Vladimír Mečiar

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Jump to navigation Jump to search
Vladimír Mečiar
Bývalý premiér Slovenskej republiky
Vladimír Mečiar
3. predseda vlády Slovenska
V úrade
13. december 1994 – 29. október 1998
Predchodca Jozef Moravčík Mikuláš Dzurinda Nástupca
1. predseda vlády Slovenska
V úrade
1. január 1993 – 14. marec 1994
Jozef Moravčík Nástupca
Bývalý minister vnútra Slovenska
V úrade
11. január 1990 – 26. jún 1990
Predchodca Milan Čič Anton Andráš Nástupca
Biografické údaje
Narodenie26. júl 1942 (75 rokov)
Zvolen, Slovenská republika
Politická stranaKSČ (1962 – 1970)
VPN (1990 – 1991)
HZDS (1991 – 2003)
ĽS-HZDS (2003 – 2013)[1]
Alma materPrávnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave (JUDr.)
Profesiaprávnik
Rodina
Manželka
Odkazy
Spolupracuj na CommonsVladimír Mečiar
(multimediálne súbory)

JUDr. Vladimír Mečiar, Dr. h. c. (* 26. júl 1942, Zvolen) je bývalý slovenský politik. Bol prvým a tretím predsedom vlády Slovenskej republiky v 90. rokoch 20. storočia. Prakticky jednu dekádu bol najpopulárnejším politikom.[2] Často bol označovaný za populistu[3] s autoritárskym správaním (na verejnosti opakovane vulgárne nadával oponentom aj novinárom a pod.). S obdobím jeho vládnutia sú spojené viaceré závažné politické i ekonomické kauzy na Slovensku po novembri 1989. Vyšetrenie a objasnenie niektorých z nich znemožnil prijatím tzv. Mečiarových amnestií v roku 1998 (zrušené 2017).[4] Bol jediný predseda ĽS-HZDS od jeho založenia v roku 1991 až do septembra 2013.[5]

Prednovembrové obdobie[upraviť | upraviť zdroj]

Po skončení strednej školy v roku 1959 pracoval najprv ako referent, neskôr ako tajomník odboru Miestneho hospodárstva na Okresnom národnom výbore (ONV) v Žiari nad Hronom. V roku 1962 sa stal členom KSČ a v rokoch 1967 – 1968 bol predsedom Okresného výboru Československého zväzu mládeže (predchodca SZM). Pre odpor voči vpádu vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 musel z postov odísť a v roku 1970 bol vylúčený zo strany. Nastúpil do Závodov ťažkého strojárstva v Dubnici nad Váhom, kde pracoval ako tavič a popri práci diaľkovo vyštudoval právo na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Záverečné skúšky zložil v roku 1975 a podľa vtedy platného vysokoškolského zákona sa stal absolventom práva (titul JUDr. mu bol udelený až dodatočne po absolvovaní rigoróznej skúšky v roku 1990).[6][7] Ako absolvent nastúpil do závodu Skloobal Nemšová, kde pracoval ako podnikový právnik až do roku 1989.[8][9]

Ponovembrové obdobie – minister vnútra[upraviť | upraviť zdroj]

Po Nežnej revolúcii vznikla v slovenskej časti federácie 12. decembra 1989 vláda národného porozumenia, ktorú vytvorili predstavitelia Verejnosti proti násiliu spolu s členmi KSS. Keďže sa predstavitelia VPN nezhodli na tom, koho nominovať na post ministra vnútra, túto funkciu dočasne zastával predseda vlády Milan Čič. Začiatkom roku 1990 urobila VPN „konkurz“ na ministra vnútra, v ktorom aj na odporúčanie Alexandra Dubčeka zvíťazil neznámy podnikový právnik z Nemšovej – Vladimír Mečiar a 11. januára 1990 nastúpil do funkcie ministra vnútra a životného prostredia Slovenska.[10]

Predseda vlády za VPN (1990 – 1991)[upraviť | upraviť zdroj]

Po prvých slobodných voľbách v roku 1990 vytvorila vládu na Slovensku koalícia VPN, Kresťanskodemokratické hnutie a Demokratická strana. Aj vďaka popularite, ktorú si stihol vytvoriť svojimi častými verejnými vystúpeniami (napr. aj počas vzbury vo väznici Leopoldov v marci 1990) sa po voľbách ocitol v roli hlavného kandidáta víťaznej VPN na predsedu slovenskej vlády v rámci česko-slovenskej federácie. Mečiara vehementne odporúčal za predsedu vlády aj tribún revolúcie Milan Kňažko.[11][3]

Vo funkcii predsedu vlády však pôsobil kratšie ako rok od 27. júna 1990 do 23. apríla 1991. Už štyri mesiace po zostavení svojej vlády v októbri 1990 postavil politickú scénu pred otázku „buď ja, alebo on“. Domáhal sa, aby odstúpil minister vnútra Anton Andráš (KDH), ale jeho žiadosti šéfovia VPN a KDH nechceli vyhovieť.[12] Andráš odporoval ale Mečiar trval na jeho odchode argumentujúc bizarnými obvineniami (napríklad že chce proti nemu vytiahnuť materiály, že bol agentom KGB, ktoré aj keby mal nakoniec nevytiahol).[13] Mečiar zvíťazil, keď Andráš podal demisiu.[13] Nahradil ho od 22. novembra 1990 Ladislav Pittner (KDH), s ktorým mal Mečiar neskôr tiež podobné spory (napríklad v apríli 1991, keď vypukla kauza Tisova vila).

Schopnosť dramatizovať a odhaľovať (protislovenské) konšpirácie, tým že dokumenty (napríklad o spolupracovníkoch bývalej Štátnej bezpečnosti z radov žurnalistov, politikov i duchovných) našiel jednoducho na stole[14] neprestal používať ani v ďalšej kariére.

Prežil som deväť pokusov o atentát,“ tvrdil pri oslave svojej sedemdesiatky v televízii v roku 2012. [15]

Po atentátnikoch na Mečiara začali prvýkrát pátrať 26. októbra 1990 (počas s sporu Andrášom) na základe rečí pochybného kriminálnika.[15]

Vtedajší minister financií a neskorší prezident Michal Kováč vo svojich Pamätiach píše, že premiér Mečiar si stopercentnú lojalitu niektorých členov vlády vynucoval tým, že sa im vyhrážal svojimi poznatkami o ich spolupráci s ŠtB. „Bral som to ako jeho chorobnú záľubu a myslel som si, že si z toho netreba nič robiť.“

Konflikt a založenie HZDS[upraviť | upraviť zdroj]

Začiatkom roku 1991 sa dostal do otvoreného sporu s vedením VPN. 3. marca 1991 v relácii STV Hovorí predseda vlády, namiesto Mečiara vystúpil Kňažko s vyhlásením, že sa vedenie strany na čele s Fedorom Gálom snaží obmedzovať Mečiara v práci a cenzuruje ho. (Mečiar, hoci bol premiérom, nebol členom užšieho vedenia VPN. V strane začali silnieť hlasy volajúce po tom, aby práve Mečiar šéfoval VPN. Na sneme VPN v Topoľčanoch v dňoch 23. a 24. februára 1991 v súboji o post predsedu ho napokon Gál porazil. Relácia STV Hovorí predseda vlády sa nevysielala naživo, ale v STV ju nahrávali dopredu. Keď sa Mečiar od riaditeľa televízie dozvedel, že predstavitelia VPN od neho žiadali, aby im nahrávku s príhovorom odovzdal ešte pred jej odvysielaním, poslal namiesto seba do relácie Kňažka.)[16] O dva dni na to, 5. marca 1991, vznikla platforma VPN „Za demokratické Slovensko“ (VPN-ZDS), do ktorej prešla značná časť členov VPN.

Po vyostrení konfliktu s vedením VPN parlament v apríli 1991[2] odvolal Mečiara z funkcie predsedu vlády (na Mečiarovu stranu sa vtedy pridal aj Ján Budaj[11]). V popularite mu to ale neuškodilo. Práve naopak, on a jeho hnutie sa tešili takmer deväťdesiat percentnej podpore.[2] Platforma ZDS sa potom pretransformovala na politickú stranu Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS). Mečiar bol 22. júna 1991 zvolený za predsedu HZDS. Spolu s ním do HZDS odišli Michal Kováč, Kňažko, Rudolf Filkus, Augustín M. Húska, Ivan Lexa a Anna Nagyová a ďalší. Prví štyria menovaní sa stali podpredsedami.[12]

Predsedom vlády za HZDS s jednou prestávkou (1992 – 1998)[upraviť | upraviť zdroj]

Zakladateľ štátu[upraviť | upraviť zdroj]

Po voľbách roku 1992, v ktorých HZDS zvíťazilo so ziskom 37,26 % hlasov, sa 24. júna 1992 znova stal predsedom vlády Slovenska (najprv v rámci Česko-Slovenska, od 1. januára 1993 samostatného Slovenska). Ako predseda Slovenskej vlády sa podieľal na rokovaniach s českými predstaviteľmi ohľadom rozdelenia Česko-Slovenska.[17] Podľa prieskumu agentúry MVK, ktorý sa uskutočnil 2. až 9. novembra 2007 na vzorke 1 200 respondentov 47,8 % Slovákov bolo presvedčených, že o vznik samostatnej Slovenskej republiky sa najviac zaslúžil práve on (druhý bol Václav Klaus s 9,7 %).[18]

„Faktom je a zostane, že nebyť Mečiara, 1. januára 1993 by Slovenská republika nevznikla. Žiadny z alternatívnych lídrov, čo boli k dispozícii (Kňažko, Kováč, Móric, Markuš, Čarnogurský a pod.), by nedokázal získať (vo voľbách) politickú podporu 38 percent hlasov, ktorá viedla k rozdeleniu ČSFR. Problém je, že na rozhodnutia, ktoré urobil, mu podpora voličov HZDS žiadny mandát nedávala.“ Napísal Peter Schutz.[18]

Mytologizácia sprevádzala aj vznik samostatného Slovenska. Na jednej strane mnohí z politikov HZDS či im blízki novinári rozprávali o bájnom tisícročnom úsilí slovenského národa o samostatnosť, ale v priamom prenose tiež vytvárali z Vladimíra Mečiara otca vlasti. A to aj napriek tomu, že ešte krátko predtým chcel Mečiar dokopať Čechov do federácie a v programe HZDS sa štátoprávnych riešení nachádzalo viac, ale o samostatnosti nehovoril pred voľbami 1992 nikto okrem SNS. Napísal Tomáš Gális.[19] (Otec vlasti bol v staroveku titul rímskych cisárov.)

Samotný Mečiar začiatkom júla 1992 pre francúzsky denník Le Monde akýkoľvek vklad do rozpadu Československa poprel: „Nechceme nezávislosť, tlačia nás do nej.[20] Na stretnutí s funkcionármi HZDS v roku 1993 v Zlatej Idke povedal:

Ak by sme, nedajbože, museli ísť do predčasných volieb, tak aby sme boli takí silní, že prevalcujeme všetko.. je nám to už proste jedno, my sme už bití ako žito za pozitívnu robotu, že to prevalcujeme, nech sa deje vôľa Božia, že sa do toho pustíme tak, že sa potom budú všetci diviť.[2]

Jeho predtucha sa splnila. Prezident Michal Kováč v marci 1994 predniesol v národnej rade správu o stave spoločnosti, v ktorej kritizoval jeho spôsob vládnutia, čo nakoniec viedlo k predčasným voľbám.

Predseda s prestávkou[upraviť | upraviť zdroj]

Úrad predsedu vlády zastával do 14. marca 1994, kedy bola jeho vláda odvolaná a nastúpila vláda Jozefa Moravčíka. Po voľbách koncom roka 1994, v ktorých jeho strana opäť zvíťazila, bol od 13. decembra 1994 do 29. októbra 1998 znovu predsedom vlády SR.

Za jeho vlády bol 31. augusta 1995 unesený syn slovenského prezidenta Michal Kováč ml. do rakúskeho Hainburgu a medzi hlavné podozrivé sa dostala slovenská tajná služba SIS. Spojka korunného svedka únosu Róbert Remiáš následne v apríli 1996 zhorel pri výbuchu auta v Karlovej Vsi.[21] Páchateľov únosu a súvisiacej vraždy Remiáša (ak by boli obviňovaní ľudia spájaní s únosom) Mečiar v roku 1998 amnestoval.[4] Tiež došlo k protiústavnému odvolaniu poslanca Františka Gauliedera (1996)[22] a zmareniu referenda o vstupe do NATO a priamej voľbe prezidenta (1997).[23] Slovensko sa začalo pomaly dostávať do medzinárodnej izolácie a nepočítalo sa s jeho prijatím do Európskej Únie ani do NATO.

V opozícii: obdobie po voľbách 1998[upraviť | upraviť zdroj]

Vyhrané voľby 1998 a odchod do opozície[upraviť | upraviť zdroj]

Po voľbách v septembri 1998, v ktorých opäť tesne zvíťazil, nebola jeho strana schopná vytvoriť koalíciu a preto sa predsedom vlády stal Mikuláš Dzurinda. Mečiar, hoci bol lídrom kandidátky HZDS, do poslaneckej lavice nezasadol. Vzdal sa funkcie poslanca a na jeho miesto nastúpil ako náhradník Ivan Lexa. Odchádzajúci premiér tvrdil, že po odchode z funkcie stále vlastní iba trojizbový byt a starú „korzičku“.[24]

Je to koniec slovenskej cesty. Tá sa týmito voľbami skončila,“ povedal Mečiar v poslednom príhovore v STV. Na rozlúčku zaspieval. „Spánombohom, idem od vás, neublížil som, neublížil som, žiadnemu z vás.[25]

Kandidatúra na prezidenta 1999[upraviť | upraviť zdroj]

V prvom kole prezidentský volieb v roku 1999 Mečiar získal 37,23 % hlasov čím sa umiestnil na druhom mieste.[26] V druhom kole získal s 42,81 % hlasov opäť druhé miesto, voľby prehral a prezidentom sa stal Rudolf Schuster.[27]

HZDS pod vedením Vladimíra Mečiara zvíťazilo aj v parlamentných voľbách v roku 2002, ale znovu nebolo schopné vytvoriť vládu a preto zostalo naďalej v opozícii. Vládu vytvorila opäť koalícia na čele s premiérom Dzurindom. V roku 2003 bolo HZDS premenované na ĽS-HZDS.

Prezidentské voľby 2004[upraviť | upraviť zdroj]

V prvom kole prezidentských volieb v roku 2004 Mečiar získal 32,73 % hlasov, čím sa umiestnil na prvom mieste.[28] V druhom kole získal s 40,08 % hlasov druhé miesto, voľby prehral a prezidentom sa stal Ivan Gašparovič.[29]

Opätovne zvolený za predsedu HZDS[upraviť | upraviť zdroj]

Mečiar bol opätovne zvolený za predsedu ĽS-HZDS aj 4. júna 2005 na sneme strany v Prešove. Bol jediným kandidátom na funkciu predsedu a hlasovalo za neho 255 z 257 delegátov s hlasom rozhodujúcim. Mečiar bol lídrom HZDS 14 rokov. Počas výkonu funkcie našiel iba dvakrát vyzývateľa na súboj o predsednícku stoličku – v roku 1993 sa o to na republikovom sneme v Trnave pokúsil Milan Kňažko a v roku 2007 Viliam Veteška, ktorý však pre zdravotné komplikácie tesne pred snemom z kandidatúry odstúpil.

Vo voľbách v roku 2010 ĽS-HZDS nezískalo ani 5 % hlasov a žiadni jeho kandidáti sa tak nedostali do parlamentu.

Ukončenie politickej kariéry[upraviť | upraviť zdroj]

Pred konaním predčasných parlamentných volieb 10. marca 2012 Mečiar oznámil odchod vedenia strany, vrátane jeho osoby, v deň po voľbách v prípade, že ĽS-HZDS nedosiahne dobrý výsledok. Strana dostala podporu 0,93 % voličov. Svoj skutočný odchod oznámil 26. apríla 2012 na rokovaní straníckeho grémia.[30] Oficiálne sa jeho pôsobenie vo funkcii predsedu skončilo 7. septembra 2013 dňom konania republikového snemu ĽS-HZDS.[5]

12. decembra 2013 vystúpil zo strany.[31]

Vyšetrovateľ odboru kriminálnej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave začal vo veci amnestií trestné stíhanie v decembri 2017 voči Mečiarovi pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa.“[32]

Majetkové pomery[upraviť | upraviť zdroj]

Koncom roku 1998 Mečiar tvrdil, že vlastní len „korzičku“ (Opel Corsa) a trojizbový byt v Bratislave. V marci 1999 médiá zistili,[24] že Mečiar je majiteľom štvorpodlažného penziónu Elektra v Trenčianskych Tepliciach, kde doteraz býva. Najprv tvrdil, že si na kúpu Elektry a jej rekonštrukciu požičal päť miliónov korún od podnikateľa (Peter Ziegle­r). Neskôr ale svoje tvrdenia zmenil a vyhlásil, že všetko financovala jeho manželka, ktorej sa podarilo za milión korún kúpiť akcie, a tie vzápätí predala za šesťdesiat miliónov.[2]

V apríli 2000 polícia začala preverovať financovanie Elektry (štvorpodlažného penziónu vo vtedajšej hodnote viac ako 41 miliónov). Mečiara predviedli na policajný výsluch kukláči s tým, že vyhodili do vzduchu dvere penziónu.[33]

Podľa Toma Nicholsona a dokumentov, ktoré má denník SME k dispozícii, kúpila 4. apríla 2005 Mečiarova manželka Margita 10-percentný podiel v akciovej spoločnosti Trend Tatry od Júliusa Rezeša mladšieho za jeden milión korún. O necelé tri mesiace, 9. júna 2005, predala tieto akcie za 60 miliónov spoločnosti Paola Properties z Gibraltaru. 48 miliónov z celkovej sumy 60 miliónov bola zápočtom na pôžičku, ktorú Mečiar dlžil práve Paola Properties a jej majiteľovi Petrovi Ziegle­rovi. Ďalších 12 miliónov jej vyplatili v hotovosti, aby bol Mečiar schopný platiť dane z lukratívneho predaja akcií. Tieto transakcie súvisia s vysvetlením, ktoré dal Mečiar k svojej vile 20. septembra 2005, teda deň po tom, ako bol prevod akcií zapísaný do zoznamu akcionárov Trend Tatry v Centrálnom depozitári cenných papierov.[34]

Sídlo HZDS na Tomášikovej ulici 32 v Bratislave vlastnila spoločnosť s ručením obmedzeným Salus, pretože politické strany nemohli vlastniť majetok a podnikať s ním. Podľa Obchodného registra bol však od augusta 2012 jediným majiteľom firmy Salus Mečiar.[35] Nehnuteľnosťou mala strana splatiť dlh asi milión eur voči vtedy už bývalému predsedovi. O tom, že budovu Mečiar predal informoval denník Plus 1 deň koncom roka 2016.[36]

V médiách[upraviť | upraviť zdroj]

Čestné doktoráty[upraviť | upraviť zdroj]

Prvý čestný doktorát Dr. h. c. získal 22. decembra 1995 na Moskovskej štátnej univerzite, ktorá mu ho udelila za „výrazný prínos pre rozvoj slovensko-ruských vzťahov“.[43] Za doktora honoris causa ho navrhla aj Právnická fakulta Univerzity Komenského.[chýba zdroj] Čestný doktorát získal aj na univerzite Brača Kariča v roku 1996, čo je súkromná škola a Vladimírovi Mečiarovi udelila vôbec svoj prvý čestný doktorát.[44] Jej zakladateľom je podnikateľ, ktorý predtým navštívil Slovensko a stretol sa aj so slovenským premiérom.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. TASR. Vladimír Mečiar ukončil členstvo v HZDS. teraz.sk (Bratislava: TASR), 2013-12-12. Dostupné online [cit. 2018-04-12].
  2. a b c d e LESNÁ, Ľuba. Príbeh Mečiara: Autokrat a zakladateľ štátu. Aktuality.sk (Bratislava: Ringier Axel Springer Slovakia), 2018-01-22. Dostupné online [cit. 2018-04-12].
  3. a b Fico je jen druhý Mečiar, chytřejší a mazanější, říká o sokovi Kňažko [online]. iDNES.cz, 2014-03-12, [cit. 2018-06-05]. Dostupné online.
  4. a b BURČÍK, Matúš. Mečiarove amnestie nezvráti ani Kiska. sme.sk (Bratislava: Petit Press), 2014-08-22. Dostupné online [cit. 2016-05-14]. ISSN 1335-4418.
  5. a b SITA. Mečiar už nie je predsedom HZDS, stranu riadi grémium. sme.sk (Bratislava: Petit Press), 2013-09-07. Dostupné online [cit. 2016-05-14]. ISSN 1335-4418.
  6. Vladimír Mečiar In: Osoby, ktoré získali titul na UK [online]. Bratislava : Univerzita Komenského, [cit. 2018-04-13]. Dostupné online.
  7. ČTK. Vladimír Mečiar neoprávnene používal titul JUDr. sme.sk (Bratislava: Petit Press), 1996-12-21. Dostupné online [cit. 2018-04-13]. ISSN 1335-4418.
  8. SITA. Životopis: Vladimír Mečiar (HZDS). sme.sk (Bratislava: Petit Press), 2002-09-12. Dostupné online [cit. 2018-04-13]. ISSN 1335-4418.
  9. Profil Vladimíra Mečiara. pravda.sk (Bratislava: Perex). Dostupné online [cit. 2018-04-13]. ISSN 1336-197X.
  10. Vláda Slovenskej republiky od 12. 12. 1989 do 26. 6. 1990 [1]
  11. a b FLAMIK, Juraj. Kňažko: Ten Mečiar mi prichodil ako najschodnejšia cesta. Denník N Blog (Bratislava: N Press), 2018-02-16. Dostupné online [cit. 2018-04-12].
  12. a b LEŠKO, Marián. "V podstate sme sa našli" *Anna Nagyová dostala po šiestich rokoch tri mesiace – buď sa tým príbeh končí, alebo sa začína. sme.sk (Bratislava: Petit Press), 1996-10-25. Dostupné online [cit. 2018-04-12]. ISSN 1335-4418.
  13. a b KRPELAN, Roman. Andráš – prvý, koho Mečiar odstrelil. sme.sk (Bratislava: Petit Press), 2002-01-13. Dostupné online [cit. 2018-04-12]. ISSN 1335-4418.
  14. SNR 1990-1992, 23. schůze, část 19. V. Ondruš: Mečiar našiel na stole dokumenty o spolupracovníkoch bývalej Štbi z radov žurnalistov, politikov i duchovných [online]. www.psp.cz, [cit. 2018-06-05]. Dostupné online. (po česky)
  15. a b BENEDIKOVIČOVÁ, Mária. Utajovaný spis o atentáte na Mečiara: pred 25 rokmi sa báli štátneho teroru. Denník N. Dostupné online [cit. 2018-06-05].
  16. KYSEĽ, Tomáš. Ako Kňažko vystúpil v STV, pomohol Mečiarovi a zmenil dejiny Slovenska. Aktuality.sk (Bratislava: Ringier Axel Springer Slovakia), 2017-11-13. Dostupné online [cit. 2018-04-12].
  17. TASR. Klaus po 20 rokoch priznal: Mečiar nechcel rozdelenie Československa [online]. teraz.sk, 19.08.2012, [cit. 2012-11-25]. Dostupné online.
  18. a b VAGOVIČ, Marek. Ľudia: Otec vlasti je Mečiar. sme.sk (Bratislava: Petit Press), 2007-12-31. Dostupné online [cit. 2018-04-12]. ISSN 1335-4418.
  19. GÁLIS, Tomáš. Vladimír Mečiar nie je otec vlasti. dennikn.sk (Bratislava: N Press), 2017-12-20. Dostupné online [cit. 2018-04-12]. ISSN 1339-844X.
  20. LEŠKO, Marián. Mečiar a mečiarizmus : politik bez škrupúľ, politika bez zábran. Bratislava : VMV, 1996. 239 s. ISBN 80-967275-3-2.
  21. TÓTH, Peter. Priateľovi pomohol, seba zachrániť nemohol *Zavraždený Róbert Remiáš by mal dnes 27 rokov, vyšetrovanie nepokračuje. sme.sk (Bratislava: Petit Press), 1997-04-28. Dostupné online [cit. 2018-04-12]. ISSN 1335-4418.
  22. BORČIN, Ján. Stop pre Gauliedera. S HZDS nepohol ani Ústavný súd. hnonline.sk (Bratislava: MAFRA Slovakia). Dostupné online [cit. 2016-05-14]. ISSN 1336-1996.
  23. BELEJ, Martin. Krajči priznal zodpovednosť za zmarené referendum. sme.sk (Bratislava: Petit Press), 2003-02-10. Dostupné online [cit. 2016-05-14]. ISSN 1335-4418.
  24. a b TETTINGER, Marek. Mečiar a Elektra – ich pravdivý príbeh. hnonline.sk (Bratislava: MAFRA Slovakia), 2005-09-21. Dostupné online [cit. 2018-04-12]. ISSN 1336-1996.
  25. FILO, Jakub. Rok 1998: Ako Mečiar valcoval a ako skončil. sme.sk (Bratislava: Petit Press), 2017-12-17. Dostupné online [cit. 2018-04-12]. ISSN 1335-4418.
  26. Voľba prezidenta '99 – number and share of valid votes for the SR [online]. Štatistický úrad SR, rev. 1999-05-30, [cit. 2013-11-18]. Dostupné online.
  27. Voľba prezidenta '99 – počet a podielov hlasov za SR, 2.kolo [online]. Štatistický úrad SR, rev. 2004-04-18, [cit. 2013-11-18]. Dostupné online.
  28. Počet a podiel platných hlasov odovzdaných pre jednotlivých kandidátov za SR [online]. Štatistický úrad SR, rev. 2004-04-18, [cit. 2013-11-18]. Dostupné online.
  29. Počet a podiel hlasov odovzdaných pre kandidátov za SR, 2.kolo [online]. Štatistický úrad SR, rev. 2004-04-18, [cit. 2013-11-18]. Dostupné online.
  30. TASR. HZDS si zrejme do leta nového predsedu nezvolí. sme.sk (Bratislava: Petit Press), 2012-05-15. Dostupné online [cit. 2016-05-14]. ISSN 1335-4418.
  31. MIKUŠOVIČ, Dušan; TASR. Mečiar vystúpil z HZDS. Vedenie hovorí o konci strany. sme.sk (Bratislava: Petit Press), 2013-12-12. Dostupné online [cit. 2018-04-12]. ISSN 1335-4418.
  32. HUTKO, Dominik. Mečiar je bližšie k trestnému stíhaniu za amnestie. pravda.sk (Bratislava: Perex), 2017-12-13. Dostupné online [cit. 2018-04-12]. ISSN 1336-197X.
  33. BUZINKAY, Alexander; SKYVOVÁ, Beáta. Ficov sporný zákon zastavil Ústavný súd. hnonline.sk (Bratislava: MAFRA Slovakia), 2008-09-04. Dostupné online [cit. 2018-04-12]. ISSN 1336-1996.
  34. NICHOLSON, Tom. Elektru očistil mladý Rezeš. sme.sk (Bratislava: Petit Press), 2008-09-30. Dostupné online [cit. 2018-04-12]. ISSN 1335-4418.
  35. SALUS, spol. s r.o. In: Obchodný register na internete [online]. Bratislava : Ministerstvo spravodlivosti SR, [cit. 2018-04-12]. Dostupné online.
  36. VAŠUTA, Tomáš. Posledný symbol HZDS končí, centrálu strany menia na apartmány. reality.etrend.sk (Bratislava: TREND Holding), 2017-01-25. Dostupné online [cit. 2018-04-12]. ISSN 1336-2674.
  37. KREKOVIČ, Miloš. Pustil ju do Elektry, natočila dokument. Bol Mečiar krotký muž alebo diktátor?. sme.sk (Bratislava: Petit Press), 2013-11-17. Dostupné online [cit. 2018-04-12]. ISSN 1335-4418.
  38. Mečiar (2013) [online]. Praha : Česko-Slovenská filmová databáze, [cit. 2018-04-13]. Dostupné online.
  39. Mečiar (2017) [online]. Praha : Česko-Slovenská filmová databáze, [cit. 2018-04-13]. Dostupné online.
  40. Mečiar K.O. v ringu nikdy nedal, ale raz dostal (V skutočnosti však niekdajší premiér v súťažnom ringu nikdy nestál ). aktualne.sk (News and Media Holding). Dostupné online [cit. 2018-06-05].
  41. Únos [online]. Praha : Česko-Slovenská filmová databáze, [cit. 2018-04-13]. Dostupné online.
  42. Téma dňa : Mečiar a Bugár o amnestiách [online]. TA3, 2017-03-07, [cit. 2018-04-12]. Dostupné online.
  43. ČTK. Mečiar dostane pred Vianocami v Moskve čestný doktorát Lomonosovovej univerzity. sme.sk (Bratislava: Petit Press), 1995-12-16. Dostupné online [cit. 2018-04-12]. ISSN 1335-4418.
  44. TASR. V. Mečiar prevzal čestný doktorát na súkromnej univerzite v Belehrade. sme.sk (Bratislava: Petit Press), 1996-01-31. Dostupné online [cit. 2018-04-12]. ISSN 1335-4418.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • PETRÁŠOVÁ, Eva. Kto ste, pán Mečiar ?. 1. vyd. Bratislava : Republic-Press, 1991. 70 s. ISBN 80-85448-00-9.
  • PETRÁŠOVÁ, Eva. Prípad Mečiar: Ako to bolo naozaj ?. Praha : Cesty, [1991]. 50 s. ISBN 80-85363-14-3.
  • KLUSÁKOVÁ, Jana; GÁL, Fedor. Jana Klusáková a Fedor Gál rozmlouvají nadoraz : o Mečiarovi, Kňažkovi, Klausovi, Havlovi a konci jedné revoluce. Praha : PRIMUS, 1992. 109 s. ISBN 80-85625-01-6.
  • LEŠKO, Marián. Mečiar a mečiarizmus : politik bez škrupúľ, politika bez zábran. Bratislava : VMV, 1996. 239 s. ISBN 80-967275-3-2.
  • CHELEMENDIK, Sergej. Superslovák Vladimír Mečiar : portréty slovenských politikov. [Bratislava] : Slovanský dom, 1996. 84 s. ISBN 80-85459-03-5.
  • CHELEMENDIK, Sergej. Európa alebo Mečiar : utópie moci a moc utópie. [Bratislava] : Slovanský dom, 1996. 63 s. ISBN 80-85459-05-1.
  • DOBROVOLNÝ, Marek. Mečiar. 1. vyd. Praha : JPM tisk, 1999. 86 s. ISBN 80-86313-00-X.
  • ČERŇANSKÝ, Ivan; ČULEN, Robert. Mečiar a jeho ženy. [Bratislava] : Vox Populi, 2000. 139 s. ISBN 80-88706-04-1.
  • MEČIAR, Vladimír; PODRACKÁ, Dana; ŠAJDOVÁ, Ľuba. Slovenské tabu. Bratislava : Silentium, 2000. 379 s. ISBN 80-968275-5-3.
  • BELKO, Marián; HAVLÍK, Vlastimil; SEDLÁR, Jaromír. Od Mečiara k Dzurindovi : slovenská politika a politický systém v prvním desetiletí samostatnosti. 1. vyd. Brno : Masarykova univerzita, 2003. 177 s. ISBN 80-210-3136-0.
  • MATEJKA, Arpád. Dotyky s mocou : spomienky spoza opony. Trnava : VD Tirna, 2016. 390 s. ISBN 978-80-969858-6-9.
  • LEŠKO, Marián. Chudák každý, čo po nich tú káru bude ťahať ďalej : rozhovory s Tomášom Gálisom. 1. vyd. Bratislava : Premedia, 2017. 270 s. ISBN 978-80-8159-558-5.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]