Milan Čič

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Milan Čič
Milan Čič
1. Predseda Ústavného súdu Slovenskej republiky
V úrade
21. január 1993 – 21. január 2000
Ján Mazák Nástupca
5. Predseda vlády Slovenskej republiky v rámci ČSFR
V úrade
10. december 1989 – 27. jún 1990
Predchodca Pavel Hrivnák Vladimír Mečiar Nástupca
Bývalý minister spravodlivosti Slovenskej socialistickej republiky
V úrade
20. apríl 1988 – 8. december 1989
Predchodca Ján Pješčak Ladislav Košťa Nástupca
Biografické údaje
Narodenie2. január 1932
Zákamenné, Česko-Slovensko dnes Slovensko
Úmrtie9. november 2012 (80 rokov)
Bratislava, Slovensko
Politická stranaKSČ (1961 – 1990)
VPN (1990 – 1991)
HZDS (1991 – 1993)
SDS (2000 – 2001)
Alma materPrávnická fakulta Univerzity Komenského
Profesiaprávnik, vysokoškolský pedagóg, politik a sudca
Národnosťslovenská
Rodina
Manželka
Mária
DetiYvetta, Milan
Odkazy
Spolupracuj na CommonsMilan Čič
(multimediálne súbory)

Akademik prof. JUDr. Milan Čič, DrSc., mult. Dr. h. c. (* 2. január 1932, Zákamenné – † 9. november 2012, Bratislava) bol slovenský právnik, vysokoškolský pedagóg, akademik, politik a prvý predseda Ústavného súdu Slovenskej republiky. V rámci politického života pôsobil ako minister spravodlivosti v rokoch 1988 až 1989 a predseda Vlády Slovenskej republiky z decembra 1989[1]. Je spoluautorom Ústavy Slovenskej republiky[2]. Patril medzi popredných odborníkov na trestné a ústavné právo.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v obci Zákamenné v okrese Námestovo na Orave. Gymnázium navštevoval v Spišskej Kapitule a Trstenej[3]. V roku 1961 úspešne absolvoval právo na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Ihneď po ukončení štúdia začal na fakulte pôsobiť ako asistent. Súčasne začal pracovať aj v Slovenskej akadémii vied. V období rokov 1964 až 1967 pôsobil na Povereníctve Slovenskej národnej rady pre oblasť spravodlivosti, následne sa vrátil na Právnickú fakultu Univerzity Komenského. V rokoch 1969 až 1970 bol námestníkom ministra spravodlivosti Slovenskej socialistickej republiky. Z tejto funkcie bol z politických dôvodov odvolaný. Po odvolaní sa znova vrátil späť na Právnickú fakultu Univerzity Komenského, kde zotrval až do roku 1987. V roku 1970 získal titul kandidát vied (CSc.). Už v roku 1973 habilitoval na docenta. V roku 1977 sa na 10 rokov stal vedúcim Katedry trestného práva, kriminológie a kriminalistiky Právnickej fakulty Univerzity Komenského. Súčasne sa stal prodekanom tejto fakulty. V roku 1978 začal pôsobiť ako riaditeľ Ústavu štátu a práva Slovenskej akadémie vied. V roku 1979 bol vymenovaný za profesora. V roku 1983 získal titul doktor vied (DrSc.). V roku 1987 bol vymenovaný za tzv. akademika Slovenskej akadémie vied. Bol aj členom Česko-slovenskej akadémie vied, pričom v roku 1989 získal titul akademik Česko-slovenskej akadémie vied. V roku 1988 sa na jeden rok stal podpredsedom Slovenskej akadémie vied. V roku 1988 sa stal ministrom spravodlivosti Slovenskej socialistickej republiky. Na tomto poste zotrval do decembra 1989, keď sa stal v rámci zmien po Nežnej revolúcii predsedom slovenskej vlády. Následne sa v roku 1990 na dva roky stal poslancom Federálneho zhromaždenia. V roku 1992 bol vymenovaný za podpredsedu federálnej česko-slovenskej vlády. V roku 1993 sa stal vôbec prvým predsedom Ústavného súdu Slovenskej republiky. Na tomto poste zotrval do roku 2000. V roku 2004 sa stal členom Európskej akadémie vied a umení v Salzburgu. V roku 2004 sa stal vedúcim kancelárie prezidenta Ivana Gašparoviča, kde pôsobil až do svojej smrti. Ako vysokoškolský pedagóg pôsobil okrem Právnickej fakulty Univerzity Komenského aj na Právnickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Právnickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici a na Právnickej fakulte Masarykovej univerzity v Brne[4] [5] [6] [7] [8].

Milan Čič sa výraznou mierou podieľal na tvorbe Ústavy Slovenskej republiky, pričom viedol skupinu odborníkov, ktorí ju tvorili[9].

Od roku 1961 do marca 1990 bol člen KSČ. V rokoch 1990 až 1991 bol členom VPN, po založení HZDS až do roku 1993 bol členom tohto hnutia. V roku 2000 sa neúspešne pokúsil o návrat do politiky v Strane demokratického stredu. V roku 2001 sa neúspešne uchádzal o funkciu predsedu bratislavského VÚC a v roku 2006 o funkciu sudcu Ústavného súdu SR[10].

Jeho dcéra doc. JUDr. Yvetta Turayová, CSc. pôsobí ako docentka na katedre trestného práva, kriminológie a kriminalistiky Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave[11].

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

  • Ochranná výchova v československom trestnom práve (Obzor, Bratislava 1971)
  • Trestné právo a trestná politika v socialistickej spoločnosti (spoluautor) (Obzor, Bratislava 1973)
  • Československé trestné právo ako súčasť trestnej politiky (Obzor, Bratislava 1976)
  • Praktické príklady z trestného práva hmotného (spoluautor) (PF UK, Bratislava 1977)
  • Praktické príklady z trestného práva hmotného (spoluautor) (II. vyd., PF UK, Bratislava 1979)
  • Dejinné poučenie (spoluautor) (Pravda, Bratislava 1980)
  • Ochrana socialistickej ekonomiky (spoluautor) (Obzor, Bratislava 1980)
  • Základy československého socialistického trestného práva (spoluautor)
  • Hmotné trestné právo (spoluautor) (PF UK, Bratislava 1982)
  • Praktické príklady z trestného práva hmotného (spoluautor) (III. vyd., PF UK, Bratislava 1982)
  • Teoretické otázky československého socialistického trestného práva (Veda, Bratislava 1982)
  • Československé trestné právo (spoluautor) (Obzor, Bratislava 1983)
  • Trestní právo hmotné (spoluautor) (Panorama, Praha 1984)
  • Špeciálna prevencia delikvencie a kriminality v socialistickej spoločnosti (spoluautor) (PF UK, Bratislava 1985)
  • Československý socialistický štát a právo (spoluautor) (Slovenský spisovateľ, Bratislava 1987)
  • Funkcia a význam trestného zákonodarstva (spoluautor) (PF UK, Bratislava 1987)
  • Československý socialistický štát a právo (spoluautor) (Veda, Bratislava 1988)
  • Diferenciácia trestnej a spoločenskej zodpovednosti (spoluautor) (PÚ MS SSR, Bratislava 1988)
  • Zborník medzinárodných dohôd, vyhlásení a zákonov Slovenskej republiky o právach národných menšín (spoluautor)
  • Konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky (spoluautor) (Cassovia Press, Košice 1993)
  • Cesta k demokracii – od novembra po súčasnosť (Psychiatrický ústav Philippa Pinela, Pezinok 2001)
  • Rozhovory s Milanom Čičom – Rudolf Schuster (Pressprint, Košice 2001)
  • Myslím národne, cítim sociálne (spoluautor) (Matica slovenská, Martin 2006)
  • S demokraciou a bez demokracie (Veda, Bratislava 2008)
  • Spoločnosť proti zločinu (spoluautor) (Veda, Bratislava 2009)

Ocenenia[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1982 – Za zásluhy o výstavbu

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Zomrel prvý ponovembrový premiér Milan Čič [online]. ta3.com, [cit. 2017-12-24]. Dostupné online.
  2. Otcovia ústavy sa sporia, kto má väčšie zásluhy [online]. hnonline.sk, [cit. 2017-12-24]. Dostupné online.
  3. Milan Čič [online]. fdb.cz, [cit. 2017-12-24]. Dostupné online.
  4. prof. JUDr. Milan Čič, DrSc., mult. Dr.h.c., akademik SAV, akademik EAVU [online]. vsbm.sk, [cit. 2017-12-24]. Dostupné online.
  5. prof. JUDr. Milan Čič DrSc., Dr. h. c. [online]. osobnosti.sk, [cit. 2017-12-24]. Dostupné online.
  6. Zomrel prezidentov kancelár Milan Čič [online]. webnoviny.sk, [cit. 2017-12-24]. Dostupné online.
  7. Milan Čič [online]. aktuality.sk, [cit. 2017-12-24]. Dostupné online.
  8. Zomrel bývalý predseda vlády Milan Čič [online]. hnonline.sk, [cit. 2017-12-24]. Dostupné online.
  9. Tvorcovia ústavy zvádzali súboj s časom [online]. pravda.sk, [cit. 2017-12-24]. Dostupné online.
  10. Zomrel Milan Čič! [online]. aktuality.sk, [cit. 2017-12-24]. Dostupné online.
  11. Katedra trestného práva, kriminológie a kriminalistiky - Zamestnanci [online]. flaw.uniba.sk, [cit. 2017-12-24]. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]