Perikles
| Perikles Περικλῆς | |
| aténsky štátnik | |
 | |
| Narodenie | cca 495 pred Kr. Atény |
|---|---|
| Úmrtie | 429 pred Kr. Atény |
| Odkazy | |
| Commons |  Perikles |
Perikles (iné názvy: Periklés, Perikles; (starogr. Περικλῆς – Periklés); * cca 495 pred Kr. – † 429 pred Kr., Atény) bol vplyvný aténsky štátnik, rečník a vojenský veliteľ (stratég) v období zlatého veku Atén. Jeho pôsobenie bolo natoľko významné, že historici toto obdobie často označujú ako „Periklovo storočie“.[1]
Politický vzostup
[upraviť | upraviť zdroj]Pochádzal z aristokratického rodu Alkmeonovcov (jeho otcom bol víťaz od Mykalé, Xanthippos). Napriek svojmu pôvodu sa stal vodcom demokratickej frakcie. V roku 462 pred Kr. spolu s Efialtom presadil reformu, ktorá odobrala politickú moc aristokratickému Areopágu a preniesla ju na Radu päťsto (Boulé) a ľudové zhromaždenie (Ekklésia).[2] Po Efialtovej smrti (461 pred Kr.) sa Perikles stal dominantnou postavou aténskej politiky. Hoci nikdy nezastával úrad archonta, bol v rokoch 443 – 429 pred Kr. každoročne (s výnimkou roku 430 pred Kr.) volený za prvého stratéga.[3]
Domáca politika a kultúrny rozkvet
[upraviť | upraviť zdroj]Perikles prehlboval demokraciu zavedením štátnych platov pre porotcov najvyššieho súdu (Héliaia) a neskôr aj pre členov rady, čím umožnil politickú participáciu aj nemajetným občanom. Za jeho vlády dosiahli Atény vrchol svojej kultúrnej moci:
- Stavebný program: Inicioval výstavbu na Akropole, vrátane chrámov Parthenón, Propylaje a Odeón, na čom spolupracoval so sochárom Feidiom.[4]
- Podpora vedy a umenia: Perikles okolo seba sústredil popredných intelektuálov svojej doby. V jeho blízkom okolí sa pohybovali učenci ako filozof Anaxagoras, sofista Prótagoras či jeho vzdelaná partnerka Aspázia, ktorá v ich spoločnom dome viedla intelektuálny salón.[5][6]
Zahraničná politika a peloponézska vojna
[upraviť | upraviť zdroj]Pod Periklovým vedením sa Aténsky námorný spolok premenil na aténsku námornú ríšu. V roku 440 pred Kr. potlačil povstanie na ostrove Samos a upevnil aténsky vplyv v oblasti Čierneho mora.[7] V roku 431 pred Kr. vypukla Peloponézska vojna so Spartou. Perikles presadil obrannú stratégiu: obyvateľstvo Attiky sa stiahlo za „Dlhé hradby“ Atén a spoliehalo sa na prevahu na mori. Táto stratégia však viedla k preľudneniu mesta a vypuknutiu ničivého moru (430 pred Kr.). Perikles bol nakrátko zosadený a pokutovaný, no ľud ho vzápätí opäť zvolil za stratéga. Krátko nato, v roku 429 pred Kr., však sám podľahol následkom epidémie.[8]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Vojtech Zamarovský. Gréký zázrak. Bratislava : Perfekt, 2002. ISBN 978-80-8046-103-4. S. 191–203.
- ↑ Plutarchos. Životopisy slávnych Grékov a Rimanov. Bratislava : Tatran, 1982. 061-125-82. S. 155–160.
- ↑ Donald Kagan. Pericles of Athens and the Birth of Democracy. New York : Free Press, 1991. ISBN 978-0684848952. S. 145.
- ↑ Rodney Castleden. The Parthenon: Enigma of Antiquity. London : Routledge, 2005. ISBN 978-0415510547. S. 42–44.
- ↑ Debra Nails. The People of Plato: A Prosopography of Plato and Other Socratics. Indianapolis : Hackett Publishing, 2002. ISBN 978-0872205642. S. 223–226.
- ↑ Vincent Azoulay. Pericles of Athens. Princeton : Princeton University Press, 2014. ISBN 978-0691154596. S. 102–105.
- ↑ Thukydides. Dejiny peloponézskej vojny. Martin : THETIS, 2010. ISBN 978-80-970115-4-3. S. 64–67.
- ↑ Donald Kagan. The Peloponnesian War. New York : Viking, 2003. ISBN 978-0670032112. S. 99–101.
Pozri aj
[upraviť | upraviť zdroj]Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]- SPŠH Košice Zdroj, z ktorého (pôvodne) čiastočne čerpal tento článok