Analytická filozofia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Analytická filozofia je filozofický smer, ktorý je najsilnejší, najrozšírenejší a pre duchovnú situáciu doby najcharakteristickejší prúd filozofie 20. stor; je to tak preto, lebo analytická filozofia je filozofiou veku (t. j. 20. stor.) poznamenaného predovšetkým vedou a technikou. Analytická filozofia je filozofiou „obratu k jazyku“. Jej predstavitelia vychádzajú z poznania, že tým, čo nám nevyhnutne sprostredkuváva všetko naše poznanie a vedenie, je náš jazyk; že svet je pre nás vždy svetom artikulovaným jazykom. Z toho potom vyvodzujú, že filozofia sa musí opierať o filozofiu jazyka. Zásadným filozofickým problémom pre predstaviteľov analytickej filozofie je problém povahy nášho sveta a nášho poznania tohto sveta, čiže ontológia a epistemológia.

Termín „analytická filozofia“ je súborné označenie pomerne heterogénnych smerov súčasnej filozofie, ktoré vychádzajú z G. Fregeho, B. Russella, G. E. Moora, R. Carnapa, L. Wittgensteina, sú nespokojné s tradičnou filozofiou, prípadne radikálne ju odmietajú a uznávajú základnú tézu, ktorú by bolo možné formulovať asi takto: Filozofické tézy treba testovať na ich dôsledkoch.

"Spoločnou vlastnosťou analytickej filozofie je presvedčenie, že poslaním filozofie je práca na analýze jazyka. V samotnom východisku tejto školy neobjavujeme projekty vševysvetľujúcich metafyzických systémov, určitych noetických a metafyzických riešení; v činnosti tejto školy sa už nerozhoduje vopred, ktoré filozofické otázky majú zmysel. Analytická filozofia sa vyznačuje vierou, že pre filozofické uvažovanie je najvhodnejšie, ak použijeme logickú analýzu jazyka s cieľom prenikať do významu slov, ktoré nám slúžia vo všetkych oblastiach vedenia a vo všednom živote. Výsledky tejto logickej analýzy nás majú priviesť k rozjasneniu hmlistých intuícií, ktoré sú utajené v našej reči, k rozpleteniu slovných hybridov alebo matných spojení, ktoré sa zúčastňujú na našich súdoch o svete. Ani matematika, ani logika neslúžia na odhaľovanie štruktúry mimojazykového sveta, avšak umožňujú používať jazykové znaky a správne odvodzovať tvrdenia." [1]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Kolakowski, l.: filosofie pozitivismu (1967) (123-124)

FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.