Dejiny

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Dejiny alebo história sú v širšom zmysle súhrn všetkých udalostí, dejov a súvislostí v čase a priestore (lebo niet ničoho na svete, čo je absolútne statické). V užšom zmysle len dejiny ľudstva, čiže vývojový proces ľudskej spoločnosti a jej jednotlivcov, najmä politickej, ekonomickej, ideologickej, sociálnej a kultúrnej podoby ľudskej existencie.

Články a skupiny článkov k dejinám a histórii vo Wikipédii[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri Kategória:História, Kategória:Zoznamy vládcov, Kategória:Pamiatky, Roky

Sféry zaoberajúce sa dejinami[upraviť | upraviť zdroj]

O to, aby si ľudia uvedomili dejiny, sa pokúšajú:

  • historická veda
  • historiografia (od staroveku)
  • rozprávanie histórie (zahŕňa rôzne historické príbehy, ale aj moderné hrané filmy a dokumentárne filmy)

O nájdenie všeobecných zákonitostí dejín sa pokúša filozofia dejín

Periodizácia dejín[upraviť | upraviť zdroj]

Chronologické členenie[upraviť | upraviť zdroj]

Dejiny tradične členíme na nasledovné periódy, rozdelené významnými medzníkmi:

  • pravek/prehistória (spravidla do roku 3000/300* pred Kr.): skúma ho najmä prehistorická archeológia
  • starovek (spravidla 3000 pred Kr. – 476 po Kr.): skúma ho najmä archeológia, klasická filológia a orientalistika ; najmä v strednej a východnej Európe namiesto staroveku po praveku nasleduje tzv. protohistorické obdobie (450* pred Kr. – 750* po Kr.) charakterizované existujúcimi ale nedostatočnými písomnými prameňmi (Kelti, Germáni, Slovania, Maďari, Huni…); v Amerike sa za protohistorické civilizácie často považujú indiánske civilizácie
  • stredovek (spravidla 476/750* – 1455/1492/1526* ): skúma ho najmä medievalistika (medievistika)
  • novovek v širšom zmysle (spravidla od 1492/1526* do dnes): v dôsledku existencie početných prameňov ho skúmajú najmä pomocné vedy historické; delí sa ďalej na:

Toto členenie je primárne založené na vývoji v Európe (nie v Indii, Číne alebo Amerike). Všetky snahy vytvoriť nové delenie zohľadňujúce celosvetové dianie zatiaľ stroskotali.

(* znamená: na Slovensku)

Marxistické členenie[upraviť | upraviť zdroj]

Najmä v staršej literatúre bývalých komunistických krajín, vrátane Slovenska, sa vyskytuje aj marxistické členenie dejín, ktoré člení dejiny na spoločensko-ekonomické formácie charakterizované spôsobom výroby a vzťahom ľudí k výrobným prostriedkom:

(*znamená na Slovensku)

Vývoj pojmu história/dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj kapitoly o dejinách pod Historická veda a Historiografia (dejepisectvo)

Pôvodne (najmä v antike) sa pojem dejiny („história“) chápal ako udalosť a jej vyrozprávanie, zatiaľčo od 18. stor. sa dejiny chápu ako proces, rozvoj alebo pozadie konania:

V staroveku Herodotos chápal históriu ako „zisťovanie znalostí prostredníctvom vypytovania sa svedkov“. Aristoteles ju chápal ako reprodukciu toho, čo sa stalo. Polybios ju chápal ako súvislý celok, v ktorom sa spájajú konania a udalosti v rôznych častiach sveta.

V stredoveku ju Isidor zo Sevilly chápal ako bezpečné znalosti o tom, čoho bol človek očitým svedkom, plus ústna a písomná tradícia o minulosti – táto definícia bola rozhodujúca v celom stredoveku. V stredoveku sa tiež dejiny chápali ako súčasť Božieho plánu na postupné spasenie ľudstva. Najvýznamnejším historikom tohto obdobia bol Otto Frizinský (pozri aj Historiografia (dejepisectvo)).

Počnúc Giovannim Vicom sa dejiny začali chápať už nie ako „historky“ (príbehy) ale ako označenie pre vzájomné vzťahy ľudí v čase a priestore.

V čase osvietenstva sa dejiny zbavili dovtedajších silných vplyvov náboženstva, rečníctva a morálnej filozofie. Po roku 1800 napokon Leopold von Ranke, ktorý začal výskum diplomatických spisov novoveku, zaviedol dodnes platný názor, že dejiny možno objavovať krok za krokom (tzv. historická metóda).

Dejiny vo filozofii[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa svätého Augustína je boj dvoch ríš: Božia riša bojuje s ríšou diabla. Obidve ríše sú založené na rozdielnom spôsobe lásky - pozemský štát na sebaláske (egoizme), ktorá sa stupňúje až do znevažovania Boha, nebeský štát sa zakladá na láske k Bohu, ktorá sa pozdvihuje až k opovrhovaniu sebou samým. Zdalo by sa, že tie isté rozdiely odlišujú cirkev a štát a ich vonkajšie formy prejavu. Lenže aj v cirkvi aj v štáte sa nachádzajú aj stúpenci toho druhého duchovného poriadku. Až na konci sveta vystúpi ako víťaz Boží štát.

V období baroka dejiny mali celistvý a jediný význam, ktorý určovala a spravovala božia prozreteľná vôľa. Človek bol jej dejinným nástrojom. Ľudskému rozumu ostávala iba možnosť rekonštruovať univerzálny najvyšší poriadok (ordo ordinum). Touto rekonštrukciou bola pansofia čiže vševeda.

Podľa Hegela je vývoj ducha v čase. Za rôznorodosťou aktivít jednotlivcov i celých národov sa skrýva spoločný duchovný základ. V celej rozmanitosti ľudských zámerov sa presadzuje jednotný účel dejín - sebauvedomovanie ducha. V dejinách sa duch vyvíja až k uvedomeniu si samého seba a tento proces sa prejavuje ako uvedomenie si slobody v jednotlivých národoch. Dejiny sú pokrokom v uvedomovaní si slobody. Na tomto procese sa však nezúčastňujú všetky bnárody, ale ib a tie, ktoré si vytvorili ako inštitúciu štát. Ostatné národy sú nehistorické a nemajú plnoprávne postavenie v dejinách ľudského rodu. Rozdielne sú aj úlohy tých národov, ktoré sa na dejinnom vývoji ducha zúčastňujú. Odlišujú sa historickou etapou, stupňom, na akom sa nachádzajú. Historický porces uvedomovania si slobody sa začal v starovekých orientálnych despociách, ktoré však slobodu človeka spájali s jedinou privilegovanou osobou. Gréci a Rimania už slobodu priznali viacerým členom spoločnosti. K pochopeniu, že všetci ľudia sú slobodní, dospievajú až germánske národy, ktoré takto završujú vývin kresťanstva a vlastne aj celé dejiny. Dejiny majú svoj koniec a dosiahli ho v germánskom svete. Dejiny v ňom dospeli do štádia rozumu a ďalší priebeh politického a duchovného života nemôže z tohto hľadiska priniesť nijaké zásadné zmeny.

Husserl historický vývoj zobrazuje ako nekonečné rozvíjanie skrytého ‘rozumu', telosu, 'zmyslu', ktorý dejiny vždy obsahovali. Preto všetky kolízie a problémy sociálneho vývoja v minulosti i v súčasnosti vystupujú ako problémy duchovné, prevažne 'filozofické', i keď v značne širšom poňatí tohto slova. Ide o stretávanie rôznych životných orientácií, 'štýlov' myslenia a správania sa. Táto naozajstná zvláštnosť a forma vyjadrenia sociálne praktických rozporov, rozporov historického vývoja nie je len zvláštnym aspektom analýzy vo fenomenológii, ale Husserl ju mení na zákon, princíp, podstatu historického vývoja. Z takéhoto výkladu dejín 'logicky' vyplýva premena filozofie na hlavný prostriedok vyriešenia krízovej situácie.

Podľa Popoviča sú dejiny modelovanie procesu v diachronickom aspekte.

Podľa Štúra sú dejiny najdôstojnejšie prejavovanie sa ducha; sú ustavičným poznávaním ducha, a to poznávaním toho, čo sám duch je, čiže nepretržitým reflektovaním sa ducha sebou samým. Preto v historickom procese sa poznáva zákonitosť ducha ako rozumu jasnejšie než v prírode.

Podľa Croceho je histŕia formou totožná s umením, no obsahom sa od neho odlišuje.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]