Rozdelenie Česko-Slovenska

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Dejiny Česko-Slovenska
Prvá ČSR (1918 – 1938)
Druhá ČSR (1938 – 1939)
Prvá slovenská republika (1939 – 1945)
Protektorát Čechy a Morava (1939 – 1945)
ČSR (1945 – 1960)
Československá socialistická republika (ČSSR)
(1960 – 1990)
Česká a Slovenská Federatívna Republika (ČSFR)
(1990 – 1992)
Rozdelenie Česko-Slovenska (1993)
Slovensko a Česko

Rozdelenie Česko-Slovenska[1] alebo zánik Česko-Slovenska[2] bol proces zániku federatívneho štátu Česko-Slovensko zavŕšený 31. decembra 1992 a vznikom dvoch nezávislých nástupníckych štátov Slovenska a Česka 1. januára 1993. Česko-Slovensko v priebehu svojej existencie prestalo de facto[3] existovať aj 14.-15. marca 1939 po okupácii Česka nacistickým Nemeckom. Po skončení druhej svetovej vojny bol obnovený spoločný štát s plnou právnou kontinuitou na prvú republiku. 31. decembra 1992 teda zanikla Česká a Slovenská Federatívna Republika (ČSFR) po 74 rokoch od vyhlásenia nezávislosti „Československa" 28. 10. 1918.

Spojovníková vojna 1990[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Pomlčková vojna
Na jar roku 1990 došlo k tzv. pomlčkovej vojne (správne „spojovníkovej“ vojne). Václav Havel navrhol 23. januára odstrániť z názvov republík slovo „socialistická“. To sa nakoniec uskutočnilo v názvoch oboch republík, ale pri názve celého štátu najmä slovenskí politici Havlov návrh „Československá republika“ odmietli. Na Slovensku návrh pripomínal návrat k už prekonanému centralistickému modelu prvej a tretej „Československej republiky“ (ČSR). Na Slovensku 1. marca 1990 prijala SNR zmenu názvu Slovenská socialistická republika na Slovenská republika a zároveň bol prijatý slovenský znak a aj vlajka SR. Vlajka bola vtedy prijatá ako bielo-modro-červená trikolóra ešte nedoplnená slovenským znakom. Ten bol na vlajku doplnený až v roku 1992.

Vláda Slovenska preto 14. februára navrhla, aby sa názov krajiny písal s pomlčkou, konkrétne „Republika Česko-Slovensko“ alebo „Federácia Česko-Slovensko“. Na schôdzi federálneho parlamentu (Federálneho zhromaždenia) sa potom 29. marca 1990 okrem tohto návrhu prerokúval zmenený Havlov návrh „Republika Česko-Slovensko“ a návrh poslancov „Československá federatívna republika“. Jadrom sporu bol problém písania spojovníka, ktorý českí poslanci nesprávne označovali ako pomlčka. Nakoniec 29. marca federálny parlament rozhodol, že (dlhý) názov krajiny bude v českom jazyku bez spojovníka, teda „Československá federativní republika“, a v slovenskom jazyku so spojovníkom, teda „Česko-slovenská federatívna republika“. Toto riešenie bolo neuspokojivé a tak 20. apríla 1990 federálny parlament zmenil znova (dlhý) názov krajiny na „Česká a Slovenská Federatívna Republika“ (ČSFR) písaný s veľkými písmenami o všetkým slovách, teda aj „Slovenská". Problémom tohto kompromisu však bola skutočnosť, že v slovenskom a českom jazyku sa zvyčajne píše veľkým písmenom len prvé slovo názvov krajín.


Okrem tzv. pomlčkovej vojny už v roku 1990 dochádzalo aj k ďalším stretom slovenskej a českej politickej reprezentácie ohľadom kompetencií federácie a republík.

Spory o kompetencie a dvojdomček (1990/91)[upraviť | upraviť zdroj]

Po schválení kompetenčného zákona po júnových voľbách v roku 1990 bolo novovytvorené Ministerstvo medzinárodných vzťahov (MMV) Slovenskej republiky[4] na čele s Milanom Kňažkom. V roku 1992 česká vláda zriadila Ministerstvo medzinárodných vzťahov Českej republiky, ministrom bol Josef Zieleniec.

Napätie vzbudzovala aj asymetria viacerých ďalších inštitúcií – napríklad v Česku pôsobila Československá televízia a na Slovensku do apríla 1990 pôsobila len jej zložka, ktorá nebola samostatný podnik. 1. júla 1991 zákonom Slovenskej národnej rady bola zriadená Slovenská televízia a súbežne vznikali tendencie na zriadenie slovenskej polície, armády a národnej banky. Parlamentnému prerokúvaniu zákonov robil vážny problém zákaz majorizácie (potreba nadpolovičnej väčšiny všetkých poslancov v oboch častiach Snemovne národov, teda aspoň 38 zo 75 poslancov aj slovenskej časti).

Situáciu na Slovensku komplikovala aj tzv. konverzia zbrojárskej výroby, ktorá bola sústredená viac na Slovensku (najmä na Považí). Toto spôsobilo v roku 1991 rýchlejší skokový rast nezamestnanosti na Slovensku (z 2 % na 11,8 %) ako v Česku, kde v tom istom čase bola nezamestnanosť iba 4,1%.[5]

S verejnou ponukou zriadiť „dvojdomček“ (de facto konfederáciu) ako nový model spolužitia prišiel ešte v novembri 1991, po takmer celoročných rokovaniach národných reprezentácií, vtedajší český premiér Petr Pithart (líder českého Občianskeho hnutia). Na Slovensku sa v rovnakom roku 1991 dostala do popredia viac diskusia o prijatí Deklarácie zvrchovanosti Slovenskej republiky. Prijatie tejto deklarácie podporovali HZDS, SDĽ a SNS.

Medzitým sa v oboch národných parlamentoch posilnili opozičné strany, na Slovensku najmä HZDS a v Česku ODS. Obe národné vlády sa stávali menšinovými a tak vládne koalície hľadali kompromis, aby problém usporiadania štátu vyriešili ešte pred parlamentnými voľbami, ktoré sa mali uskutočniť v júni 1992. Koncom januára 1991 vytvorilo predsedníctvo SNR komisiu, ktorá mala pracovať s komisiou ČNR na návrhu štátnej zmluvy. Obe viedli predsedovia národných rád František Mikloško a Dagmar Burešová. Rokovať začali 3. februára 1992 v osade Milovy pri obci Sněžné. Niekoľko kôl rokovaní o budúcej podobe federácie a republík však skončili na mŕtvom bode.[6]

Voľby 1992 a zánik federácie[upraviť | upraviť zdroj]

Rozdelenie federácie podporovali viaceré slovenské politické strany. Naopak Demokratická strana, ktorá bola pre zachovanie spoločného štátu vo voľbách prepadla a podobne Ján Čarnogurský, ktorý navrhoval odložiť vyhlásenie samostatnosti Slovenska až na dobu po vstupe do spôsobil prepad KDH a prispel k opätovnému víťazstvu HZDS a Vladimíra Mečiara vo voľbách. V Česku vo voľbách zvíťazila ODS s heslom „spoločný štát alebo rozdelenie“. Na Slovensku HZDS s nejasne formulovanou požiadavkou „konfederácie alebo rozdelenie“. Voľby v júni v roku 1992 na Slovensku vyhralo HZDS s 37,26 %, SDĽ získalo 14,70 % a SNS 7,93 %. Tieto tri strany mali teda spolu 59,89 % hlasov. To viedlo dňa 17. júla 1992  k schváleniu Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky, ktorá bola prijatá ústavnou väčšinou. Po prijatí Deklarácie o zvrchovanosti už nebola možnosť prijať tzv. „funkčnú federáciu“, teda centralizovaný model federácie, presadzovaný českými politikmi, a tak došlo k dohode medzi vládou Slovenskej republiky a Českej republiky k zániku ČSFR a vzniku dvoch samostatných štátov. Úplné rozdelenie federácie bolo teda prienikom programov víťazných strán oboch národných štátov, hoci ich mandát rozdeliť federáciu bol neskôr mnohokrát spochybňovaný.

Dňa 1. septembra 1992 SNR prijala Ústavu SR, ktorá bola ďalším krokom k nezávislej SR, ČNR 16. decembra 1992 tiež prijala ústavu Českej republiky.

Následne sa federálne zhromaždenie uznieslo, že 31. decembra 1992 zanikne Česká a Slovenská Federatívna Republika a že jej nástupníckymi štátmi budú Slovenská republika a Česká republika.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. LETZ, Róbert. Rozdelenie Česko-Slovenska v roku 1992. Bratislava : Polygrafia SAV, 1997. ISBN 80-88780-19-5.
  2. Ústavný zákon č. 542/1995 Zb. o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky [online]. Ministerstvo spravodlivosti SR, 1992-12-08, [cit. 2016-11-26]. Dostupné online.
  3. De jure Česko-Slovenská republika neprestala v rokoch 1939 až 1945 existovať a bola iba vojensky okupovaná.
  4. TERAZ.SK, TASR, tasr.sk, TERAZ,. Rezort diplomacie v novodobých dejinách SR menil dvakrát názov. TERAZ.sk. Dostupné online [cit. 2017-02-22].
  5. Komparace vývoje nezaměstnanosti v České republice a na Slovensku, s. 34 – 36.
  6. JANCURA, Vladimír. Ako sa rozplynul sen o dvojdomčeku. Pravda.sk (PEREX , a.s), 2017-02-20. Dostupné online [cit. 2017-02-22].