Ruská ríša

Ruská ríša/Ruské impérium Российская империя Rossijskaja imperija Россійская имперія ↓ 1721 – 1917 ↓ vlajka znak
Hymna: Молитва русских (1816 – 1833) Molitva russkich (Modlitba Rusov) Боже, Царя храни! (1833 – 1917) Bože, Caria chrani! (Bože, chráň cára!)
Motto: Съ нами Богъ! S nami Bog! (Boh s nami!)
Geografia      Územie v roku 1914      Územie stratené v rokoch 1856 – 1914      Sféry vplyvu      Protektoráty
Hlavné mesto	Petrohrad (1721 – 1728) Moskva (1728 – 1730) Petrohrad (1730 – 1917)
Rozloha	22 800 000 km² (v roku 1895)
Obyvateľstvo
Počet obyvateľov	125 640 021 (v roku 1897)
Národnostné zloženie	Rusi, Ukrajinci, Židia, Bielorusi, Poliaci, Nemci, Gruzínci, Arméni, Lotyši, Litovci, Estónci, Fíni, Švédi, Moldavania, Tatári, Turkméni, Kazachovia, Baškirovia a ďalších asi 100 národov
Jazyky	ruština (úradný jazyk), uznané jazyky: poľština, nemčina (v pobaltských guberniách), fínčina, švédčina, ukrajinčina, čínština (v Daľnom)
Náboženstvo	ruská pravoslávna cirkev, islam, rímskokatolícka cirkev, gréckokatolícka cirkev, judaizmus, luteránstvo, staroverstvo, arménska apoštolská cirkev, budhizmus a ostatné (prírodné) náboženstvá
Štátny útvar
Štátne zriadenie	osvietenská absolutistická monarchia (1721 – 1906) parlamentná polo-konštitučná monarchia (1906 – 1917)
Mena	ruský rubeľ
Vznik	2. novembra 1721 (Peter Veľký sa vyhlásil za imperátora)
Zánik	15. marca 1917 (Mikuláš II. oznámil svoju abdikáciu v prospech svojho syna Alexeja Nikolajeviča, ale nakoniec sa rozhodol tak, že sa vzdal v prospech svojho brata Michaila Alexandroviča) 16. marca 1917 (Michail Alexandrovič odmietol prijatie ruského trónu a vládu predal Dočasnej vláde)
Predchádzajúce štáty: Ruské cárstvo Nástupnícke štáty: Dočasná vláda Ruska

Ruská ríša alebo Ruské impérium (rus. Российская империя – Rossijskaja imperija; doslova: „Ruské cisárstvo“; pred reformou pravopisu rus. Россійская имперія) bol štátny útvar, resp. názov Ruska v rokoch 1721 – 1917 (v rokoch 1721 – 1906 presnejšie Všeruská ríša/Všeruské impérium; 1906 – 1917 aj Ruský štát). V slovenčine sa používa aj neformálny názov cárske Rusko.

Impérium sa rozprestieralo na väčšine severnej Eurázie. Na vrchole svojej moci na konci 19. storočia zaberalo približne 22 800 000 km², čo je zhruba jedna šestina svetovej pevniny, čím sa stalo treťou najväčšou ríšou v dejinách, hneď za Britským impériom a Mongolskou ríšou. V rokoch 1799 až 1867 kolonizovalo aj Aljašku. Sčítanie ľudu z roku 1897, jediné, ktoré impérium vykonalo, zaznamenalo 125,6 milióna obyvateľov s výraznou etnickou, jazykovou, náboženskou a socioekonomickou rozmanitosťou.

Od 10. do 17. storočia vládla Rusku šľachtická vrstva známa ako bojari, nad ktorou stál cár, absolútny monarcha. Základy Ruskej ríše položil Ivan III., ktorý vládol v rokoch 1462 až 1505, výrazne rozšíril svoje panstvo, založil centralizovaný ruský národný štát a zabezpečil nezávislosť od Tatárov. Jeho vnuk Ivan IV. (1533 – 1584) sa v roku 1547 stal prvým ruským panovníkom, ktorý bol korunovaný za cára celého Ruska. V rokoch 1550 až 1700 sa ruský štát rozrástol v priemere o 35 000 km² ročne. Peter Veľký premenil cárstvo na impérium a viedol početné vojny, ktoré urobili z rozsiahlej ríše významnú európsku veľmoc. Presťahoval ruské hlavné mesto z Moskvy do nového modelového mesta Petrohradu a viedol kultúrnu revolúciu, ktorá zaviedla moderný, vedecký, racionalistický a západne orientovaný systém. Katarína Veľká (1762 – 1796) dohliadala na ďalšiu expanziu ruského štátu prostredníctvom dobývania, kolonizácie a diplomacie, pričom pokračovala v Petrovom modernizačnom kurze. Alexander I. (1801 – 1825) pomohol poraziť militaristické ambície Napoleona a následne založil Svätú alianciu, ktorej cieľom bolo zabrániť šíreniu sekularizmu a liberalizmu v Európe. Rusko sa ďalej rozširovalo na západ, juh a východ, čím posilnilo svoju pozíciu európskej veľmoci. Jeho víťazstvá v rusko-osmanských vojnách boli neskôr zastavené porážkou v krymskej vojne (1853 – 1856), čo viedlo k obdobiu reforiem a expanzie v strednej Ázii. Alexander II. (1855 – 1881) inicioval početné reformy, z ktorých najvýznamnejšou bolo oslobodenie všetkých 23 miliónov nevoľníkov v roku 1861.

Na začiatku 19. storočia sa územie Ruska tiahlo od Severného ľadového oceánu na severe po Čierne more na juhu a od Baltského mora na západe po Aljašku, Havajské ostrovy a Kaliforniu na východe. Do konca 19. storočia Rusko rozšírilo svoju kontrolu nad Kaukazom, väčšinou strednej Ázie a časťami severovýchodnej Ázie. Napriek rozsiahlym územným ziskom a postaveniu veľmoci ríša vstúpila do 20. storočia v nebezpečnom stave. Ničivý ruský hladomor zabil v rokoch 1891 – 1892 stovky tisíc ľudí a viedol k nespokojnosti obyvateľstva. Ako posledná zostávajúca absolútna monarchia v Európe, ríša zažila rýchlu politickú radikalizáciu a rastúcu popularitu revolučných myšlienok, ako bol komunizmus. Po ruskej revolúcii v roku 1905 schválil cár Mikuláš II. vytvorenie národného parlamentu, Štátnej dumy, hoci si naďalej zachoval absolútnu politickú moc.

Keď Rusko vstúpilo do prvej svetovej vojny na strane Dohody, utrpelo sériu porážok, ktoré ešte viac pobúrili obyvateľstvo proti cárovi. V roku 1917 vyvrcholili masové nepokoje medzi obyvateľstvom a vzbury v armáde februárovou revolúciou, ktorá viedla k abdikácii Mikuláša II., vytvoreniu dočasnej vlády a vyhláseniu republiky. Politická dysfunkcia, pokračujúca účasť vo všeobecne nepopulárnej vojne a rozšírený nedostatok potravín vyústili v júli do masových demonštrácií proti vláde. Boľševici zvrhli republiku v októbrovej revolúcii a vyhlásili sovietsku republiku. Ich brestlitovský mier ukončil účasť Ruska vo vojne, ale napriek tomu čelili odporu rôznych frakcií známych pod spoločným názvom biele hnutie. Po víťazstve v ruskej občianskej vojne boľševici založili na väčšine ruského územia Sovietsky zväz, pričom Rusko bolo jednou zo štyroch európskych kontinentálnych ríš, ktoré spolu s Nemeckom, Rakúsko-Uhorskom a Osmanskou ríšou zanikli v dôsledku prvej svetovej vojny.

Dejiny

Rusko medzi rokmu 1682 a 1762.

Ruská ríša vznikla po vyhratej Severnej vojne a jej zakladateľom bol Peter I. Veľký (1682 – 1725). Územie Ruského impéria bolo absolutistickým štátom, s monarchistickým variantom vlády. S rozlohou 22 400 000 km² a 181 537 800 obyvateľmi (údaj z roku 1916) bolo najväčším štátom, aký kedy bol na svete založený. Jeho územie siahalo od Severného ľadového oceánu na severe do Čierneho mora na juhu a od Baltského mora na západe do Tichého oceánu na východe krajiny.

18. storočie

Reformy Petra I. z konca 17. storočia a začiatku prvej štvrtiny 18. storočia mali veľký vplyv na sociálno-ekonomický a kultúrny rozvoj krajiny. Príkladom pre takéto reformy bolo Petrovi I. absolutistické Švédsko. Víťazstvom v Severnej vojne (1700 – 1721) získalo Rusko prístup k Baltskému moru.

Karélia a Livónsko boli znova pod mocou panovníka Petra I. Veľkého, ktorý 27. mája 1703 na brehu rieky Neva založil mesto Petrohrad – v rokoch 1708 – 1918 hlavné mesto Ruska. Po jeho smrti v roku 1725 nastáva v období rokov 1725 – 1801 tzv. obdobie palácových prevratov.

Počas vlády Kataríny II. Veľkej (1762 – 1796) Ruské impérium získalo prístup k Čiernemu moru. Panovníčke sa podaril jeden z cieľov svojej vlády, keď z tejto oblasti vyhnala Osmanskú ríšu.

Prvá rusko-turecká vojna

Víťazstvo Kataríny II. Veľkej nad Osmanskou ríšou v roku 1772.

V rokoch 1768 – 1774 trvala rusko-turecká vojna, v ktorej sa bojovalo v oblasti Besarábie, Moldavska a Kaukazu. V septembri 1769 sa ruským vojskám podarilo obsadiť mestá Chotin, Jasy a Galac na pobreží Čierneho mora. Ďalší ich postup nezastavila ani turecká flotila, ktorú vojská porazili v roku 1771.

V januári 1770 padlo ukrajinské mesto Brailov a v lete toho roka niekoľko moldavských a tureckých miest. Turci tak boli nútení podpísať v roku 1772 mierovú zmluvu. O rok neskôr (1773) však vojenské operácie pokračovali.

Krutý koniec námornej flotily Osmanskej ríše v druhej Rusko-tureckej vojne.

V roku 1774 na základe mierovej zmluvy podpísanej medzi Ruským impériom a Osmanskou ríšou impérium dostalo územia okolo Kaspického mora. Krymský chanát vyhlásil nezávislosť od Osmanskej ríše a prešiel pod kontrolu Ruského impéria. To sa zaviazalo chrániť balkánskych a kaukazských kresťanov, ktorí sa nachádzali v poddanstve Turkov. Konečne tak prestali nájazdy tureckých kmeňov na Rusko z juhu.

Druhá rusko-turecká vojna

Príčina druhej Rusko-tureckej vojny bola v tom, že Turecko chcelo naspäť územie polostrova Krym a nesúhlasilo s podmienkami Küçük Kaynarckej mierovej zmluvy z obdobia prvej Rusko-tureckej vojny (1768 – 1774). Na stranu Ruského impéria sa pripojilo Rakúsko-Uhorsko.

Rakúsko-Uhorské vojská vtrhli na územie dunajských kniežatstiev. V decembri 1787 gróf Grigorij Alexandrovič Potemkin bleskovo obsadil ukrajinské mesto Očakov. Vo viacerých nasledujúcich bitkách sa vyznamenal ruský generál A. V. Suvorov. 22. decembra 1790 obsadili ruské vojská Izmail. Turci boli nakoniec v roku 1791 prinútení Küçük Kaynarckú mierovú zmluvu potvrdiť a Ruskému impériu dať mestá na Krymskom polostrove a na ľavom brehu rieky Dnester.

Tri delenia Poľska

Počas obdobia medzi rokmi 1772 a 1795 boli k Ruskému impériu pripojené bieloruské a ukrajinské územia, ktoré boli kedysi po mongolsko-tatárskych nájazdoch súčasťou Kyjevskej Rusi a tiež litovské a lotyšské územia. Neskôr po štvrtom delení Poľska, Ruské impérium získalo aj veľkú časť Varšavského vojvodstva.

Povstanie Jemeliana Pugačova (1773 – 1775)

V roku 1773 sa začalo Povstanie Jemeliana Pugačova. Sprvoti to bolo povstanie uralských kozákov, ktorí boli nespokojní, pretože stratili svoje práva. Neskôr malé povstanie prerástlo na rozsiahlu vojnu, ktorá zachvátila oblasť Orenburského kraja, Uralu a Povolžia.

19. storočie a začiatok 20. storočia

V 19. storočí sa v dôsledku pripojenia severných území, Povolžia, Uralu, Sibíri a Ďalekého východu, ktoré sa stali súčasťou Ruského impéria v 16. – 19. storočí, stalo impérium mnohonárodnostným štátom.

Ruské impérium v rokoch 1762 – 1801 (hore), Územné prírastky Ruského impéria na Kaukaze a v strednej Ázii v 19. storočí (dole).

Dňa 22. decembra 1801 Pavol I. podpísal Manifest o pripojení Gruzínska k Ruskému impériu uverejnený 18. januára 1801. Pripojenie do značnej miery prispelo k tomu, aby sa gruzínsky národ vyhol genocíde a násilnej asimilácii zo strany Turecka a Perzie.

Dňa 24. marca 1801 (12. marec 1801) bol na panovníka Pavla I. spáchaný atentát. Atentátnici, ktorí boli v Petrohrade na anglickej misii, takto vyjadrili nespokojnosť so spoluprácou panovníka s Francúzskom, ktorá bola príčinou zhoršenia záujmov Anglicka o dobré vzťahy s veľkými ruskými zemepánmi, závisiacimi od vývoja anglického trhu.

Tretia rusko-turecká vojna

V roku 1806 ruské vojská napadli dunajské kniežatstvá s cieľom prekaziť Osmanskej ríši snahy o kruté zverstvá vykonávané na obyvateľstve v Srbsku, začala sa tak ďalšia rusko-turecká vojna. Na Kaukaze sa ruskej armáde podarilo potlačiť nájazd tureckých vojsk na Gruzínsko. Týmto krokom získali mestá Anapa a Poti a za Dunajom Orsovo, Ruse, Giurgiu, Turno a Pleven. V roku 1811 maršal Michail Illarionovič Kutuzov zastavil postup vojska vezíra bej Ahmeda. O rok neskôr (1812) bola v Bukurešti uzatvorená mierová zmluva, podľa ktorej Ruské impérium dostalo územie Besarábie.

Vojny s Francúzskom

Rusko bolo súčasťou protifrancúzkej koalície už na konci 18. storočia. V roku 1799 však z koalície pre nezhody vystúpilo. Alexander I. však čoskoro prehodnotil svoje stanovisko a do bojov opäť zasiahol. 2. decembra 1805 sa Napoleonovým vojskám podarilo poraziť spojené rakúsko-ruské vojská v bitke pri Slavkove a Rusko onedlho z koalície opäť vystúpilo.

Vlastenecká vojna

Po bitke pri Slavkove zostalo jediným súperom Francúzska v Európe Anglicko. Napoleon sa proti nemu rozhodol bojovať ekonomicky – blokádou. V roku 1812 obvinil Rusko z porušovania tejto blokády a napadol ho. Začala sa Ruská Vlastenecká vojna. Napoleon úspešne prenikol na ruské územie a Rusi začali používať taktiku spálenej zeme. Vo veľkej bitke pri Berezine si vybojoval cestu do Moskvy, tú však po jeho príchode stihli Rusi zapáliť. V nasledujúcej bitke pri Borodine utrpel Napoleon Bonaparte rozhodujúcu porážku a z jeho 600 tisícovej armády zostalo ledva 50 tisíc. Ruská armáda tak nakoniec odrazila útok napoleonského vojska. Západné oblasti Ruského impéria v nej utrpeli značné škody.

Bitka pri Lipsku, 17. október 1813.

Nasledujúc ústup Napoleona I., v januári 1813 ruské vojská prekročili rieku Nemunas, vpadli do Pruska a začali oslobodzovať Nemecko od francúzskych okupačných vojsk. Dňa 4. marca 1813 oslobodili Berlín a 27. marca (1813) obsadili Drážďany. Za pomoci pruských partizánov oslobodili aj Hamburg.

V dňoch 16. – 19. októbra 1813 sa odohrala bitka, ktorá do svetových dejín vošla pod názvom ako Bitka národov alebo bitka pri Lipsku. V ruských dejinách je toto obdobie známe pod názvom Európsky osloboditeľský pochod ruskej armády (po rusky: Европейской освободительной поход русской армии). Francúzske vojská Napoleona I. boli spojenými rusko-prusko-rakúskymi vojskami porazené, a tak dňa 31. marca 1814 mohli ruské vojská vstúpiť do Paríža.

Povstanie dekabristov a sociálna kríza v krajine

Povstanie dekabristov.

V rokoch 1818 – 1819 bolo v niektorých Pobaltských guberniách zrušené poddanské právo. Z poddaných roľníkov bezzemkov sa stali hospodárski proletármi. Práve tieto problémy boli príčinou trhlín v sociálno-ekonomickom rozvoji rôznych častí Ruského impéria.

Po smrti cára Alexandra v roku 1825 sa časť ruských armádnych dôstojníkov pokúsila o odstránenie cára Mikuláša I. z ruského trónu v tzv. Povstaní dekabristov (po rusky: Восстание декабристов). Povstanie však bolo neúspešné a jeho organizátori potrestaní. Následná politika nového cára ďalej prehlbovala spoločenskú a ekonomickú krízu v krajine.

Rusko-perzská vojna

Dňa 16. júla 1826 sa perzská armáda usadila pri hranici Ruského impéria v Karabachu. O tri dni neskôr ruské 8 000 vojsko zaútočilo na 35 000 armádu Peržanov a vyhnalo ju za rieku Araks. Začala sa tak Rusko-perzská vojna (Rusko-iránska vojna).

V máji nasledujúceho roku (1827) sa ruské vojská vydali smerom na Arménsko, obsadili mesto Ečmiadzi a niekoľko pevností a zablokovali Jerevan. Pokus perzských vojsk odraziť útok ruskej armády na Jerevan skončil neúspechom – mesto padlo po bleskovom útoku 1. októbra 1827. Podľa Turmenčajskej mierovej zmluvy z roku 1828, ktorá vojnu ukončila, boli k Ruskému impériu pripojené oblasti severného Azerbajdžanu a východného Arménska. Obyvateľstvo týchto oblastí aktívne podporovalo ruskú armádu počas vojny proti Iránu. Pre arménske obyvateľstvo víťazstvo Rusov vo vojne znamenalo koniec mnohovekového náboženského a národného útlaku Peržanov.

Zjednodušený erb Ruského impéria.

Štvrtá rusko-turecká vojna

Ruská armáda sa pokúša ukončiť nadvládu Osmanskej ríše v Grécku. Začiatok 4. rusko-tureckej vojny sa datuje dňom 8. október 1828, kedy Rusi zničili tureckú flotilu pri meste Pilos v Grécku za pomoci spojencov – Anglicka a Francúzska. Na území Európy vojenské operácie ruskej armády pokračovali obsadením miest v Rumunsku a Bulharsku. V oblasti Kaukazu boli oslobodené územia, ktoré obývalo arménske a gruzínske obyvateľstvo. Postupne sa začali oslobodzovať aj severovýchodné oblasti Bulharska (Dobrič a Silistra). Vojna sa skončila podpisom mierovej zmluvy 2. septembra 1829 v Adrianopolise.

Obsadzovanie strednej Ázie a iné udalosti polovice 19. storočia

Vojny, ktoré Rusko viedlo na Kaukaze v rokoch 1828 – 1864, mali za cieľ nadviazať kontakty s Gruzínskom a Arménskom. Bojové operácie však plynuli veľmi pomaly, pretože protivníkom ruskej armády pomáhali Turecko a Anglicko.

V rokoch 1839 – 1895 sa územie Ruského impéria rozrástlo o oblasti dnešného Kazachstanu, Turkménska a okolitých oblastí.

V roku 1849 sa ruská armáda podieľala na potlačení vývoja revolúcie v Rakúsku.

Krymská vojna

Obliehanie Sevastopoľu

Hlavnou príčinou ďalšej vojny bolo to, že Osmanská ríša nechcela splniť požiadavky na priznanie práv gréckokatolíckej cirkvi na sväté miesta v Palestíne a tiež privilégiá pravoslávnych kresťanov s Osmanskej ríši. Boje sa začali v roku 1853. Rusko viedlo vojnu proti Turecku, Anglicku, Francúzsku a Sardínii. Rakúsko-Uhorsko v tejto vojne bolo v pozícii neutrálneho štátu.

Západné štáty vo vojne podporovali Turecko, pretože mali záujem o ekonomické a politické obchody na Kaukaze a Balkáne, nehľadiac na osmanskú politiku prenasledovania a mučenia kresťanov. 18. decembra 1853 pri Čiernom mori viceadmirál Pavel Stepanovič Nachimov porazil tureckú eskádru Osmana pašu. Na Kaukaze pokračovali boje medzi tureckými pašami a ruskou armádou (17. júl 1854 a 24. júl 1854). V novembri 1855 bolo oslobodené turecké mesto Kars, ktorého obyvateľmi boli Arméni a Gruzínci.

8. apríla 1854 začala Anglicko-francúzska flotila bombardovať opevmnenie Odesy. Následne 1. septembra 1854 sa anglické, francúzske a turecké vojská vylodili na Kryme. Po 11 mesiacoch dlhej obrany Sevastopoľu sa v auguste 1855 ruské vojská museli mesta vzdať.

Územie Osmanskej ríše (vyznačené žltou farbou) po Krymskej vojne.

Na kongrese v Paríži bola 18. marca 1856 podpísaná mierová zmluva, podlľa ktorej Ruské impérium stratilo právo podporovať kresťanov v Osmanskej ríši a muselo sa vzdať všetkých pevností na pobreží Čierneho mora a vojenskej flotily v tejto oblasti.

Krymská vojna ukázala veľkú technickú zaostalosť Ruského impéria oproti západným krajinám. Cár následne v Ruskom impériu v roku 1861 zrušil nevoľníctvo, vývoj kapitalizmu v krajine sa začal zrýchľovať.

Šiesta rusko turecká vojna

Útlak obyvateľstva Osmanskou ríšou v Bosne a Hercegovine vyvrcholil povstaním v roku 1875. Ďalšie povstanie v Bulharsku roku 1876 bolo Osmanskou ríšou kruto potlačené. Tieto udalosti boli príčinou prečo Ruské impérium 12. apríla 1877 vyhlásilo Osmanskej ríši vojnu. Rusko v boji proti Turkom podporovalo Rumunsko a Čierna Hora. Vojna je označovaná ako 6. rusko-turecká vojna (po rusky: Вторая Восточная война).

Ruské vojská o sile 220 000 vojkov prekročili 10. – 21. júna 1877 Dunaj pri dedine Zimnica a v druhej bitke pri Šipčenskom priesmyku porazili tureckú armádu a obsadili Nikopolis. Po dobytí mesta Pleven zaútočili na 250 000 osmanskú armádu. Výsledkom bitky bolo oslobodenie Sofie 23. decembra 1877 a obsadenie Adrianopolisu 8. januára 1877. Takto si otvorili cestu ku Konštantínopolu. Ale Anglicko znepokojené opätovným postupom ruských vojsk v oblasti pohrozilo ruským vojskám a začalo mobilizáciu vojsk.

Dňa 19. februára 1877 bola v meste San Stefano podpísaná mierová zmluva, na základe ktorej sa Čierna Hora a Rumunsko stali nezávislými krajinami. Bulharsko a Bosna a Hercegovina dostali autonómiu. Ruské impérium získalo oblasti s arménsky a gruzínsky hovoriacim obyvateľstvom. S výsledkom zmluvy nebolo spokojné Anglicko ani Rakúsko-Uhorsko, ktoré vyhásili Ruskému impériu vojnu.

Za účasti nemeckého cisára Viliama I. sa v Berlíne konal kongres (13. jún 1878 – 13. júl 1878), ktorý usporiadal územia Ruského impéria. Územie Bulharska sa malo rozdeliť na dve časti (vazalské kniežatstvo a tureckú provinciu Východnú Ruméliu). Bosna a Hercegovina pripadla Rakúsko-Uhorsku. Tento výsledok vojny pobúril ruské obyvateľstvo, ktoré malo čím ďalej tým viac revolučnejšie nálady.

Rusko-japonská vojna

Neoficiálna vlajka Ruského impéria v rokoch 1914 – 1917.

V roku 1904 vypukla rusko-japonská vojna, ktorú Ruské impérium prehralo. Porážka ruských vojsk pri Port Arthure podnietila medzi obyvateľstvom revolučnú náladu, ktorá prerástla do prvej ruskej revolúcie v rokoch 1905 – 1907 (po rusky: Первая Русская Революция). V roku 1905 preto cár povolil vytvorenie prvého ruského parlamentu - Ruskej štátnej dumy.

V roku 1906 sa stal predsedom rady ministrov Piotr Stolypin. Ten inicioval viaceré reformy, medzi inými aj pozemkovú reformu. Ešte v roku 1906 bolo vydané tzv. Nariadenia o možnosti vystúpenia z poddanskej roľníckej občiny, čo spôsobilo, že sa ruskí roľníci reálne po 45 rokoch od zrušenia nevoľníctva (v roku 1861) po vykúpení z poddanstva mohli sťať slobodnými občanmi.

Prvá svetová vojna

V čase, keď ešte neprebehla celková mobilizácia vojakov, sa Rusko rozhodlo zabrániť rozpadu francúzskych vojsk na západnom fronte, ale slabá technická vybavenosť ruskej armády a sledovanie jej strategických plánov západnými krajinami boli výsledkom mnohých strát Ruského impéria vo vojne, obzvlášť v rokoch 1914 – 1915. Hlavnými bojiskami vojakov ruskej armády bola oblasť na východnom fronte pri Baltskom mori až k Zakaukazsku k tureckým, nemeckým a rakúsko-uhorským vojskám.

Ruskí vojaci očakávajú v zákope nemecký útok.

Vstup Ruska do prvej svetovej vojny na určitý čas posunul do úzadia sociálne a ekonomické problémy obyvateľstva. Všetko obyvateľstvo sa najprv spojilo do spoločného boja proti nepriateľom krajiny a zomklo sa okolo vlády a cára. Tento stav však netrval dlho, porážky na nemeckom fronte, smrť státisícov obyvateľov krajiny na frontoch, zhoršujúca sa ekonomická situácia a bieda miliónov ľudí pomaly prerastali do masových nepokojov. Priemysel krajiny pracujúci na plné obrátky pre front neprodukoval dostatok spotrebného tovaru, čo rapídne zvýšilo jeho cenu. Rástla inflácia, hodnota rubľa rýchlo klesala. V roku 1916 prehrmela transportná a palivová kríza, spôsobená presmerovaním väčšiny železničnej dopravy do oblasti bojov, pričom nezostal dostatok železničných súprav na zásobovanie miest. Ešte horšie však bolo to, že roľníkom na vidieku sa takmer nedostávalo spotrebného tovaru, čo viedlo k tomu, že prestali dodávať svoje poľnohospodárske výrobky na trh. Prvýkrát v novodobej histórii sa v Rusku objavili rady na chlieb. Riešenie krízy nebolo úspešné.

Porážky na frontoch viedli k celkovej únave spoločnosti z vojny. Množili sa štrajky robotníkov v mestách a vzbury roľníkov na vidieku. Na frontoch sa vojaci často bratali s nepriateľskými vojakmi, množili sa dezercie. Zlá situácia v krajine rozvírila aj národnostné nepokoje. V roku 1916 povstali niektoré národy v Strednej Ázii, ich vodcovia sa chystali osamostatniť od Ruska a vytvoriť si vlastné chánstva. Revoluční agitátori používali všetky dostupné prostriedky na diskreditáciu každého kroku, ktorý vládne kruhy podnikli.

Opierajúc sa o protivojnové nálady v spoločnosti sa menševici na čele s Jurijom Osipovičom Cederbaumom (L. Martov), či Eseri pod vedením Viktora Michajloviča Černova snažili realizovať nastolenie demokracie a ukončenie vojny. Naproti nim si boľševici želali likvidáciu cárskeho zriadenia a na to neváhali rozpútať občiansku vojnu. Poslanci IV. štátnej dumy sa v novembri 1916 dohodli na vytvorení novej vlády „národnej dôvery“, tú však Mikuláš II. neschválil. Počas zimy na prelome rokov 1916 a 1917 nespokojnosť ďalej rástla. Namiesto riešenia problémov boli ministri neustále odvolávaní, cár a jeho rodina sa navyše obklopovala rôznymi indivíduami ako bol napríklad nepopulárny mních Rasputin, čo len zvyšovalo odpor ľudu k jeho vláde.

Februárová a októbrová revolúcia

Nespokojnosť v krajine vyvrcholila Februárovou revolúciou (po rusky: Февральская революция). Cár Mikuláš sa 14. marca 1917 vzdal trónu v prospech svojho bratranca Michaila Alexandroviča, ten však ponuku odmietol, čím sa definitívne skončila vláda dynastie Romanovcov na cárskom tróne. Novovymenovaná vláda však nedokázala dostatočne rýchlo vyriešiť problémy krajiny čo využili najmä boľševici. 7. novembra 1917 (podľa juliánskeho kalendára 25. október 1917) sa útokom na Zimný palác začala Októbrová revolúcia (po rusky: Октябрьская революция, Октябрьский переворот, Октябрьское вооруженное восстание). V tejto revolúcii boľševici vzali moc v krajine do svojich rúk a vyhlásili moc Sovietu ľudových zástupcov (po rusky: Совет народных депутатов). Postupne znárodnili všetky podniky a banky. Ustanovili monopol politickej moci Veľkej komunistickej strany boľševikov, ktorá sa časom spojila s centralizovaným štátnym aparátom.

Boľševici vydali tri dôležité dekréty:

1. Dekrét o pôde
2. Dekrét o mieri
3. Deklarácia práv národov Ruska

Vedúce osobnosti boľševickej revolúcie v nej bojovali proti tomu, čo podľa nich formovalo Ruské impérium. Predchádzajúcu vládu obvinili z podpory cára a kontrarevolučnej činnosti. Nastali veľké represálie ruskej pravoslávnej cirkvi, ktorých výsledkom boli mnohé popravy. 3. marca 1918 bol podpísaný Brestlitovský mier, čím sa skončili boje prvej svetovej vojny na východnom fronte.

Ruská občianska vojna

Proti boľševikom sa však postavila značná časť spoločnosti. Následne vypukla Občianska vojna (tzv. Vojna bielych proti červeným, po rusky: Гражданская война), v ktorej bojovali medzi sebou boľševici (červení) a podporovatelia predrevolučného Ruského impéria (bieli). Okrem nich sa do vojny zapojilo aj 14 zahraničných štátov vrátane česko-slovenských légií.

Výsledkom vojny trvajúcej od roku 1918 do roku 1922 bolo potvrdenie komunistických princípov organizácie spoločenstva. Počas revolúcie a občianskej vojny boli k Poľsku pripojené oblasti západnej Ukrajiny a Bieloruska. Na územiach fínskeho kniežatstva, ktoré predtým patrili Ruskému impériu vznikli nezávislé štáty. Posledná etapa vojny sa odohrala pri protiboľševickej vzbure námorníkov v Kronstadte (1918 – 1921).

Populácia

K veľkej expanzii Ruska došlo v 17. storočí, čo vyvrcholilo prvou ruskou kolonizáciou Tichého oceánu v polovici 17. storočia, rusko-poľskou vojnou (1654 – 1667), ktorá zahŕňala ľavobrežnú Ukrajinu, a ruským dobytím Sibíri. Poľsko bolo rozdelené v rokoch 1790 – 1815, pričom väčšina jeho pôdy a obyvateľstva bola pod ruskou vládou. Najväčšia časť ríše 19. storočia pochádzala zo získania územia v strednej a východnej Ázii, južne od Sibíri.

rok	populácia Ruska (v miliónoch)
1720	15,5
1795	37,6
1812	42,8
1816	73,0
1914	170,0

Pozri aj

• dejiny Ruska

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ruská ríša