Preskočiť na obsah

Iveta Radičová

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Iveta Radičová
slovenská sociologička
Iveta Radičová v roku 2010
Iveta Radičová v roku 2010
Iveta Radičová, podpis
6. predseda vlády Slovenskej republiky
V úrade
8. júl 2010 – 4. apríl 2012
PrezidentIvan Gašparovič
Predchodca Robert Fico Robert Fico Nástupca
Bývalá poslankyňa Národnej rady SR
V úrade
8. júl 2006 – 24. apríl 2009
10. minister práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky
V úrade
17. október 2005 – 4. júl 2006
PremiérMikuláš Dzurinda
Predchodca Ľudovít Kaník Viera Tomanová Nástupca
Biografické údaje
Rodné menoKarafiátová
Narodenie7. december 1956 (68 rokov)
Bratislava, Česko-Slovensko
Politická stranaSDKÚ-DS (2006-2012)
VPN (1990-1992)
Alma materFilozofická fakulta, Univerzita Komenského v Bratislave
Profesiavedecká pracovníčka, sociologička
Rodina
Manžel
Stano Radič (1980 – 2005)
Partner
Ján Riapoš (2006 – 2009)
Marián Balázs (2012 – )
DetiEva
Odkazy
Spolupracuj na CommonsIveta Radičová
(multimediálne súbory)

Prof. PhDr. Iveta Radičová, PhD., rod. Karafiátová (* 7. december 1956, Bratislava) je slovenská sociologička. V rokoch 2005 až 2006 bola ministerkou práce, sociálnych vecí a rodiny, v rokoch 2011 až 2012 bola zastupujúcou ministerkou obrany a v rokoch 2010 až 2012 predsedníčkou vlády Slovenskej republiky. Bola tiež podpredsedníčkou politickej strany SDKÚ-DS. V roku 2009 neúspešne kandidovala na funkciu prezidenta Slovenskej republiky. Kandidatúru v roku 2014 odmietla.

Od novembra 2012 pôsobí na Fakulte masmédií Paneurópskej vysokej školy[1], od septembra 2015 vyučuje na Bratislavskej medzinárodnej škole liberálnych štúdií.[2][3]

Životopis

[upraviť | upraviť zdroj]

Iveta Karafiátová sa narodila v Bratislave v Československu 7. decembra 1956 do rodiny novinára a zdravotnej laborantky. Jej otec sa nedokázal v socializme uplatniť, a preto Karafiátovej rodina žila vo veľmi skromných pomeroch.[4] Na zápise do škôlky jej riaditeľ umožnil vynechať materskú školu a prihlásiť sa rovno na základnú školu, lebo vedela čítať aj písať. Na konci strednej školy nedostala maturitné vysvedčenie, pretože jej trieda odmietla mať socialistické slogany na tablách. Napriek tomu bola prijatá na univerzitu.[5] Na vysokú školu si podala prihlášku na kombináciu odborov sociológia-matematika, no pre nízky záujem sa ročník neotvoril, a tak sa rozhodla študovať len sociológiu. Karafiátová navštevovala Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v rokoch 1975 až 1979.[6][7] Na univerzite sa stretla so Stanom Radičom, za ktorého sa v roku 1979 vydala a o rok na to sa im narodila dcéra Eva. Po získaní titulu Radičová začala vedeckú kariéru v Ústave filozofie a sociológie Slovenskej akadémie vied.[4]

Akademická kariéra a aktivizmus

[upraviť | upraviť zdroj]

Na SAV pracovala na oddelení sociológie rodiny, kde sa venovala metodológii, aby sa vyhla sociologickým témam v duchu marxizmu-leninizmu. Ako jedna z mála jasne a verejne vyjadrila svoje odmietavé stanovisko ku komunistickému režimu v Československu, ponuku na členstvo v Komunistickej strane Slovenska odmietla. Spolupracovala s ľuďmi, ktorí v roku 1987 vydali publikáciu Bratislava nahlas. V septembri 1989 patrila k iniciátorom listu slovenských sociológov prezidentovi Gustávovi Husákovi, v ktorom protestovali proti väzneniu Bratislavskej päťky.[4]

Na začiatku Nežnej revolúcie v roku 1989 sa Radičová zapojila do hnutia Verejnosť proti násiliu a stala sa jeho hovorkyňou. V tejto funkcii bola jednou z mála žien, ktoré sa prominentne angažovali v Nežnej revolúcii.[8] Počas revolúcie opustila Slovenskú akadémiu vied a nasledujúci rok strávila na Oxfordskej univerzite spoluprácou s Ralfom Dahrendorfom. Radičová sa v roku 1990 vrátila na Slovensko, kde začala vyučovať sociológiu a politológiu na Katedre sociológie Univerzity Komenského.[7] Založila tiež Centrum pre analýzu sociálnej politiky, kde v rokoch 1992 až 2005 pôsobila ako výkonná riaditeľka. Špecializovala sa na štúdium rodových otázok, a to ako na Komenskom, tak aj v Centre pre analýzu sociálnej politiky. Od roku 1993 do 1997 bola zástupkyňa riaditeľa na Academia Istropolitana. V roku 1997 získala docentúru.[9] Medzi 1997 – 2005 pôsobila na Katedre politológie FiF UK. 13. júna 2005 bola vymenovaná za profesorku sociológie prezidentom Gašparovičom.[9][10] V roku 2005 bola riaditeľkou Sociologického ústavu SAV.

Politická kariéra

[upraviť | upraviť zdroj]

Vo vláde Mikuláša Dzurindu bola po demisii Ľudovíta Kaníka stranou SDKÚ-DS nominovaná na post ministerky práce, rodiny a sociálnych vecí. Do funkcie ju prezident vymenoval 17. októbra 2005. Po uplynutí funkčného obdobia v júli 2006 sa v novembri 2006 stala členkou SDKÚ-DS. Na kongrese strany 17. novembra 2006 bola zvolená za podpredsedníčku strany pre sociálne veci a zdravotníctvo.

Po parlamentných voľbách v roku 2006 sa stala poslankyňou národnej rady za SDKÚ-DS. Na kandidátke SDKÚ-DS bola ako nestraníčka, získala najviac preferenčných hlasov spomedzi kandidátov strany. Bola podpredsedníčkou Výboru NR SR pre sociálne veci a bývanie. Iveta Radičová sa v sociálnej politike orientuje predovšetkým na oblasť zamestnanosti, na problémy sociálne znevýhodnených skupín a na ochranu práv detí.

Iveta Radičová sa 23. apríla 2009 vzdala poslaneckého mandátu po tom, ako vyšlo najavo, že neoprávnene hlasovala za poslankyňu SDKÚ-DS Tatianu Rosovú.[11] Podľa Radičovej nešlo o podvod, ale o skratovú reakciu, Rosová by sa nestačila pred hlasovaním vrátiť na svoje miesto po hlasovaciu kartičku.[12]

Prezidentské voľby 2009

[upraviť | upraviť zdroj]
Iveta Radičová počas kampane k prezidentským voľbám v Prešove.

V prezidentských voľbách v roku 2009 kandidovala s podporou strán SDKÚ-DS, SMK, KDH a OKS.[12] V prvom kole konanom 21. marca 2009 získala najväčšiu podporou v Bratislavskom, Trnavskom a Nitrianskom kraji kde zvíťazila. Len v Bratislavskom kraji získala nadpolovičnú väčšinu 52,6 %. Z volebných obvodov získala najviac v Dunajskej Strede: 88,55 %.[13] Celkovo Radičová získala 713 735 hlasov (38,05 %), Ivan Gašparovič 876 061 (46,7 %). Obaja postúpili do druhého kola. V druhom kole konanom 4. apríla získala 988 808 hlasov (44,46 %), jej súper Gašparovič 1 234 787 (55,53 %). Tretím prezidentom Slovenska sa tak stal Ivan Gašparovič.[14]

Predsedníčka vlády

[upraviť | upraviť zdroj]

8. júla 2010 ju o 20:40 prezident Ivan Gašparovič vymenoval za predsedníčku vlády Slovenskej republiky. Radičová sa stala prvou ženou na tomto poste a druhou osobou bez komunistickej minulosti. Gašparovič poveril Radičovú zostavením vlády 23. júna potom, čo sa to Robertovi Ficovi nepodarilo.[12]

Po odobratí poverenia Ľubomíra Galka (SaS) a po dohode s prezidentom Gašparovičom sa stala 28. novembra 2011 dočasnou ministerkou obrany.[15] Ministerstvo mala viesť do predčasných volieb v marci 2012.[16]

Pád vlády

[upraviť | upraviť zdroj]

11. októbra 2011 pri hlasovaní v Národnej rade o dôvere vláde hlasovalo zo 126 poslancov 55 za a 9 sa zdržalo. Vláda Ivety Radičovej tak nezískala potrebných 76 hlasov, stratila dôveru parlamentu a padla. Otázka jej dôvery bola spojená s otázkou prijatia eurovalu.[17] Hlasovanie o eurovale Radičová spojila v to ráno s hlasovaním o dôvere vlády. Po viac než šesť hodinovom hlasovaní strany SDKÚ-DS, KDH a MOST – HÍD hlasovali za euroval. SaS nehlasovala, upozorňujúc, že nebudú hlasovať proti programovému vyhláseniu vlády. Členovia Smeru, najsilnejšieho klubu v parlamente, za euroval tiež nehlasovali.[18]

Návrat na akademickú pôdu

[upraviť | upraviť zdroj]

Po ukončení aktívnej politickej kariéry sa Iveta Radičová plánuje vrátiť na svoju alma mater. Na St Anthony College Oxfordskej univerzity mala prednášať od októbra 2012.[19] Prednášala aj 11. novembra 2011. Témou prednášky bolo „Restoring Trust – a talk on Slovakia and the current European Economic Crisis“.[20] Od novembra 2012 pracovala na polovičný úväzok na Fakulte masmédií Paneurópskej vysokej školy.[1]

Počas jarného trimestra v roku 2013 prednášala šesťkrát na University of Oxford a dvakrát na iných univerzitách.[21] Popritom mávala pravidelné semináre v European Study Centre na St. Antony College. Jej výskum bol „ERC Project on Media and Democracy in Central and Eastern Europe“ na Katedre politiky a medzinárodných vzťahov.[21] Pôsobí ďalej na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave.[22] V akademickom roku 2013/2014 spoluvyučuje predmet o politike EÚ.[23] V januári 2015 Radičová pôsobí na Robert Bosch Academy v Berlíne.[24] Prijala tiež pozvanie do Madridského klubu bývalých politikov, ktorí sa delia o svoje skúsenosti.[24] Od septembra 2015 vyučuje na Bratislavskej medzinárodnej škole liberálnych štúdií. Jej akademickými záujmami sú sociálna politika a politika EÚ.[2][3]

Ponuky návratu na politickú scénu

[upraviť | upraviť zdroj]

Kandidatúru na prezidentku vo voľbách v roku 2014 Radičová odmietla už v septembri 2012.[25] V decembri 2012 prezídium SDKÚ-DS podporilo návrh Pavla Freša, že Radičová je najvhodnejšou kandidátkou do prezidentských volieb.[26] Samotná Radičová však kandidatúru odmietla.[26] Svoj zámer nekandidovať potvrdila opäť vo februári 2013.[27] Vo viacerých prieskumoch volebných preferencií získava dobré umiestnenie. V prieskume agentúry MVK z júna 2012 by voľby vyhrala s 33,8 % voličskej podpory, pred súčasným premiérom Robertom Ficom s 30,1 % a na treťom mieste by sa umiestnil Ján Čarnogurský s 14,9 % hlasov.[28]

V septembri 2015 Radičová opakovane odmietla ponuku Igora Matoviča, aby sa stala líderkou koalície OĽaNO-NOVA.[29]

V januári 2017 vrátila ocenenie Zlatý biatec za rok 2012, ktoré dostala od NEF – Hospodárskeho klubu. Dôvodom bolo vyhlásenie klubu o migrantoch a jeho podpis vtedajším policajným prezidentom Tiborom Gašparom.[30]

Súkromný život

[upraviť | upraviť zdroj]

Iveta Radičová je vdova, jej manželom bol humorista Stano Radič. S dcérou Evou žije v Novej Dedinke, okres Senec. Od roku 2006 do roku 2009 žila s partnerom Jánom Riapošom.[31][32]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. 1 2 Iveta Radičová (prof., PhD., PhDr.) [online]. Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, rev. 2016-09-30, [cit. 2017-01-12]. Dostupné online.
  2. 1 2 THE FORMER PRIME MINISTER IVETA RADIČOVÁ JOINS BISLA FACULTY [online]. Bratislavská medzinárodná škola liberálnych štúdií, [cit. 2015-12-08]. Dostupné online. Archivované 2015-12-10 z originálu.
  3. 1 2 Vyučujúci [online]. Bratislavskej medzinárodnej škole liberálnych štúdií, [cit. 2015-12-08]. Dostupné online.
  4. 1 2 3 Eva Čobejová, Jozef Majchrák. Neriadená profesorka. .týždeň (Bratislava: W PRESS), 2009-03-28. Dostupné online [cit. 2025-09-15]. ISSN 1336-653X.
  5. ↑ ALMÁŠIOVÁ, Monika. Iveta Radičová: Väčšina života je za mnou. Korzár (Košice: Petit Press), 2016-12-09. Dostupné online [cit. 2025-09-15].
  6. ↑ Iveta Karafiátová In: Osoby, ktoré získali titul na UK [online]. Bratislava: Univerzita Komenského, [cit. 2018-12-02]. Dostupné online. Archivované 2018-12-03 z originálu.
  7. 1 2 TASR. Prvá premiérka v ére samostatnosti SR I.Radičová oslavuje šesťdesiatku. teraz.sk (Bratislava: TASR), 2016-12-07. Dostupné online [cit. 2018-12-02].
  8. ↑ BÚTOROVÁ, Zora. Twenty Years of Maturing: Slovak Women Exploring the Frontiers of Democracy. International Journal of Politics, Culture, and Society, 2009-10-08, s. 557–578. Dostupné online. ISSN 0891-4486. DOI: 10.1007/s10767-009-9083-7. (po anglicky)
  9. 1 2 Iveta Radičová In: Osoby, ktoré získali titul na UK [online]. Bratislava: Univerzita Komenského, [cit. 2018-12-02]. Dostupné online. Archivované 2018-12-03 z originálu.
  10. ↑ Vymenovanie vysokoškolských profesorov [online]. Bratislava: Kancelária prezidenta Slovenskej republiky, [cit. 2013-10-28]. Dostupné online.
  11. ↑ Iveta Radičová sa vzdala poslaneckého mandátu [online]. sme.sk, 23.4.2009. Dostupné online.
  12. 1 2 3 Radičová je už oficiálne prvá slovenská premiérka [online]. SITA, 2010-07-08, rev. 2010-07-09, [cit. 2017-01-28]. Dostupné online.
  13. ↑ INTERAKTÍVNE: Kompletné výsledky prezidentských volieb 2009 [online]. Perex, 2009-03-22, [cit. 2017-01-28]. Dostupné online.
  14. ↑ Prehľad výsledkov prezidentských volieb od roku 1993 [online]. TASR, 2014-02-26, [cit. 2017-01-28]. Dostupné online.
  15. ↑ Radičová dočasne prebrala ministerstvo obrany [online]. Perex, 2011-11-28, [cit. 2017-01-28]. Dostupné online.
  16. ↑ Ministerstvo obrany bude riadiť premiérka Iveta Radičová [online]. Ministerkou obrany SR, 2011-11-28, [cit. 2017-01-28]. Dostupné online.
  17. ↑ Minúta po minúte: Vláda padla, euroval neprešiel [online]. sme.sk, 11.10.2011, rev. 2011-10-11, [cit. 2011-10-11]. Dostupné online.
  18. ↑ Vláda Ivety Radičovej stratila dôveru, poslanci neschválili euroval [online]. Perex, 2012-10-11, [cit. 2017-01-28]. Dostupné online.
  19. ↑ Na Radičovej prednášky v Oxforde sa chystá aj Cameron [online]. Denník SME, 25.2.2012, [cit. 2012-02-25]. Dostupné online.
  20. ↑ News for 2011 [online]. St Anthony College, Oxfordská univerzita miesto = Oxford, Anglicko, [cit. 2012-02-25]. Dostupné online. Archivované 2012-02-24 z originálu. (anglický)
  21. 1 2 Working Activities [online]. Bratislava: Fakulta sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave, [cit. 2013-10-28]. Dostupné online. Archivované 2013-10-29 z originálu. (anglický)
  22. ↑ Pracovníci [online]. Bratislava: Fakulta sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave, [cit. 2013-10-28]. Dostupné online. Archivované 2013-10-29 z originálu. (anglický)
  23. ↑ Study plan - Approved [online]. Bratislava: Fakulta sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave, [cit. 2013-10-28]. Dostupné online. Archivované 2013-10-29 z originálu. (anglický)
  24. 1 2 Radičová: Diskusia k referendu nie je o problémoch rodiny [online]. Petit Press, 02.02.2015, [cit. 2015-02-02]. Dostupné online.
  25. ↑ Radičová nebude kandidovať za prezidentku [online]. TA3, 03.09.2012, [cit. 2013-01-09]. Dostupné online. Archivované 2013-01-11 z originálu.
  26. 1 2 TÓDOVÁ, PRUŠOVSKÁ, Monika, Veronika. SDKÚ chce za prezidentku Radičovú, tá odmieta kandidovať [online]. Petit Press, 10.12.2012, [cit. 2013-02-14]. Dostupné online.
  27. ↑ TÓDOVÁ, Monika. Radičová píše z Oxfordu: Nie som už Frešovi povedala a nezmením to [online]. Petit Press, 12.10.2012, [cit. 2013-01-17]. [t Dostupné online.]
  28. ↑ Ak by Radičová kandidovala, vyhrala by prezidentské voľby [online]. TA3, 11.07.2012, [cit. 2013-01-09]. Dostupné online. Archivované 2013-01-19 z originálu.
  29. ↑ RADIČOVÁ: Jedným z pilierov politickej kultúry je vedieť, kedy odísť [online]. TASR, 03.09.2015, [cit. 2015-09-03]. Dostupné online.
  30. ↑ Radičová vracia ocenenie od klubu s konšpiračným vyhlásením: Ako to mohol šéf polície podpísať? [online]. N Press, 2017-01-27, [cit. 2017-01-28]. Dostupné online.
  31. ↑ PETKOVÁ, Zuzana. Radičová o rozchode s Riapošom: Čelili sme útokom. Pravda (Bratislava: Perex), 2009-06-22. Dostupné online [cit. 2018-12-02]. ISSN 1336-197X.
  32. ↑ ČTK. Slovensko podľa Radičovej potrebuje zmenu. SME (Bratislava: Petit Press), 2009-03-06. Dostupné online [cit. 2018-12-02]. ISSN 1335-4418.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]


Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Iveta_Radičová&oldid=8119960“