Novogréčtina

Novogréčtina (νέα ελληνικά - nea ellinika)
Štáty	Grécko, Cyprus, Albánsko, Arménsko, Bulharsko, Egypt, Taliansko, Rumunsko, Turecko, Ukrajina
Región	Balkánsky polostrov
Počet hovoriacich	okolo 12 miliónov
Klasifikácia	indoeurópske jazyky grécke jazyky novogréčtina
Písmo	grécke písmo
Postavenie
Úradný jazyk	Grécko Cyprus Európska únia
Regulátor	žiadny
Jazykové kódy
ISO 639-1	el
ISO 639-2	gre (B) ell (T)
ISO 639-3	ell
Wikipédia
Adresa	el.wikipedia.org
Pomenovanie	Βικιπαίδεια, η ελεύθερη εγκυκλοπαίδεια
Pozri aj: Jazyk – Zoznam jazykov
Jazykový portál

Rozšírenie novogréčtiny

Novogréčtina (iné názvy: nová gréčtina, gréčtina; zriedkavo: novodobá gréčtina, moderná gréčtina; po novogrécky: νέα ελληνική (γλώσσα) - nea elliniki (glóssa), νεοελληνική (γλώσσα) - neoelliniki (glóssa), νέα ελληνικά - nea ellinika, νεοελληνικά - neoellinika, ελληνική (γλώσσα) - elliniki (glóssa), ελληνικά - ellinika) je jazyk patriaci medzi grécke jazyky. Jazyk v súčasnosti používajú Gréci z Grécka, Turecka a Cypru. Dnes je úradným jazykom v Grécku a na Cypre, a tým aj v Európskej únii.

Ako symbolický začiatok novogréčtiny sa obyčajne uvádza rok 1453 (pád Byzantskej ríše), alternatívne sa však v literatúre začiatok novogréčtiny kladie do roku 1500 alebo už do 11./12. storočia (prvé viac-menej novogrécke eposy) či naopak až do polovice 17. storočia (krétska renesancia).

Novogréčtina nadväzuje na helenistické koiné (čiastočne na starogréčtinu), aj keď od nich vykazuje veľké rozdiely, najmä vo výslovnosti.

Rozlišuje sa archaizujúci literárny jazyk kathareusa „čistý“ jazyk a „ľudový“ jazyk dimotiki.

Dejiny

Dejiny modernej gréčtiny siahajú do 6. stor. po Kr., keď sa dovtedy u všetkých Grékov používaný koiné (κοινή) jazyk začal rozpadať na viacero menších jazykov podľa geografických polôh. Okrem toho sa do dovtedy čistej gréčtiny dostali niektoré latinské slová, nakoľko na východe ešte stále žila rímska komunita. Latinský pôvod má napr. slovo η πόρτα (i porta - dvere), toto slovo je prebrané z latinského porta (dvere).

V 12. stor. po Kr. grécke písmeno η (éta) zmenilo výslovnosť na ítu (i). To zapríčinilo nesúhlas niektorých anatólskych Grékov a vytvorenie nových gréckych jazykov, ako naprílad kappadóckej či pontskej gréčtiny. Taktiež sa prestala vyslovovať hláska h.

Po páde Byzantskej ríše (1453) nastala značná turkizácia ľudovej gréčtiny, ktorá prehĺbila priepasť medzi klasickou atičtinou (pretrvávajúcou najmä vo východnej cirkvi) a ľudovým jazykom. Turecké slová sa používajú hlavne pri pomenovaniach povolaní. Napr. starogrécke slovo o ιχθυς (o ichthis - ryba), sa zmenilo na το ψάρι (to psari). Začiatkom 19. storočia bol umelo vytvorený archaizujúci oficiálny jazyk kathareusa, čo je akýsi prechod medzi klasickou atičtinou a vtedajším dimotiki, očistený o cudzie slová. Tento jazyk vytvorili grécki vzdelanci, ktorí hlásali návrat ku klasickej gréčtine, bez latinských a tureckých slov. Jazyk sa však u ľudu neujal. Kathareusou dnes hovoria predovšetkým vzdelanci a používa sa v odbornom a slávnostnom písomnom prejave. Tzv. dimotiki je (medzičasom kodifikovaný) novodobý jazyk založený na ľudovej reči, ktorá vznikla už v stredoveku. Až do konca 19. storočia mala v písomnom a oficiálnom prejave prevahu kathareusa, dnes je to naopak a kathareusa postupne ustúpila do pozadia v prospech dimotiki.

Delenie

novogréčtina:

• kathareusa
• dimotiki
• geografické nárečia (považované aj za samostatné jazyky):
  • kapadóčtina
  • pontčina
  • tsakončina
  • griko (v Taliansku)
  • jevančina (nedávno vymretý jazyk gréckych Židov)
  • cyperská gréčtina

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Novogréčtina