavné a základné práva občanov SR.[11]

Na jeden z ďalších návrhov občanov Ústavný súd vydal uznesenie, že Rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky o vyhlásení referenda je platné a nemeniteľné. Žiadny štátny orgán, prezident Slovenskej republiky, vláda Slovenskej republiky, Ústavný súd Slovenskej republiky, ministerstvá alebo iné štátne orgány nemôžu meniť formuláciu, počet alebo poradie otázok vyhlásených pre referendum týmto rozhodnutím prezidenta republiky.[12]

Gustáv Krajči sa k tejto téme v roku 2003 vyjadril "Mal som dve možnosti - podať demisiu, alebo realizovať vládne uznesenie", avšak s odstupom času uznal, že mohol aj rešpektovať návrhy prezidenta Kováča a počkať na výsledok referenda.[13]

V Národnej rade Slovenskej republiky prebehlo niekoľko hlasovaní[14] o zrušení Mečiarových amnestií, platných od roku 1998. Amnestie sa týkajú zavlečenia Michala Kováča ako aj zmarenia referenda. Dňa 31. mája 2017 Ústavný súd potvrdil zrušenie amnestií slovenským parlamentom z 5. apríla 2017. [15] Po zrušení amnestií sa pred súd môže dostať aj bývalý minister vnútra Gustáv Krajči.[16]

Výsledky, dôsledky a hodnotenie referenda[upraviť | upraviť zdroj]

Opozícia vyzvala svojich priaznivcov aby bojkotovali referendum. Bojkot bol úspešný a referenda sa zúčastnilo len 9,5% voličov. Volebná účasť dosiahla oveľa menej ako potrebných 50% a referendum bolo vyhlásené za neplatné. 26. mája 1997 na protest proti postupu vlády počas referenda rezignoval minister zahraničia Pavol Hamžík. V júli 1997 potvrdilo NATO, že pozývajú Českú republiku, Maďarsko a Poľsko aby sa stali členmi, ale nie Slovensko. O týždeň neskôr Európska komisia taktiež odmietla pozvať Slovensko na vstup do Európskej únie z dôvodu nesplnenia "demokratických kritérií" ale vyzvala na vstup okolité krajiny.[5]

Doteraz sa vedú polemiky o tomto referende. Niektorí tvrdia, že referendum bolo zmarené prezidentom Kováčom 13. marca 1997 tým, že ho vyhlásil v rozpore s ústavou, pretože tá neumožňuje spojiť dve alebo viac referendových iniciatív do jedného referenda.[17] Erik Láštic označil referendum 1997 ako spor o povahu režimu: "ako nástroj pre politické strany na presadenie ich vlastnej agendy (petičná akcia opozičných strán), ale i  referendum ako prostriedok politického zápasu v snahe znížiť zisky politických oponentov (vládnou koalíciou iniciované uznesenie NR SR s troma otázkami)".[6]

Podľa iných autorov[4] bola výsledkom tohto, v poradí druhého referenda polarizácia spoločnosti a politickej elity a malo negatívny dopad na rozvoj slovenskej demokracie. Nepriamym dôsledkov naštrbenia dôvery voličov v samotné referendum ako metódu uplatňovania priamej demokracie je tiež to[chýba zdroj], že zo všetkých ďalších šiestich referend do roku 2017 bolo platné (teda s účasťou voličov nad 50%) len jediné referendum o vstupe do EÚ v roku 2003.[18]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b ČENTÍK, Tomáš: Referendum ako druh ľudového hlasovania. (diplomová práca). Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Právnická fakulta. Košice 2011. 89 s (online)
  2. Referendá v Slovenskej republike [online]. Štatistický úrad SR, 2010-09-03, [cit. 2010-09-19]. Dostupné online.
  3. Szczerbiak, Aleks; Taggart, Paul A. (2008). Opposing Europe?: The Comparative Party Politics of Euroscepticism Volume 1: Case Studies and Country Surveys. Oxford: Oxford University Press. p. 285. ISBN 978-0-19-925830-7. (anglicky)
  4. a b BELKO, Marián; KOPEČEK, Lubomír. CEPSR - Referendum in theory and practice: the history of the Slovak referendums and their consequences [online]. Mezinárodní politologický ústav, [cit. 2017-06-12]. Dostupné online. (anglický)
  5. a b Henderson, Karen (2002). Slovakia: The Escape From Invisibility. London: Routledge. p. 47. ISBN 978-0-415-27436-4. (anglicky)
  6. a b LÁŠTIC, Erik. V rukách politických strán Referendum na Slovensku 1993 – 2010. ISBN: 978-80-223-3000-8 [online]. Univerzita Komenského v Bratislave, 2011, [cit. 2017-06-12]. S. 39. Dostupné online.
  7. UZNESENIE VLÁDY SR 278/1997 [online]. Vláda SR, 1997-04-22, [cit. 2010-09-18]. Dostupné online.
  8. Uznesenia o výklade ústavných zákonov - č. 25 - II. ÚS 30/97 - Vznik sporu o výklad ústavných zákonov [online]. Ústavný súd SR, 1997-05-13, [cit. 2017-06-12]. Dostupné online.
  9. Uznesenia o výklade ústavných zákonov - č. 26 - II. ÚS 31/97 - Referendum a zmena Ústavy Slovenskej republiky [online]. Ústavný súd SR, 1997-05-21, [cit. 2017-06-12]. Dostupné online.
  10. Bartl, Július (2002). Slovak History: Chronology & Lexicon. Chicago: Bolchazy-Carducci. p. 179. ISBN 978-0-86516-444-4. (anglicky)
  11. Uznesenia o výklade ústavných zákonov - č. 20 - I. ÚS 76/97 - Priama forma účasti konkrétneho občana na správe vecí verejných ako jeho základné subjektívne právo zúčastniť sa na vyhlásenom referende [online]. Ústavný súd SR, 1998-02-06, [cit. 2010-09-18]. Dostupné online.
  12. Uznesenia o výklade ústavných zákonov - č. 19 - I. ÚS 60/97 - Referendum podľa rozhodnutia prezidenta SR vyhláseného v Zbierke zákonov pod číslom 76/1997 Z. z. - K ústavnému právu občanov zúčastniť sa na referende, ktoré vyhlásil prezident SR v Zbierke zákonov, a práva a povinnosti ďalších štátnych orgánov [online]. Ústavný súd SR, 1998-01-22, [cit. 2010-09-18]. Dostupné online.
  13. Krajči priznal zodpovednosť za zmarené referendum [online]. Ústavný súd SR, 2003-02-06, [cit. 2010-09-18]. Dostupné online.
  14. Mečiarove amnestie ostávajú v platnosti, parlament ich nezrušil [online]. pravda.sk, 03.02.2012, [cit. 2013-07-29]. Dostupné online.
  15. KERN, Miro. Ústavný súd potvrdil zrušenie Mečiarových amnestií, únos prezidentovho syna môže ísť pred súd. Denník N. Dostupné online [cit. 2017-05-31].
  16. GALIS, Tomáš. Vymyslel si pečiatky a zmaril referendum – Krajči sa po zrušení amnestií môže chystať pred súd [online]. N Press, 2017-06-01, [cit. 2017-06-03]. Dostupné online.
  17. DRGONEC, J.: Referendum v ústavnom práve a súdnej praxi Slovenskej republiky. Časopis pro právní vědu a praxi, 7, 1999, č. 2, s. 163.
  18. Referendum: V Polsku i na Slovensku platilo jen jednou, velmocí je Švýcarsko [online]. Česká televize, 2016-03-11, [cit. 2017-06-12]. Dostupné online.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Erik LÁŠTIC. V rukách politických strán Referendum na Slovensku 1993 – 2010. ISBN: 978-80-223-3000-8. Univerzita Komenského v Bratislave, 2011, 130 strán. Dostupné aj online.
  • Grigorij Mesežnikov, Martin Bútora: Slovenské referendum '97: zrod, priebeh, dôsledky, Inštitút pre verejné otázky, 1997, 305 strán, ISBN 8096773925, 9788096773923

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]