Rudolf Strechaj

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Rudolf Strechaj
Bývalý predseda Slovenskej národnej rady
V úrade
14. júl 1960 – 28. júl 1962
PrezidentAntonín Novotný
Predchodca Ľudovít Benada Jozef Lenárt Nástupca
Bývalý podpredseda federálnej vlády ČSSR
V úrade
11. júl 1960 – 28. júl 1962
PrezidentAntonín Novotný
PremiérViliam Široký
Bývalý predseda Zboru povereníkov
V úrade
31. január 1953 – 11. júl 1960
PrezidentKlement Gottwald
Antonín Zápotocký
Antonín Novotný
Predchodca Július Ďuriš Funkcia zrušená Nástupca
Bývalý povereník spravodlivosti
V úrade
20. september 1951 – 31. január 1953
PrezidentKlement Gottwald
PremiérJúlius Ďuriš (Predseda Zboru povereníkov)
Predchodca Július Viktory Juraj Uhrín Nástupca
Biografické údaje
Narodenie25. júl 1914
Čachtice, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie28. júl 1962 (48 rokov)
Praha, Československá socialistická republika
Politická stranaČeskoslovenská sociálnodemokratická strana robotnícka
HSĽS-SSNJ
KSS (KSČ)
Profesiapolitik

Rudolf Strechaj (* 25. júl 1914, Čachtice – † 28. júl 1962, Praha[1]) bol slovenský komunistický politik. V 50. rokoch 20. storočia patril medzi troch najvplyvnejších politikov na území Slovenska. Patril ku konzervatívnemu stalinistickému krídlu Komunistickej strany. V septembri 1951 bol vymenovaný za povereníka spravodlivosti a mal tak výrazný podiel na radikálnom zvýšení počtu politických procesov na území Slovenska, spočiatku voči roľníkom, neskôr aj voči politickým oponentom. Aktívne sa podieľal na procese s rozvratnou skupinou buržoáznych nacionalistov na Slovensku na čele s Gustávom Husákom, kedy dával sudcovi a prokurátorovi v tomto procese pokyny, ako majú postupovať. Následne pôsobil 7 rokov ako predseda Zboru povereníkov. Po jeho zrušení sa stal predsedom Slovenskej národnej rady a podpredsedom federálnej vlády ČSSR.

Spisovateľ Ladislav Mňačko sa pri písaní románu Ako chutí moc inšpiroval práve osobou Rudolfa Strechaja.[2]

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Politické začiatky a aktivity v období Slovenského štátu a po vojne[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v obci Čachtice v okrese Nové Mesto nad Váhom. Absolvoval ľudovú školu a tri roky strednej školy. Chcel študovať učiteľstvo, no pre nedostatok peňazí musel toto štúdium opustiť. Vyučil sa tak za typografa.[2] [3] Svoju politickú činnosť začal na regionálnej úrovni v rámci Československej sociálnodemokratickej strany robotníckej. Pre svoj veľký radikalizmus však bol zo sociálnej demokracie vylúčený. V roku 1935 sa preto rozhodol vstúpiť do KSČ. Po vstupe do Komunistickej strany bol vyslaný na študijnú cestu Moskvy. V období existencie vojnového Slovenského štátu bol súčasťou odboja. Za svoju činnosť bol zadržaný už v roku 1939. Vtedy bol však už po krátkej dobe prepustený pre nedostatok dôkazov. V auguste 1941 bol znovu zadržaný. Následne bol premiestnený do väzby v Ružomberku. Za svoju činnosť proti režimu bol odsúdený na tri roky, odsedel si 28 mesiacov. Vo väzení sa dokonca zoznámil so svojou budúcou manželkou, ktorá tam pracovala ako dozorkyňa. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa do tohto aktívne zapojil. Bol spolupredsedom Revolučného okresného národného výboru v Ružomberku, kde viedol povstanie.

Napriek tomu je zaujímavé, že ešte pred tým bol aj členom Hlinkovej gardy a dokonca aj HSĽS-SSNJ.[pozn 1] [5] [6] [2] Po skončení druhej svetovej vojny sa z regionálnych politických funkcii postupne prepracoval do vysokej politiky.[7] Už v roku 1945 bol poslancom Národného zhromaždenia. V rokoch 1946 až 1948 pôsobil ako tajomník Okresného výboru KSS v Bratislave. V roku 1948 bol zvolený do Slovenskej národnej rady[8]. V roku 1949 sa stal predsedom Krajského národného výboru v Žiline. Už tu sa prejavil tak, ako bolo pre neho neskôr typické. KSČ v tomto období kládla často nesplniteľné požiadavky na obce v snahe urýchliť kolektivizáciu. Obyvatelia jednej obce z Oravy na protest napísali Strechajovi list, v ktorom mu oznámili, že požadované dodávky nebudú plniť. Strechaj poslal do tejto obce milicionárov, aby prerušili dodávky elektrickej energie, telefónne spojenie a autobusové spojenie s okolím. Obyvatelia obce museli demonštratívne prísť Strechaja prosiť o obnovenie prerušených služieb.[9]

Mocenský vzostup a podiel na politických procesoch[upraviť | upraviť zdroj]

Napriek tomu, že nemal právnické vzdelanie, bol 20. septembra 1951 vymenovaný za povereníka spravodlivosti. Aj v Slovenskej národnej rade bol členom právneho výboru. V čase, kedy sa stal najvyšším politickým predstaviteľom justície na území Slovenska, už prebiehal začiatok politických procesov proti (aj domnelým) odporcom komunistického režimu. Najvyšší predstavitelia KSČ však kritizovali slovenské súdy ako pomalé a málo výkonné pre potreby týchto procesov. Práve Strechaj bol preto vybraný, aby v tomto smere zjednal nápravu. Vďaka jeho vplyvu už v decembri 1952 zaznievala v Prahe úplne opačná kritika a to, že slovenské súdy išli "nad rámec" a počínali si až príliš horlivo, dokonca až nezákonne[pozn 2]. V roku 1952 schválila česko-slovenská vláda zákon o reorganizácii súdov v krajine. Na Slovensku bol za novú organizáciu súdov a prokuratúry zodpovedný práve Strechaj. Práve pod dohľadom Strechaja sa z prokuratúry stal prísne monokratický orgán centrálne podriadený generálnemu prokurátorovi, ktorý bol zodpovedný priamo vláde. Keďže generálny prokurátor sídlil v Prahe, znamenalo to posilnenie centralizácie štátu. Keďže Strechaj bol verný predstaviteľom centralizmu z Prahy, bol 31. januára 1953 vymenovaný za predsedu Zboru povereníkov. Súčasne bolo (dočasne) zrušené Povereníctvo spravodlivosti. O dva mesiace neskôr bol vymenovaný aj do ÚV KSS. V roku 1952 sa stal tiež podpredsedom ÚV Slovenského národného frontu. O tri roky bol už jeho predsedom.[11]

Aj vo svojich nových funkciách rovnako presadzoval všetky politické opatrenia, ktoré boli pred tým nariadené ÚV KSČ. Vďaka tomu sa síce formálne menili Zbory povereníkov, no na ich čele bol stále Strechaj. V roku 1954 sa stal súčasťou politického byra ÚV KSS, ktoré nahradilo predsedníctvo ÚV KSS. Tým sa iba potvrdila jeho pozícia, keďže časť členov bývalého predsedníctva nebola do nového byra pripustená. V tomto období prebiehali boje o moc vo vnútri ÚV KSS. Z tohto dôvodu sa začalo stále viac spomínať členstvo Strechaja v Hlinkovej garde a HSĽS-SSNJ. Strechajova pozícia však už bola na konci roka 1954 taká silná, že ani táto skutočnosť jeho pozíciu vôbec neohrozila. ÚV KSČ síce najprv žiadalo vysvetlenie, no následne vyhlásilo tento problém za uzavretý. Následne bol v roku 1954 Strechaj zvolený dokonca do ÚV KSČ a do Národného zhromaždenia ČSR. Na Slovensku v tej dobe vládla trojica (triumvirát) konzervatívnych komunistov stalinistického zmýšľania a to Karol Bacílek, Pavol David a práve Rudolf Strechaj. Všetci boli verní spojenci pražského vedenia ÚV KSČ, no napriek tomu nemali medzi sebou dobré vzťahy. Táto trojica sa aktívne podieľala na procese s rozvratnou skupinou buržoáznych nacionalistov na Slovensku. V ňom boli súdení významní slovenskí komunisti ako Gustáv Husák, či Laco Novomeský. Stechaj spolu s Pavlom Davidom osobne kontrolovali priebeh tohto procesu, dávali sudcovi Jurajovi Uhrínovi a prokurátorovi Ladislavovi Gešovi pokyny na lístočkoch, kde ich inštruovali, čo a ako majú počas súdu robiť.[12] Známym sa stal Strechajov pokyn sudcovi Uhrínovi, v ktorom bol uvedené: "Drž nakrátko tú sviňu." Tento pokyn bol mierený k osobe Gustáva Husáka a možnostiam jeho obhajoby. Tento pokyn bol dokonca určitý čas aj súčasťou súdneho spisu, keďže Juraj Uhrín ho nechal z neznámeho dôvodu vo svojom stole v súdnej sieni.[13] [14] Predsedom Zboru povereníkov zostal až do zániku tohto zboru v roku 1960. Počas jeho predsedania tomuto zboru však postupne úplne upadol jeho vplyv a reálny význam, keď sa stal iba nástrojom formálneho schválenia rozhodnutí z Prahy. Ústava Československej socialistickej republiky v roku 1960 Zbor povereníkov definitívne zrušila. Strechaj sa na prejednávaní novej ústavy zúčastňoval a zrušenie Zboru povereníkov obhajoval ako posilnenie úlohy slovenských orgánov. V skutočnosti však tento krok znamenal iba posilnenie centralizácie a praktické zlikvidovanie regionálneho spolurozhodovania na území Slovenska.[15]

11. júla 1960 bol menovaný za podpredsedu federálnej vlády ČSSR premiéra Viliama Širokého. 14. júla 1960 sa Strechaj stal predsedom Slovenskej národnej rady.[16] Zomrel 28. júla 1962 v Prahe na úrémiu.[pozn 3] Členovia ÚV KSČ však úmrtie na takúto príčinu nepovažovali za dôstojné. Z tohto dôvodu bola sfalšovaná lekárska práva, kde bola ako príčina smrti uvedená akútna leukémia.[18] Pohreb sa konal v Bratislave.

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Členovia KSS v rámci ilegálnej činnosti počas existencie Slovenského štátu sa snažili prenikať do Hlinkovej gardy, samotnej HSĽS-SSNJ, ale i iných režimom podporovaných organizácii, aby tak podporili svoju odbojovú činnosť. K tomuto postupu vyzývalo svojich členov priamo vedenie KSS, ale i Komunistická strana Sovietskeho zväzu.[4]
  2. Všetky politické procesy v tomto období boli nezákonné. Už prípravné konanie (teda vyšetrovanie) bolo vykonávané pomocou mučenia a falšovania dôkazov. Podobne aj súdne konania prebiehali v podstate iba formálne, keď o rozsudkoch bolo spravidla rozhodnuté buď ešte pred začiatkom samotného procesu, resp. o rozsudkoch nerozhodovali konkrétni sudcovia, ale politickí predstavitelia Komunistickej strany. Napriek tomu bolo rozhodovanie slovenských súdov pod dohľadom povereníka spravodlivosti Rudolfa Strechaja kritizované na úrovni Generálnej prokuratúry ČSR v tej dobe ako často nezákonné, čo svedčí o nadmerne vysokej miere nezákonnosti aj na pomery vtedajšieho režimu. V roku 1950, teda pred nástupom Strechaja do funkcie, bolo na území Slovenska odsúdených 153 roľníkov. Po jeho nástupe do funkcie povereníka spravodlivosti v roku 1951 bolo odsúdených už 488 roľníkov. V roku 1952 súdy odsúdili až 2 141 roľníkov a v roku 1953, teda v poslednom roku jeho funkčného obdobia, až 3 233 roľníkov.[10]
  3. Urémia je chorobný stav, keď sa v tele hromadia dusíkaté splodiny metabolizmu. Medzi ne patrí napr. močovina.[17]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Soudruh Rudolf Strechaj zemřel. Rudé právo. [online]. archiv.ucl.cas.cz, [cit. 2017-01-06]. Dostupné online.
  2. a b c Jozef Špilka. Od typografie k politike (Politický profil Rudolfa Strechaja pred rokom 1945) [online]. Bratislava : Univerzita Komenského, 2014.
  3. Rudolf Manik. Slovenskí povereníci a ministri spravodlivosti z radov advokácie v rokoch 1938 – 1989. Bratislava 2008, s. 47.
  4. Karol Fremal. Ilegálna KSS vo vzťahu k Hlinkovej slovenskej ľudovej strane, Hlinkovej garde a Hlinkovej mládeži v rokoch 1939 - 1943. Prešov 2006, s. 125.
  5. Jozef Špilka. NÁSTUP RUDOLFA STRECHAJA DO VYSOKEJ POLITIKY NA SLOVENSKU A VZNIK TZV. NOVOTNÉHO TROJKY. Bratislava 2014, s. 267.
  6. Strana má vždy pravdu, povedal súdruh David [online]. pravda.sk, [cit. 2017-01-06]. Dostupné online.
  7. Jozef Špilka. NÁSTUP RUDOLFA STRECHAJA DO VYSOKEJ POLITIKY NA SLOVENSKU A VZNIK TZV. NOVOTNÉHO TROJKY. Bratislava 2014, s. 257.
  8. Slovenská národná rada 1948 [online]. psp.cz, [cit. 2017-01-06]. Dostupné online.
  9. Podoby komunistického teroru na Slovensku [online]. noveslovo.sk, [cit. 2017-01-06]. Dostupné online.
  10. Jozef Špilka. NÁSTUP RUDOLFA STRECHAJA DO VYSOKEJ POLITIKY NA SLOVENSKU A VZNIK TZV. NOVOTNÉHO TROJKY. Bratislava 2014, s. 259.
  11. Jozef Špilka. NÁSTUP RUDOLFA STRECHAJA DO VYSOKEJ POLITIKY NA SLOVENSKU A VZNIK TZV. NOVOTNÉHO TROJKY. Bratislava 2014, s. 261.
  12. Jozef Špilka. NÁSTUP RUDOLFA STRECHAJA DO VYSOKEJ POLITIKY NA SLOVENSKU A VZNIK TZV. NOVOTNÉHO TROJKY. Bratislava 2014, s. 268.
  13. Michal Macháček. GUSTÁV HUSÁK V KAUZE SLOVENSKÉHO BURŅOAZNÍHO NACIONALISMU. Praha 2011, s. 156.
  14. Človek moci [online]. tyzden.sk, [cit. 2017-01-06]. Dostupné online.
  15. Jan Rychlík. Češi a Slováci ve 20. století. Praha 2012, s. 417.
  16. Jan Rychlík. Češi a Slováci ve 20. století. Praha 2012, s. 441.
  17. Urémia [online]. vyliec.sk, [cit. 2017-01-06]. Dostupné online.
  18. Jan Pešek. Aktéri jednej éry na Slovensku 1948-1989 : personifikácia politického vývoja. Prešov 2003, s. 301.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]