Mikuláš II. (Rusko)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Mikuláš II.
Mikuláš II. (Rusko)
ruský cár

Narodenie 18. máj 1868
Cárske Selo, Cárske Rusko
Úmrtie 17. júl 1918 (50 rokov)
Jekaterinburg, Sovietske Rusko

Mikuláš II. (aj Nikolaj Alexandrovič Romanov, po rusky Николай II) (* 18. máj 1868, Cárske Selo, Ruské impérium – † 17. júl 1918, Jekaterinburg, Sovietske Rusko) bol posledný ruský cár (18941917), poľský kráľ (18941915/1917) a fínske veľkoknieža (18941917). Bol neobľúbený, lebo nesplnil sľuby z roku 1905 o demokratických reformách. Keď sa začal osobne zúčastňovať na 1. svetovej vojne, padla na neho vina za neúspech armády. V roku 1918 ho aj s jeho rodinou zavraždili boľševici. Pravoslávna cirkev ho vyhlásila za svätého.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Detstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v rodine cárovnej Márie Fiodorovny a cára Alexandra III. ako jedno zo šiestich detí. Už vo včasnej mladosti mal Mikuláš milenku – balerínu Matyldu Krzesinskú, no ktorú opustil a po smrti svojho otca sa oženil s Alicou Hessensko-Darmstadskou, vnučkou kráľovnej Spojeného kráľovstva Viktórie, ktorá po sobáši v roku 1894 prijala nové náboženstvo a meno Alexandra Fiodorovna.

Rodinný život[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1895 sa cárskemu páru narodila prvá dcéra, Oľga Nikolajevna; v roku 1897 prišla na svet ďalšia dcéra, Tatiana Nikolajevna. Cárovná si veľmi želala chlapca, ale v roku 1899 sa jej narodila ďalšia dcéra – veľkokňažná Mária Nikolajevna, tak isto, ako aj v roku 1901, keď sa narodila ich štvrtá dcéra Anastázia Nikolajevna. Cárovná s cárom zúfalo túžili mať syna a ich želanie sa napokon splnilo v roku 1904, keď sa narodil cárovič Alexej Nikolajevič, no cár sa z neho nikdy nestal. U Alexeja sa v detstve prejavila závažná porucha zrážanlivosti krvi – hemofília, ktorá sa vyskytovala v rodine cárovnej, hoci samotná cárovná nemala nijaké príznaky tejto choroby, iba ju renášala.

Na čele krajiny[upraviť | upraviť zdroj]

Mikuláš II. sa zúčastňoval na vedení bojových operácií počas rusko-japonskej vojny v rokoch 1904 až 1905. Po neúspechoch Ruska, ako aj prehlbujúcej sa nespokojnosti obyvateľstva s podmienkami v krajine sa začala prvá ruská revolúcia, ktorá otriasla pozíciou cára. Mikuláš II. bol preto nútený prisľúbiť vytvorenie ústavy a vznik parlamentu – dumy.

V roku 1914 Rusko držalo ochrannú ruku nad Srbskom, ktorému Rakúsko-Uhorsko po atentáte na následníka trónu Ferdinanda d'Este, vyhlásilo nesplniteľné ultimátum, čo malo za následok vypuknutie 1. svetovej vojny. Cár odišiel na front a cárovná sa o Alexeja starala sama a so svojimi dcérami sa až do roku 1916 starali v Cárskej nemocnici v Cárskom Sele o zranených vojakov. Vo februári 1917 po štátnom prevrate cársku rodinu deportovali do vyhnanstva na Sibír. Rok 1917 strávili v Toboľsku spolu s niekoľkými dvornými dámami a služobníctvom (tí s cárskou rodinou odišli dobrovoľne a niektorí z nich sa už nikdy nevrátili). Tu ich zastihla aj boľševická októbrová revolúcia.

Poprava cára a jeho rodiny[upraviť | upraviť zdroj]

Na začiatku roka 1918 ich deportovali do Jekaterinburgu, kde žili v dome Ipaťjeva. V suteréne tohto domu cársku rodinu 17. júla 1918 vyvraždili, keď sa k mestu blížili oddiely bielogvardejcov. Jeden z očitých svedkov rozprával, že veľkokňažná Anastázia prežila – ležala ako mŕtva, ale on spozoroval, že mŕtva nie je[chýba zdroj]. Keďže sa neskôr nenašlo jej telo, vznikla hypotéza, že Anastázia prežila a utiekla, ale toto sa nepodarilo presvedčivo dokázať ani vyvrátiť. V tom istom roku zavraždili aj cárovho brata Michaila Alexandroviča Romanova a sestru cárovnej, Alžbetu (Ellu) – ženu cárovho strýka Sergeja.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Ivan Izakovič: Život a smrt: tragédie posledního ruského cara (historický román). Praha: Ikar, 2005. ISBN 80-249-0537-X
  • Václav Veber: Mikuláš II. a jeho svět. (Rusko 1894-1917). Praha : Karolinum, 2000. ISBN 80-7184-793-3
  • Deník cara Mikuláše II.. Preložil Alois Nessy. Praha: Plamja, 1925.
  • Edvard Radzinskij: Poslední car : zavraždění Mikuláše II. a jeho rodiny. Praha : Mladá fronta, 1993. ISBN 80-204-0411-2

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]