Čierne more

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Satelitná snímka Čierneho mora (NASA)

Čierne more je vnútropevninské more Atlantického oceánu. Zaberá plochu 423 000 km²[1] a jeho maximálna hĺbka je približne 2 210 m. 70 % plochy Čierneho mora sa nachádza pod úrovňou šelfu[2]. Priemerná teplota vody v zime 6 – 8 °C, v lete 25 °C, priemerná slanosť okolo 18 promile. More sa vyznačuje stratifikovaným vodným stĺpcom s anoxickou zónou bez života, od ktorej sa odvodzuje aj jeho názov. Súčasťou je aj menšie, extrémne plytké (do 10 m) Azovské more.

Geografia[upraviť | upraviť zdroj]

Na západnom pobreží Čierneho mora leží Rumunsko a Bulharsko, na severnom pobreží Ukrajina a Rusko, na severovýchodnom pobreží Abcházsko, na východnom pobreží Gruzínsko (Kolchida), na južnom pobreží Turecko. So Stredozemným morom ho spája prieliv Bospor, Marmarské more a Dardanely. Má podpriemernú salinitu, najmä kvôli prítoku veľkých riek ako je Dneper a Dunaj.

Geológia[upraviť | upraviť zdroj]

Čierne more je tvorené dvoma panvami oddelenými stredočiernomorským chrbtom (andrusovov a archangelského chrbát). Obe sú pravdepodobne zaoblúkové panvy, západná s možnou oceánskou a východná s extrémne stenčenou kontinentálnou kôrou[3]. Charakter ich kôry je však problematický, pretože veľké objemy postriftových sedimentov neumožňujú jej priame pozorovanie a sťažujú i aplikáciu geofyzikálnych princípov jej sledovania. Východnú panvu oddeľuje od predhlbne Veľkého Kaukazu tzv. šatského chrbát.

Západ slnka nad zálivom Laspi

Vznikli rozpadom albského vulkanického oblúku, ktorý narastal nad na sever sa ponárajúcou subdkučnou zónou oceánu Tethys (Paleotethys a Neotethys). Presné načasovanie vzniku Čierneho mora je dodnes predmetom diskusii. Rozchádzanie oceánskeho dna západnej časti bazénu sa začalo zrejme počas počas kriedy (cenomanu) a skončilo sa v paleocéne[4]. Počas tohto riftingu došlo k oddeleniu istanbulskej zóny od odeského šelfu.

Čiernomoská panva sa vyvinula severne od Pontidsko-kaukazského vulkanického oblúku, ktoré oddelila od Moeskej a Skýtskej platformy a Krymských vrchov pozdĺž stredočiernomorského zlomu, ktorý vykazoval znaky ľavostranného smerného posunu a pravostranného posunu pozdĺž západočiernomorského zlomu, pri okraji Moeskej platformy.

Pokračujúca kolízia Eurázijskej a Africkej platne a západný únik Anatolského bloku pozdĺž severoanatólskeho zlomu a východoanatolského zlomu diktuje súčasný tektonický režim, ktorý spôsobuje subsidenciu Čierneho mora ako aj výraznú vulkanickú aktivitu v oblasti Anatólie. Tieto procesy majú za následok periodickú izoláciu Čierneho mora od svetového oceánu.

Hrúbka sedimentov (kriedového až holocénneho veku) na dne Čierneho mora dosahuje na najhlbších miestach 13 – 14 km[2]. V hĺbke asi 200 m sa nachádza hranica medzi vrchnou časťou vodného stĺpca s vodou plne nasýtenou kyslíkom a pomerne nízkou salinitou, a spodnou vrstvou s nízkym obsahom kyslíka a vysokým obsahom síranov.

Ložisková geológia[upraviť | upraviť zdroj]

Oblasť Čierneho mora hraničí s významnými ropo- a plynonosnými oblasťami. Na severovýchode je to Indolokubáňska panva, na západe predpolie Východných Karpát a Moeská platforma. V súčasnosti prebieha v oblasti čiernomorského šelfu vyhľadávanie ložísk uhľovodíkov[4]. Čierne more a jeho blízke okolie má vysoký potenciál ťažby týchto surovín.

Panoráma Čierneho mora

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Nikishin, A.M., Korotaev, M.V., Ershov, A.V., Brunet, M.F., 2003: The Black Sea basin: tectonic history and Neogene–Quaternary rapid subsidence modelling. Sedimentary Geology, 156, s. 149–168
  2. a b Okay, A.I., Sengőr, A.M.C., Gőrűr, N., 1994: Kinematic history of the opening of the Black Sea and its effect on the surrounding regions. Geology 22, s. 267–270
  3. Nikishin, A.M., Ziegler, P.A., Panov, D.I., Nazarevich, B.P., Brunet, M.F., Stephenson, R.A., Bolotov, S.N., Korotaev, M.V., Tikhomirov, P.L., 2001: Mesozoic and Cainozoic evolution of the Scythian Platform-Black Sea-Caucasus domain. In: Ziegler, P.A., Cavazza, W., Robertson, A.H.F., Crasquin-Soleau, S. (Editors): Peri-Tethys Memoir 6: Peri-Tethyan Rift/Wrench Basins and Passive Margins. Mémoires du Muséum national d’Histoire naturelle, Paris, vol. 186, s. 295– 346.
  4. a b Robinson, A.G., Rudat, J.H., Banks, C.J., Wiles, R.L.F., 1996: Petroleum geology of the Black Sea. Marine and Petroleum Geology, 13, s. 195 – 223

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  • FILIT Zdroj z ktorého (pôvodne) čerpal tento článok