Peplos

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Bohyňa Aténa odetá v dlhom po zem splývajúcom peplose, cca 460 pred Kr.

Peplos (starogr. πέπλος) bol grécky ženský odev, nosený hlavne pred rokom 500 pred Kr.[1][2]

Peplos bol bežný grécky ženský odev nosený zrejme už v staršom archaickom období. Bol zhotovený z jednofarebnej alebo z pestrofarebnej vlnenej alebo ľanovej tkaniny[3] (často zdobenej farebnými okrajmi a pestrými výšivkami) obdĺžnikového strihu, vyššieho ako bola žena, ktorá ho nosila, a viac než dvakrát tak širokého ako ona.[2]

Ženy si svoj peplos zhotovovali tak, že látku si na hornom okraji bohato nariasili, vo výške jednej tretiny tkaninu raz preložili, takže tvorila akoby golier, vpredu ju dvakrát zvisle preložili (zadná, prehnutá časť peplosu sa dala natiahnuť na hlavu ako kapucňa.[4]).[2] Látku si ovinuli okolo tela a jej časť (epómis) omotali okolo dvoch ramien a vpredu upevnili sponami (alebo ihlicami).[4] Svoj peplos si ženy zvyčajne stiahli v drieku pásom, ktorým upevnili záhyby tak, aby sa pri chôdzi neodhaľovala pravá noha (ako sa to stávalo obyčajne mužom, čo nosili chitón).[4] Keď tkanina nebola na prsiach nariasená, opasok zatiahli tak, aby nad ním vznikol akýsi vak zvaný kolpos.[3]

Niektoré druhy peplu boli na otvorenej strane zošité (do tvaru rúry s dvoma otvormi pre ruky[4]), ale väčšinou sa len prekrývali a držali sa na svojom mieste pomocou opasku. Aj uzavretý peplos však mohol byť veľmi dôstojný a symetrický a nosieval sa i s opaskom, ktorý pridržiaval riasenie, často obohatené špeciálnymi záhybmi.[4] Ženy nižšieho pôvodu a otrokyne nosili odev z vlnenej priadze, kým ľanové tkaniny nosili hlavne ženy zo zámožných tried a elegantné ženy (ktoré sa zdobili klenotmi a nosili i slnečníky alebo vejáre[5]).[2] Cez peplos sa mohol nosiť ľanový plášť, neskôr nazvaný himatión.[2] V klasickom období grécke ženy pomaly prestali nosiť peplos (nosili ho už len vidiecke ženy a otrokyne) a nahradili ho tunikou zvanou chitón.[3]

Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť kód]

  1. PhDr. Mária Ivanová-Šalingová a Ing. Zuzana Mníková. Slovník cudzích slov. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1983. 67-001-83. S. 668.
  2. a b c d e Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 433-434.
  3. a b c Martino Menghi. Encyklopédia starovekého Grécka. Bratislava : Perfekt, 2003. ISBN 80-8046-328 X. S. 206.
  4. a b c d e Klasické Atény. Bratislava : Tatran, 1970. 61-057-70. S. 57-59.
  5. Klasické Atény. Bratislava : Tatran, 1970. 61-057-70. S. 61.