Reč

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Reč

Reč v univerzálnom zmysle je fyzicko-psychická činnosť človeka ako prírodno-spoločenskej bytosti vytvárať artikulované zvuky, spájať ich ako materiálnu formu s vnútornými psychickými ideálnymi obsahmi (vnemami, predstavami, pojmami, myšlienkami, citmi a vôľou) a pomocou týchto artikulovaných zvukov realizovať vzájomnú komunikáciu s inými členmi spoločenského celku. Reč v tomto univerzálnom zmysle je všeobecná ľudská schopnosť bez ohľadu na to, v akom spoločenskom útvare (rodine, kmeni, národnosti, národe) človek žije a pracuje. Touto schopnosťou spájať artikulované zvuky s obsahmi svojho vedomia ako odrazmi objektívnej reality a pomocou nich myslieť a komunikovať v spoločnosti sa človek podstatne odlišuje od nižších druhov živých bytostí. Pre reč v tomto univerzálnom zmysle použil zakladateľ modernej európskej jazykovedy Ferdinand de Saussure francúzsky termín langage (langaž).

Reč v užšom zmysle je konkrétna realizácia abstraktného jazykového systému v praktickom dorozumievacom akte[1], v konkrétnom rečovom prejave. Výsledkom tejto realizácie je konkrétny jazykový text. Saussure pre reč ako konkrétnu realizáciu jazykového systému použil termín parole.

Reč je realizácia, použitie jazyka ako systému v konkrétnych dorozumievacích aktoch. Z hľadiska prenosu informácie je reč niekedy definovaná ako vlastné oznámenie, správa (jazyk je potom príslušný kód).

Reč vo filozofii[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa Bühlera je reč v podstate vždy dialóg, styk aspoň medzi dvoma ľuďmi; týka sa obsahov, ktoré v nej nie sú zahrnuté, ale sú ňou iba označované, ukazované alebo zastupované.

Podľa Herakleita je reč daná od prírody; každá vec má teda jediné možné a správne meno[2].

Reč je podľa McLuhana a jeho klasifikácie médií chladné médium, pretože poslucháč dostáva málo a musí mnoho doplniť.

Podľa sofistov je reč vec konvencie[2].

Druhy reči[upraviť | upraviť zdroj]

  • vnútorná - vnútorný dialóg
  • vonkajšia - dialóg s iným človekom

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ČERNÍK, V., FARKAŠOVÁ, E., VICENÍK, J.: Teória poznania. Nakladateľstvo Pravda, 1987.
  2. a b Slovník antické kultury. Praha: Svoboda 1974.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • ONDRUŠ, Š. - SABOL, J.: Úvod do štúdia jazykov. Bratislava, 3. vyd SPN 1987. 344 s.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]