Brestlitovský mier

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Dôsledky Brest-Litovského mieru na mape.

Brestlitovský mier alebo brest-litovský mier bola mierová dohoda podpísaná medzi Boľševickým Ruskom a Centrálnymi mocnosťami v marci 1918. Ukončil tak boje na východnom fronte prvej svetovej vojny.

Rusko bojovalo proti Nemecku a Rakúsko-Uhorsku na východnom fronte od leta 1914. Vnútropolitické problémy, predovšetkým obrovské problémy so zásobovaním, ktoré sa prejavovali najmä v mestách, ale aj neúspechy na frontoch a nepopularita vojny a cára viedli k všeobecnej nespokojnosti, stávkam, nepokojom a napokon k februárovej revolúcii, ktorá zvrhla cára Mikuláša II. Revolučné sily v krajine ustanovili dočasnú vládu na čele s liberálnym kniežaťom Ľvovom. Ľvov aj priebojnejší Kerenskij, ktorý ho po pol roku vystriedal na poste predsedu dočasnej vlády sa snažili plniť záväzky krajiny a zotrvať vo vojne s Centrálnymi mocnosťami. Vzhľadom na veľké oslabenie ruských síl predošlými bojmi aj revolúciou však bolo zotrvávanie vo vojnovom stave neudržateľné. V dôsledku veľkých vnútorných sporov a s nemalou podporou z Nemecka 7. novembra 1917 došlo v Petrohrade k ozbrojenému prevzatiu moci boľševickou stranou na čele s Leninom (októbrová revolúcia). Boľševici sa snažili získať popularitu sľubmi, že po prevzatí moci okamžite ukončia boje (Dekrét o mieri). V praxi to však nebolo také jednoduché a napokon ani medzi nimi nebol jednotný názor na to, či je to najlepšie riešenie. Už 13. novembra boli do Brest-Litovska (dnes Brest v Bielorusku) vyslaná boľševická delegácia pod vedením Trockého, v ktorej boli aj Kamenev, Karachan a Joffe aby vyjednávali s Nemcami o mieri. Nemcov zastupoval minister zahraničných vecí von Kühlmann, náčelník štábu východného frontu Hoffmann. Rakúšanov gróf Czernin a Turkov Talat Paša. Dôvod výberu vojnou zničeného mesta Brest-Litovsk bol ten, že tu sídlil štáb nemeckého východného frontu. Nemecká a ruská delegácia sa stretli 3. decembra 1917. Už po niekoľkých dňoch sa dohodli na prímerí na rusko-nemeckom fronte a 15. decembra sa obe strany dohodli na prímerí aj na ostatných frontoch, vrátane tureckého. Avšak zatiaľ čo sa Trockij pokúšali v Brest-Litovsku hrať o čas a naťahovať vyjednávania, okrem iného aj preto, že očakávali vypuknutie revolúcie v Nemecku[1], ktoré sa tiež v dôsledku vojny dostalo do hospodárskych ťažkostí. Nemci sa naopak snažili čo najskôr dosiahnuť mier, aby mohli presunúť svoje sily na západný front, kde očakávali rozhodujúci obrat vo vojne.[2] Okolo Vianoc 1917 sa rokovania dostali do slepej uličky, keď Nemci odmietali vrátiť Rusku územia v Kurónsku, Lotyšsku a Poľsku. Nemecký generálny štáb ale chápal, že boľševici iba hrajú o čas. Využili preto separatistické tendencie Ukrajiny, ktorá požiadala po neochote Ruska o väčšiu mieru samostatnosti, Nemcov o vojenskú ochranu. V priebehu niekoľkých týždňov tak boli boľševici vytlačení z väčšiny ukrajinského územia. Následne sa nemecké požiadavky znásobili, keď požadovali okrem Ukrajiny aj osamostatnenie Poľska, Litvy a Lotyšska. V tej istej dobe už existovalo de-facto nezávislé Fínsko.

Stretnutie Kameneva s nemeckou delegáciou na stanici v Brest-Litovsku.

Na porade boľševických vodcov 8. januára 1918 v Petrohrade sa väčšia časť 32 z 63 postavila na stranu Bucharina, ktorý žiadal pokračovať vo vojne proti Nemecku. Trockij, za ktorého sa postavilo 16 delegátov navrhoval vyčkávať („Ani vojna ani mier“). Iba zvyšná najmenšia časť stála za Leninom, aby bol podpísaný mier za akýchkoľvek podmienok.[1] Lenin sa nakoniec pridal k Trockému, aby sa ďalej hralo o čas. 9. februára 1918 však nemecké velenie dalo boľševikom ultimátum, v ktorom stálo, že ak nebude mier uzavretý do nasledujúceho dňa nemecká a rakúska armáda začnú znovu postupovať. Trockij nasledujúceho dňa pobúril nemeckých vyjednávačov, keď povedal, že Rusko odchádza z vojny, ale odmieta podpísať mier. Nemecké vojská začali postupovať na Ruské územie smerom na Petrohrad 18. februára. Prakticky bez odporu padol Dvinsk a Lutsk. Lenin, ktorý predpokladal, že ak mier nebude čoskoro podpísaný, Nemci vstúpia do Petrohradu a zvrhnú jeho vládu zlostil a vyhrážal sa, že sa vzdá predsedníctva v strane. Zrejme aj vďaka týmto vyhrážkam presvedčil viacerých členov vedenia strany vrátane Trockého aby napokon súhlasili s podpísaním separátneho mieru navrhovaného Nemcami v Brest-Litovsku.[1]

Fotokópia prvých dvoch strán brestlitovského mieru.

Hneď nasledujúci deň Lenin osobne poslal do Berlína správu, že boľševická vláda prijíma nemecké podmienky. Nemecké vojská však nezastavili svoj postup ešte niekoľko nasledujúcich dní. Mier bol napokon podpísaný 3. marca 1918. Boľševici sa tak vzdali Ukrajiny, Poľska, Fínska, Pobaltských štátov (Litvy, Lotyšska aj Estónska), Krymu a Kaukazu. Nemecké vojská zotrvali na Ukrajine a v ďalších regiónoch. Mier bol takto pre Rusko i boľševikov veľmi potupný. Rusko sa vzdalo asi 780 000 km² územia, na ktorom žilo 52 miliónov obyvateľov, nachádzala sa tu tretina železničnej siete, 73 % produkcie železnej rudy a 89 % produkcie uhlia. Zmluva prakticky vrátila hranice Ruska v Európe do obdobia 16. storočia.[3] Zmluva tiež zaväzovala boľševikov, aby na svojom území netrpeli vojenské jednotky nepriateľské Ústredným mocnostiam. To sa okrem iného týkalo aj Československých legionárov.

Boľševici, resp. novovytvorená sovietska moc po porážke Nemecka ostatnými krajinami dohody v novembri 1918 prestali dodržiavať ustanovenia brestlitovskej mierovej dohody a neskôr obsadili Ukrajinu a viedli inváziu do Poľska.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c Figes, O., 2005, Lidská tragedie. Ruská revoluce 1891-1924. Beta-Dobrovský Ševčík, Praha-Plzeň.
  2. Westwell, I., 2004, První světová válka den po dni. Naše vojsko, Columbus, Praha, s. 154
  3. Brest-Litovsk Peace. in Millar, J. R. (Ed.), 2004, Encyclopedia of Russian History. Thomson-Gale, Farmington Hills, s. 168-169