Staroveké Grécko

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Oblasti osídlené Grékmi v staroveku

Staroveké Grécko bola vyspelá európska kultúra. Zemepisne sa vzťahuje na oblasť súčasného Grécka a západného Turecka, v širšom ponímaní aj na oblasti v tom čase osídlené Grékmi – Cyprus, maloázijské pobrežie Egejského mora (Iónia, Dorida, Aiolida), Sicíliu, južné Taliansko a rozptýlené sídla na pobreží dnešného Albánska, Bulharska, Egypta, Francúzska, Líbye, Rumunska, Gruzínska, Španielska či Ukrajiny.

Staroveké Grécko sa spravidla datuje pre celú Grécku históriu pred spojením s Antickým Rímom (okolo 3000 pred Kr.146 pred Kr.). Je niekedy rozšírené aj o obdobie pod Rímskou nadvládou (posledné staroveké Olympijské hry sa konali v roku 393 , prípadne až do slovanských nájazdov do Grécka v 6. stor.).

Staroveké Grécko položilo základy západnej kultúry. Grécka kultúra mala veľký vplyv na Staroveký Rím, ktorý ju ďalej rozšíril na mnohé miesta Európy. Staroveké Grécko malo nesmierny vplyv na jazyk, politiku, vzdelanie, filozofiu, umenie a architektúru.

Geografia[upraviť | upraviť zdroj]

Mestá starovekého Grécka

Pôvodné pevninské Grécko sa rozkladalo prevažne na území dnešného Grécka a západného Turecka. Rozdeľovalo sa na Macedóniu (severovýchod), Epirus (severozápad), Tesáliu, a juh krajiny tvorili kraje Evrytania, Dorida, Lokrida, Aitólia, Akarnania, Boiótia, Atika a polostrov Peloponéz (s regiónmi Achája, Argolida, Arkádia, Mesenia a Lakónia. V Malej Ázií sa do materského Grécka rátajú kraje Iónia, Aiolida a Dorida. Významné ostrovy pevninského Grécka boli Kréta, Eubója, Kyklady, Salamina a Aigina, maloázijské ostrovy sú napríklad Rodos, Samos a Lesbos. Grécko je prevažne hornatá krajina, najväčšia hora je Olymp, iné pohoria sú Pindos, Taygetos, Chlomo, Erymanthos, Athamanika, Parnon a iné. Grécko má tiež bohaté vodné zdroje a mnoho riek, najznámejšie sú Acherón, Elisson, Pineios, Eurótas, Spercheios, Haliakmon, Axios, Strymon a Nestos. Severné Grécko (Epirus, Macedonia) tvorili prevažne vidiecke kraje, mestské centrá boli najmä na juhu a v Malej Ázií, na severe iba hlavne kolónie mestských štátov. Najvýznamnejšie mestá Grécka boli Atény, Sparta, Smyrna, Efez, Fókaia, Halikarnassos, Milétos, Pergamon, Téby, Korint, Patra, Larisa, Argos, Olympia, Delfy, či Solún a Pella.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Dejiny Grécka

Grécke dejiny patria medzi jedny z najdlhších a najvýznamnejších svetových dejín, ktoré začínajú ešte pred príchodom Grékov do Grécka, kedy tu žili Pelasgovia (pevnina) a Minojci (Kréta a niektoré ostrovy). Okolo roku 2000 pred Kristom do Grécka prenikli prvé grécke kmene-Achájci a asi aj Ióni, ktorí približne po troch storočiach vytvorili prvú grécku kultúru, Mykénsku kultúru. Neskôr sa v Grécku usadili ďalšie grécke kmene, Dóri, Aioli  Epirótske kmene a Macedónci, ktorí sa premiešali s pôvodným obyvateľstvom a tak vytvorili grécky národ.

Perzské vojny – Staroveké Grécko[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Grécko-perzské vojny

Staroveké Grécko – Peloponézske vojny.[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Peloponézske vojny
Významné bitky v starovekom Grécku.

Grécke mestské štáty sa v 5. storočí pred Kr. rozdelili na dve veľké zoskupenia. Na Peloponéze a Korintskej šiji sa už v 6. storočí pred Kr. spojili štáty do tzv. peloponézskeho spolku, ktorého hegemónom bola Sparta. V roku 478 pred Kr. sa vytvoril délsky námorný spolok (nazývaný aj délska symmachia), v ktorom sa spojili grécke mestské štáty, obávajúce sa hrozby perzského útoku. Po prenesení pokladnice z ostrova Délos do Atén sa spolok premenoval na aténsky námorný spolok. Peloponézske vojny boli výsledkom sporov medzi štátmi oboch zoskupení, predovšetkým v oblasti hľadania surovín, potravinových zdrojov a politickej rivality medzi politickými skupinami vnútri jednotlivých štátov (demokrati a aristokrati).

Po prepuknutí vojna zasiahla prakticky všetky oblasti, osídlené Grékmi. Do vojny sa zapojili štáty v materskom Grécku, ale Aténčania si potrebovali zabezpečiť aj námorné cesty do Čierneho mora, odkiaľ dovážali asi tretinu spotreby obilia v štáte, takisto zaútočili proti Syrakúzam na Sicílii, odkiaľ takisto dovážali obilie.

Vojny sa viedli na mori i na pevnine. Hoci platilo základné pravidlo, že Atény a ich spojenci mali prevahu na mori a Sparta zase na zemi, nakoniec sa rozhodujúca bitka odohrala na mori a Sparta v nej zvíťazila. Sparťania využili svoje víťazstvo a donútili Atény nielen zbúrať tzv. Dlhé hradby, ale zmenila sa aj vláda (k moci sa dostali reakčné skupiny, prenasledujúce demokratických politikov v štáte), Atény museli rozpustiť svoj námorný spolok.

Po skončení vojny Sparťania využili svoje vedúce postavenie a do porazených mestských štátov i do vedenia štátov, ktoré boli ich spojencami, dosadzovali svojich politikov (harmostovia), čo viedlo k nespokojnosti obyvateľov a k vytváraniu nových protispartských spojenectiev. Sparta bola oslabená a do popredia sa dostali na prechodné obdobie predovšetkým Théby v Boiótii a od polovice 4. storočia pred Kr. Macedónia.

Hlavným prameňom k poznaniu dejín peloponézskych vojen je dielo gréckeho historika Thukydida, na ktorého nadviazal Xenofon. Okrem toho sa zachovali aj viaceré nápisy, ktoré informujú o uzatváraní spojenectiev medzi jednotlivými štátmi, účty o nákladoch na budovanie lodí a ďalšie pramene.

Grécko v rímskom období[upraviť | upraviť zdroj]

Víťazný oblúk cisára Galéria, 4. stor., Solún.
Kelsiova knižnica v Efeze, 2. stor. po Kr.

Počas rímskeho obdobia si Grécko dlho udržiavalo určitú autonómiu. Rimania rešpektovali kultúrnu a vzdelanostnú úroveň Grécka a stále sa chodili vzdelávať do Atén, na Rodos, alebo navštevovali významné grécke mestá a veštiarne. Cisár Nero obľuboval Grécko a dal tam usporadúvať početné hudobné a básnické súťaže, z ktorých si prinášal zlaté vence víťaza. Za to získavali grécke mestá oslobodenie od daní alebo rôzne úľavy. Cisár Vespazián načas obmedzil privilégiá gréckych miest, ale cisár Hadrián, ako veľký filhelén dal napr. v Aténach vybudovať veľký chrám Dia Olympského, knižnicu a agoru, kúpele, novú štvrť a víťazný oblúk. Inšpiroval sa stavbami v Aténach a vo svojej vile v Tivoli si dal vybudovať napodobeninu aténskej stoy a karyatídy. Tradičné helenistické grécke centrá mestá boli po Ríme najväčšie mestá ríše, boli to maloázijský Efez, sýrska Antiochia a egyptská Alexandria. Tieto mestá mali viac ako pol milióna obyvateľov. Navyše západná Malá Ázia bolo územie Rímskej ríše s vôbec najväčšou koncentráciou miest, veľké mestské centrá boli od seba vzdialené len niekoľko kilometrov. V Aténach naďalej fungovali filozofické školy (predovšetkým Platónova Akadémia), konali sa tiež tradičné slávnosti, ako panaténaje a olympijské hry. Až v roku 395 ich cisár Theodosius I. zakázal a v roku 529 cisár Justinián I. dal zavrieť filozofické školy v Aténach.

Architektúra a sochárstvo prežívali aj počas rímskeho obdobia veľký rozkvet, tradičné centrá gréckej kultúry ako Atény a Efez sa stali ríšskymi centrami umeleckých dielní, kde sa vyrábali sochy, sarkofágy a vlysy. V architektúre sa presadil korintský sloh. Stavali sa rozsiahle kolonády a fóra, monumentálne budovy, kúpele, divadlá, akvadukty a štadióny.

V roku 395 cisár Theodosius rozdelil Rímsku ríšu na dve časti. Hranica medzi Východorímskou ríšou a Západorímskou ríšou sledovala jazykovú hranicu: na východe sa rozprávalo prevažne grécky, na západe latinsky. Grécko sa stalo súčasťou Byzantskej ríše, ktorá síce pokračovala v tradícií rímskeho štátu, no jej kultúra a prejav bol grécky, pričom si zakladala na pokračovaní kultúry starovekého Grécka. Niektorí historici kladú zánik antickej gréckej kultúry do 6. stor., kedy Grécko obsadili Slovania, ktorí počas svojich nájazdov zničili dovtedy prosperujúce tradičné centrá gréckej kultúry na európskom kontinente, napríklad Atény, Korint, Spartu a Téby, ktorých obyvateľstvo mestá opustilo a utiahlo sa na vidiek, čím fakticky na niekoľko stáročí končí tisícročná kultúra vyspelých gréckych mestských centier v Grécku. Grécko sa z týchto pohrôm dokázalo spamätať až v 10. stor., no kultúrne centrá Grékov boli natrvalo prenesené do maloázijských miest a do Konštantínopolu.

Starogrécke kmene[upraviť | upraviť zdroj]

Nie je celkom správne hovoriť v staroveku o jednotnom gréckom národe. Príslušnosť ľudí k nejakému celku bola vtedy vyjadrená príslušnosťou k jednotlivým gréckym štátom, ktoré medzi sebou stále bojovali. Až zakladanie kolónií v negréckych krajinách a následné spojenie viacerých gréckych štátov proti vonkajšiemu nepriateľovi, Perzskej ríši, dopomohlo k čiastočnému uvedomeniu si príbuznosti v kultúre rozličných gréckych štátov. Najväčšie grécke kmene, ktoré sa v Grécku usádzajú postupne po roku 2000 pred Kr. boli Ióni (obývali Atiku, Ióniu, Kyklady a kolónie v severnom Grécku, napr. Chalkidiki), Dóri (Peloponéz, Stredozápadné Grécko, Kréta, Dodekanézy, Dorida), Achájci (Peloponéz, Cyprus), Aioli (Tesália, Lesbos, Aiolida), Epiróti (rozličné kmene v severozápadnom Grécku a južnom Albánsku- Epirus) a Macedónci (sever dnešného Grécka- Makedónia). Každý z týchto kmeňov rozprával odlišným dialektom a používal aj vlastný typ gréckej abecedy. Sever Grécka, teda Macedónia, Tesália a Epirus boli rozdielne, ako zvyšok Grécka. Ich obyvatelia nežili v mestských štátoch, ale v kráľovstvách, podobne ako ich susedia Tráci, Ilýri či Paióni, preto ich ostatní Gréci z vyspelých poleis pokladali za menej kultúrnych príbuzných. Všetky starogrécke kmene sa v krajoch kde sa usadili, pomiešali s pôvodným obyvateľstvom, v Grécku s neznámymi Pelasgami a v Malej Ázií s pôvodným paleoanatólskym obyvateľstvom. To nám dokladajú aj fýly, teda rozdelenia obyvateľov gréckych poleis, kde sú často zastúpené aj pomenovania pôvodného negréckeho obyvateľstva. Navyše grécki historici píšu, že horské oblasti stredného Grécka boli ešte v klasickej dobe čiastočne obývané pôvodnými ešte nehelenizovanými obyvateľmi s vlastným jazykom. Rozdelenie na hlavné grécke kmene postupne upadá v helenistickej dobe, kedy ako univerzálny jazyk slúžil aténsky iónsky dialekt, ktorý postupne ostatné dialekty vytláčal a stal sa predchodcom novogréčtiny. Tento proces bol dovŕšený v rímskom období, kedy rozdelenie Grékov na tieto kmene prestáva existovať. Dnes existujú v Grécku skupiny obyvateľstva, ktorých kultúra odvodzuje konkrétny pôvod od niektorých starogréckych kmeňov. Ide napríklad o Maniotov, Cakónov a Sfakianov, ktorí sú dórskeho pôvodu (dokonca Cakóni si vo svojom dialekte uchovali prvky z dórskeho dialektu). V Tesálií zase existuje niekoľko dedín, kde sa v miestnom dialekte uchovalo množstvo aiolizmov.

Kultúra[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj: Grécka literatúra

Grécka literatúra začína v 9. stor. pred Kr. Homérom. Gréci vymysleli moderný epos, drámu, teda komédiu a tragédiu a historiografiu. Najvýznamnejší starovekí spisovatelia boli napr. SofoklesEuripidesAischylosAristofanesThoukydidesHérodotos či Plutarchos z Chaironeie. Z filozofov najznámejší Platón a Aristoteles.

Filozofia[upraviť | upraviť zdroj]

Staroveké Grécko je kolískou antickej filozofie, ktorá sa stala základom súčasnej európskej filozofie, ale aj vedy a techniky.

Grécku filozofiu nazývame antickou filozofiou. Je to súhrn filozofických učení, ktoré rozvíjali myslitelia v starogréckej i starorímskej spoločnosti od konca 7. storočia až do 6. storočia pred Kr. Pôvodná rodová spoločnosť sa rozpadá a vznikajú štáty. Majetkovú a sociálnu rovnosť v rode nahrádza sociálno-ekonomická nerovnosť vo vytvárajúcej sa otrokárskej spoločnosti. Tieto zmeny spôsobili, že zanikajú tradičné mýtické predstavy o svete a vytvárajú sa vedecké názory a abstraktno-filozofické predstavy o skutočnosti. Vznik filozofie v antickom Grécku bol dôsledkom hlbokých premien gréckej spoločnosti a človeka v nej. Filozofia vznikla v maloázijskej Iónii, kde miestni vysoko civilizovaní Gréci preberali rozličné myšlienkové podnety od vyspelých orientálnych národov. Práve tu vzniká milétska (iónska) škola, ktorá položila základy filozofie. Filozofia sa rozšírila aj do iných centier gréckej kultúry, najmä do Atén a tiež do južnej Itálie (známa Eleatská škola).

Vývoj otrokárskeho zriadenia zodpovedá aj vývoj filozofie.

Delíme ho na štyri obdobia:

  • rané (kozmologické) obdobie = filozofi sa zaoberajú najmä prírodovednou problematikou, otázku sveta chápu prevažne naturalisticky a materialisticky. Dominuje iónska škola – stredisko v Miléte (Táles, Anaximandros, Anaximenes). Do tohto obdobia patria: Herakleitos, pytagorovci (Pytagoras), eleatská škola (Parmenides, Xenofanes a Zenón), Empedokles, Anaxagoras a Demokritos
  • klasické obdobie = je obdobím najväčšieho rozkvetu gréckej filozofie – sofisti, Sokrates, Platón, Aristoteles. V popredí ich záujmu je človek. Človek, je mierou všetkých vecí. Vývin filozofie vyúsťuje do metafyziky.
  • helenistické obdobie = súvisí s hospodárskym a politickým úpadkom Grécka. Grécko stráca politickú nezávislosť. Grék v novej situácií hľadá sám seba- uzatvára sa do seba. Končí sa tvorivý rozvoj zdravej filozofickej špekulácie. Obdobie malo tri hlavné prúdy: epikureizmus, stoicizmus, skepticizmus
  • mystické obdobie = je obdobím zmeny filozofického myslenia. Filozofiu nahrádza teozofia. Patrí sem novoplatonizmus.

Hudba, tance a zábava[upraviť | upraviť zdroj]

Hráči s kitharou

Pozri aj: Grécka hudba a Hudba starovekého Grécka

Hudba bola pre starých Grékov veľmi dôležitou súčasťou života, čo u Grékov pretrvalo dodnes. Grécke slovo hudba (mousiké), pochádza od slova múza, pričom múza hudby bola Melpomené (od slovesa melpein = vznešene spievať, prednášať hymny). Starogrécka hudba čerpala z orientálnych (maloázijskych) tradícií miestnych národov. Hudobné nástroje boli strunové (lýra, mandolína tamburas, kithara) a dychové (aulos, diaulos, syrinx). Rozdeľujeme vznešené hymny na počesť bohov a ľudovú hudbu. Fragmenty hymien pre bohov sa nám čiastočne dochovali (Apollónova, Dionýzova hymna). Gréci vedeli hudbu zapisovať, čo sa tradične spája s Pytagorom, ktorý prvý zapísal tóny. Jediná staroveká kompletne dochovaná pieseň je Sikelova pieseň, ktorú Maloázijsky Grék Sikelos venoval svojej mŕtvej žene v 2. stor. po Kr. Gréci radi tancovali a zabávali sa, preto existovalo množstvo ľudových sviatkov na počesť bohov, či dobrej úrody. Tancovali sa kruhové tance, pričom poznáme tanec syrtos, ktorý sa uvádza na epitafe z 1. stor. a tento tanec existuje dodnes a je jedným z najobľúbenejších gréckych tancov. Iný známy tanec bol pyrrichios, tiež kruhový bojový tanec, ktorý sa považuje za najstarší tanec na svete, pretože stále existuje pod rovnakým menom a tancujú ho Pontskí Gréci. Na počesť bohov sa konali recitály hudby a prednesy či súťaže v rozličných mestách Grécka, na takýchto súťažiach sa zúčastnil aj cisár Nero. Bohovia hudby a zábavy boli Apolón a Dionýzos. Zo starogréckej hudby sa vyvinula byzantská cirkevná hudba a novogrécka hudba.

Gréci obľubovali stretávanie sa s priateľmi, počas ktorých hodovali, počúvali hudbu, či prednášali básne, spoločne debatovali a preberali aktuálne problémy. Tieto stretnutia sa nazývali Sympózia (symposia). Sympózium bolo mužské stretnutie a jediné ženy, ktoré mali povolené vstúpiť na tieto oslavy boli spoločníčky, tzv. hetéry, ktoré boli vzdelané a vedeli debatovať s mužmi. Najznámejšia hetéra bola Aspasia, ktorá bola milenkou Perikla. Tradícia sympózia je v Grécku veľmi stará, prvé doklady pochádzajú ešte z obdobia pred mykénskou civilizáciou.

Náboženstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Zeus, alebo Poseidón, Aténske múzeum.

Grécke náboženstvo sa nazýva dodekatheón, teda dvanásťbožstvo, pretože je založené na uctievaní dvanástich hlavných bohov. Je pravdepodobné, že pôvod tohto náboženstva pochádza ešte z predgréckej doby a teda by malo byť prevzaté od Pelasgov, pôvodných obyvateľov Grécka, ako tomu dokladá etymologický pôvod niektorých mien Bohov. Napríklad tak meno Aténa nie je gréckeho pôvodu. Je však nejasné dokázať kontinuitu dodekatheónu do mykénskej doby a nie ešte do tej predgréckej. Bohovia dodekatheónu boli Zeus (vládca), Héra, Aténa, Poseidón, Afrodita, Demeter, Hádes, Hefaistos, Apolón, Áres, Helios a Hermes. Medzi Grékmi boli obľúbení rôzni hrdinovia stotožňovaní s rozličnými štátmi, ako dórsky hrdina Herakles, uctievaný Spartou, či aténsky hrdina Téseus. Na počesť bohov sa konali rôzne oslavy, sviatky a veselice, napríklad Panaténajské slávnosti, Dionýzie, či Olympiáda. Slávností bolo veľmi veľa, mali kultovú podstatu a ľudia sa počas nich zabávali a tancovali. Do gréckeho náboženstva sa postupne (hlavne počas helenistického obdobia) dostávajú orientálne božstvá, ako maloázijská matka bohov Kybéla, či egyptská Isis. Od 1. stor. sa do Grécka dostáva aj kresťanstvo, hlásané apoštolom Pavlom. Kresťanstvo si našlo mnoho nasledovníkov, no dodekatheón pretrval až do včasno byzantského obdobia. Južný Peloponéz ostal pohanský až do 9. stor.

Umenie a architektúra[upraviť | upraviť zdroj]

Dórsky chrám v Agrigento na Sicílií.
Scéna hudobníčok. Červenofigúrová keramika, amfora, Niobin Maliar.

Monumentálna architektúra sa po páde Mykénskej kultúry v Grécku začína objavovať až v archaickom období. Nie je známy pôvod gréckych architektonických slohov, predpokladať sa dajú vplyvy z Egyptu a z Malej Ázie, najmä preto, že pred vznikom monumentálnej architektúry mnohí Gréci pracovali v Egypte a susedili s vyspelými civilizáciami Malej Ázie. Tradičný megarónový pôdorys gréckeho chrámu sa však v Grécku vyskytoval ešte počas neolitických kultúr Sesklo a Dimini a pretrval aj v monumentálnych mykénskych palácoch. Rozoznávame tri typy gréckych chrámov, dórsky, iónsky a korintský. Najstarší je dórsky, ktorý pravdepodobne napodobňuje drevenú stavbu. Neskôr vzniká v Iónií iónsky sloh, ktorý je viac zdobený a typický svojou volutovou hlavicou. Korintský stĺp vznikol až koncom klasického obdobia a naplno sa presadil až v rímskej architektúre. Grécke obytné domy (oikoi) boli jednoduché, so škridlovou strechou, podlažím a dvorom (aulé). V priestrannejších domoch bola izba vyhradená na sympózia (triklinion), ženská izba (gynaikeion), mužská izba (andrón), kúpeľňa (loutron) a sklady (apothékai) či kuchyňa (optanion). Pôdorys gréckeho domu prevzali a čiastočne upravili Etruskovia a od nich ho prevzali Rimania. Paláce sa objavujú v Macedónii a následne veľkolepé paláce až v helenizme. K verejným stavbám gréckeho mesta patrí miesto zasadania občanov či vládcov (bouleuterion), krytá polyfunkčná budova stoa a tiež aj divadlo (theatron). Najznámejší grécky architekt je Hippodamos z Milétu, ktorý založil racionálne plánovanie mesta, ktoré je základom modernej architektúry.

Monumentálne sochárstvo prevzali Gréci pravdepodobne od Egypťanov, no boli to až Gréci, ktorých sochy boli presným anatomickým stvárnením ľudského tela. V archaickom období vznikajú sochy mladých chlapcov (kúros) a dievčat (koré). Ženské sochy boli spočiatku vždy zahalené, minimálne chitónom, nahé ženské sochy sa začínajú robiť až v koncom klasického obdobia, kedy grécke sochárstvo zažilo obdobie najväčšej dokonalosti. Sochárstvo helenistickej doby zachycuje ľudské emócie (radosť, smútok, utrpenie) a deti, či portréty konkrétnych osôb, čo v klasickom období nebolo. Známi sochári sú Feidias, Myrón, Praxiteles a Polykleitos.

Veľmi kvalitná bola aj grécka keramika. Spočiatku, v archaickom období boli dve hlavné centrá výroby, Atény a Korint, čiastočne maloázijské ostrovy (najmä Rodos a Chios), no v klasickej dobe sa najznámejšou stala Atická keramika, teda keramika z Atén. Išlo o čiernofigúrovú a neskôr červenofigúrovú keramiku, ktorá zobrazovala mytologické scény, oslavy, bohov, aj bežný život. Pri výpale bola použitá zložitá metóda dosiahnutia čiernej alebo červenej farby postáv a objektov. Atická keramika bola obľúbená v celom Grécku aj mimo neho, nachádzame ju v celom Stredomorí, dokonca v Západnej aj Strednej Európe, kde si ju nechali dovážať miestne elity. Najväčší odberatelia atickej keramiky boli Etruskovia, ktorí si dokonca objednávali vlastné mytologické vyobrazenia na svoju keramiku. Dokonca z Etrúrie pochádza vôbec najviac nálezov atickej keramiky. Tvary gréckej keramiky boli rôzne, od nádoby na vodu, hydria, cez krátér na miešanie vína, až po nádoby na pitie vína (kylikes), nádoby na voňavky (arybaloi), či pohrebné okrasné nádoby lekytos). Známi maliari atických keramických nádob sú Polygnotos, Achilov maliar či Agatarchos. Známe keramické dielne boli aj v juhoitalských gréckych kolóniách, ktoré boli ovplyvnené atickou keramikou.

V helenistickej dobe bola populárna aj mozaika, ktorá pochádza z Malej Ázie, tú však dochovanú nemáme, jediné grécke mozaiky pochádzajú z mesta Pella z paláca macedónskych kráľov (je tu vyobrazený aj Alexander Veľký) no mnohé grécke mozaiky boli znovu kopírované Rimanmi (napríklad mozaika Alexandra Veľkého z Pompejí). Tiež sa nám v Grécku málo dochovali ukážky nástenného maliarstvo, a ktoré bolo v dobe helenizmu veľmi populárne, no v hrobkách v Trácií (Bulharsko), či z hrobiek aristokracie a kráľov Macedónie máme ukážky tohto umenia (Kazanlăk, Vergina, Derveni-Solún). Rovnako tak rímske nástenné maliarstvo kopíruje grécke predlohy, výborné príklady sú dochované pompejské fresky.

Nálezy kovových predmetov sú vzácne. Prestížny kovový riad sa dochoval hlavne v macedónskych hrobkách (Krátér Derveni – Múzeum v Solúne), či grécky krátér z keltskej hrobky princeznej z francúzskeho Vix.

Kuchyňa[upraviť | upraviť zdroj]

Hodujúci Gréci počas sympózia. Atická červenofigúrová keramika, Nikiov maliar.

Starogrécka bežná strava sa moc nelíšila od tej novogréckej. Išlo o tradičnú stredomorskú kuchyňu, ktorá bola založená na olivovom oleji, obilí a víne. Informácie o gréckej strave nám zanechali rôzni spisovatelia a dramatici (napr. Aristofanes a Platón) a vôbec prvým spisovateľom na svete, ktorý opisoval rozličné jedlá bol Grék Athénaios z Naukratidy, žijúci v 2. stor. po Kr. O gréckej strave nás informujú aj umelecké pamiatky, najmä vyobrazenia na atickej keramike. Základom gréckej stravy bol olivový olej, olivy a chlieb typu novogréckej pity. Konzumovalo sa tiež mäso, hlavne bravčové a jahňacie, či baranie, ktoré sa pripravovalo na grile, či opekaním. Kúsky mäsa sa piekli aj samostatne na kolíkoch, toto jedlo sa nazývalo kandaulos a dnes sa v Grécku nazýva suvlaki. Obľúbené boli aj ryby a konzumovalo sa aj veľa syrov (ovčí a kozí). Z ovocia sa konzumovali orechy, jablká, figy a hrozno. Citrusy ešte v Európe neboli. Sladkosti boli tiež obľúbené a boli z medu, išlo o rozličné druhy pokrmov, ktoré sa v Grécku pod inými menami vyskytujú aj dnes (napr. baklava). Obľúbené bolo víno, robilo sa červené, biele aj ružové. Gréci, ako aj Rimania nepili čisté víno, ale riedené s vodou. Riedilo sa vo veľkej nádobe zvanej krátér.

Ekonomika[upraviť | upraviť zdroj]

Krátér z Vix, z hrobky významnej keltskej ženy z Francúzska dokladá ďalekosiahle kontakty gréckeho obchodu.

Ekonomika starovekého Grécka bola rozvinutá a bola založená na importe a exporte rozličných tovarov a bola postavená na obchode medzi rozličnými gréckymi štátmi, ale aj na obchode s cudzincami. Grécky luxusný tovar (keramika, sochy, šperky, kovové výrobky, obľúbené bolo aj grécke víno a olivový olej) boli žiadané medzi negréckymi vládnymi kruhmi, či už u Etruskov, Trákov, Keltov, Skýtov, Ilýrov a iných. Naopak Gréci dovážali otrokov a najmä obilie, ktorého sa v neúrodnom Grécku urodilo málo. Kvôli tomuto obchodu zakladali Gréci kolónie po celom Stredomorí. Svoje ďaleké obchodné kontakty udržiavali Gréci pomocou lodí a grécke lodiarstvo sa tak už v tejto dobe dostalo na čelo svetovej lodnej prepravy. Veľký rozvoj gréckej ekonomiky bol založený aj na otrockej sile, kedy otroci boli nútení vykonávať extrémne ťažkú prácu za pomerne rýchleho obdobia. Extrémne ťažká práca bola napríklad ťažba zlata a vzácnych kovov v atických doloch v Lauriu. Vďaka ďalekosiahlym gréckym kontaktom sa prvky a tovar z gréckej kultúry dostáva do ďalekých oblastí Hispánie, Galie, Severnej Itálie, Strednej Európy (Nemecko, Čechy, Rakúsko, Slovensko), až do kaukazských kultúr. To pomáhalo civilizovať miestne obyvateľstvo a zároveň napomáhalo aj k bohatnutiu a ďalšiemu napredovaniu gréckych poleis.

Vojenstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Grécki hopliti
Grécke bojové lode.

Každý mestský štát mal svoje vlastné vojsko, ktoré pozostávalo z občanov, mužov. Každý muž mal povinnosť obraňovať svoj štát a v prípade vojny sa stať vojakom. Tradične boli muži rozdelení do jednotlivých tried (väčšinou ich bolo päť), podľa majetkovej, či skupinovej príslušnosti. Elitou gréckeho vojska boli hopliti, teda ťažkoodenci (od slova hoplon = zbraň). Hopliti boli zoradení do šíku zvaný falanga. Išlo o zomknutý útvar, kde sa vojaci navzájom kryli, zároveň však hrozilo nebezpečenstvo, že ak nepriateľ falangu rozruší, vojaci budú zachvátení panikou a ľahko porazení. Falanga však bola pomerne účinnou taktikou, pomohla odraziť vpád Peržanov a počas výbojov Alexandra Veľkého dokonca zničiť Perzskú ríšu. Nestačila však na tiež dobre organizované rímske légie, vďaka čomu Gréci podľahli Rimanom. Falangu prebrali aj iné národy, ako Etruskovia, Ilýri, Italikovia a istú dobu, počas kráľovstva ju používali aj Rimania. Grécki hopliti mali dobrú zbroj, ktorá pozostávala z bronzovej prilby a pláteného, prípadne kovového panciera. Existovalo viac druhov gréckych prílb, napr. korintská prilba, chalkidská prilba, frýgska prilba, či atická prilba. Obľúbeným pancierom (thorax) bol bronzový chránič trupu, často aj so znázornením svalstva (Lorica musculata). Hoplit mal aj náholenníky (knemides) a vypuklý oválny štít (aspis). Strata štítu v boji znamenala hanbu, čo vo svojej známej satire zosmiešňuje básnik archaického obdobia Archilochos. Bojovalo sa krátkym mečom ohnutého listového tvaru (xifos) a neskôr aj dlhou kopijou (macedónska Sarissa). Okrem ťažkých hoplitov boli aj ľahkoodenci, ktorí prakmi, či oštepmi z diaľky začínali boj. Kavaléria nepredstavovala u mestských štátov jadro armády, plnila len okrajovú funkciu, naopak v severnom Grécku bola dôležitou súčasťou kráľovských vojsk. Známa je tesálska a macedónska jazda. V severogréckych štátoch Macedónia, Epirus a Tesália tvorili jadro armády vojaci, ktorí v civilnom živote boli pastieri a roľníci. Macedónske vojsko však neskôr prešlo zmenou a Macedónia ako vôbec prvá na svete vytvorila profesionálnu armádu, ešte pred Rimanmi. Aj tento fakt stojí za veľkým úspechom Macedónie počas vlády Filipa II. a jeho syna Alexandra Veľkého. Rovnako ako aj taktiku, aj vybavenie gréckych vojakov bolo preberané rozličnými národmi. Tak sa grécke prilby a panciere používajú u Ilýriov, Trákov, Etruskov či Keltov. Grécke zbrane a zbroj prevzali aj Rimania, ktorí grécke zbroje ďalej pretvárali a modifikovali niekoľko stáročí po zániku samostatných gréckych štátov.

Významné bolo aj Grécke námorné vojsko. Každý prístavný mestský štát disponoval svojou flotilou, najväčšiu a najsilnejšiu mali Atény. Grécke lode boli veľmi obratné, dalo sa s nimi dobre manévrovať, čo bola príčina zničenia perzskej početnej flotily v Bitke pri Salamíne, ale aj v iných grécko-perzských bitkách.

Dedičstvo Starovekého Grécka[upraviť | upraviť zdroj]

Platónova Akadémia v Aténach, postavená v 19. stor. v štýle neoklasicizmu.

Kultúru Starého Grécka preberalo mnoho národov, v staroveku najviac ovplyvnila Etruskov a Rimanov, pričom Rimania ju v architektúre, vojenstve a v legislatíve zdokonalili a ďalej priniesli do Západnej Európy. V stredoveku na západe grécka kultúra čiastočne upadla, no Aristotelova filozofia ostala naďalej populárna medzi vzdelancami. Iná situácia bola v Byzantskej ríši, ktorá voľne pokračovala od antiky, bola grécka a jej hlavní literárni predstavitelia, ako Michail Pselos, či filozofi Georgios Gemistos Plethon a Laonikos Chalkokondyles ju a jej gréckych obyvateľov považovali za jediného dediča starovekej gréckej kultúry. V Byzancií sa uchovávali a čítali na západe dávno stratené starogrécke diela, v 9. stor. vznikla knižná zbierka s názvom Souda, kde byzantskí učenci komentovali klasické diela. Na západ sa dedičstvo antického Grécka dostáva v renesancií, kedy do Talianska prichádzajú grécki učenci z Turkami dobytej Byzancie, prinášajú antické diela, vyučujú na prestížnych talianskych univerzitách a učia klasickú gréčtinu. Títo grécki učenci sa nesmierne zaslúžili o šírenie a vznik renesancie. Grécku literatúru prebrali od Byzancie aj Arabi, ktorí na nej založili svoju vyspelú stredovekú kultúru. V 18. stor. nastupuje obdobie neoklasicizmu a Architektúra gréckeho revivalizmu, kedy sa v západnej a strednej Európe začali umelci a architekti inšpirovať klasickým gréckym umením a mnoho z nich cestovalo do Osmanského Grécka, obdivovať, či dokonca odvážať starogrécke pamiatky. Odvoz pamiatok, napríklad časť vlysu z aténskeho Parthenónu narazila na odpor u miestnych gréckych intelektuálov, nakoľko európski cestovatelia tieto pamiatky odkupovali od osmanských autorít, teda od okupantov, preto si Grécko robí stále nárok na navrátenie mnohých pamiatok. Predstavitelia tohto smeru sú napríklad architekti Theofil Hansen, Ernst Ziller, či sochári Antonio Canova alebo Grék Leonidas Drosis. V maliarstve neoklasicizmu sa presadili grécki maliari Nikiforos Lytras, Ioannis Altamouras a Nikolaos Gyzis.

Po vypuknutí Gréckeho národného povstania proti Osmanskej ríši v roku 1821 prišlo bojujúcich Grékov podporiť mnoho európskych intelektuálov (filheléni), najznámejší je George Gordon Byron, ktorý v Grécku zomrel. Intelektuáli prichádzali často s nereálnymi predstavami o obrode antického Grécka a po príchode do chudobnej krajiny boli často sklamaní. Po oslobodení Grécka a vzniku Gréckeho kráľovstva, sa grécki intelektuáli ešte viac ako v minulosti snažili odkázať svoj národ ku antickému Grécku. To sa snažil ešte aj známy predrevolucionistický grécky spisovateľ Rigas Fereos, akademickú snahu spojiť moderné a antické Grécko prejavil vo svojich knihách historik Konstantinos Paparrigopulos, ktorého diela sú dnes považované ako nadčasové a očistené od etnickej propagandy, ktorá bola pre 19. stor. v Európe typickou. Niektorí iní grécki intelektuáli sa horlivo snažili zabudnúť na byzantskú minulosť Grékov a odkázať národ len na antiku, pričom sa pozvoľne prestáva používať byzantská národná identita a presadzuje sa jedine tá helénska (Ellines, Ellada). Iní, najmä v Konštantínopole žijúci Gréci a miestni grécki šľachtici fanarioti nepodporovali helénsky revivalizmus, ale ostávali verní byzantským ideálom. Je však nesporné, že moderní Gréci sú napriek mnohým rozdielom zo všetkých národov najbližšie ku svojim starovekým predkom. Dokazuje to jednak jazyk, ktorý je priamym pokračovateľom klasickej gréčtiny, jednak ľudové tradície, ktoré skúmalo mnoho európskych aj miestnych bádateľov. V novogréckej ľudovej kultúre existuje množstvo paralel so starým Gréckom, existuje tu množstvo pohanských tradícií a dokonca aj postavy zo starogréckej mytológie, ako Charón, či Hádes. Kontinuitu nájdeme aj v tradičných tancoch, piesňach, či jedlách. Odkazom na starogrécku kultúru sú aj skupiny obyvateľstva žijúce mimo Grécka, často bez gréckeho povedomia, ktoré však rozprávajú rôznymi formami novogréčtiny. Ide o obyvateľov oblastí, ktoré v staroveku kolonizovali Gréci. Takéto obyvateľstvo sú napr. Grekanici na juhu Talianska, po grécky hovoriaci moslimovia v Turecku, či grécke obyvateľstvo Krymu.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  • Burian, Jan - Oliva, Pavel: Civilizace starověkého Středomoří. Praha 1984
  • Pečírka, Jan a kol.: Dějiny pravěku a starověku. II. Praha 1989
  • Ιστορία του Ελληνικού έθνους 1/28. 2000. Αθήνα.
  • Μαυροματάκη, Ελλάδα αναμέσα στο μύθο και την ιστορία. 2004. Αθήνα.