Jazyk (jazykoveda)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Jazyk je historicky konštruovaný systém zvukových, lexikálnych a gramatických prostriedkov, objektivizujúci prácu myslenia, komunikácie a vzájomného chápania sa jej účastníkov. Jeho skúmaním sa zaoberá špecifická oblasť kognitívnej aktivity človeka - jazykoveda. Jeho praktickou realizáciou je reč.

Základnými funkciami jazyka sú: dorozumievacia – komunikatívna, poznávacia – kognitívna, estetická a reprezentatívna.

Jazyk ako systém[upraviť | upraviť zdroj]

Jazyk ako systém sa skladá z čiastkových podsystémov (subsystémov), ktoré sa opäť skladajú z čiastkových systémov (subsubsystémov).

Systém jazyka má dve základné roviny:

Zvuková (výrazová) rovina je tvorená segmentálnym fonetickým systémom - fonetikou a suprasegmentálnym prozodickým systémom-prozódiou.
Významová rovina je tvorená gramatickým systémom, ktorý je tvorený morfológiou a syntaxou, a lexikálnym systémom - lexikológiou. Tá sa člení na subsystém lexikálnej morfológie a lexikálnej sémantiky. Systém je vnútorne organizovaný celok pozostávajúci z inventára prvkov, ktoré sú zviazané vnútornými vzťahmi. Štruktúra systému je sieť vzťahov medzi jeho prvkami. Štruktúrovanosť systému (aj jazykového) je miera koherencie (súdržnosti, vzájomnej zviazanosti) prvkov systému (podsystému). Štruktúrovanosť systému závisí od:
  • rozsahu množiny prvkov - vzťah nepriamej úmery - čím väčší rozsah množiny prvkov, tým menšia štruktúrovanosť
  • relatívnej uzavretosti systému - vzťah priamej úmery - čím je systém uzavretejší, tým je štruktúrovanejší
  • relatívnej stability systému - jazyk ako systém je vystavený vplyvom okolia. Vzhľadom na tento tlak okolia pôsobia v jazyku dve protichodné tendencie:
    • asimilácia - snaha systému prispôsobiť si okolie tak, aby zodpovedalo jeho vnútornej štruktúre (napríklad pri preberaní cudzích slov - futbal); je stabilizujúcim faktorom v jazyku, pôsobí proti zmenám a v prospech zachovania status quo; - medzi uzavretosťou a stabilitou jazykového systému je priama úmera
    • akomodácia - prispôsobovanie sa systému tlakom vonkajšieho okolia; je dynamizujúcim, vývinovým faktorom jazyka.

Jazykové útvary[upraviť | upraviť zdroj]

O delení jazyka na spisovný, nárečový, slangový a podobne pozri pod útvar národného jazyka.

Filozofické názory na jazyk[upraviť | upraviť zdroj]

Antika[upraviť | upraviť zdroj]

Jazyk v antike je úplne analogický s vlastnosťami; jazyk je akoby prírodný jav a nástroj nemenného, univerzálneho ľudského rozumu.[1]

Analytická filozofia[upraviť | upraviť zdroj]

Jazyk v analytickej filozofii je to, čo nám nevyhnutne sprostredkuváva všetko naše poznanie a vedenie; jazyk je to, čím je pre nás vždy artikulovaný svet.[1]

Antická filozofia[upraviť | upraviť zdroj]

Názor antickej filozofie na jazyk je: Problém jazyka a rozumenia, filozofická otázka pôvodu a podstaty reči je taká stará ako otázka pôvodu a zmyslu bytia. Antická filozofia vychádza z princípu jednoty myslenia a bytia, slova a skutočnosti. Nadväzuje tak na základnú predstavu mýtického myslenia, že slovo je súčasťou bytia a že teda svet vecí a svet ich pomenovaní tvorí jednotu.[1]

Hamann[upraviť | upraviť zdroj]

Jazyk podľa J. G. Hamanna je aktívny a centrálny prvok v procese konštituovania a utvárania rozumu. Jazyk je sila, ktorá odkrýva svet, prostriedok rozumu, a to tak vo vzťahu k vonkajšej skutočnosti, ako aj vo vzťahu k druhému. Elementárny jazykový charakter samého rozumu je práve taký nepochybný ako súvislosť rozumu s dejinami a kultúrou, ktorá prebieha len v jazyku a prostredníctvom jazyka.[1]

Herder[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa J. G. Herdera je jazyk aktívny a centrálny prvok v procese konštituovania a utvárania rozumu. Jazyk je sila, ktorá odkrýva svet, prostriedok rozumu, a to tak vo vzťahu k vonkajšej skutočnosti, ako aj vo vzťahu k druhému. Elementárny jazykový charakter samého rozumu je práve taký nepochybný ako súvislosť rozumu s dejinami a kutlúrou, ktorá prebieha len v jazyku a prostredníctvom jazyka.[1]

Humboldt[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa Humboldta je jazyk aktívny a centrálny prvok v procese konštituovania a utvárania rozumu. Jazyk je sila, ktorá odkrýva svet, prostriedok rozumu, a to tak vo vzťahu k vonkajšej skutočnosti, ako aj vo vzťahu k druhému. Elementárny jazykový charakter samého rozumu je práve taký nepochybný ako súvislosť rozumu s dejinami a kutlurou, ktorá prebieha len v jazyku a prostredníctvom jazyka.[1]

Jakobson[upraviť | upraviť zdroj]

Jazyk podľa R. O. Jakobsona obsahuje vždy niekoľko súbežných štruktúr, z ktorých každá je charakterizovaná inou funkciou.[1]

Saussure[upraviť | upraviť zdroj]

Jazyk podľa Saussura je systém sociálnych noriem a systém znakov (znakový systém) odlišný od aktuálneho hovorenia. Pravidelnosti v jazyku sa zakladajú na systéme sociálnych konvencií. Jazyk je fundamentom hovorenia (parole) ako priamo pozrovateľného správania sa. Jazyk je formou a nie substanciou. Jazyk osebe a pre seba je jediným a pravým predmetom lingvistiky. Jazyk treba podľa Saussura študovať najprv z hľadiska jeho stavu a fungovania v určitom časovom okamihu, t. j. synchrónne, aby sa mohli skúmať zmeny tohto stavu, t. j. aby sa jazyk mohol skúmať diachrónne.[1]

Wittgenstein[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa L. Wittgensteina sa význam výrazov jazyka nedá oddeliť od použitia týchto výrazov v živej reči. Sám osebe sa každý znak zdá byť mŕtvym. Čo mu dodáva život? Žije v používaní. Čo určitý výraz znamená, závisí od toho, ako sa v určitom jazyku používa. Ideálny jazyk neexistuje. Musíme sa vrátiť k bežnej reči. Ako sa výraz v jazyku používa, ukazuje gramatika tohto jazyka. Tá obsahuje pravidlá hry jazyka. Prirovnanie jazyka k hre sa stáva ústrednou myšlienkou. Wittgenstein hovorí o jazykovej hre. Jazyková hra sa normálne skladá z radu jazykových vyjadrení a k tomu ešte patrí určitá vonkajšia situácia a väčšinou aj iné konania. Jazykovými hrami sú napríklad rozkazovanie a konanie podľa rozkazu, opis predmetu podľa toho, ako vyzerá, alebo podľa jeho rozmerov, vymýšľanie príbehu, žartovanie atď.[1]

Šafárik[upraviť | upraviť zdroj]

Jazyk je podľa Šafárika je najdôležitejší a najnevyhnutnejší ústroj ducha, ba duch sám v najvyššom svojom vtelení, v najčistejšom svojom zjavení. Duch netvorí jazyk, ale tvorí sa v jazyku a s jazykom; oba sú ako telo a duša v posledných a najhlbších základoch svojho zjednotenie nevystihnuteľní, možno nad nimi ako nad najväčším zo všetkých zázrakov len žasnúť. Jazyk je však vedomím národa, je čarovne mocný zväzok, ktorý viaže dieťa k matke, brata k bratovi, rodinu k rodine, a ich všetkých spája do národa, t. j. do ľudskej spoločnosti.[1]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]