Parthenón

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Partenón
(Παρθενών)
chrám
2006 01 21 Athènes Parthénon.JPG
Partenón – pohlaď zo západu
Štát Grécko Grécko
Obec Atény
Poloha Akropola
 - výška 150 m n. m.
 - súradnice 37°58′17.23″S 23°43′36.09″V / 37.9714528°S 23.7266917°V / 37.9714528; 23.7266917
Dĺžka 69,5 m
Šírka 30,9 m
Výška 11 m
Autor Feidias, Iktínos, Kallikratés
Štýl Klasicistická architektúra
Materiál mramor
Výstavba 447 pred Kr. – 432 pred Kr.
Lokalita svetového dedičstva UNESCO
Názov Acropolis, Athens
Typ pamiatky kultúrna
Rok 1987 (#11)
Číslo 404
Región Európa a Severná Amerika
Kritériá i, ii, iii, iv, vi
Poloha v Grécku
RedHut.svg
Poloha v Grécku
Wikimedia Commons: Parthenon

Parthenón alebo Partenón (starogr. Παρθενών-Parthenón, novogr. Παρθενώνας-Parthenonas - chrám panien) bol hlavný chrám antických Atén. Bol zasvätený bohyni Aténe Parthenos (Panenskej).[1]. Postavili ho v rokoch 447 – 438 pred Kr. na aténskej Akropole, kde môžeme jeho trosky vidieť dodnes.

Stručne[upraviť | upraviť zdroj]

Chrám bol postavený vedľa komplexu ďalších stavieb na Akropole v dobe najväčšieho rozmachu Atén počas vlády Perikla ako okázalá demonštrácia bohatstva a moci Atén a v neposlednom rade ako oslava demokracie. Umeleckou záštitou bol najväčší antický sochár Feidias a jeho architektmi boli Iktínos a Kallikratés. Svojmu pôvodnému účelu, ako chrám Atény, slúžil do 4. storočia, teda takmer 1 000 rokov. V dobe kresťanstva bol premenený na chrám Panny Márie a jeho výzdoba bola poškodená. V roku 1687 utrpela stavba najväčšie poškodenie, keď bol chrám používaný ako muničný sklad tureckého vojska a bol zasiahnutý výstrelom z benátskej lode.[2] Od tej doby dochádzalo k občasnému odvážaniu zlomkov sochárskej výzdoby do miest západnej Európy, kde ich môžeme v múzeách nájsť dodnes. Partenón je zapísaný na zozname Svetového dedičstva UNESCO a od roku 1975 prechádza sústavnou rekonštrukciou, teraz i za prispenia fondov Európskej únie.[3]

Partenón bol postavený ako grécky chrám dórskeho slohu, ale niektoré jeho prvky sú slohu iónskeho. K stavbe bol použitý mramor z neďalekých lomov. V staroveku bol vnímaný ako najkrajší dórsky chrám. Vnútri stála 12 m vysoká socha bohyne Atény zo zlata a slonoviny – dielo sochára Feidia. Vo vlyse sú zobrazené mytologické výjavy – boj bohov s gigantami, boj Grékov s Amazónkami, boj Lapithov s kentaurami a pád Tróje. V iónskom vlyse okolo vnútornej cely je zobrazený sprievod aténskych občanov k chrámu Atény počas panaténajských slávností. Sochárska výzdoba v štítoch znázorňuje zrodenie Atény a jej víťazstvo nad Poseidónom o vládu nad Atikou. Návrh sochárskej výzdoby a čiastočne i jej prevedenie pochádza taktiež od Feidia.

Panoráma[upraviť | upraviť zdroj]

Panoramatický pohlaď na Atény s výraznou dominantou Partenónu na Akropole
Panoramatický pohlaď na Atény s výraznou dominantou Partenónu na Akropole

História chrámu[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvod kultu Atény a predchodcovia chrámu[upraviť | upraviť zdroj]

Uctievanie bohyne Atény na polostrove Atika je prastarého pôvodu. Mesto Atény odvodzuje svoje meno od akýchsi posvätných subjektov „athénas“, ktoré nakoniec prešli do antropomorfnej (človeku podobnej) abstrakcie Atény. Táto predstava bohyne – matky bola neskoršími spoločenskými zmenami upravená na panenskú bohyňu s vyložene mužskými atribútmi tak, ako ju poznáme z historickej doby.

Ako strážnemu božstvu jej bol zasvätený severný cíp Akropoly. Prvý chrám, o ktorom vieme z historickej doby, nechal vystavať (570 – 566 pred Kr.) v súvislosti so založením veľkých Panaténajských slávností tyran Peisistratos. Volal sa Hekatompedon (Chrám sto stôp), bol zhotovený z tufu a stál na mieste Partenónu. O skorších chrámoch toho veľa nevieme a ich zvyšky neboli nájdene nepochybne preto, že ak existovali, tak boli postavené z dreva. Asi roku 525 pred Kr. bola začatá stavba prvého chrámu z mramoru, ktorý mal Peisistratov chrám nahradiť. Stavba dospela k vztýčeniu stĺpov, ale bola zbúraná perzským vojskom v grécko-perzských vojnách v rokoch 480 a 479 pred Kr.

Stavba Partenónu[upraviť | upraviť zdroj]

Po porážke Perzského vojska pri Platajách (roku 479 pred Kr.) bol Aténami v roku 477 pred Kr. založený Délsky spolok s cieľom zjednotiť obce k odporu proti Perzskej ríši. Každá členská obec mala za povinnosť poskytnúť určitý počet triér, alebo sa mohla z tejto povinnosti vykúpiť. To bolo zdrojom značných príjmov pre Atény, ktoré mali triér veľké množstvo, ale ostatné obce sa stavali závislými na Aténách.

Potom, čo perzské vojská počas grécko-perzskej vojny dvakrát vyplienili Atény, bolo treba toto mesto spolu s chrámami opraviť. Najprv však prišli na radu stavby praktického významu. Kimón dal opraviť opevnenie Akropoly. Potom, čo sa do čela obce postavil Perikles, bolo rozhodnuté o rozsiahlej stavebnej obnove Atén. 451-448 pred Kr. boli vybudované lodenice, suché doky a arzenál v Peiraieose a súčasne bol zvýšený počet triér na 300. V Peiraieu bola taktiež postavená obilná tržnica pre zabezpečenie výživy mesta a ešte pred skončením grécko-perzských vojen taktiež opevnenie Atén s tzv. dlhými múrmi, ktoré chránili cestu z Peiraiea do Atén. Potom sa začalo s prestavbou chrámov a kultúrnych stavieb a roku 455 pred Kr. bola začatá i prestavba južného cípu Akropoly, kde mal stáť chrám Atény Niké. Tieto zámery však boli prerušené v prospech ucelenejšej prestavby Akropoly a vybudovania hlavného Aténinho chrámu – Partenónu.

Plán chrámu navrhol architekt Iktínos a roku 447 pred Kr. bola začatá stavba chrámu pri južnom okraji akropolskej plošiny. Stavbu viedol architekt Kallikratés, ale hlavný dozor nad stavbami na Akropole bol zverený Periklovmu priateľovi, sochárovi Feidiasovi. Sám Perikles bol členom stavebnej komise. Roku 442 pred Kr. boli vztýčene stĺpy a roku 438 pred Kr. boli Feidiovou sochárskou dielňou umiestnené metopy. Súčasne bola pri veľkých Panaténajských slávností umiestnená i kultová socha Atény Parthenos zo zlata a slonoviny – taktiež Feidiovo dielo (viac heslo Feidias). Vtedy bol chrám taktiež zasvätený. V ten deň bol Perikles epistátom – najvyšším úradníkom obce, ktorým sa občan mohol stáť na jeden deň, jedenkrát v živote. Sochárska výzdoba však stále ešte nebola úplne dokončená, lebo k osadeniu sôch do štítu došlo až v roku 432 pred Kr. Medzitým sa začal budovať monumentálny prístup na Akropolu – Propylaje – pod vedením architekta Mnésikla.

Zmyslom stavieb bola oslava obce, jej moci a taktiež oslava demokracie. Atény sa stali výstavným miestom starovekého Grécka. Tak rozsiahla stavebná činnosť si však vyžiadala značné finančné prostriedky. Napríklad náklady na stavby v Peiraieu boli 1000 talentov striebra, Partenón asi 700 talentov, Propyleje 400 talentov. Socha Atény Parthenos prišla na 900 talentov, z čoho 616 talentov bola hodnota zlatého hávu, ktorý sa dal zložiť a tvoril finančnú rezervu obce. Jeden talent zodpovedá 26,2 kg striebra, ktorého kúpna hodnota bola vyššia než dnes. Za dva talenty bolo možno zriadiť vojnovú triéru. Tieto náklady boli hradené z pokladnie bohyne Atény i z pokladne iných bohov a ďalších zdrojov obce. To však už nepostačovalo a Perikles rozhodol o použití prostriedkov z pokladne Délskeho spolku, ktorá bola premiestnená z ostrova Dilos do Atén.

To sa stalo príležitosťou pre aristokratických odporcov Perikla, aby napadli jeho stavebný program, ktorý im ideovo nevyhovoval, a i. samotného Perikla. Vodca aristokratov Thúkidides prehlásil použitie prostriedkov spolku ako zneužitie moci a poškvrnenie obce, ale Perikles odpovedal, že sa mesto nemusí zodpovedať z nakladania s týmito prostriedkami, pokiaľ plní to, za čo boli zaplatené, totiž dokiaľ spojenecké obce ochraňuje. Podľa neskoršieho spisovateľa sa na konci rozpravy Perikles opýtal, či sú výdaje príliš vysoké. Keď dostal kladnú odpoveď, tak sľúbil, že bude financovať stavbu zo svojich vlastných prostriedkov, ale na každú stavbu nechá vytesať svoje meno. Okamžite mu bol odhlasovaný prísun ďalších prostriedkov. Neskôr, na jar roku 443 pred Kr. bol Thúkididés ostrakizovaný a so stavbou sa pokračovalo.

Na stavbách pracovalo mnoho ľudí. Bol obmedzený počet otrokov, aby sa dopomohlo zárobku i chudobným občanom: „Nechcel som, aby tá časť chudobnejších pracujúcich občanov, ktorá neslúži v armáde, prišla o rovnaké výhody, ale rovnako aby ich nepožívala v lenivosti a nečinnosti. Uskutočnil som teda v záujme ľudu tie rozsiahle stavebné plány, ktorých prevedenie dlho zamestnávalo množstvo pracovníkov rôznych odborov. Takto i obyvatelia, ktorí inak zostávali doma, získali právo dostať svoj podiel z verejných peňazí. Tak priniesli a rozdelili tieto práce blahobyt ľuďom všetkého veku a všetkých schopností.“ (Periklova reč podľa jeho životopisu)

Neskoršia história[upraviť | upraviť zdroj]

Chrám slúžil kultu Atény takmer tisíc rokov. V 4. storočí, keď sa v Grécku upevnilo kresťanstvo, bol Partenón premenený na kresťanský chrám zasvätený Panne Márii. Vtedy bola taktiež poškodená jeho sochárska výzdoba vonkajšieho vlysu. Fanatickí kresťania ju otĺkli, pretože znázorňovala pohanské náboženstvo. Ponechali iba južné metopy, pretože na nich zobrazení kentauri im pripomínali diablov, a krajnú východnú metopu severnej strany, kde rozhovor Atény a Afrodity pripomínal výjav Zvestovania. Iónsky vlys okolo cely a výzdoba štítov bola mimo ich dosah. (Viac o výzdobe nižšie.) Feidiova kultová socha bola už predtým odvezená do Konštantínopolu. Ďalej došlo k niekoľkým stavebným zmenám. Hlavný vchod bol preložený na západ. Z bývalej zadnej predsiene sa dvoma malými a jednými veľkými dvermi vchádzalo do hlavnej siene. Severne v hlavnej sieni bola umiestnená kazateľnica, južne biskupské kreslo a v apside, ktorá bola vybudovaná do pôvodnej predsiene na východnej strane, stál oltár. Stĺpy boli inak usporiadané a bola zriadená galéria pre ženy. Zastrešenie bolo vtedy klenuté. Na steny boli doplnené kresťanské maľby (viac o pôvodnej architektonickej podobe nižšie). Roku 1204 bol chrám odovzdaný rímskej cirkvi.

Južná strana chrámu, ktorá značne utrpela výbuchom v roku 1687.

Roku 1460, potom čo sa Grécka zmocnila Osmanská ríša, bol chrám premenený na mešitu. Turci sochárskej výzdobe neublížili a ich stavebné úpravy sa obmedzili iba na prístavbu minaretu u juhozápadného rohu. V roku 1687 došlo k najväčšiemu poškodeniu chrámu v histórii. Do Atén vtedy vnikol s benátskym vojskom gróf Königsmark, ako pod-veliteľ vojvodcu Francesca Morosiniho. Turecká posádka sa i so zásobami prachu opevnila na Akropole a za muničný sklad si zvolila práve Partenón. Preto ju benátske vojska začali ostreľovať, aj keď ich velitelia význam stavby poznali. 26. septembra 1687 zasiahla jedna benátska strela Partenón, prenikla jeho strechou a spôsobila výbuch uloženého prachu.[2] 300 ľudí prišlo o život a stavba sa rozložila na dve časti. Za tri dni sa turecký veliteľ vzdal. Na pamiatku víťazstva chcel veliteľ Morosini odviezť sochársku výzdobu západného štítu, ale vďaka neobratnej manipulácii sa stredná časť štítu zrútila a mramorové plastiky sa roztrieštili. Niektoré časti pozbierali benátski vojaci a odviezli ich do rôznych častí Európy. To bol počiatok rozptýlenia partenónskych mramorov po európskych zbierkach. Ešte vo vojne o oslobodenie Grécka utrpel Partenón v rokoch 1826 a 1827 isté poškodenie. Potom, čo Grécko získalo nezávislosť od Osmanskej ríše (1829), nastala nová epocha v dejinách tejto stavby.

Zvedavci, zberatelia a učenci[upraviť | upraviť zdroj]

Video z turistickej návštevy

Sláva Grécka a jeho kultúry dosiahla obrovské rozmery už v antike a pretrvala aj jej koniec. Boli to predovšetkým spisy rímskych autorov, ktoré sprostredkovávali v stredoveku informácie o antickom Grécku. Na vykopávky a štúdium architektonických pamiatok vtedy nikto nepomyslel. Situácia sa začala meniť s nástupom renesancie v Európe. Ta vzbudila záujem o antické pamiatky. Zberatelia starožitností a umelci, ako napr. Michelangelo Buonarroti, sa sústredili na dostupnejšie pamiatky na území Talianska. Grécko bolo súčasťou Osmanskej ríše, čo obmedzovalo možnosti bádateľov z kresťanskej Európy. Preto sa do krajiny vydávali hlavne dobrodružní kupci a cestovatelia bez odborného vzdelania, ako napr. Cyriacus z Ancony v 15. storočí. V samotnom Grécku existovali chabé pokusy nájsť stratené mestá podľa Strabónových a Pausaniových textov. Prví vzdelaní cestovatelia sa do Grécka vydali koncom 17. storočia a o sto rokov neskôr konečne vzbudili v Európe nádherné kresby architektonických pamiatok záujem o Grécko. Z tých, ktorí pred oslobodením Grécka navštívili Partenón, vystupujú do popredia dve osobnosti: Jacques Carrey a lord Thomas Bruce Elgin.

Jacques Carrey bol flámsky maliar, ktorý sprevádzal francúzskeho veľvyslanca na tureckom dvore. V roku 1674 sa vydal do Atén a urobil jednoduché kresby prakticky celej vtedy uchovanej sochárskej výzdoby Partenónu. Tieto skice sú veľkým prínosom, pretože krátko potom bol chrám počas benátskeho útoku veľmi poškodený výbuchom skladu pušného prachu (viac vyššie).

Lord Elgin bol anglický veľvyslanec v Carihrade. Roku 1800 získal od sultána povolenie odviezť „nejaké kamene“ z trosiek Partenónu. Vtedy bola do Londýna odvezená veľká časť zostávajúcej sochárskej výzdoby. Anglický básnik lord Byron, ktorý si Grécko obľúbil, to vtedy označil za barbarský čin, a dôsledky tohoto činu neboli doteraz napravené. Časť tejto výzdoby sa dodnes nachádza v Britskom múzeu v Londýne.[4]

Súčasnosť chrámu[upraviť | upraviť zdroj]

Prebiehajúce rekonštrukcie chrámu.

Potom, čo Gréci získali v roku 1832 vo vojne o nezávislosť kontrolu nad Aténami, započali sa o Akropolu a Partenón starať ako o svoj národný symbol a pamätník veľkej minulosti. Záštitu nad ním prevzala grécka vláda. Ihneď boli odstránené stredoveké a turecké stavby z Akropoly, hlavne minaret a Mešita vstavané do trosiek Partenónu. Od počiatku novodobej štátnej suverenity Grécka boli snahy o odbornú rekonštrukciu alebo konzerváciu chrámu, ktoré však stroskotávali na nedostatku prostriedkov. Partenón bol aj tak niekoľkokrát opravovaný, ale nie vždy na dostatočne odbornej úrovni. Už na konci 19. storočia vyzvala vláda Grécka všetky národy Európy k spoločnému úsiliu na opravu tejto výnimočnej stavby, v tej dobe ale nemali takéto snahy nádej na úspech.

V roku 1975 začala Grécka vláda vyvíjať sústredenú snahu o obnovu Partenónu a Akropoly. Tento projekt získal v neskoršej dobe podporu z fondov Európskej únie. Bola zriadená architektonická komisia, ktorej úlohou bolo dokumentovať rozmiestnenie všetkých artefaktov, ktoré zostali na mieste a ich pravdepodobný pôvod. K tomuto účelu začali byť neskôr využívané počítačové simulácie. Komisia zistila, že v niektorých otázkach neboli predchádzajúce rekonštrukcie správne.

Cieľom rekonštrukcie nie je navrátenie Partenónu do stavu pred explóziou z roku 1687, ale s pomocou mramoru z pôvodných lomov oprava častí dôležitých z hľadiska stability. Nesprávne rekonštrukčné zásahy boli odstránené a veľké originálne časti mramoru sú postupne dosadzované na pôvodné miesto i pomocou moderných stavebných materiálov. Krehké časti výzdoby boli stiahnuté a uložené v Akropolskom múzeu.

Najväčším nebezpečenstvom pre súčasný Partenón je už 150 rokov trvajúca zvýšená erózia spôsobená exhaláciami z kúrenia čiernym uhlím a neskôr z výfukov áut.

Architektonická podoba[upraviť | upraviť zdroj]

Umiestnenie v priestore[upraviť | upraviť zdroj]

Partenón stojí pri južnom okraji Akropoly asi 35 metrov od v dobe jeho stavby stojaceho starého chrámu Atény – Hekatompedonu. Od južného okraja výšiny je vzdialený taktiež 35 – 40 metrov.

Dlhšou stranou svojho obdĺžnikového pôdorysu je orientovaný, podobne ako Hekatompedon, severno-východno-východným smerom. V priečelí v tomto smere bol taktiež pôvodne umiestnený vchod, teda na opačnej strane od hlavného vstupu na Akropolu – Propylají. Staroveký návštevník Akropoly teda po opustení Propylají uvidel jeho zadné priečelie, ktoré bolo čiastočne zakryté ďalšími stavbami.

Plán Akropole, Larousse 1922

Chrámová budova[upraviť | upraviť zdroj]

Budova chrámu je 69,51 m dlhá a 30,86 m široká. Má 46 dórskych stĺpov umiestnených po svojom obvode, z čoho v priečelí je po ôsmich stĺpoch a na stranách po sedemnástich – peripteros, oktastylos. Stĺpy majú priemer 1,9 m a sú 10,4 m vysoké. Podstava budovy – krépidóma má tri stupne.

Vnútorná časť chrámu – cela má v oboch priečeliach po šesť dórskych stĺpoch (amfiprostylos, hexastylos) a merajú 59,02 : 21,72 m. Skladá sa z obvyklých troch častí: z predsiene (pronaos), zo svätyne (náos) a zo zadnej siene (opistodomos).

Základným stavebným materiálom použitým na stavbe je mramor z neďalekých lomov v Pentelikose.

Podoba miestností[upraviť | upraviť zdroj]

Svätyňa bola rozdelená na dve miestnosti – väčšiu východnú svätyňu a menšiu západnú pokladnicu – partenón v užšom zmysle.

Východná časť bola 19,22 m široká a 29,22 m dlhá. Tejto časti sa v staroveku hovorilo Nový chrám stých stôp (Hekatompedos) vďaka rozmerom, ktoré ešte so stenou zodpovedalo sto atickým stopám. Hekatompedos bol rozdelený na tri lode dvoma radami dórskych stĺpov po stranách a tromi stĺpmi oproti vnútornej stene miestnosti. V prostrednej lodi bola umiestená kultová socha Atény Parthenos. Strop tejto miestnosti bol bohato maľovaný.

Do pokladnice Partenónu sa vstupovalo dvermi zo zadnej predsiene. Miestnosť bola 13,35 m hlboká. Jej kamenný kazetový strop bol nesený štyrmi iónskymi stĺpmi, čo delilo miestnosť na tri lode.

Optické korekcie[upraviť | upraviť zdroj]

Pri stavbe chrámu bolo dbané na čo najvyšší estetický účinok. Preto je tu uplatnená celá rada optických korekcií, ktoré zvyšujú estetický účinok stavby. Posledný stupeň podstavy chrámu – stylobat sa od stredu zvažuje k nárožiam o 60 mm a o 110 mm k bočným stranám. Kladie sú zaoblené smerom k stredu. Stĺpy sú mierne naklonené od stredu a tie na rohoch sú o niečo väčšieho priemeru než ostatné.

Dekoračné prvky[upraviť | upraviť zdroj]

Vonkajší vlys bol typickým vlysom dórskeho slohu a skladal sa z 92 metop (dosiek opatrených výzdobou) oddelených triglyfmy (užšia doska s dvoma žliabkami uprostred a polovicou po stranách). Na každý medzistupeň pripadali dve metopy a dva triglyfy.

V oboch štítoch bola umiestená bohatá sochárska výzdoba a ďalšie sochy boli umiestnene na koncoch strešného hrebeňa a v rohoch štítov.

Vnútorný vlys okolo svätyne bol iónsky, tzn. neprerušovaný triglyfmy. Pre zmiernenie jeho iónskeho charakteru boli v pravidelných intervaloch umiestnené krátke lišty s kvapkami, ako pri dórskom vlyse.

Pôdorys chrámu v pôvodnej podobe. 1- predsieň (pronáos); 2- hlavná sieň (náos); 3- podstavec kultovej sochy; 4- partenón v už. zmysle – pokladnica; 5 – zadná predsieň (opisthodomos)

Sochárska výzdoba[upraviť | upraviť zdroj]

Sochárska výzdoba Partenónu je veľmi obsiahla. Skladá sa zo súsoší v oboch štítoch, deväťdesiatich dvoch reliéfov na metopách vonkajšieho dórskeho vlysu a iónskeho vlysu vnútornej svätyne.

Ideový obsah tejto výzdoby je daný účelom stavby a dobou, v ktorej bola postavená. Je to predovšetkým zdôraznenie večného svetového poriadku, ktorý zaštiťujú bohovia (gigantomachia – východné priečelie), oslava demokracie, obce a jej patrónky Pallas Atény (štíty a iónsky vlys), víťazstvo Atén v Grécko-perzských vojnách (amazonomachia – západné priečelie a Pád Tróje – severné metopy) a nakoniec nevyhnuteľnosť boja s barbarmi a jeho neistý výsledok (kentauromachia – južné metopy).

Mýtické námety i znázornenie panaténajského sprievodu sústreďujú k oslave Atén a do legendárnej minulosti sústreďujú rozmach mesta a demokracie. V tomto má prvoradú rolu ochrankyňa mesta Aténa. V niektorých námetoch je ústrednou postavou, ale i v ostatných je zdôraznený jej podiel. Vo vzťahu k Aténám sú tu ukázaní i ostatní bohovia. Politickým hľadiskom je motivovaný i výber znázornených mýtických hrdinov. Uprednostňovanými sú tu hrdinovia z Atiky a zdôrazňuje sa u nich, že ich ochrankyňou je Aténa. Niekoľkokrát je tu hlavne Tézeus, zakladateľ mesta. Zato najslávnejší hrdina gréckych bájí – Herakles je znázornený iba v gigantomachii, kde jeho účasť nešlo opomenúť. Herakles totiž Aténčanom príliš pripomínal Spartu, kde bol považovaný za predka oboch panovníckych rodov. Veľmi dôležitý moment je na západnom štíte, kde sa Aténa a Poseidón v spore podriaďujú sudcovskému rozhodnutiu vládcu Atén. Výkon práva v Aténách je tak potvrdený a posvätený.

Výtvarná podoba celej výzdoby je veľmi zhrnutá a jednotná, zachováva dejovú i obrazovú celistvosť a líši sa hlavne v kvalite prevedenia, ale i slohovom pojatí. Je veľmi príbuzná reliéfu štítu sôch Atény Parthenos, čo pripomína Feidiasov vplyv, vplyv hlavného umelca majúceho dohlaď nad stavbou Partenónu. Predpokladá sa, že Feidias výzdobu navrhol, vypracoval jej model, a možno niektoré časti výzdoby i sám realizoval.

Z rozdielu jednotlivých dosiek možno rozpoznať, že výzdobu tvoril kolektív sochárov, ktorí sa líšili svojimi schopnosťami. Niektorí sochári nezvládli pôvodný návrh v otočení tiel a tvárí postáv smerom k divákovi, niekde došlo k nakopeniu končatín zápasiacich. Rozdiel je i v kompozíciách – vyskytuje sa tu jednoduchá uhlopriečna kompozícia, ale i pokročilá kompozícia kruhová s bohatším vyjadrením akcie. Rozmanitosť sa prejavuje i v pojatí akcie, detailoch drapérie a iných aspektoch. Tieto rozdiely sa najviac prejavujú na metopách dórskeho vlysu, konkrétne na výjavoch kentauromachie, a sledujú tak poradie, v akom bola výzdoba zhotovovaná. Je to obrazom toho, ako sa sochársky kolektív postupne dopracovával k jednotnému podaniu.

Východné priečelie – Gigantomachia[upraviť | upraviť zdroj]

Námetom reliéfu na metopách východného priečelia je gigantomachia – súboj bohov s gigantmi. Tí boli potomkami predchodcov súčasných bohov. Porážkou týchto prvých bohov v čele s Kronom (otec Dia) začal súčasný poriadok sveta. Giganti neskôr proti bohom povstali a tento boj je námetom reliéfu.

Z východného priečelia sa zachovali iba základné dosky s obrysmi priliehajúcich figúr. Na každú zo 14 metop bol zobrazený vždy jeden súboj – jeden zástupca bohov bojujúci s gigantom. Vedľa dvanástich bohov sa boja zúčastnil i Herakles, ktorý podľa povestí boj rozhodol.

Súboj uvádza na štrnástej metope pri severnom rohu boh slnka Helios, ako sa vynára s vozom z mora. Vrcholom je naproti tomu, v súlade s určením budovy, tretia metopa od juhu, kde bohyňa víťazstva Niké kladie víťaznej Aténe veniec na hlavu. To upozorňuje na rolu Atény pri boji a svojím umiestením výjav korešponduje s tradíciou predávania peplu Aténe pri panaténajských slávnostiach, ktorá je zobrazená na iónskom vlyse. Námetom vyšívania na peplu bola práve gigantomachia.

Metopa s Aténou oživuje kompozíciu tým, že obsahuje tri postavy, spoločne so symetricky umiestnenou dvanástou metopou, kde za Heraklom a gigantom strieľa Eros z luku. Eros samozrejme strieľa na susednú metopu – na protivníka svojej matky Afrodity. Podobne sú významovo spojené i iné dvojice metop, keď vedľa bojujúcich bohov ich opatrujú spriaznené príslušné bohyne – Apolónovi sestra Artemis, Poseidónovi manželka Amfitrité a Héra Diovi na dvoch prostredných metopách. Tieto prvky zjednocovali celý výjav cez rozdelenie na jednotlivé metopy.

Giganti sú už napospol porazení a bohovia triumfujú. Výjav zdôrazňuje večnosť a posvätnosť vesmírneho poriadku, ktorý bohovia ochraňujú pred bezbožnými pokusmi o zmenu.

Detail západných metop, ilustruje súčasný stav chrámu po 2 500 rokoch vojen, plienenia, vandalizmu, reštaurátorských pokusov a erózii spôsobenej znečistením vzduchu.

Západné priečelie – Amazonomachia[upraviť | upraviť zdroj]

Zobrazenie Amazonomachie oslavuje víťazstvo Atén v Grécko-perzských vojnách, pretože i Amazonky, ako Peržania, vtrhli na Akropolu, odkiaľ boli zahnané Tézeom. Tieto metopy boli značne poškodené. Na jednej krajnej doske sa zachovala časť reliéfu s osamoteným jazdcom. Na ostatných metopách, ktoré boli úplne otlčené bol zobrazený striedavo súboj pešiaka s jazdcom a súboj dvoch peších bojovníkov. Raz víťazil Grék, raz Amazonka. Víťazstvo teda nie je tak samozrejmé ako víťazstvo bohov v protiľahlom priečelí.

Severné metopy – Pád Tróje[upraviť | upraviť zdroj]

Na severných metopách bol zobrazený pád Tróje. Z výjavu je zrejmé, že návrh vychádzal zo starého pojatia zobrazovania tohoto mýtu. Je možné, že sa Feidias nechal ovplyvniť maliarom Polygnotom z Thasu, ktorý podobným výjavom vyzdobil budovu v Delfách a pracoval taktiež v Aténách.

Výjav skazy mesta je uvedený zobrazením Hélia na prvej metope zo západu. V paralele s ním je na štvrtej doske z východu znázornená bohyňa Mesiaca Selene. To odkazuje na filozofiu Anaxagora z Klazomen, ktorý žil v Aténách a ktorého Feidias obdivoval.

Zostávajúce tri metopy pri východnom rohu boli venované ohlasom udalosti medzi bohmi. Na každej metope je zobrazené stretnutie Olympana prajúceho Grékom so stúpencom Trójanov. V dobrom stave sa zachovala metopa s dvoma aktérkami osudnej Paridovej voľby – Aténou a Afroditou. Výrazne ženská Afrodita sa obzerá v zrkadle, ľahostajná už k osudu mesta. S ňou kontrastuje jej odporkyňa – strohá, divoká Aténa – stelesnenie bojovej energie, energie ktorá dala Grékom zvíťaziť nad Trójou.

Na niektorých metopách sa pripomínal podiel Atén. Bol tu Meneláov kormidelník, ktorý zahynul pri návrate v Atike a mal tam svätyňu, uctievanú námorníkmi. Boli tu aj Tézeusovi synovia, ktorý oslobodzujú Tézeovu matku zo zajatia Trójanov. Výjav mal zrejme pripomínať podiel Atén pri oslobodení gréckych obcí v Malej Ázii od Peržanov.

K ďalším výjavom patrí stretnutie Meneláa s Helenou. Kráľ, okúzlený jej krásou, upúšťa meč a zabúda na jej vinu. Pripomínal sa tu i útek Aenea, mytologického prapredka Rimanov, z horiaceho mesta.

Južné metopyKentauromachia[upraviť | upraviť zdroj]

Tato rada metop je venovaná ďalšiemu mýtickému námetu Kentauromachii, respektíve boju Lapithov s Kentaurami. Kentauri boli pozvaní na svadobnú hostinu vládcu mýtického kmeňa Lapithov, ktorý bol Tézeov priateľ. Kentauri sa však v podnapitosti pokúsili zmocniť lapithských žien a mladíkov a došlo k boju.

Z 32 dosiek tejto rady sa väčšina zachovala, okrem dosiek uprostred, ktoré poznáme z Carreyho kresieb.

Na troch metopách je znázornený kentaur, ako unáša lapithskú ženu, na ostatných je vždy zápasiaca dvojica kentaura a lapithského muža. Miesto zbraní, ktoré neboli v dosahu, sa bojuje vybavením hodovnej siene, hlavne veľkými džbánmi. Boj nie je rozhodnutý a víťazstvá Lapithov sa striedajú s ich porážkami. To je narážkou na neistý výsledok bojov s barbarmi, ktorých kentauri predstavujú.

Na metopách sa striedajú rôzne pojatia boja, rôzne situácie atď. Skrútené a prepletené telá v divokom zápase sú striedané kŕčmi umierajúcich a triumfmi víťaziacich, zúfalstvo porazených, ale i súcitom s porazeným protivníkom. Na metope u západného rohu je zobrazený kentaur, ako zviera krk súpera ľavicou a pravicou sa ho chystá doraziť, zatiaľ čo inde sa jeden z Lapithov pokúša zneškodniť súpera mečom, keď ho zrazil na kolená a rozprahuje sa k smrtiacej rane. Na tretej metope Lapithov útok na kentaura ešte neprináša víťazstvo. Na ďalšej metope sa skrčený Lapithos bráni štítom, zatiaľčo kentaur sa ho snaží rozdrviť džbánom, pridržiac si ho kopytom. Tuhý boj je na siedmej metope, kde sa jeden z kentaurov postavil na zadné v očakávaní prudkého útoku. Inde vtisol Lapithos v poslednej obrane svoje prsty do oka svojho takmer triumfujúceho protivníka, ktorého výraz tváre sa zmenil na divokú bolesť. Nad telom Lapitha umierajúceho v mŕtvolnom kŕči sa vzpína víťaziaci kentaur. Inde Lapithos hrdo zviera bezmocného kentaura.

Tváre Lapithov sú viac menej rovnaké a zodpovedajú typu, ktorý je neskôr použitý na iónskom vlyse okolo cely (náu). Krásni, zdatní mladíci sú bez výrazu a osobnej charakteristiky – predstavitelia občianskeho ideálu. To je v protiklade k tváram kentaurov ktorých tváre majú značne rozmanité podoby. Od archaického pojatia divokých tvári po tváre zasiahnuté bolesťou, či starobou. V tvárach kentaurov sa prejavuje umenie sochárov vyjadriť vnútornú charakteristiku postáv – psychologický výraz, citovú a myšlienkovú zaujatosť, čo postavy idealizovaných Lapithov nedovoľujú. V tejto súvislosti je treba spomenúť, že znázornenie hlavy jedného z kentaurov vykazuje zhody s hlavou Daidala na štíte Atény Parthenos (viac Feidias), čo bol Feidiov pokus o akýsi autoportrét. Ďalšou pozoruhodnou vlastnosťou hláv kentaurov je to, že i zo strany odvrátenej od diváka spĺňajú vysoké estetické normy a zároveň sú si z tejto strany vzájomne podobné natoľko, že prezrádzajú jednotný (Feidiov) návrh.

Iónsky vlys[upraviť | upraviť zdroj]

Význačným sochárskym a architektonickým prvkom na Partenóne je iónsky vlys venčiac celú svätyňu pod vonkajšou kolonádou. Tento prvok sa u dórskych chrámov používal iba veľmi zriedka. Aj keď je známych asi päť ďalších prípadov, vlys na Partenóne ich predčí svojím rozsahom.

Nie je to však iba dĺžka, ktorá činí Partenónsky vlys tak výnimočným, je to i námet jeho sochárskej výzdoby. Je ním totiž, na rozdiel od výzdoby ostatných chrámov a vonkajšieho vlysu Partenónu, výjav zo skutočného života aténskej obce a nie výjav mytologický. V dlhej línii ovinutý celou svätyňou približuje prípravy a priebeh panaténajského sprievodu, ktorý bol vyvrcholením panaténajských slávností – najvýznamnejšieho sviatku starovekých Atén. Aj keď výjav nie je mytologický, prístup k nemu sa nelíši. Nenájdeme tu znázornenie konkrétnych osôb, ale skôr ideálu občana bez individualizovaných charakteristík. Výjav je nadčasový a premieta sa doň, podobne ako u výjavov mytologických, viera vo večnosť obce.

Opis výjavu vlysu[upraviť | upraviť zdroj]

Rozprávanie začína na západnom priečelí. Tu sa otvára pohlaď na prípravy sprievodu v aténskej štvrti Kerameikos. Aténski mladíci sa zoraďujú pod dohľadom skúsených veliteľov. Niektorí sú už na koňoch, iní sa rozprávajú, alebo dokončujú posledné prípravy. Na zvieratách je viditeľná netrpezlivosť. S bezstarostnosťou mladíkov a nervozitou ich koní kontrastuje prísna postava veliteľa jazdy. Nechýbajú tu ani hlásatelia a usporiadatelia slávností, rovnako ako v celom nasledujúcom sprievode.

Na severnej a južnej časti vlysu je sprievod zobrazený ako pokračuje aténskymi ulicami na Akropolu. Najskôr sú tu jazdci v usporiadaných útvaroch, ktoré na začiatku južnej strany pripomínajú vojenský jazdecký oddiel. Začiatok severnej strany je však venovaný ešte prípravám: jazdec v sprievode koniara si upravuje svoje šaty. Na niekoľkých miestach vyčnieva z rady jazdcov jediná postava takmer tak, ako jazdecká socha.

Pred jazdou idú vojnové vozy ťahané dvoma, alebo štyrmi koňmi. Na vozoch stojí vozataj a ťažkoodenec. Niektorí z ťažkoodencov na severnej strane predvádzajú zoskok z voza za jazdy a naskočenie naspäť.

Pred vojenskými oddielmi kráča sprievod občanov. Vybraní starci nesú v sprievode olivové ratolesti, mládenci olej z posvätnej Aténinej olivy. Prítomní sú tiež hráči na kithary a flauty a zbory spevákov. V sprievode kráčajú tiež cudzinci, ktorí neboli občanmi Atén, a prinášajú bohyni tradičný dar – nádoby loďkovitého tvaru. V čele sprievodu na severnej i južnej strane je hnaný obetný dobytok – hovädzí dobytok pre obetovanie Aténe a niekoľko oviec pre Aténinu obľúbenkyňu Pandrosos, dcéru mýtického vládcu Atén. Niektoré kusy dobytka sa honcom vzpierajú.

Na východnej strane môžeme sledovať vyvrcholenie celého sprievodu. Čelo sprievodu už prešlo Propylajami – vstupnou bránou na Akropolu a zastalo pred východným priečelím Partenónu. Usporiadatelia z oboch strán usmerňujú zástup dievčat, ktoré nesú kadidelnice, vonné látky a nádoby. V čele kráčajú tie dievčatá, ktoré boli vybrané, aby ušili Aténe nové šaty – peplos s vyšívanou gigantomachiou – najvýznamnejšieho z darov.[5] Dve skupiny starých mužov očakávajú sprievod. Znázorňujú mýtických hrdinov, podľa ktorých boli pomenované atické fýly. Zároveň však predstavujú aténskych archontov. Staroba nenarušuje ideálne zobrazenie ľudských tiel, len niektorí sa opierajú o palicu.

Vrcholný okamih je zachytený presne uprostred východnej strany vlysu. Dvanásť bohov prišlo na slávnosť Atény a jej ľudu. Rozdelení sú do niekoľkých debatujúcich skupiniek. Zo severu očakávajú sprievod Hermes s Dionýzom, Demeter a Areom, uprostred sedí na tróne Zeus s Hérou, o ktorú sa opiera Iris, z južnej Eros držiaci slnečník nad Afroditou ukazujúci na sprievod a za nimi Artemis a Apolón a dokonca i Poseidón, ktorý odhodil mrzutosť nad prehrou s Aténou. Dvojici Dia a Héry zodpovedá Aténa s Hefaistom. Zaujatá do rozhovoru nesleduje, ako najvyšší náboženský úradník obce – archón basileus, preberá od dievčat peplos a pripravuje ho. Jeho manželka s dievčatami medzitým umiestňuje sedadlá, na ktoré nato obaja zasadnú medzi bohov ako rovní s rovnými. Pripomína sa tu to, že bohovia i smrteľníci sú jednej krvi a sú viazaní putom občianskej súnáležitosti. Sú to demokratickí bohovia a ich znázornenie nie je odlišné od znázornení ľudí. Len veľkosťou ľudí prevyšujú – sediaci sú rovnako vysokí, ako stojaci ľudia.

Technické a umelecké detaily prevedení[upraviť | upraviť zdroj]

Celý výjav je pozoruhodne včlenený do celkového pojatia chrámu. Je rozdelený na všetky štyri steny svätyne. Začína na západnom priečelí prípravami jazdcov k sprievodu. Po oboch stranách potom sprievod pokračuje smerom k východnému priečeliu. Najprv sú zobrazené vyrovnané oddiely jazdcov, vojnové vozy a svojou vážnosťou kontrastujúca procesia starcov a spevákov nasledované skupinou nepokojných obetných zvierat. Na východnom štíte nad pôvodným vstupom do chrámu je výjav uzavretý výjavom vyvrcholenia slávností, ktorému sústredene prihliadajú z oboch strán archonti. Rozhovor prihliadajúcich bohov pripomína zábavu jazdcov pred začatím sprievodu na protiľahlom priečelí.

Veľmi pôsobivé je znázornenie koní. Sú zobrazené veľmi ľudsky, ako keby inteligencia a vôľa jazdcov prestupovala i do nich. Tvorcom nešlo o zoologické zobrazenie, ale o vyjadrenie vzťahu človeka a zvieraťa a ich prospešnosť obci. Kone sú taktiež voči ľudským postavám menšie, než by tomu bolo v skutočnosti, keby sa postavy ľudí proti zvieratám strácali. Umelecké vyjadrenie je však natoľko kvalitné, že tento detail uniká na prvý pohľad pozornosti.

Aj keď pri bližšom skúmaní prevedenia vlysu z drobných rozdielov možno zistiť, že sa na ňom podieľalo viac sochárov, je celková úroveň prevedenia ďaleko vyrovnanejšia, než u zachovaných južných metopách vlysu dórskeho. Kolektív sochárov už bol v dobe realizácie iónskeho vlysu ďaleko skúsenejší a zohratejší.

Vlys je zložený z kamenných dosiek. Jednotlivé výjavy sú preto rozvrhnuté tak, aby neboli narušené škárami medzi týmito doskami. V hlavnom priečelí, kde sú najdôležitejšie scény záveru sprievodu, sú dosky preto omnoho dlhšie. Vďaka tomu sa toto priečelie skladá zo siedmich dosiek a dvoch malých postranných, zatiaľ čo protiľahlé, ktoré je rovnako dlhé, sa skladá zo šestnástich dosiek.

Rozdiely môžeme uvidieť v hĺbke reliéfu. Na západnej a východnej strane je vyšší, než na ostatných dvoch stranách. Je to čiastočne dané návrhom. Tam, kde sú figúry až v siedmich plánoch za sebou, nemožno uplatniť plastickosť a uplatňujú sa hlavne obrysy. Reliéf je taktiež ploskejší pri svojom spodnom okraji a v hornej časti o niečo vyššie. Tým získava lepší sklon pre pozorovateľa v hĺbke. V staroveku sa však reliéf skrýval v pološere stĺpového ochodzu.

U niektorých dosiek na severnej a južnej strane nie sú hlavy figúr, ktoré dosahujú až k okraju vlysu, úplne začistené. Je to pravdepodobne preto, že tieto dosky boli osadené až po zastrešení stavby v roku 438 pred Kr. a začisteniu ich horného okraja preto prekážal strop. Vlys teda nebol vytesaný naraz.

Výzdoba štítov[upraviť | upraviť zdroj]

Vrcholom sochárskej výzdoby chrámu boli súsošia umiestnené do oboch štítov (frontónu), ktoré boli 3,45 m vysoké a 28,35 m široké. Boli tvorené plnohodnotnými plastikami alebo polofigúrami v nadživotnej veľkosti. Pôvodne bolo sôch asi štyridsať, ale do dnešného dňa sa ich zachovalo niečo málo cez desať, aj to iba v zlomkoch. Sochy boli vsadené pravdepodobne až po Feidiovom odchode z Atén, ale predsa je možné, že niektoré realizoval už skôr sám. Napovedajú tomu svojou kvalitou zlomky hlavných figúr západného štítu. Takmer istá je však Feidiova účasť na vypracovaní návrhu, ktorou potvrdzuje súvislosť s ostatnými časťami chrámovej výzdoby.

Výjavy v oboch štítoch oslavujú obec Atény a ich patrónku bohyňu Aténu. Vo východnom štíte bolo zobrazené zrodenie Atény a v protiľahlom víťazstvo Atény nad Poseidónom v ich spore o Atiku. Aténa zrodená z hlavy najvyššieho z bohov Dia za prítomnosti všetkých ostatných bohov stelesňuje presvedčenie o vzniku a nadradenosti aténskej demokracie nad celým gréckym svetom. A územie Atén – Atika je natoľko znamenitá, že o ňu sami bohovia súperia. To sú hlavné myšlienky výzdoby v štítoch.

Keďže sa do dnešného dňa z oboch štítov zachovali len zlomky, musíme sa pri ich rekonštrukcii spoliehať na novoveké kresby a staroveké ohlasy. K určitej predstave prispievajú i zachované úseky základne štítového poľa, kam boli sochy zapustené. Východiskovým materiálom je kresba z roku 1674, teda z doby pred výbuchom benátskej bomby. Zachycuje skôr západný štít. Môžeme na nej však vidieť, že stredná časť východného štítu chýbala už pred výbuchom. Ďalším materiálom sú ohlasy v neskorších starovekých pamiatkach.

Popis výjavov v štítoch[upraviť | upraviť zdroj]

Celý výjav východného štítu – Zrodenie Atény, bol uvedený dvoma postavami – Heliom, ktorý sa v južnom rohu štítu vynáral so svojim vozom z vĺn oceánu a Selene, ktorá sa v opačnom rohu do nej norila spoločne so svojimi koňmi, ktorím nad hladinu vyčnievali len hlavy. Takéto rámovanie celej udalosti slnkom a mesiacom upomína na Feidiov vplyv na návrh. Podobný prvok bol použitý ako na výzdobe štítu chryselefantinovej sochy Atény Parthenos, ale i na tróne sochy Dia v Olympii a vychádza z filozofie Anaxagora z Klazomen. Spojoval významnú mýtickú udalosť zrodenie Atény so systémom vesmíru a pripomínať význam Atén, ktorým je patrónkou.

Vedľa Selene pohodlne sedel Dionýzos, ďalej tu sedeli bohyne Koré a Demeter, k nim pristupovala, akoby bežiac, poslankyňa bohov Iris. Ďalšia časť štítu je stratená. Smerom do stredu bola určite Héra, Poseidón a Hermes. Ústrednú skupinu tvorili postavy Dia, Atény a Nike v poradí z ľava do prava. Zeus, z ktorého hlavy sa bohyňa zrodila, sedel mierne pootočený. Pred ním v strede stála vo všetkej sláve Aténa a Nike jej kládla veniec na hlavu. Výjav pokračoval sochou Hefaista, ktorý pomohol rozštiepením Diovej hlavy Aténe na svet. Ďalej boli súrodenci Artemis a Apolón. Sediaca postava ich matky Létó sa zachovala. Vedľa nej bola Dioné, ktorej sa o lono opierala dcéra Afrodita.

Najlepšie uchovaná socha Dionýza ukazuje dômyselné využitie nepríhodného úzkeho úseku v rohu štítu. Jeho postava nevyplňuje pasívne tento zužujúci sa priestor, ale pôsobí veľmi prirodzene. Ľahko uvoľnený akoby sa chystal v nasledujúcom okamihu vykročiť k stredu štítu. Atletické idealizované telo Dionýza úplne zodpovedá typu mladíkov v iónskom vlyse i v južných metopách.

I výjav západného štítu bol, podobne ako východného, uvedený rohovými figúrami. V tomto prípade sa jednalo o rámec miestny, pretože týmito figúrami boli nymfy a nižšie božstvá predstavujúce Atické rieky a pramene. I ďalšie postavy pripomínali lokalizáciu výjavu. V južnej časti to boli predstavitelia mýtických Atických rodov a v severnej členovia vladárskeho rodu Atén.

Udalosť sa podľa mytológie odohrala takto. Medzi Poseidónom a Aténou vznikol spor, komu pripadne bohaté územie Atiky. Dohodli sa, že ich spor rozsúdi vládca tejto zeme Kekrops podľa toho, ktorý z bohov prinesie zemi viacej úžitku. Na Akropole sa zhromaždil ľud (vo výjave zástupcovia rodov), ktorý stál skôr na strane Poseidóna a panovnícky rod mýtického vladára Kekropa, ktorý bol skôr na strane Atény. Poseidón udrel trojzubcom do skaly, odkadiaľ vytryskol slaný prameň, ale Aténa dala vyrásť olivovému stromu. Kekrops usúdil, že olivovník je prospešnejší dar, a udelil víťazstvo Aténe. V tomto mýte sa odráža pradávny spor medzi mestom Aténami a Elefsinou o prvenstvo v Atike.

Súperiaci bohovia – ústredné postavy, stáli proti sebe vejárovito k ose štítu. Aj keď sa zachovali len v niekoľkých zlomkoch, je podľa časti Poseidónovho tela zrejmé, že išlo o mimoriadne kvalitnú sochársku prácu. Mohutné telo boha stálo mierne naklonené v zápale súťaže a jeho prsia sa duli akoby v predtuche prehry. Postava trochu pripomína Siléna zo staršieho súsošia Aténa a Marsyás od sochára Myróna a potvrdzuje kontinuitu s aténskou sochárskou tradíciou a zároveň akým spôsobom bola zhodnotená. Proti Poseidónovi, ktorý je cez všetku svoju silu v tomto súboji bezmocný, stála Aténa stelesňujúca dôvtip a rozvahu. Tento protiklad určoval dynamickosť celej kompozície.

Pri oboch bohoch stáli ďalej ich spriaznení. Vozatajom Poseidónovým bola jeho manželka Amfitrité a Aténiným bohyňa víťazstva Nike, ktorá akoby predurčovala výsledok súťaže. Postavy týchto bohýň pomáhali určovať drapérie. Zatiaľčo šaty Nike zdôrazňovali dievčenskú postavu, Amfitritin pripomínal vlhkú látku, a teda more, ktoré bohyňa reprezentuje.

Za Aténou, v severnej polovici štítu stála skupina vladára Kekropa – rozhodcu sporu. Niektoré z týchto postáv sa zachovali priamo na Partenóne. Sochár naznačil Kekropovo hadie telo len jedným oblúkom. K nemu sa vinula jeho dcéra Pandrosos. Mýtus o vladárovi Kekropovi bol silnou súčasťou povedomia Aténčanov o dávnej histórii mesta a historickí Aténčania sa niekedy nazývali „Kekropoví potomkovia“.

Východný štít, rekonštrukcia
Západný štít, rekonštrukcia






Detaily prevedenia[upraviť | upraviť zdroj]

Kompozície štítov vykazujú použitie niekoľkých prvkov uplatňujúcich sa skôr v maliarstve. Na východnom štíte je to pomocou figúr Hélia a Seléne naznačené vymedzenie priestoru morom. Povrch bloku, z ktorého sa Hélios vynára, nesie dokonca jednoduchý reliéf vĺn. Ďalej je to prepojenie jednotlivých skupín ako významovo (napr. Dionýsos, Koré a Demeter, vých. štít), tak i dejovo (prebiehajúca Iris, vých. štít). Pootočenie postáv mimo prísnu priečelnosť, presah niektorých figúr (postáv) mimo rámec štítu (figúra Seleninho koňa, vých. štít) a tiež ľahké povysunutie rohových figúr vpred, ktoré dodáva výjavu dojem vzdušnosti, sú taktiež „maliarske“. V celom výjave sa taktiež veľmi umne strieda pokoj a pohyb. Je možné, že Feidias využil pri tvorbe návrhu oboch štítov vzor súčasného maliara Polygnota z Thasu. Napovedajú tomu správy o ňom a ohlasy jeho diel na keramike. Vzájomná dejová prepojenosť je pokrokom oproti skorším zobrazeniam mytologických výjavov, kde boli jednotlivé postavy prepojené len zjavne.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. παρθενών, Henry George Liddell, Robert Scott, A Greek-English Lexicon, on Perseus Digital Library
  2. a b Theodor E. Mommsen, The Venetians in Athens and the Destruction of the Parthenon in 1687, American Journal of Archaeology, Vol. 45, No. 4 (október – december, 1941), s. 544 – 556
  3. Ioanna Venieri. Acropolis of Athens. Hellenic Ministry of Culture. prístup: 2007-05-04.
  4. Greece urges Britain to return sculptures. UPI.com: (2009-06-22). prístup: 2009-06-29.
  5. Hurwit, The Athenian Acropolis, 161 – 163.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Boardman, John: The Parthenon and Its Sculptures. Londýn, Thames and Hudson 1985. ISBN 0-500-01372-1
  • Buttinová, Anne - Marie: Řecko, Nakladatelství Lidové noviny, Praha 2002, ISBN 80-7106-566-8
  • Frel, Jiří: Feidias., Edice Portréty, Orbis, Praha 1964, 1. vyd.
  • Levi, Peter a kol.: Svět starého Řecka, Knižní klub k. s., Praha 1995, ISBN 80-7176-214-8
  • Ottův slovník naučný, čtrnáctý díl. Vydavatel a nakladatel J.Otto v Praze, Praha 1899, 1. vyd.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Parthenón na českej Wikipédii.