Ladislav Mňačko

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Ladislav Mňačko
slovenský básnik, dramatik, publicista
Narodenie29. január 1919
Valašské Klobouky, Československo (dnes Česko)
Úmrtie24. február 1994 (75 rokov)
Bratislava, Slovensko
Národnosťslovenská
Profesiaspisovateľ, publicista, dramatik
ManželkaHedviga Mňačková
Eva Mňačková, rod. Krasková (1968-1994)

Ladislav Mňačko (* 29. január 1919, Valašské Klobouky – † 24. február 1994, Bratislava) bol slovenský prozaik, básnik, dramatik a publicista, ktorého nazývali aj „zúrivým reportérom“, „červeným Hemingwayom“ alebo „slovenským Kischom“.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Detstvo a mladosť prežil v Martine. Vyrastal v chudobnej robotníckej štvrti na Marxovej ulici, v ľavicovo orientovanom prostredí, ktoré formovalo jeho zmysel pre spravodlivosť a sociálne cítenie. Už v mladosti mali naňho vplyv marxistické a komunistické myšlienky.[1] Vyučil sa za predavača v lekárni a neskôr pracoval ako stavebný robotník. V roku 1939 sa pokúsil neúspešne utiecť do ZSSR, neskôr sa v roku 1940 pokúsil prejsť cez nemecko-holandské hranice, za čo bol uväznený v koncentračnom tábore a na nútených prácach v Nemecku. V roku 1944 sa mu podarilo utiecť a aktívne sa zúčastnil 2. svetovej vojny v radoch partizánov. V roku 1945 sa stal členom KSČ. Na začiatku 50. rokov patril ako jeden z oddaných komunistickému režimu, k najprominentnejším novinárom. V rokoch 1945 – 1953 pracoval ako redaktor pre Rudé právo a Pravdu, v rokoch 1954 – 1966 bol spravodajcom v mnohých európskych a ázijských krajinách. V roku 1956 bol šéfredaktorom časopisu Kultúrny život. Časom však stratil nielen nadšenie pre komunizmus, priradil sa k jeho kritikom a nekompromisným odporcom, za čo bol perzekvovaný.

Na jeseň roku 1967 odišiel aj so svojou židovskou manželkou do emigrácie do Izraela na protest proti postoju Československa v izraelsko-arabskej vojne, ktorá bola namierená proti Izraelu.[2] Orgány Československej socialistickej republiky ho zbavili štátneho občianstva, zobrali mu titul zaslúžilého umelca a vylúčili z KSČ. Napriek tomu sa rozhodol vrátiť v marci 1968.[2]

Druhá emigrácia, tentoraz podstatne dlhšia, nasledovala hneď po augustovej intervencii vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968. 28. augusta 1968[2] emigroval s manželkou do Rakúska aby sa usadili pri Eisenstadte. Bol zbavený členstva v Zväze slovenských spisovateľov a jeho diela boli zakázané, stiahnuté z knižníc a skartované, jeho meno vygumovali z učebníc literatúry.

Mňačko sa v roku 1989 vrátil do Československa a vystupoval proti jeho rozdeleniu. Keď sa Československo pripravovalo na rozdelenie, sklamaný spisovateľ sa opäť sťahoval a v roku 1993 si za svoje bydlisko zvolil Prahu. Zomrel však (po krátkej hospitalizácii v ružinovskej nemocnici) nečakane počas jednej zo svojich návštev Bratislavy začiatkom roka 1994. [2]

Tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

Vo svojich literárnych začiatkoch sa prejavoval najmä ako básnik a dramatik, ktorý sa venuje angažovanej tvorbe. K próze sa začal prikláňať až neskôr, keď vydal zbierku poviedok Marxova ulica, no úspech dosiahol až v roku 1959, keď s výraznou odozvou vydal autobiografický román Smrť sa volá Engelchen (ktorý bol sfilmovaný režisérom Jánom Kadárom a Elmarom Klosom). Na počiatku 60. rokov opísal zákulisie politických procesov 50. rokov v knihe Oneskorené reportáže, ktorých význam býva porovnávaný dokonca s prácami Alexandra Solženicyna.

V exile sa venoval intenzívne písaniu a svoje diela publikoval najmä v nemčine. Vznikol tu celý rad scenárov pre televíziu, z nich deväť bolo zrealizovaných, osem prozaických kníh, a politické eseje Agresori a Siedma noc.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Romány[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1959 – Smrť sa volá Engelchen, preslávený román opierajúci sa o autorove vlastné skúsenosti z vojny, preložený do mnohých svetových jazykov; opisuje osud valašskej obce Ploštiny, spojený s problematikou partizánskeho hnutia na moravsko-sliezskom pomedzí; výborne psychologicky prekreslení hlavní hrdinovia – partizán Voloďa (zosobnenie autora) a židovka Marta, ktorá ho miluje a získava pre partizánov správy od Nemcov, zo strachu sa im však poddá.
  • 1966 – Nočný rozhovor
  • 1968 – Ako chutí moc, románový pamflet; otrasné podobenstvo, akú hypnotizujúcu moc môže mať totalitný režim. Fotograf Frank sa na pohrebe svojho bývalého priateľa, v posledných rokoch života komunistického funkcionára a morálnej trosky, zamýšľa nad tým, čo je to moc a čo je jej dôsledkom.
  • 1972 – Súdruh Münchhausen, satirický román s orwellovským nádychom; groteskný sprievodca povojnovými dejinami KSČ, kde vystupujú skutočné historické osoby, s len ľahko pozmenenými menami (Husár – Gustáv Husák, Gotles – Klement Gottwald...)

Politické reportáže[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1949 – Izrael
  • 1950Albánska reportáž
  • 1950 – Proces proti velezradným fabrikantom, veľkostatkárom a zapredancom (Žingor a jeho spoločníci pred Štátnym súdom) (vydalo Povereníctvo spravodlivosti)
  • 1954 – Dobrodružstvo vo Vietname
  • 1955 – Vody Oravy, popisuje budovanie socializmu na Slovensku
  • 1958 – Ďaleko je do Whampoa
  • 1960 – U2 sa nevracia, komentuje zostrelenie amerického výzvedného lietadla pri Sverdlovsku 1. mája 1960 a proces s pilotom Powersom
  • 1961 – Já, Adolf Eichmann, reportáž o jeruzalemskom procese s pôvodcom vrážd miliónov Židov
  • 1962 – Kde končia prašné cesty, reportáže zo súčasného Slovenska
  • 1963 – Oneskorené reportáže, reakcie na vykonštruované procesy v 50. rokoch
  • 1979 – Na východ od Inturistu

Eseje[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1958Čo nebolo v novinách
  • 1968 – Agresori
  • 1968 – Siedma noc. Skúsenosti a obžaloba jedného komunistu, v tejto politickej eseji navodil atmosféru posledného augustového týždňa roku 1968

Poviedky a novely[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1957 – Marxova ulica, zbierka poviedok s autobiografickými prvkami zo života prostých ľudí, v nich si do značnej miery idealizuje bratstvo so ZSSR; príbeh sa vždy končí na Marxovej ulici, ktorá symbolizuje bezpečie domova
  • 1965 – Dlhá biela prerušovaná čiara, novela, zamyslenie sa nad unáhlenosťou života
  • 1966 – Nočný rozhovor
  • 1966 – Jazvy ostali, protifašistické poviedky vybrané z kníh Kde končia prašné cesty a Oneskorené reportáže
  • 1973 – Jeden prežije, poviedky
  • 1976 – Slávnostný prejav – parodická próza, satira na západný životný štýl
  • 1978 – Gigant, parodická próza, „superthriller“ parodujúci bestsellerovú literatúru

Scenáre[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1972Smrť ministra
  • 1972Maják
  • 1973Niekto ma chce zabiť

Básne[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1946 – Bubeníci toreádori
  • 1950Piesne ingotov
  • 1954 – Bubny a činely

Divadelné hry[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1953 – Mosty na východ
  • 1954Živá voda

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. https://zpravy.aktualne.cz/domaci/mel-talent-od-boha-rika-autor-monografie-o-mnackovi/r~2023e1e66a4a11e380120025900fea04/
  2. a b c d Štát terorista zabíjal a unášal aj vlastných [online]. domov.sme.sk, [cit. 2019-04-15]. Dostupné online.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]