Októbrová revolúcia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Červené gardy v Petrohrade, jeseň 1917.

Októbrová revolúcia (iné názvy: boľševická revolúcia, červený október; komunistami používaný názov: Veľká októbrová socialistická revolúcia[1]) bol ozbrojený prevrat v Rusku, ktorý sa odohral 7. novembra 1917 (25. október podľa juliánskeho kalendára, ktorý vtedy v Rusku platil). Bol uskutočnený z iniciatívy vodcu niekdajšej boľševickej frakcie sociálno-demokratickej strany Ruska V. I. Lenina. Revolúcia zásadne poznamenala dejiny 20. storočia. Viedla k porážke cárskych a demokratických síl v Rusku. V roku 1922 bol na bývalom území krajiny vyhlásený Sovietsky zväz.

Cesta k revolúcii[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: ruská revolúcia 1917
Rozdeľovanie pôdy roľníkom počas Stolypinovych reforiem roku 1909. Kobrinský ujezd, Grodnianska gubernia (Ukrajina).

Cárske Rusko, oficiálne Ruská ríša, bola vo viacerých ohľadoch zaostalý a vnútorne labilný štát. Napriek určitým demokratickým zmenám po revolúcii v roku 1905, ako bolo vytvorenie parlamentu (Štátnej dumy), stále výrazne autokratický štát s veľkými právomocami cára. Posledný ruský cár Mikuláš II. sa však nechcel deliť o moc a nebol naklonený demokratickým reformám alebo občianskej spoločnosti, ktoré krajina nutne potrebovala k modernizácii a liberalizácii.[2] Rusko bolo prevažne poľnohospodárskou krajinou, ktorá zrušila nevoľníctvo na európske pomery veľmi neskoro, až počas vlády Alexandra II. v roku 1861. Ruskí roľníci, tvoriaci asi 85 % obyvateľstva, však zostávali zúbožení a prevažne hospodáriaci zastaralými metódami. O zmenu pomerov vidieckeho obyvateľstva sa pokúsil svojimi agrárnymi reformami v roku 1906 ruský politik Piotr Stolypin (tzv. Stolipynove reformy). Zmeny však nebolo možné uskutočniť veľkou rýchlosťou, a tak ešte v roku 1914, v predvečer prvej svetovej vojny, ešte neboli plne realizované.

Obdobné problémy mala krajina aj v priemysle. Nárast priemyselnej výroby sústredenej vo veľkých mestách akými bol Petrohrad a Moskva mal začiatkom 20. storočia za následok nekontrolovaný nárast množstva robotníkov. Ani ich sociálne problémy cárska vláda zásadným spôsobom neriešila. Z novovznikajúcej strednej vrstvy mestského obyvateľstva a čiastočne aj na vidieku, kde sa v tomto období začali budovať po prvý krát všeobecné školy sa na prelome 19. a 20. storočia začali formovať prvé ruské politické strany. Boli to liberálni konštituční demokrati, tzv. kadeti (Miľukov); sociálno-demokratické strany, hlavne socialisti-revolucionári (skr. SR) alebo hovorovo eseri (najväčšia strana s veľkou podporou na vidieku, Kerenskij, Černov, Avksentiev); umiernení socialisti - menševici (druhá najvýznamnejšia strana, Martov, Cereteli, Plechanov, Čcheidze) a radikálni socialisti - boľševici (Kamenev, Zinoviev, Trockij, Lenin, Stalin).[3]Menševici a boľševici predstavovali dve krídla rozštiepenej Ruskej sociálno-demokratickej robotníckej strany, ktoré sa rozštiepili v roku 1903. Popri týchto stranách existovalo aj silné anarchistické hnutie alebo monarchisti (napr. radikálni černosotnenci).

Po tom čo sa v roku 1914 Rusko zapojilo do svetovej vojny začali sa, podobne ako v rokoch 1905/1906, ostro prejavovať ekonomické problémy krajiny, technologická zaostalosť a neschopnosť cárskych úradníkov zvládať zložitú vojnovú situáciu[4]. Dochádzalo k zásobovacím problémom, jednak na frontoch ale aj v tyle. Niektoré oblasti začali pociťovať nedostatok potravín, chýbal spotrebný tovar a cársky režim tieto problémy nedokázal efektívne riešiť. Morálku obyvateľstva narúšali katastrofické porážky na frontoch. Zatiaľ čo strana Kadetov kontrolovala Štátnu Dumu a bola všeobecne naklonená angažovaniu sa krajiny vo vojne, ostatné strany boli väčšinou v tejto otázke rozštiepené.

Februárová revolúcia[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: februárová revolúcia (1917)
Ozbrojení robotníci v uliciach Petrohradu počas februárovej revolúcie.

Problémy vyvrcholili v marci 1917, keď došlo ku generálnemu štrajku a nepokojom v Petrohrade, pri ktorých cárske úrady úplne zlyhali a namiesto upokojenia situácie vyvolali násilnosti, ktoré už nebolo možné zastaviť. Tieto udalosti sú označované ako februárová revolúcia. Rôzne vrstvy spoločnosti však do revolučných udalostí kráčali s rôznymi požiadavkami. Buržoázia (asi 4 milióny ľudí, prevažne úradníci, obchodníci a inteligencia), požadovala väčšiu politickú moc. Po získaní základných demokratických slobôd nehodlali revolúciu ďalej rozširovať. Naproti tomu robotníci (asi 18 miliónov ľudí) bojovali za svoje základné práva ako bol 8 hodinový pracovný čas, vyššie platy a stabilné pracovné miesta. Robotníci boli náchylní k politickej agitácii a boli ochotní svoje práva brániť so zbraňou v ruke.[5] Najväčšiu skupinu nespokojných tvorilo roľníctvo (asi 130 miliónov ľudí), ktoré však bolo rozštiepené. Chudobní roľníci požadovali pozemkovú reformu, ktorou chceli prerozdeliť pôdu veľkých statkárov medzi roľníkov, ktorí nemali vlastnú pôdu. Na viacerých miestach sa roľníci pokúšali iba o zavedenie Stolypinovych reforiem, teda o možnosť samostatne hospodáriť na vlastnej pôde mimo rozhodovania občiny a žiadali ukončenie vojny. Samostatnú skupinu tvorilo asi 15 miliónov vojakov, ktorých väčšina žiadala okamžité ukončenie vojny a demokratizáciu armády.

Kerenskij hovorí k vojakom na fronte, leto 1917. Krach tzv. kerenského ofenzívy, v lete výrazne oslabil pozície Dočasnej vlády.

Februárové revolučné udalosti prinútili cára Mikuláša II. k abdikácii 15. marca 1917. Cára opustili aj jeho najbližší spolupracovníci. Monarchisti aj radikálni černosotenci utrpeli zdrvujúcu politickú porážku. Moci sa ujala Dočasná vláda, ktorú predstavovali umiernení liberáli zo Štátnej dumy, sprvu pod vedením populárneho kniežaťa Ľvova a najvýznamnejší predstavitelia hlavných ľavicových strán - eseri a menševici.[6] Úlohou Dočasnej vlády bolo doviesť krajinu nivočenú vojnou a veľkými sociálnymi, národnostnými a ekonomickými problémami k demokratickým voľbám do Ústavodarného zhromaždenia. To malo ďalej riešiť problémy demokratickou cestou. Revolučne naladené obyvateľstvo zároveň vytváralo po celej krajine vlastné politické výbory, ktoré preberali kontrolu nad dianím krajine na nižšej úrovni. Najdôležitejší z nich bol Petrohradský soviet, sídliaci v Tauridskom paláci a neskôr v Smoľnom, v ktorom mali najväčšie zastúpenie ľavicové strany. Soviet mal na rozdiel od vlády v rukách výkonnú moc. Jeho Centrálny výkonný výbor sa usiloval udržiavať poriadok a chrániť revolúciu, kým nebude zvolané Ústavodarné zhromaždenie. Soviet sa však nehrnul do prevzatia moci, a to ani napriek tomu, že mal vďaka širokej podpore obyvateľstva fakticky väčšiu moc[4] S postupom času pozíciu Dočasnej vlády zhoršovali vojenské problémy a rozrastajúci sa chaosanarchia v tyle (ozbrojené bandy, nefungujúce zásobovanie, nefunkčný priemysel). V júli 1917 rezignoval kniežaťa Ľvov na post predsedu dočasnej vlády, kvôli snahám Ukrajiny o samostatnosť. Nahradil ho Kerenskij. Ten musel naďalej riešiť neutešený stav krajiny a dvojvládie (Dočasná vláda vs. Petrohradský soviet).

Činnosť boľševikov[upraviť | upraviť zdroj]

Lenin v Tauridskom paláci v apríli 1917.

Vladimir Lenin, významný boľševický vodca sa vrátil do Ruska zo Švajčiarskeho exilu až po vypuknutí revolúcie 3. apríla 1917, s tichou podporou Nemecka. Po príchode sa rýchlo zorientoval, pochopil dôvody nespokojnosti robotníkov a populistickými krokmi a agitáciou rýchlo získaval popularitu. Onedlho zatienil ostatných boľševických vodcov a presvedčil väčšinu boľševikov, že je nutné zlikvidovať buržoáznu Dočasnú vládu a nahradiť ju ľavicovou vládou Sovietu. Nižší predstavitelia strany boľševikov sa 7. júla 1917 pokúsili o prvé ozbrojené prevzatie moci, keď ich oddiely obkľúčili Tauridský palác a požadovali, aby Soviet prevzal moc Dočasnej vlády. Na obranu Dočasnej vlády sa však postavili vojenské jednotky v meste. Pri ozbrojených zrážkach zahynulo niekoľko stoviek ľudí, ale boľševici sa následne stiahli. Kamenev a Trockij boli zatknutí, Lenin utiekol do Fínska. Ich popularita však vďaka Leninovým sľubom rýchlo rástla, zatiaľ čo iné ľavicové strany ako eseri a menševici sa na viacerých otázkach štiepili na viacero prúdov. Leninova politika stála na jednoduchých bodoch - okamžitý mier, konfiškácia pôdy veľkostatkárom, prevzatie kontroly nad továrňami sovietmi (výbormi robotníkov), tzv. „všetka moc sovietom“ a trval tiež na právo na samourčenie neruských národov. Splnením týchto téz by fakticky uspokojil túžby väčšiny nespokojných obyvateľov.

V samotnej boľševickej strane nepanovala jednota v otázke akú pozíciu v revolučných otázkach zaujať. Existovali 3 skupiny[4]. Lenin a Trockij, predstavovali radikálnu skupinu, ktorá verila, že revolúcia v Rusku môže ovplyvniť dianie v iných krajinách a viesť k celosvetovej socialistickej revolúcii. Druhá rovnako veľmi silná skupina, ktorej najvýznamnejším predstaviteľom bol Kamenev a Zinoviev, považovali revolúciu za možnosť ako upevniť pozíciu socialistických strán. Verili v možnosť vytvorenia širokej socialistickej koaličnej vlády, ktorá by pripravila potrebné sociálne reformy, vyjednávala o mieri a umožnila vznik ľavicového Ústavodárneho zhromaždenia. Tretiu skupinu predstavovali tí, ktorých názory na vyššie spomínané problémy sa menili vzhľadom na meniace sa podmienky revolúcie.

Vojenská a ekonomická situácia[upraviť | upraviť zdroj]

V dôsledku revolúcie a chaosu v krajine výrazne upadla priemyselná výroba, čo malo za následok narastanie nezamestnanosti. Nezamestnaní robotníci posilňovali armádu nespokojných a revolučne naladených más. Zásahy do práv veľkopodnikateľov vlastniacich továrne zo strany ľavicových strán mali za následok vzájomné odcudzenie a ich nedôveru v ľavicovú vládu. Vláda výrazne zadlžovala krajinu zahraničnými pôžičkami a tlačením nových peňazí, čo ešte zvyšovalo infláciu.[3]

25. augusta 1917 sa nový vrchný veliteľ ruskej armády gen. Kornilov pokúsil obsadiť Petrohrad a ukončiť násilím chaotickú situáciu. Vyvolal však veľký odpor naprieč všetkými vrstvami obyvateľstva a jeho jednotky boli zastavené ozbrojeným odporom revolučných síl ďaleko pred mestom. Tento krok výrazne otriasol dôverou v demokratické inštitúcie a výrazne radikalizoval všetky strany. Kerenskij síce vytvoril v septembri ďalšiu vládu, ale tá už nikdy nezískala dôveru Petrohradského sovietu, ktorú potrebovala. 14. septembra 1917 bolo Rusko oficiálne transformované na republiku.

Októbrové udalosti[upraviť | upraviť zdroj]

Kornilovov pokus o puč výrazne zvýšil popularitu boľševikov, ktorí boli po neúspešnom pokuse o prevzatie moci v júli v čiastočnej ilegalite.

Príslušníčky ženského práporu, ktoré mali brániť Zimný palác - sídlo Dočasnej vlády.

V boľševickej strane sa začala zvažovať potreba ozbrojeného povstania. Postavil sa však proti nej rad predstaviteľov strany, najmä jej umiernené krídlo na čele s Kamenevom a Zinovievom. Naopak Lenin neodbytne trval na ozbrojenom povstaní ako jedinom možnom riešení, pričom sa 29. septembra vyhrážal svojou rezignáciou.[7] Tvrdil, že prevzatie vlády musí byť násilné, pretože vychádzal z marxistických predstáv proletárskej revolúcie. Okrem Lenina a Sverdlova zohral pri organizácii prevratu významnú úlohu Trockij, ktorý bol poverený vedením výboru na obranu Sovietu a disponoval tak časťou petrohradských ozbrojených zložiek. 10. októbra 1917 bola napokon na zjazde boľševickej strany prijatá rezolúcia o ozbrojenom povstaní.

Kerenského Dočasná vláda sa síce pokúšala zvrátiť tento stav, ale vzhľadom na to, že stratila všetku podporu revolučných más nemala žiadne ozbrojené sily, ktoré by mohla nasadiť proti boľševikom. Kerenskij 24. októbra prikázal zrušiť všetku boľševickú tlač. Pre Trockého to bol signál, aby Petrohradská posádka a námorníci z Kronštadtu pod jeho vedením, ktorí v prevažnej miere stáli na strane boľševikov prevzali moc. Vojaci, námorníci a tzv. Červené gardy, celkovo v Petrohrade asi 40 000 ozbrojencov, začali 24. októbra 1917 (6. novembra podľa gregoriánskeho kalendára) obsadzovať kľúčové body mesta. Večer boli členovia Dočasnej vlády blokovaní v Zimnom paláci.

Podľa Leninovho výroku „strana našla moc pohodenú na ulici a jednoducho ju zdvihla.“ Boľševikom stačilo ovládnuť hlavné komunikačné uzly v Petrohrade – nástupište, poštu atď. Len okolo Zimného paláca sa rozpútali sporadické konflikty. Zimný palác bránili iba nepočetné a slabé oddiely žiakov vojenskej delostreleckej školy, kozákov a ženský prápor, ktoré sa čoskoro vzdali. Kadeti delostreleckej školy odišli zo Zimného paláca bez boja. Signálom na útok na palác bol výstrel z krížniku Avrora, kotviacom na brehu Nevy. Výstrel slepej munície pri tom rozbil okná na veľkej časti okien priľahlej k rieke. Boľševické sily následne vošli do Zimného paláca prakticky bez odporu. Došlo iba k sporadickej streľbe jednotlivcov. Kerenskij medzitým utiekol, aby sa pokúsil získať na svoju stranu jednotky armády mimo mesta na Severnom fronte. Zvyšok Dočasnej vlády bol zadržaný v Zimnom paláci. Neskoršia sovietska histografia zobrazovala útok na palác ako teatrálny a dramatický boj.

Nasledujúceho dňa, 26. októbra, bol vytvorený pri Petrohradskom soviete Výbor ľudových komisárov (tzv. Sovnarkom), ktorého vedením bol poverený Lenin. Boľševici vydali manifest o zrušení Dočasnej vlády a prechodu jej kompetencii na Petrohradský vojensko-revolučný výbor (Petrohradský soviet). 25. októbra prebehli nové voľby do Petrohradského sovietu, v ktorom získali boľševici viac ako polovicu mandátov. 100 mandátov získali ľaví eseri. Hlavný protivník boľševikov, strana Kadetov bola postavená mimo zákon a jej hlavný predstavitelia boli zatknutí.[8] Menševici a eseri odsúdil povstanie ako provokáciu, ktorá povedie k občianskej vojne a odišli zo sály von.[3]

Na rozdiel od februárovej revolúcie však nebola októbrová revolúcia záležitosťou más, hoci sa komunisti snažili neskôr tvrdiť opak. Nebola ani záležitosťou sovietov, pretože tie už dávno stratili svoju autonómiu. V Petrohrade si veľa ľudí ani nevšimlo, že nejaká revolúcia prebieha. Onoho osudového dňa hrali normálne divadlá, vychádzali noviny a robotníci aj vojenská posádka sa k udalostiam stavali väčšinou nevšímavo. V Moskve sa síce v nasledujúcich dňoch strieľalo, ale v iných mestách samozvané výbory a organizácie celkom plynule preberali moc. Na vidiek boľševický vplyv nesiahal. Obzor roľníkov zväčša nesiahal ďalej ako k najbližšiemu mestu a celkom im chýbal zmysel pre abstraktné ideológie. Išlo im hlavne o to, aby získali pôdu veľkostatkárov a bolo im ľahostajné od koho. Lenin, ktorý si už vypožičal z programu strany eserov tie časti, ktoré sa mu hodili, bol ochotný ich hlad po pôde uspokojiť. A to bolo hlavné.

Boľševická vláda a občianska vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Zjazd Ústavodárneho zhromaždenia 5. januára 1918.

Boľševici prevzali moc v mene Sovietu, prezentovali ju ako nutnosť na obranu revolúcie a spôsob ako Soviet získa moc od nepopulárnej Dočasnej vlády.[6] Októbrovou revolúciou však ich revolúcia ešte len začínala. Po celý ďalší rok museli zvládať jednu krízu za druhou a sami často neverili, že sa pri moci udržia. Vtedy sa už na rozdiel od „veľkého októbra“ naozaj bojovalo. Len malá časť spoločnosti skutočne verila, že sa boľševici udržia pri moci.

Úspech boľševikov umožnilo niekoľko faktorov:

  1. Počas ôsmich mesiacov od februárovej revolúcie sa celkom zrútil tradičný pilier starého Ruska – armáda. Nebolo teda nikoho, kto by prevrat potlačil.
  2. Boľševici šikovne využili vtedajšie volanie po mieri „bez anexií a kontribúcií“ – to, že vojnu v skutočnosti predĺžili, sa malo ešte len ukázať.
  3. Boľševici natoľko verili vo svoje „historické“ poslanie, že boli v tom čase snáď jedinou silou, ktorá mala jasný „program“ (hoci utopický). Chceli budovať nový svet, vystúpiť z vojny, zrušiť peniaze, vyvlastniť továrne a dúfali, že položia základy spravodlivej spoločnosti.

Po tom, čo krajiny Dohody odmietli boľševický návrh jednania o všeobecnom mieri, bez anexii, reparácii a s právom samourčenia pre národnostné menšiny, boli prinútení vyjednávať s Centrálnymi mocnosťami o separátnom mieri. Boľševickú delegáciu viedol Trockij, ktorého po dlhom naťahovaní nakoniec prinútil útok 700 000 nemeckých vojakov podpísať tzv. Brestlitovský mier 3. marca 1918.

Vojská s vlajkou gen. Kornilova.

Boľševici tiež umožnili voľby do Ústavodárneho zhromaždenia, ktorých sa zúčastnilo 48,4 milióna oprávnených voličov. Najviac 39,5 % hlasov získali eseri, ktorí zvíťazili hlavne vďaka podpore na vidieku. 22,5 % hlasov získali boľševici, 4,5 % kadeti a 3,2 % menševici. Veľké množstvo hlasov získali iné neruské socialistické strany.[3] Boľševici však fungovanie tejto ustanovizne ďalej nepotrebovali. Keď 5. januára 1918 zvolili delegáti Ústavodárneho zhromaždenia za jeho predsedu esera Viktora Černova a začali diskutovať o ďalšej činnosti, veliteľ jednotky, ktorá mala držať stráž námorník Železňakov oznámil, že ochranka je unavená a prerušil zasadanie.[3] Ústavodárne zhromaždenie už nikdy viac nezasadalo. Cesta Ruska k demokracii bola na viac ako 70 rokov zahataná.

Boľševická revolúcia tak postupne prerástla do krvavej občianskej vojny. Proti jednaniu boľševikov sa postupne postavilo viacero skupín obyvateľstva. Opozícia však zostávala roztrieštená. Menševici po boľševickom prevrate v októbri okamžite vytvorili v Gruzínsku vlastnú vládu. Podobne sa zachovali Donskí kozáci na juhu Ruska. Monarchisti využili nespokojnosť s boľševikmi najmä medzi stále vplyvnou vyššou vrstvou a statkármi. Začali organizovať ozbrojené sily, ktorými chceli zvrhnúť ich vládu (tzv. biele hnutie). Medzi prvými vodcami bieleho hnutia boli bývali cárski generáli Kornilov a Alexejev. Vznikla tiež silná kozácka Donská armáda, ktorá spolu s tzv. Dobrovoľníckou armádou vedenou cárskymi generálmi vytvorila Ozbrojené sily južného Ruska, vážnym spôsobom ohrozujúce boľševikov v južnej časti európskeho Ruska až do roku 1920. Okrem nich existovali silné národné sily v Poľsku, Pobaltí, Fínsku, na Ukrajine, v Strednej Ázii a na Kaukaze. Do bojov významne zasiahli sily anarchistov (napr. Machno).

Krížnik Avrora, symbol revolúcie. Výstrel z Auróry bol signálom pre začiatok útoku na Zimný palác.

Boľševici vďaka odhodlanej obrane, rozštiepenosti opozície, krutým opatreniam ale aj radu ústupkov napokon občiansku vojnu úspešne prekonali. Predvojnové Rusko však bolo definitívne rozložené a stratilo veľké územia na západe (Poľsko, západná Ukrajina a západné Bielorusko, Pobaltie, Fínsko). V roku 1922 bol na území pod kontrolou boľševikov vyhlásený Zväz sovietskych socialistických republík.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Velikaja okťabrskaja socialističeskaja revoľucia. in Ogarkov, N. V. a kolektív, 1978, Sovietskaja vojennaja enciklopedia. Tom 2. Vojenizdat, Moskva, s. 46
  2. Figes, O., 2005, Lidská tragedie. Ruská revoluce 1981 – 1924. Beta-Borovský Ševčík, Praha-Plzeň.
  3. a b c d e Smith, S. A., 2006, The Revolutions of 1917–1918. in Suny, R.G. (Ed.), The Cambridge History of Russia. Vol 3. Cambridge University Press, Cambridge, s. 114 - 139
  4. a b c Rabinowitch, A., 2004, October revolution. in Millar, J. R. (Ed.), Encyclopedia of Russian History. Thomson-Gale, Farmington Hills, s. 1088 - 1096
  5. Orlov, A. S., Georgiev, V. A., Georgieva, N. G., Sivochina, T. A., 2000, Istoria Rossii. Prospekt, Moskva, s. 332
  6. a b Strayer, R. W., 2005, Revolution - Russia. in McNeill, W. H., (Editor), Berkshire Encyclopedia of World History. Vol. III, Berkshire Publishing Group, Great Barrington, s. 1614 - 1617
  7. Orlov, A. S., Georgiev, V. A., Georgieva, N. G., Sivochina, T. A., 2000, Istoria Rossii. Prospekt, Moskva, s. 336
  8. Okťabrskaja revolucia 1917 goda, [online]. Megaenciklopedia Kirilla i Mefodia, [cit. 2016-05-20]. Dostupné online. (po rusky)

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]