Komunizmus

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Symbol rozcestia O iných významoch výrazu Komunizmus pozri Komunizmus (rozlišovacia stránka).

Komunizmus môže označovať:

  • spoločenský a hospodársky systém založený na spoločnom vlastníctve výrobných prostriedkov a na beztriednej spoločnosti (jestvujúci ako myšlienkový konštrukt); politická ideológia vychádzajúca z teórie marxizmu-leninizmu
  • politické hnutia usilujúce sa o presadenie komunistického spoločenského systému v praxi[chýba zdroj]
  • v politológii: nedemokratické štátne zriadenie založené na vláde jednej strany (tzn. totalitná vláda komunistickej strany) a centrálne plánovanej ekonomike (napr. v Rusku po tzv. Októbrovej revolúcii, v ČSR po Februárovom prevrate, na Kube po Kubánskej revolúcii) – bližšie pozri (presnejší termín) komunistický režim[chýba zdroj]
  • vysokoorganizovaná spoločnosť, najvyšší stupeň technologického a spoločenského pokroku, rozvoja s najvyšším stupňom životnej úrovne ľudí. Spája vysokú úroveň rozvoja ekonomiky, vedy a techniky so všestranným rozvojom samotných ľudí, materiálny rozkvet s mravným povznesením a neustálym zdokonaľovaním osobnosti[1]
  • Karl Marx: Komunizmus - pozitívne zrušenie súkromného vlastníctva ako ľudského sebaodcudzenia - skutočné osvojenie si ľudskej podstaty človekom a pre človeka - úplný, vedomý a v rámci celej bohatosti doterajšieho vývinu uskutočnený návrat človeka k sebe ako spoločenského ľudského človeka. Tento komunizmus ako dovŕšený naturalizmus, je opravdivým vyriešením rozporu medzi človekom a prírodou a medzi človekom a človekom, je opravdivou likvidáciou sporu medzi existenciou a podstatou, medzi spredmetnením a sebapotvrdením. Komunizmus je rozlúštením záhady dejín a vie o sebe, že je jej rozlúštením.[2]

Raný „komunizmus“[upraviť | upraviť kód]

„Komunizmus“ v Starovekom Grécku[upraviť | upraviť kód]

Idea „komunizmu“ vznikla už pred naším letopočtom v Starovekom Grécku.

V Starovekom Grécku ako v prvej krajine na celom svete zaviedli úplné súkromné vlastníctvo pôdy, čo znamenalo, že s ňou jej majiteľ mohol nakladať podľa jeho vlastného úsudku. Mohol ju predať, alebo si naopak kúpiť ďalšiu. (Prvá krajina, ktorá zaviedla neúplné súkromné vlastníctvo, bol Staroveký Izrael. Súkromné vlastníctvo nebolo úplné, keďže cirkev nepovolovala predaj a kúpu nových pozemkov.) [3][4]

Hésiodos v 7. storočí pred naším letopočtom vo svojej básni Práce a dni spomenul tzv. Zlatý vek, keď ešte žiadne súkromné vlastníctvo neexistovalo. Podľa neho súkromné vlastníctvo zapríčinilo, že sa "ľudia začali hnať za hanebnou žiadostivosťou po majetku".[5] Zlatý vek sa objavil aj v niekoľkých dielach Vergília a Ovídia.[5]

Najstaršie dielo, ktoré opisuje svet bez súkromného vlastníctva je dialóg Štát od Platóna. Opisuje v ňom krajší svet bez súkromného vlastníctva a kolektívnu výchovu detí.

Takéto rozdiely zvyčajne pochádzajú z nezhody pri používaní pojmov "môj" a "nie môj", "jeho" a "nie jeho".

A nie je najlepšie zriadený taý štát, v ktorom najväčší počet ľudí používa pojmy "môj" a "nie môj" tým istým spôsobom o tých istých veciach?

– Úryvok z dialógu Štát od Platóna [6]

Vo svojom ďalšom diele – Zákony, opisuje svet v ktorom sa ľudia delia o svoje deti, manželky, rodinných príslušníkov. Taktiež opisuje, že sa raz spoločnosť bude snažiť, aby sa pre nás typické okolnosti od prírody stali spoločné, teda

... aby sa napríklad zdalo, že oči, uši a ruky spoločne vidia, počujú a robia, aby všetci čo najjednoduchšie to isté chválili a hanili, pretože sa z toho istého tešia, alebo sú zarmútení.
– Úryvok z diela Zákony od Platóna [7]

Platónov žiak Aristoteles však teóriu mieru bez súkromného vlastníctva spochybnil, totižto podľa neho sú ľudia s majetkom v spoločnom vlastníctve náchylnejší sa o pozemok hádať ako ľudia s pôdou v súkromnom vlastníctve. [8]

Nie samotný majetok, ale ľudská túžba po ňom by mala byť rovnaká.
Aristoteles [9]

Komunizmus a náboženstvo[upraviť | upraviť kód]

Po niekoľkých storočiach od Ježišovej smrti si viacerí mysleli, že komunizmus (neskôr aj socializmus) je jeden z typov kresťanskej cirkvi. Toto presvedčenie vzniklo podľa faktu, že i Ježiš ponúkal iným možnosť rozdať svoj majetok chudobným, aby ľahším spôsobom dosiahli spásu. Vladimir Soloviev, ruský filozof vysvetlil rozdiel: komunisti totižto chceli rozdávať pozemky a pôdy iných, dokým Ježiš dobrovoľné rozdanie majetku svojim učeníkom len odporúčal. [10][11]

V stredoveku sa dostala v Európe katolícka cirkev k moci. Kresťania a farári nikdy nepodporovali ideu komunizmu a najmä nie chudobu, avšak Zlatý vek sa z mysli Európanov nikdy nevytratil. [12]

Utópia a komunizmus[upraviť | upraviť kód]

Keď Krištof Kolumbus objavil Ameriku a stretol tam žijúcich nahých Indiánov, bol presvedčený, že našiel komunitu ľudí, ktorí žili podľa Platónovho Zlatého veku. Po návrate Krištofa Kolumbusa do Európy sa neskôr dozvedeli, že Zlatý vek nenašli. [10]

Aj keď bol objav Zlatého veku vyvrátený, mnohí umelci sa inšpirovali a malovali, či písali o Indiánoch. Medzi nimi bol Thomas More, ktorý vo svojej knihe Utópia (1516) rozpísali život v Zlatom veku, alebo aj Tommaso Campanella, autor diela Slnečný štát (1623).

Dnešný význam slova utópia sa nezhoduje s tým v 16. storočí. More vo svojom diele opísal komunitu ľudí, ktorí sa prísne kontrolovali navzájom. Nikto z ľudí nemohol nikam cestovať, peniaze a súkromné vlastníctvo boli zrušené a vyjadrenie názoru na verejnosti bolo trestané smrťou. [13]

Vývoj „komunizmu“ pred Marxom a Engelsom[upraviť | upraviť kód]

V západnej Európe bola predstava o Morovej Utópii spochybnená. Mnohí totižto verili, že človek pozostáva z tela a duše, ktoré stvoril Boh. Podľa nich sa človek s ľudskými vlastnosťami narodí, teda ak je niekto majetkuchtivý, tak takým aj zostane.

Tieto teórie neskôr spochybnil anglický filozof John Lock, ktorý vo svojom diele Esej o ľudskom rozume (1690) rozpísal svoju ideu. Podľa neho by sa ľudská duša dala prirovnať k čistej tabuli, ktorú nazval tabula rasa. S týmto prirovnaním chcel poukázať na to, že by sa mladého človeka inou výchovou dalo pozbaviť majetkuchtivosti. [14]

Podľa francúzskeho filozofa Helvétiusa by sa dalo ľudí dobrou výchovou doviesť k duševnému majstrovstvu.[15] Podľa Helvétiusovej filozofie sa neskôr inšpiroval aj Lenin.

V 17. storočí sa myšlienka komunizmu objavila znovu v Anglicku. Gerard Winstanley, vodca radikálnej strany zvaná Diggers (slov. kopáči), napísal niečo podobné ako komunistickú doktrínu. Jeho nápad sa však nepreslávil. Hlavne Diggers zastávali čisté komunistické, roľnícke myšlienky a postoj Olivera Cromwella, ktorý bol rozpoltený a často nepriateľský. [16]

Francúzski radikáli začali v 18. storočí podávať návrhy zrušiť súkromné vlastníctvo mysliac, že je pôvodom všetkého zlého. [17]

Jedinou neresťou vo vesmíre, ktorú poznám, je lakomosť – všetky ostatné, akokoľvek ich nazveme, sú len jej formami a stupňami.

Preskúmajte márnivosť, namyslenosť, pýchu, ctižiadostivosť, nepoctivosť, pretvárku, podlosť – dokoncarozbite na kúsky väčšinu našich prešpekulovaných cností, všetky sa rozpustia na tento prenikavý a zhubný prvok, túžbu vlastniť.

Morelly: Zákonník prírody (1755)

V 18. storočí Joseph Fouché hovoril o verejnom vlastníctve, ale svoje plány nikdy nezrealizoval a sa zabudlo na ne. [18]

Eduard Bernstein vo svojom diele Cromwell and communism prejednáva niekoľko zoskupení v Anglickej občianskej vojne. Hlavne Diggers zastávali čisté komunistické, roľnícke myšlienky a postoj Olivera Cromwella ku týmto skupinám bol prinajlepšom rozpoltený a často nepriateľský. [19]

Kritika myšlienky súkromného vlastníctva pokračovala aj v ére osvietenstva v 18. storočí, prostredníctvom mysliteľov ako bol Jean Jacques Rousseau, ktorý neskôr ovplyvnil marxistickú filozofiu. Aj niekoľkí významní politici podporovali verejné vlastníctvo. Takíto boli Jean-Paul Marat a François-Noël Babeuf.

Spisovateľ Robert Owen je v niekotrých literatúrach tiež považovaní za komunistov. [20] Po prvýkrát použil slovo komunista John Goodwyn Barmby v roku 1840, počas rozhovoru s François-Noëlom Babeufom a Benjaminom Constantom o rovnostárstve. John Barmby bol dopisovateľom Friedricha Engelsa.

Marxizmus[upraviť | upraviť kód]

Rovnako ako ostatní socialisti, aj Marx a Engels usilovali o koniec kapitalizmu, ktorý považovali za zodpovedný z vykorisťovania pracujúcich. Zatiaľčo skorší socialisti preferovali dlhodobú sociálnu reformu, Marx a Engels verili, že ľudová revolúcia je nevyhnutná a zároveň jediná cesta k zavedeniu socializmu.

V súlade s marxistickým argumentom pre komunizmus, hlavnou charakteristikou života ľudí v triednej spoločnosti je vykorisťovanie; komunizmus je potrebný, pretože má za následok plnú realizáciu slobody ľudstva. Marx nasledoval Georga Wilhelma Friedricha Hegela v pochopení slobody nielen ako neprítomnosti nátlaku, ale ako prítomnosti morálneho uspokojenia. Verili, že komunizmus umožní ľuďom robiť to čo chcú, ale tiež dosiahnuť také medziľudské vzťahy, že ľudia nebudú potrebovať vykorisťovanie. Na rozdiel od Hegela, u ktorého existencia tohto mravného žitia v histórii je riadená oblasťou ideí, pre Marxa komunizmus vyšiel z materiálu, predovšetkým rozvojom výroby. [21]

Marx zastával názor, že proces triedneho konfliktu a revolučného boja vedie k víťazstvu proletariátu a založeniu komunistickej spoločnosti, v ktorej sa súkromné vlastníctvo časom zruší, čo znamená, že výrobky a životné prostriedky budú patriť spoločnosti. Marx napísal niekoľko diel o živote v komunizme, čím načrtol len najzákladnejšie znaky komunistickej spoločnosti. V populárnom slogane, ktorý si osvojilo komunistické hnutie, bol komunizmus svet, v ktorom každý dáva podľa svojich možností a dostáva podľa svojich potrieb. The German Ideology bola jedna z mnohých Marxových prác, pojednávajúcich o komunistickej budúcnosti.

V komunistickej spoločnosti, kde nikto nemá výhradné pole pôsobnosti, ale každý sa môže stať vynikajúcim v hociktorom odbore, v ktorom si želá, spoločnosť reguluje všeobecnú produkciu a toto mi robí príležitosť robiť jednu vec dnes a inú vec zajtra, poľovať ráno, rybárčiť popoludní, večer pásť dobytok, kritizovať po obede tak ako chcem, bez toho aby som sa stal poľovníkom, rybárom, pastierom alebo kritikom.
Karl Marx

Na konci 19. storočia sa pojmy socializmus a komunizmus často zamieňali. Marx a Engels zastávali názor, že komunizmus nevyšiel z kapitalizmu v rozvinutom štáte, ale vyšiel z tzv. „prvej fázy“, v ktorej boli triedne rozdiely čiastočne eliminované. Prvá fáza nakoniec určila cestu „vyššej fáze“, v ktorej boli rozdiely zrušené a štát už viac nie je potrebný. Lenin povedal, že komunizmus je vyšší stupeň socializmu. [22]

Neskoršia orientácia, čiastočne rozšírená Leninom poskytla podporu pre mobilizačné znaky komunistických strán v 20. storočí. Neskorší spisovatelia modifikovali Marxovu víziu pridelením ústrednej pozície štátu vo vývoji spoločnosti a dlhotrvajúcom období prechodu z prvotného socializmu na dosiahnutie plnohodnotného komunizmu.

Niektorí Marxovi vrstovníci, ako napríklad anarchista Michail Bakunin obhajovali podobné idey, ale s rozličným názorom na to, ako dosiahnuť beztriednu spoločnosť. Anarchisti sa totiž snažia o zrušenie akejkoľvek štátnej organizácie.

Ak by sme mali Marxovu ideológiu v krátkosti zhrnúť, mohli by sme povedať, že sa snažil o beztriednu spoločnosť ("Všetci sme si rovní"), ktorá by sa mala dosiahnuť revolúciou. [23][24]

Prvá internacionála[upraviť | upraviť kód]

V roku 1864 sa v Londýne založila Prvá internacionála (Medzinárodné robotnícke združenie).

Táto socialistická strana sa hneď spočiatku dostala do konfliktov s anarchistami.

Richard Pipes vo svojej knihe Komunizmus (2001) píše, že socialisti a anarchisti mali rovnaký cieľ, a to beztriednu spoločnosť pomocou revolúcie. Podľa Pipesa sa ich názory rozlišovali v troch bodoch: [25]

Porovnanie socialistov a anarchistov
Anarchisti Marxisti
Videli revolučný potenciál v bezzemkoch a nezamestnaných Videli revolučný potenciál v robotníkoch
Odmietali štát v hocijakej forme. Predpovedali (a správne), že prechodná fáza socialistov by viedla k dlhotrvajúcej diktatúre Verili, že medzi prechodom z kapitalizmu do komunizmu bude prechodná fáza, počas ktorej donucovacími prostriedkami, aby štát pripravili o kapitál
Chceli zmeniť nevyhovujúci systém čím skôr Verili, že revolúcia bude plodom vývoja kapitalistického hospodárstva

Richard Pipes poznamenal, že v tomto prípade mali Anarchisti pravdu vo všetkých troch bodoch, totižto revolúcie vypukli aj v agrárnych krajinách, dočasná fáza (proletariárska diktatúra) sa v socialistických štátoch zmenila na dlhotrvajúcu diktatúru a aj v Rusku vypukla v roku 1917 revolúcia ako výsledok útoku na cárizmus, vtedajšiu vládu. [26]

Prvá internacionála sa v roku 1876 rozpadla. V roku 1889, už po Marxovej smrti založili Druhú internacionálu. [27]

Druhá internacionála[upraviť | upraviť kód]

V roku 1889, už po Marxovej smrti, sa založila Druhá internacionála (Medzinárodné združenie socialistických strán), ktorá mala za úlohu zjednocovať socialistov z rôznych a krajín a zabrániť vojne, ktorú má za následok kapitalizmus. Najväčšou stranou bola Sociálnodemokratická strana Nemecka.

Druhá internacionála podľa tzv. Erfurtského programu z roku 1891 tvrdila, že záujmy buržoázneho štátu a pracujúcej triedy nezrovnateľné a robotník (alebo roľník) by mal byť verný a lojálny najmä svojej triede.

Nie všetci socialisti súhlasili s týmto programom. Ba niektorí si dokonca mysleli, že sa z kapitalizmu sa neskôr vyvinie komunizmus. [28]

Proletariát sa dostane k moci nie neočakávaným výbuchom politickej agitácie, ale využitím metodickej a legálnej organizácie svojich síl v demokratických podmienkach a všeobecného volebného práva. Naša spoločnosť sa postupne vyvinie do komunizmu, nie však kolapsom kapitalistickej buržoázie, ale postupným a nezastaviteľným posilňovaním proleteriátu.
Jean Jaurès, francúzsky socialista

Túto ideu podporovala najmä anglická Fabiánska spoločnosť. Eduard Bernstein na konci 19. storočia vyzýval sociálnych demokratov, aby "otvorili oči" a uznali, že kapitalizmus nezlyháva nikde vo svete.

Druhá internacionála často diskutovala o tom, ako zabrániť svetovej vojne, alebo ak by vypukla, ako jej predísť. V roku 1907 Vladimir Iľjič Lenin (neskôr vodca boľševikov) a Julij Osipovič Martov (neskôr vodca menšenikov) pre prípad núdze spísali rezolúciu, ktorá vypovedala o tom, že v prípade vojny by mali socialisti využiť šancu a zariadiť pád kapitalizmu vo viacerých štátoch.

Druhá internacionála vypuknutiu prvej svetovej vojny nezabránila a niektorí socialisti podľahli situácii a zradili svojich kolegov. Zanikla v roku 1916. [28]

Kritika komunizmu[upraviť | upraviť kód]

Množstvo spisovateľov a politických aktivistov publikovalo kritiku komunizmu. Boli nimi predovšetkým disidenti z krajín Sovietskeho bloku Alexander Solženicyn a Václav Havel; sociálni teoretici Hannah Arendtová, Raymond Aron, Ralf Dahrendorf, Seymour Martin Lipset, a Karl August Wittfogel; ekonomici Friedrich Hayek, Ludwig von Mises, a Milton Friedman; historici a ďalší sociálni vedci Robert Conquest, Richard Pipes, a R. J. Rummel, antikomunistickí ľavičiari Ignazio Silone, Saul Alinsky, Richard Wright, Arthur Koestler a Bernard-Henri Lévy; novelistka Ayn Randová; filozofi Leszek Kołakowski a Karl Popper sú medzi kritikmi.

Niektorí spisovatelia predkladajú ako argument proti samotnému marxizmu nielen potlačovanie ľudských práv komunistickými režimami, ale poukazujú aj na udalosti v týchto krajinách, hlavne na Stalina, ktorý praktizoval nespravodlivé zaobchádzanie s ľuďmi. Niektorí z kritikov boli formálni marxisti, ako napr. Wittfogel, Silone, Wright, Koestler (a ďalší), ktorí prispeli esejami do knihy The God that Failed (názov nepoukazuje na kresťanského Boha, ale na samotný marxizmus).

Komunistické strany mimo Varšavského paktu v krajinách Západnej Európy, Ázie, Latinskej Ameriky a Afriky sa veľmi odlišovali, takže kritika aplikovateľná na jednu stranu nie je bezpodmienečne aplikovateľná aj na inú.

Spoločenský systém[upraviť | upraviť kód]

Komunistické štáty v 20. storočí

██ r. 1920 až 1930

██ r. 1940 až 1950

██ r. 1960 až 1970

Platón navrhoval vo svojom diele Štát nahradenie súkromného vlastníctva u vládnucej vrstvy komunálnym vlastníctvom. Idea spoločného vlastníctva sa prejavila až v 16. storočí u Thomasa Moreho (utopický socializmus), na začiatku 17. storočia u Campanellu (utopická teokracia – Slnečný štát), v 18. storočí u Mesliera a Gracchusa Babeufa. Išlo o utópie v pravom zmysle slova, pretože autori opisujú ideálnu spoločnosť bez toho, aby opísali spôsob ako k nej dospieť. Vzťahovali sa na poľnohospodársku spoločnosť, ktorá vtedy bola štandardom.

Na začiatku 19. storočia už navrhli Saint-Simon, Étienne Cabet, Fourier a Robert Owen konkrétne usporiadať spoločnosť do komunít (komún) ako protiklad rodiacej sa priemyslovej trhovej ekonomiky.

Moderný komunizmus založil Karl Marx spolu s Friedrichom Engelsom, ktorí navrhovali:

  • zrušiť vlastnícky princíp (súkromné vlastníctvo),
  • vytvoriť voľné spojenie výrobcov (pracujúcich),
  • výrobu zmeniť na spoločenskú činnosť, pri ktorej sa zruší rozdiel medzi duševnou a fyzickou činnosťou a potom aj deľba práce.

Marxov súčasník, anarchista Piotr Kropotkin nesúhlasil s Marxovou predstavou centralizovanej spoločnosti, pretože podľa neho obmedzuje individuálnu slobodu. Vnútorným protirečením komunistických teórií bola skutočnosť, že ľudia mali mať aj právo na rozdeľovanie pôžitkov rovným dielom, čo však predpokladá existenciu kritizovaného vlastníckeho princípu. Pokiaľ ide o praktickú realizáciu, Marx predpokladal, že v dôsledku „rastúcich rozporov v kapitalizme“ podmienky na realizáciu komunizmu časom vzniknú samé od seba.

Politické hnutie[upraviť | upraviť kód]

Komunistické hnutie bolo spočiatku súčasťou socialistického hnutia. Až po roku 1917 sa stúpenci boľševickej revolúcie rozišli s ostatnými socialistami a založili si vlastnú III. (komunistickú) internacionálu, čím sa komunistické (marxisticko-leninské) hnutie jasne odlíšilo od tzv. socialistov. Základným rozdielom medzi socialistami a komunistami bolo, že socialisti chceli zmeniť kapitalizmus v komunizmus evolučne a komunisti revolučne.

Štátne orgány štátov, ktoré boli vedené komunistickými stranami, najmä za vlády Stalina v Sovietskom zväze páchali zločiny.

Štátne zriadenie[upraviť | upraviť kód]

V tomto prípade (čiastočne aj pri ostatných bodoch) sa pojem z veľkej časti kryje s pojmami socializmus, príp. reálny socializmus a často je ťažko ich odlíšiť. V samotných štátoch komunistického bloku sa však (aspoň v užšom zmysle) teoreticky rozlišovali pojmy:

  • ľudová demokracia: akýsi predstupeň socializmu vo východnej Európe po druhej svetovej vojne, charakterizovaný (čisto) formálnymi črtami západných demokracií (zdanlivo viacero strán atď.)
  • socializmus: spoločensko-ekonomický systém v podstate sovietskeho typu; politické zriadenie ako druhá fáza vývoja ku komunizmu (ľudová demokracia → socializmus → komunizmus)
  • komunizmus: „projekt“ spoločnosti založený na spoločnom vlastníctve výrobných prostriedkov; toto „štádium“ žiaden štát v praxi nedosiahol

Systém dodnes existuje v Kórejskej ľudovodemokratickej republike, do značnej miery na Kube a čiastočne v Číne, Vietname, Laose a Zimbabwe.

Reálny komunistický systém sa v mnohom odlišuje od svojho vzoru – marxistického modelu. Ide predovšetkým o charakteristiky ako totalita (vláda jednej – komunistickej – strany, prehnaná štátna byrokracia, odbory ako pomocný nástroj vlády), zachovanie triednych rozdielov (prinajmenšom na úrovni vládnúca vrstva verzus ostatní), zachovanie deľby práce, povýšenie marxizmu na formu náboženstva (štátnu ideológiu) a pod.

Napriek určitému pozitívnemu vplyvu na prerozdeľovanie prostriedkov do sociálnej, kultúrnej a vzdelávacej oblasti, má systém v praxi vážny nedostatok: výrazne spomaľuje ekonomický rast a modernizáciu, a tým dlhodobo ani tá najlepšia sociálna, kultúrna a pod. politika nemôže efektívne fungovať. Je to spôsobené okrem nedostatku motivačných faktorov pre obyvateľstvo aj tým, že aj tento systém často umožňoval, že sa k moci dostali neschopní a nevzdelaní ľudia. Okrem toho totalitný systém režimu v komunistických krajinách podporoval rôzne formy prenasledovania obyvateľstva (vrátane likvidácie). Mocenské zložky, najmä v Číne a Sovietskom zväze, zabili počas 20. storočia desiatky miliónov ľudí. Tento systém viedol k vzniku extrémnych kultov osobnosti, kde vynikal napríklad sovietsky diktátor Josif Stalin alebo kórejský diktátor Kim Ir-Sen.

Názory na komunizmus[upraviť | upraviť kód]

Marxizmus-leninizmus[upraviť | upraviť kód]

Komunizmus v marxizme-leninizme je spoločensko-ekonomická formácia, ktorej osobitosti určuje spoločné vlastníctvo výrobných prostriedkov, zodpovedajúce vysoko rozvinutým výrobným silám; najvyššia fáza komunistickej formácie (úplný komunizmus), konečný cieľ komunistického hnutia.

Samuelson, Nordhaus[upraviť | upraviť kód]

Komunizmus podľa Samuelsa a Nordhausa je zároveň ideológia, politický a ekonomický systém. V komunistickom ekonomickom systéme je súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov a najmä priemyslového kapitálu zakázané (lebo sa má za to, že vlastníctvo kapitálových statkov vedie k vykorisťovaniu robotníkov). Podľa komunistických názorov by sa navyše dôchodky mali rozdeľovať rovnomerne alebo ešte lepšie – podľa potrieb. V dnešných komunistických krajinách (Čína) väčšinu pôdy a kapitálu vlastní štát. Tieto krajiny sa tiež vyznačujú rozsiahlym centrálnym plánovaním, v ktorého rámci štát stanovuje mnohé ceny, úroveň produkcie a ďalšie dôležité ekonomické premenné.

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. Vedecký komunizmus, Pravda, 1972
  2. Karl Marx, Ekonomicko-filozofické rukopisy, 1844, s. 155
  3. PIPES, Richard. Komunizmus. prvé. vyd. Bratislava : Slovart. ISBN 9788080852696. Kapitola I. - Teória a program komunizmu, s. 6.
  4. What is public property? definition and meaning [online]. BusinessDictionary.com, [cit. 2020-05-03]. Dostupné online. (po anglicky)
  5. a b PIPES, Richard. Komunizmus. prvé. vyd. Bratislava : Slovart. ISBN 9788080852696. S. 3.
  6. PIPES, Richard. Komunizmus. prvé. vyd. [s.l.] : Slovart. ISBN 9788080852696. Kapitola I. Teória a program komunizmu, s. 4,5.
  7. PIPES, Richard. Komunizmus. prvé. vyd. [s.l.] : Slovart. ISBN 9788080852696. Kapitola I. Teória a program komunizmu, s. 4,5.
  8. PIPES, Richard. Komunizmus. prvé. vyd. Bratislava : Slovart. ISBN 9788080852696. Kapitola I. Teória a program komunizmu, s. 4.
  9. PIPES, Richard. Komunizmus. prvé. vyd. [s.l.] : Slovart. ISBN 9788080852696. Kapitola I. Teória a program komunizmu, s. 4.
  10. a b NIELSEN, Niels C. , Jr. Christianity After Communism: Social, Political, And Cultural Struggle In Russia. [s.l.] : Routledge, 2018-03-08. Google-Books-ID: dwHFDwAAQBAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-429-97023-8. (po anglicky)
  11. UNIVERSITY, © Stanford; STANFORD; CALIFORNIA 94305. "Can A Christian Be a Communist?" Sermon Delivered at Ebenezer Baptist Church [online]. The Martin Luther King, Jr., Research and Education Institute, 2017-04-03, [cit. 2020-05-03]. Dostupné online. (po anglicky)
  12. JOHNSON, Paul. Dějiny křesťanství. [s.l.] : Barrister & Principal, 1999. ISBN 9788075110817.
  13. MORE, Saint Thomas. Utopia. [s.l.] : A. Constable, 1906. Google-Books-ID: rVwLAAAAIAAJ. Dostupné online. (po anglicky)
  14. Locke, John | Internet Encyclopedia of Philosophy [online]. www.iep.utm.edu, [cit. 2020-05-07]. Dostupné online.
  15. Claude-Adrien Helvétius | French philosopher [online]. Encyclopedia Britannica, [cit. 2020-05-04]. Dostupné online. (po anglicky)
  16. Anarchism and Religion [online]. The Anarchist Library, [cit. 2020-05-04]. Dostupné online. (po anglicky)
  17. VÁCSLAV VLCEK. Osvěta: Listy pro rozhled v umění, vědě a politice. [s.l.] : Václav Vlček, 1889. Dostupné online. (Czech)
  18. PIPES, Richard. Komunizmus. Bratislava. vyd. [s.l.] : Slovart, 2007. ISBN 9788080852696. S. 5-7.
  19. Eduard Bernstein: Cromwell and Communism (1895) [online]. www.marxists.org, [cit. 2020-05-04]. Dostupné online.
  20. ROBERT OWEN BICENTENNIAL CONFERENCE. Robert Owen's American legacy; proceedings. [s.l.] : Indianapolis: Indiana Historical Society, 1972. Dostupné online. (English)
  21. MCLELLAN, David. Blackwellova encyklopedie politického myšlení. Brno : Barrister & Principal, 2003. ISBN 978-80-85947-56-4. S. 283–284.
  22. Základy teórie konštitucionalizmu. [s.l.] : EUROKÓDEX. Google-Books-ID: UC73jmbnrwYC. Dostupné online. ISBN 978-80-89447-54-1.
  23. marxismus-leninismus: TOTALITA [online]. www.totalita.cz, [cit. 2020-05-04]. Dostupné online.
  24. WOLFF, Richard D.; RESNICK, Stephen A.. Economics : Marxian versus neoclassical. [s.l.] : Baltimore : Johns Hopkins University Press, 1987. Dostupné online.
  25. PIPES, Richard. Komunizmus. prvé. vyd. Bratislava : Slovart. S. 15.
  26. PIPES, Richard. Komunizmus. prvé. vyd. Bratislava : Slovart. ISBN 9788080852696. S. 16.
  27. History of the Second International [online]. www.marxists.org, [cit. 2020-05-04]. Dostupné online.
  28. a b PIPES, Richard. Komunizmus. prvé. vyd. Bratislava : Slovart, 2007. ISBN 9788080852696. S. 17-23.

Pozri aj[upraviť | upraviť kód]

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Komunizmus
  • Spolupracuj na Wikicitátoch Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Komunizmus

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.