Afrodita
- Afrodita je aj slovenský názov rodu Aphrodita patriaceho do obrúčkavcov, synonymum: afroditka, pozri afroditka
Afrodita (iné názvy: Afrodité, Afrodíté, Afrodíta; starogr. Ἀφροδίτη – Afrodité, iný prepis Afrodíté – doslova „tá, ktorá povstala z morskej peny (ἀφρός)") je grécka bohyňa krásy. Jej latinské meno je Venuša.
Afrodita je starogrécka bohyňa spájaná s láskou, žiadostivosťou, krásou, rozkošou, vášňou a plodením. Medzi hlavné symboly Afrodity patria myrty, ruže, holubice, vrabce a labute. Afroditin kult bol do veľkej miery odvodený od kultu fenickej bohyne Astarte, príbuznej východosemitskej bohyne Ištar, ktorej kult vychádzal zo sumerského kultu Inanny. Hlavnými kultovými centrami Afrodity boli Kythéra, Cyprus, Korint a Atény. Jej hlavným sviatkom boli Afrodisie, ktoré sa slávili každoročne uprostred leta. V Lakónii bola Afrodita uctievaná ako bohyňa bojovníčka. Bola tiež patrónkou prostitútok, čo viedlo prvých učencov k návrhu koncepcie "posvätnej prostitúcie" v grécko-rímskej kultúre, ktorá sa dnes všeobecne považuje za mylnú.
V Hésiodovej Teogónii sa Afrodita narodila pri pobreží Kythéry z peny (ἀφρός, aphrós), ktorá vznikla zo semena Uránových pohlavných orgánov, ktoré jeho syn Kronos odrezal a hodil do mora. V Homérovej Iliade je však dcérou Dia a Dioné. Platón vo svojom Sympóziu tvrdí, že tieto dva pôvody napovedajú o dvoch rozličných entitách: Afrodita Ourania (transcendentná, "nebeská" Afrodita) a Afrodita Pandemos (Afrodita spoločná "všetkým ľuďom"). Tak bola známa aj ako Cytherea (Pani z Kythéry) a Cypris (Pani z Cypru), pretože obe lokality sa vyhlasovali za miesto jej narodenia.
V gréckej mytológii bola Afrodita manželkou Hefaista, boha ohňa, kováčov a spracovania kovov. Afrodita mu bola často neverná a mala veľa milencov; v Odysei ju pristihli pri cudzoložstve s Áresom, bohom vojny. V prvom Homérovom hymne na Afroditu zvádza smrteľného pastiera Anchísa. Afrodita bola aj náhradnou matkou a milenkou smrteľného pastiera Adonisa, ktorého zabil diviak. Spolu s Aténou a Hérou bola Afrodita jednou z troch bohýň, ktorých spor vyústil do začiatku trójskej vojny, a zohráva významnú úlohu v celej Iliade. Afrodita sa objavuje v západnom umení ako symbol ženskej krásy a vystupuje v mnohých dielach západnej literatúry. Je hlavným božstvom v moderných neopohanských náboženstvách vrátane "Afroditinej cirkvi", wiccy a helenizmu.
Chrámy zasvätené Afrodite sa nachádzajú napríklad v Knide, Pafe, Korinte, Afrodiziade, Alabande, na Rode. Rímske chrámy zasvätené Venuši stáli na Caesarovom fóre (chrám Venuše Rodičky) a pri Svätej ceste k Rímskemu fóru (chrám Venuše a Romy).[1]
Etymológia[upraviť | upraviť zdroj]
Hésiodos odvodzuje meno Afrodity od aphrós (ἀφρός) vo význame "morská pena", pričom meno interpretuje ako "povstala z peny", ale väčšina moderných bádateľov to považuje za falošnú ľudovú etymológiu. Raní moderní bádatelia klasickej mytológie sa pokúšali tvrdiť, že meno Afrodita je gréckeho alebo indoeurópskeho pôvodu, ale tieto snahy sa už väčšinou zanechali. Všeobecne sa uznáva, že meno Afrodita nie je gréckeho, pravdepodobne semitského pôvodu, ale jeho presné odvodenie sa nedá určiť.
Vedci z konca devätnásteho a začiatku dvadsiateho storočia, akceptujúc Hesiódovu etymológiu "peny" ako pravú, analyzovali druhú časť Afroditinho mena ako *-odítē "pútnička" alebo *-dítē "jasná".
Uctievanie[upraviť | upraviť zdroj]
Klasické Grécko[upraviť | upraviť zdroj]
Afroditin hlavný sviatok, Afrodisia, sa slávil v celom Grécku, ale najmä v Aténach a Korinte. V Aténach sa Afrodisia slávila v štvrtý deň mesiaca Hekatombaion na počesť Afroditinej úlohy pri zjednotení Attiky. Počas tohto sviatku Afroditini kňazi očisťovali Afroditin chrám Pandemos na juhozápadnom svahu Akropoly krvou obetovanej holubice. Potom sa pomazali oltáre a kultové sochy Afrodity Pandemos a Peitho sa v majestátnom sprievode odprevadili na miesto, kde sa rituálne vykúpali. Afrodita sa v Aténach uctievala aj v rámci festivalu Arrhephoria. Afrodite bol zasvätený štvrtý deň každého mesiaca.
Pausanias zaznamenal, že v Sparte sa Afrodita uctievala ako Afrodita Areia, čo znamená "bojovná". Tento epiteton zdôrazňuje Afroditine spojenie s Aresom, s ktorým mala mimomanželský vzťah. Pausaniás tiež uvádza, že v Sparte a na Kýtere ju viaceré mimoriadne staré kultové sochy Afrodity zobrazovali so zbraňou.
Afrodita bola patrónkou prostitútok všetkých druhov, od pornai (lacných pouličných prostitútok, ktoré zvyčajne vlastnili bohatí pasáci ako otrokyne) až po hetairai (drahé, vzdelané nájomné spoločníčky, ktoré boli zvyčajne samostatne zárobkovo činné a niekedy poskytovali sex svojim zákazníkom). Mesto Korint bolo v celom antickom svete známe množstvom hetairai, ktoré mali rozšírenú povesť jedných z najschopnejších, ale aj najdrahších prostitútok v gréckom svete. V Korinte sa na Akrokorinte nachádzal aj veľký chrám Afrodity, ktorý bol jedným z hlavných centier jej kultu. Záznamy o početných zasväteniach Afrodite, ktoré vykonali úspešné kurtizány, sa zachovali v básňach a na keramických nápisoch. Odkazy na Afroditu v súvislosti s prostitúciou sa nachádzajú v Korinte, ako aj na ostrovoch Cyprus, Kythéra a Sicília. Afroditina mezopotámska predchodkyňa Inanna-Ištar bola tiež úzko spojená s prostitúciou.
Helenizmus a Rímska ríša[upraviť | upraviť zdroj]
V helenistickom období Gréci stotožňovali Afroditu so staroegyptskými bohyňami Hathor a Isis. Afrodita bola patrónkou kráľovien Ptolemáiovcov a kráľovná Arsinoe II. bola označovaná za jej smrteľné stelesnenie. Afrodita bola uctievaná v Alexandrii a mala početné chrámy v meste a jeho okolí. Arsinoe II. zaviedla do Alexandrie kult Adonisa a mnohé tamojšie ženy sa na ňom zúčastňovali. Tessarakonteres, obrovská katamaránová galéra, ktorú navrhol Archimedes pre Ptolemaia IV Filopatora, mala na sebe kruhový chrám Afrodity s mramorovou sochou bohyne. V druhom storočí pred Kr. Ptolemaios VIII Fyzikón a jeho manželky Kleopatra II. a Kleopatra III. zasvätili chrám Afrodite Háthor vo Filae. Sochy Afrodity na osobné úctievanie sa v Egypte stali bežnými od raných ptolemaiovských čias a pretrvali až dlho po tom, čo sa Egypt stal rímskou provinciou.
Starí Rimania stotožňovali Afroditu so svojou bohyňou Venušou, ktorá bola pôvodne bohyňou poľnohospodárskej plodnosti, vegetácie a jari. Podľa rímskeho historika Livia boli Afrodita a Venuša oficiálne stotožnené v treťom storočí pred Kr., keď bol do Ríma uvedený kult Venuše Erycíny z gréckej Afroditinej svätyne na hore Eryx na Sicílii. Po tomto momente Rimania prevzali Afroditinu ikonografiu a mýty a aplikovali ich na Venušu. Keďže Afrodita bola v gréckej mytológii matkou trójskeho hrdinu Aenea a rímska tradícia vyhlasovala Aenea za zakladateľa Ríma, Venuša sa začala uctievať ako Venus Genetrix, matka celého rímskeho národa. Julius Caesar tvrdil, že je priamym potomkom Eneovho syna Iula, a stal sa silným zástancom kultu Venuše. Na tento precedens neskôr nadviazal jeho synovec Octavius Augustus a neskorší cisári, ktorí si nárokovali nástupníctvo po ňom.
Tento synkretizmus výrazne ovplyvnil grécky kult Afrodity. Počas rímskej éry začali kulty Afrodity v mnohých gréckych mestách zdôrazňovať jej vzťah k Tróji a Eneovi. Začali tiež prijímať výrazne rímske prvky, zobrazovali Afroditu ako viac materskú, viac militaristickú a viac sa zaoberali administratívnou byrokraciou. Mnohí politickí magistráti ju vyhlasovali za božskú ochrankyňu. Výrazne sa rozšírili aj výjavy Afrodity v gréckej literatúre, ktoré zvyčajne zobrazovali Afroditu charakteristicky rímskym spôsobom.
Mytológia[upraviť | upraviť zdroj]
Narodenie[upraviť | upraviť zdroj]
O Afrodite sa zvyčajne hovorí, že sa narodila v blízkosti svojho hlavného centra uctievania, Pafosu na ostrove Cyprus, preto sa niekedy nazýva "Cyperská", najmä v básnických dielach Sapfo. Afroditina svätyňa Pafia, označujúca miesto jej narodenia, bola v starovekom svete po stáročia pútnickým miestom. Podľa iných verzií mýtu sa narodila neďaleko ostrova Kýthéra, odtiaľ pochádza ďalšie z jej mien "Kýtherská". Kýthéra bola miestom obchodu a kultúry, výmeny medzi Krétou a Peloponesom, takže tieto príbehy môžu zachovávať stopy migrácie Afroditinho kultu z Blízkeho východu na grécku pevninu.
Podľa verzie jej narodenia, ktorú rozpráva Hésiodos vo svojej Teogónii, Kronos odrezal Uránovi genitálie a hodil ich za seba do mora. Z peny z jeho genitálií sa zrodila Afrodita (odtiaľ jej meno, ktoré Hesiódos vykladá ako "zrodená z peny"), zatiaľ čo z kvapiek jeho krvi vznikli Giganti, Erínye (fúrie) a Melie." Hesiódos uvádza, že genitálie "sa dlho niesli po mori a z nesmrteľného tela vznikla biela pena; s ňou vyrástlo dievča". Hesiódova správa o Afroditinom narodení po Uránovej kastrácii je pravdepodobne odvodená z Piesne o Kumarbim, starovekej chetitskej epickej básne, v ktorej boh Kumarbi zvrhne svojho otca Anua, boha nebies, a odhryzne mu genitálie, čím otehotnie a porodí Anuove deti. Medzi nimi je aj Ištar a jej brat Tešub, chetitský boh búrky.
V Iliade je Afrodita opísaná ako dcéra Dia a Dioné. Dioné je zrejme ženským príbuzným mena Dios a Dion, čo sú sklonné podoby mena Zeus. Zeus a Dioné mali spoločný kult v Dodone v severozápadnom Grécku. V Teogónii Hésiodos opisuje Dioné ako Oceánoidku, ale Apollodór ju považuje za trinásteho Titana, dieťa Gaie a Urána.
Manželstvo[upraviť | upraviť zdroj]
Afrodita je dôsledne zobrazovaná ako atraktívna, nekonečne žiadúca dospelá žena, ktorá nemala žiadne detstvo. Často je zobrazovaná nahá. V Iliade je Afrodita zjavne slobodnou manželkou boha vojny Area a manželkou Hefaista je iná bohyňa menom Charis. Podobne aj v Hésiodovej Teogónii je Afrodita slobodná a manželkou Héfaista je Aglaia, najmladšia z troch Charitiek.
V ôsmej knihe Odysei však slepý spevák Démodokus opisuje Afroditu ako Héfaistovu manželku a rozpráva, ako sa počas trójskej vojny dopustila cudzoložstva s Aresom. Boh slnka Hélios videl Afroditu a Area, ako súložia v Héfaistovej posteli, a varoval Héfaista, ktorý zhotovil sieť zo zlata. Pri ďalšej súloži sieť oboch uväznila. Héfaistos priviedol do spálne všetkých bohov, aby sa zajatým cudzoložníkom vysmievali, ale Apolón, Hermes a Poseidón mali pre Area pochopenie a Poseidón súhlasil, že Héfaistovi zaplatí za Áresovo prepustenie. Ponížená Afrodita sa vrátila na Cyprus, kde sa o ňu starali Charitky. Toto rozprávanie pravdepodobne vzniklo ako grécka ľudová rozprávka, pôvodne nezávislá od Odysei. V oveľa neskôr interpolovanom detaile postavil Áres k ich dverám mladého vojaka Alectryona, aby ich varoval pred Héliovým príchodom, pretože Hélios by v prípade ich odhalenia povedal Héfaistovi o Afroditinej nevere. Ale Alectryon zaspal na stráži. Hélios ich objavil a upozornil Héfaista, pretože Áres v hneve premenil Alectryóna na kohúta, ktorý vždy na úsvite, keď má vyjsť slnko, zakikiríka a oznámi jeho príchod.
Po ich odhalení Héfaistos žiada Dia, aby mu vrátil svadobné dary a veno; v čase trójskej vojny sa oženil s Charis/Aglaeou, jednou z Grácií, zrejme rozvedenou s Afroditou. Neskôr sa za manžela alebo oficiálneho manžela bohyne všeobecne považoval Áres. Na Françoisovej váze prichádzajú na svadbu Pélea a Thetis na tom istom voze, rovnako ako Zeus s Hérou a Poseidón s Amfitrité; navyše básnici ako Pindaros a Aischylos výslovne označujú Área za Afroditinho manžela.
Neskôr boli vymyslené príbehy, ktoré mali vysvetliť Afroditino manželstvo s Héfaistom. V najznámejšom príbehu Zeus narýchlo oženil Afroditu s Héfaistom, aby zabránil ostatným bohom bojovať o ňu. V inej verzii mýtu dal Héfaistos svojej matke Hére zlatý trón, ale keď si naň sadla, uviazla v pasci a on ju odmietol pustiť, kým nebude súhlasiť, že mu dá Afroditinu ruku. Héfaistos bol zo svadby s bohyňou krásy nadšený a ukoval jej nádherné šperky vrátane strofónu (στρόφιον), spodného odevu v tvare saltiéry (zvyčajne sa prekladá ako "opasok"), ktorý zvýrazňoval jej prsia a robil ju pre mužov ešte neodolateľnejšou. Takéto strofy sa bežne používali na vyobrazeniach blízkovýchodných bohyň Ištar a Atargatis.
Spoločníci[upraviť | upraviť zdroj]
Afroditu takmer vždy sprevádza Eros, boh žiadostivosti a sexuálnej túžby. Hésiodos vo svojej Teogónii opisuje Erosa ako jednu zo štyroch pôvodných prvotných síl, ktoré sa zrodili na počiatku času, ale po zrodení Afrodity z morskej peny sa k nemu pridáva Himeros a spoločne sa stávajú Afroditinými stálymi spoločníkmi. V ranom gréckom umení sú Eros aj Himeros zobrazovaní ako idealizovaní krásni mladíci s krídlami. Grécki lyrickí básnici považovali silu Erosa a Himerosa za nebezpečnú, nutkavú a neodolateľnú. V modernej dobe sa Eros často považuje za Afroditinho syna, ale v skutočnosti ide o pomerne neskorú inováciu. Scholion na Theokritove Idyly poznamenáva, že básnička Sapfo zo šiesteho storočia pred Kristom opísala Erosa ako syna Afrodity a Urána, ale prvá zachovaná zmienka o Erosovi ako Afroditinom synovi pochádza z Argonautiky od Apollónia z Rhodu. Tá je napísaná v treťom storočí pred Kristom a robí z neho syna Afrodity a Área. Neskôr sa tejto predstavy o Erosovi ako Afroditinom synovi chopili Rimania, ktorí Venušu považovali za bohyňu matku, a spopularizovali ju, vďaka čomu sa stala prevládajúcim zobrazením v mytologických dielach až do súčasnosti.
Hlavnými Afroditinými sprievodkyňami boli tri Grácie, ktoré Hésiodos identifikuje ako dcéry Dia a Eurynome a pomenúva ich ako Aglaea ("Nádhera"), Eufrozína ("Dobrá nálada") a Thália ("Hojnosť"). Grácie boli v Grécku uctievané ako bohyne už od počiatku gréckych dejín, dávno predtým, ako bola do panteónu zavedená Afrodita. Ďalšou skupinou Afroditiných spoločníčok boli tri Hóry ("Hodiny"), ktoré Hesiódos identifikuje ako dcéry Dia a Themis a pomenúva ich ako Eunomia ("Dobrý poriadok"), Dike ("Spravodlivosť") a Eirene ("Mier"). Afroditu niekedy sprevádzala aj Harmonia, jej dcéra od Área, a Hébé, dcéra Dia a Héry.
Boh plodnosti Priapus sa zvyčajne považoval za Afroditinho syna od Dionýza, ale niekedy sa opisoval aj ako jej syn od Herma, Adonisa alebo dokonca od Dia. V scholióne o Argonautike od Apollónia z Rodosu sa uvádza, že keď bola Afrodita tehotná s Priapom, Héra jej závidela a počas spánku jej na brucho naliala zlý elixír, aby zabezpečila, že dieťa bude ohavné. Podľa inej verzie Héra prekliala Afroditinho nenarodeného syna, pretože jeho otcom bol Zeus. Keď Afrodita porodila, s hrôzou zistila, že dieťa má mohutný, trvalo vztýčený penis, brucho a obrovský jazyk. Afrodita dieťa zanechala v púšti, aby zombrelo, ale našiel ho pastier, ktorý ho vychoval a neskôr zistil, že Priapus môže svoj mohutný penis používať ako podporu pri raste rastlín.
Anchises[upraviť | upraviť zdroj]
Prvý Homérov hymnus na Afroditu (Hymnus 5), ktorý vznikol pravdepodobne niekedy v polovici 7. storočia pred Kr., opisuje, ako sa Zeus raz nahneval na Afroditu za to, že spôsobila, že sa božstvá zamilovali do smrteľníkov. Za to spôsobil, že sa zamilovala do Anchísa, pekného smrteľného pastiera, ktorý žil na úpätí hory Ida neďaleko mesta Trója. Afrodita sa Anchisovi zjavila v podobe vysokej, krásnej smrteľnej panny, keď bol sám vo svojom dome. Anchis ju videl oblečenú v žiarivom odeve a s trblietavými šperkami, pričom jej prsia žiarili božským leskom. Spýtal sa jej, či je Afrodita, a sľúbil jej, že jej postaví oltár na vrchole hory, ak požehná jeho a jeho rodinu.
Afrodita v príbehu klame a hovorí mu, že nie je bohyňa, ale dcéra jedného zo vznešených rodov z Frýgie. Tvrdí, že rozumie trójskemu jazyku, lebo v detstve mala trójsku ošetrovateľku, a hovorí, že sa ocitla na svahu hory po tom, čo ju Hermes uniesol pri tanci na oslave na počesť Artemidy, bohyne panenstva. Afrodita povie Anchisovi, že je ešte panna, a prosí ho, aby ju vzal k svojim rodičom. Anchisa okamžite premôže šialená túžba po Afrodite a zaprisahá sa, že sa s ňou vyspí. Anchisés vezme Afroditu s očami sklopenými k zemi na svoje lôžko, ktoré je prikryté kožušinami levov a medveďov, potom ju vyzlečie donaha a pomiluje sa s ňou.
Po skončení milovania Afrodita odhalí svoju pravú božskú podobu. Anchíses je vydesený, ale Afrodita ho utešuje a sľubuje, že mu porodí syna. Predpovedá, že ich synom bude poloboh Aeneas, ktorého budú päť rokov vychovávať divé nymfy, kým odíde do Tróje a stane sa šľachticom ako jeho otec. Príbeh o Aeneovom počatí sa spomína aj v Hésiodovej Teogónii a v druhej knihe Homérovej Iliady.
Adonis[upraviť | upraviť zdroj]
Mýtus o Afrodite a Adonisovi je pravdepodobne odvodený od starovekej sumerskej legendy o Inanne a Dumuzidovi. Grécke meno Ἄδωνις (Adōnis, grécka výslovnosť: [ádɔːnis]) je odvodené od kanaánskeho slova ʼadōn, čo znamená "pán". Najstaršia známa grécka zmienka o Adonisovi pochádza z fragmentu básne lesbickej poetky Sapfo (asi 630 - asi 570 pred Kr.), v ktorej sa zbor mladých dievčat pýta Afrodity, čo môžu urobiť, aby oplakali Adonisovu smrť. Afrodita odpovedá, že sa musia biť do pŕs a roztrhnúť si tuniky. Neskoršie zmienky príbeh dopĺňajú o ďalšie podrobnosti. Podľa prerozprávania príbehu, ktoré sa nachádza v básni Metamorfózy od rímskeho básnika Ovídia (43 pred Kr. - 17/18 po Kr.), bol Adonis synom Myrrhy, ktorú Afrodita prekliala neukojiteľnou túžbou po vlastnom otcovi, cyperskom kráľovi Kinyrovi, po tom, čo sa Myrrina matka chválila, že jej dcéra je krajšia ako bohyňa. Vyhnaná po tom, čo otehotnela, sa Myrrha premenila na strom myrhovníka, no napriek tomu porodila Adonisa.
Afrodita dieťa našla a vzala ho do podsvetia, aby ho opatrovala Persefona, keď vyrástlo, vrátila sa poň a zistila, že je nápadne pekné. Persefona si chcela Adonisa nechať, čo vyústilo do bitky o opatrovníctvo medzi oboma bohyňami o to, kto má Adonisa právom vlastniť. Zeus spor urovnal nariadením, že Adonis strávi tretinu roka s Afroditou, tretinu s Persefonou a tretinu s tým, koho si vyberie. Adonis sa rozhodol stráviť tento čas s Afroditou. Jedného dňa, keď bol Adonis na love, zranil ho diviak a vykrvácal v Afroditinom náručí. Satirický autor Lukianos zo Samosaty vo svojom napoly posmešnom diele Dialógy bohov komicky rozpráva, ako sa frustrovaná Afrodita sťažuje bohyni mesiaca Seléne, že jej syn Eros prinútil Persefonu, aby sa zamilovala do Adonisa, a teraz sa s ňou musí deliť.
V rôznych verziách príbehu bol kanec poslaný buď Áresom, ktorý žiarlil, že Afrodita trávi toľko času s Adonisom, alebo bohyňou Artemis, ktorá sa chcela Afrodite pomstiť za to, že zabila jej oddaného stúpenca Hippolyta. Podľa inej verzie sa Apolón v zúrivosti premenil na diviaka a zabil Adonisa, pretože Afrodita oslepila jeho syna Erymanta, keď narazil na nahú Afroditu, keď sa kúpala po styku s Adonisom. Príbeh poskytuje aj etiológiu Afroditiných asociácií s niektorými kvetmi. Údajne, keď oplakávala Adonisovu smrť, spôsobila, že sasanky (Anemone) rástli všade tam, kde dopadla jeho krv, a na výročie jeho smrti vyhlásila sviatok. V jednej verzii príbehu sa Afrodita zranila o tŕň z ružového kríka a ruža, ktorá bola predtým biela, sa zafarbila jej krvou na červeno. Podľa Lukiánovho diela O sýrskej bohyni sa každý rok počas Adonisovho sviatku rieka Adonis v Libanone (dnes známa ako rieka Abrahám) zaliala červenou krvou.
Mýtus o Adonisovi sa spája so sviatkom Adónie, ktorý grécke ženy slávili každý rok uprostred leta. Zdá sa, že tento sviatok, ktorý sa na Lesbe slávil zrejme už v čase Sapfó, sa stal prvýkrát populárnym v Aténach v polovici 5. storočia pred Kr. Na začiatku festivalu ženy vysádzali "Adonisovu záhradu", malú záhradku zasadenú v malom košíku alebo plytkom kúsku rozbitej keramiky, ktorá obsahovala rôzne rýchlo rastúce rastliny, ako napríklad šalát a fenikel, alebo dokonca rýchlo klíčiace obilniny, napríklad pšenicu a jačmeň. Ženy potom vyliezli po rebríkoch na strechy svojich domov, kde umiestnili záhradky pod horúcim letným slnkom. Rastliny na slnku vyklíčili, ale v horúčave rýchlo zvädli. Potom ženy hlasno smútili a nariekali nad Adonisovou smrťou, trhali si šaty a bili sa do pŕs, aby verejne prejavili svoj žiaľ.
Božská priazeň[upraviť | upraviť zdroj]
.jpg)
V Hésiodových Dielach a dňoch Zeus prikazuje Afrodite, aby Pandoru, prvú ženu, urobila fyzicky krásnou a sexuálne príťažlivou, aby sa mohla stať "zlom, ktoré budú muži radi objímať". Afrodita "naleje milosť" na Pandorinu hlavu a spôsobí jej "bolestnú túžbu a kolená podlamujúcu úzkosť", čím z nej urobí dokonalú nádobu pre zlo, ktoré má vstúpiť na svet. Afroditini pomocníci, Peitho, Charites a Horae, ozdobia Pandoru zlatom a šperkami.
Podľa jedného mýtu Afrodita pomáhala Hippomenovi, vznešenému mladíkovi, ktorý sa chcel oženiť s Atalanté, dievčinou, ktorá bola preslávená po celej krajine svojou krásou, ale ktorá sa odmietala vydať za akéhokoľvek muža, pokiaľ ju nedokáže predbehnúť v pešom behu. Atalanta bola mimoriadne rýchla bežkyňa a všetkým mužom, ktorí s ňou prehrali, sťala hlavy. Afrodita dala Hippomenovi tri zlaté jablká zo záhrady Hesperidiek a prikázala mu, aby ich hodil pred Atalantu, keď s ňou bude pretekať. Hippomenes poslúchol Afroditin príkaz a Atalanta, keď videla krásne zlaté plody, zohla sa, aby si každý z nich vzala, čím umožnila Hippomenovi, aby ju predbehol. Vo verzii príbehu z Ovidiových Metamorfóz Hippomenes zabudne Afrodite odplatiť za jej pomoc, preto spôsobí, že dvojica sa počas pobytu v Kybelinom chráme rozhorí žiadostivosťou. Dvojica znesvätí chrám tým, že v ňom miluje, čo vedie Kybelu k tomu, aby ich za trest premenila na levov.
Mýtus o Pygmaliónovi prvýkrát spomína grécky spisovateľ Filostefanus z Kyrény z tretieho storočia pred Kristom, ale prvýkrát je podrobne prerozprávaný v Ovídiových Metamorfózach. Podľa Ovídia bol Pygmalión mimoriadne pekný sochár z ostrova Cyprus, ktorý bol tak znechutený nemravnosťou žien, že sa odmietal oženiť. Bláznivo a vášnivo sa zamiloval do kultovej sochy Afrodity zo slonoviny, ktorú vyrezával, a túžil sa s ňou oženiť. Keďže Pygmalión bol nesmierne zbožný a oddaný Afrodite, bohyňa sochu oživila. Pygmalión sa oženil s dievčaťom, ktorým sa socha stala, a mali syna menom Pafos, podľa ktorého dostalo meno hlavné mesto Cypru. Pseudo-Apollodor neskôr spomína "Metharme, dcéru Pygmaliona, kráľa Cypru".
Mýty o hneve[upraviť | upraviť zdroj]
Afrodita štedro odmeňovala tých, ktorí ju ctili, ale aj trestala tých, ktorí ju nerešpektovali, často dosť krutým spôsobomo. Mýtus opísaný v Argonautike od Apollónia z Rodosu a neskôr zhrnutý v Pseudo-Apollodórovej Bibliotheke hovorí, že keď ženy z ostrova Lemnos odmietli obetovať Afrodite, bohyňa ich prekliala, aby strašne smrdeli a ich muži s nimi nikdy nemali sex. Namiesto toho ich muži začali súložiť s ich tráckymi otrokyňami. V hneve ženy z Lemnosu vyvraždili všetkých mužov na ostrove, ako aj všetky trácke otrokyne. Keď na Lemnos dorazil Iasón a jeho posádka Argonautov, s Afroditiným súhlasom splodili so ženami z Lemnosu potomstvo a ostrov znovu zaľudnili. Odvtedy už ženy z Lemnosu nikdy viac neznevažovali Afroditu.
V Euripidovej tragédii Hippolyt, ktorá bola prvýkrát uvedená na mestských Dionýziach v roku 428 pred Kr., sa Theseov syn Hippolyt klaňa iba Artemide, bohyni panenstva, a odmieta akúkoľvek formu sexuálneho styku. Afrodita je jeho pyšným správaním rozzúrená a v prológu k hre vyhlasuje, že Hippolytos tým, že uctieva iba Artemidu a odmieta uctievať ju, priamo spochybňuje jej autoritu, a preto Afrodita spôsobí, že sa do Hippolita zamiluje jeho nevlastná matka Faidra, lebo vie, že Hippolytos ju odmietne. Po odmietnutí spácha Faiedra samovraždu a zanechá Theseovi list na rozlúčku, v ktorom mu oznámi, že sa zabila, lebo sa ju Hippolyt pokúsil znásilniť. Theseus sa modlí k Poseidónovi, aby zabil Hippolyta za jeho previnenie. Poseidón pošle divokého býka, aby splašil Hippolytove kone, keď sa vozí na svojom voze popri mori, a kone sa rozbehnú a rozbijú voz o útesy, pričom Hippolyta ťahajú po skalnatom pobreží. Hra sa končí prísahou Artemidy, že z pomsty zabije Afroditinho vlastného smrteľného milého (pravdepodobne Adonisa).
Glaukos z Korintu rozhneval Afroditu tým, že odmietol spájať svoje kone na vozatajské preteky, pretože by to obmedzilo ich rýchlosť. Počas vozatajských pretekov na pohrebných hrách kráľa Peliasa Afrodita pobláznila jeho kone a tie ho roztrhali. Polyfonté bola mladá žena, ktorá si namiesto manželstva a detí - ako to uprednostňovala Afrodita - zvolila panenský život. Afrodita ju prekliala a spôsobila, že mala deti od medveďa. Potomkovia Agrius a Oreius boli divokí kanibali, ktorí si vyslúžili Diovu nenávisť. Ten nakoniec všetkých členov rodiny premenil na vtáky zlého znamenia.
Podľa Apollodora žiarlivá Afrodita prekliala Eos, bohyňu úsvitu, aby bola večne zamilovaná a mala neukojiteľnú sexuálnu túžbu, pretože Eos kedysi spala s Afroditiným milým, Áresom, bohom vojny.
Podľa Ovídia v jeho Metamorfózach (kniha 10,238 a nasl.) Propoetidy, ktoré sú dcérami Propoeta z mesta Amathus na ostrove Cyprus, popierali Afroditino božstvo a nedokázali ju riadne uctievať. Preto z nich Afrodita urobila prvé prostitútky na svete. Podľa Diodórosa Sicílskeho, keď šesť synov rhodskej morskej nymfy Hálie od Poseidóna arogantne odmietlo nechať Afroditu pristáť na ich brehu, bohyňa ich prekliala a zošleli. V šialenstve znásilnili Haliu. Za trest ich Poseidón pochoval v morských jaskyniach na ostrove.
Xanthius, Bellerofónov potomok, mal dve deti, Leucippa a dcéru bez mena. Leucippus sa z Afroditinho hnevu (z neznámych dôvodov) zamiloval do vlastnej sestry. Začali spolu tajný vzťah, ale dievča už bolo zasnúbené s iným mužom a on o tom ďalej informoval jej otca Xantia bez toho, aby mu povedal meno zvodcu. Xanthius sa vybral priamo do komnaty svojej dcéry, kde bola práve v tej chvíli spolu s Leucippom. Keď ho počula vstúpiť, pokúsila sa utiecť, ale Xanthius ju udrel dýkou v domnení, že zabíja zvodcu, no zabil ju. Leucippus, ktorý najprv svojho otca nespoznal, ho zabil. Keď pravda vyšla najavo, musel opustiť krajinu a zúčastnil sa na kolonizácii Kréty a krajín v Malej Ázii.
Cyperská kráľovná Cenchreis, manželka kráľa Kinyrasa, sa chválila, že jej dcéra Myrrha je krajšia ako Afrodita. Preto Myrrhu Afrodita prekliala neukojiteľnou túžbou po vlastnom otcovi, cyperskom kráľovi Kinyrasovi, a ten s ňou nevedomky spal v tme. Napokon sa premenila na myrhový strom a v tejto podobe porodila Adonisa. Kinyras mal aj ďalšie tri dcéry, volali sa Braesia, Laogora a Orsedika. Tieto dievčatá z Afroditinho hnevu (dôvody nie sú známe) žili v spolužití s cudzincami a svoj život ukončili v Egypte.
Múza Kleio sa vysmievala láske bohyne k Adonisovi. Preto sa Kleio zamilovala do Piera, syna Magnesa, a porodila Hyakintha.
Aigialé bola dcérou Adrasta a Amfitey a bola vydatá za Diomeda. Kvôli hnevu Afrodity, ktorú Diomédes zranil vo vojne proti Tróji, mala viacero milencov, medzi nimi aj istého Hippolita. Keď Aigialé zašla tak ďaleko, že mu hrozila smrťou, utiekol do Itálie. Podľa Stesichora a Hésioda pri obetovaní bohom Tyndareós zabudol na Afroditu, preto bohyňa urobila z jeho dcér dvojnásobné a trojnásobné manželky, ktoré opustili svojich manželov. Timandra opustila Echema a odišla a prišla k Filéovi a Klytaemnéstra opustila Agamemnóna a spala s Aigisthom, ktorý bol pre ňu horším partnerom. Nakoniec zabila svojho manžela s milencom, aby na záver Helena Trójska opustila Menelaa pod vplyvom Afrodity kvôli Parisovi a jej nevera nakoniec spôsobí trójsku vojnu. V dôsledku svojho konania Afrodita spôsobila trójsku vojnu, aby sa zmocnila Priamovho kráľovstva a odovzdala ho svojim potomkom.
V jednej z verzií legendy Pasiphae neprinášala obety bohyni Venuši. Kvôli tomu v nej Venuša (Afrodita) vzbudila neprirodzenú lásku k býkovi alebo ju prekliala, pretože bola Héliovou dcérou, ktorá Héfaistovi prezradila svoje cudzoložstvo. Pre to Héliosa prekliala nekontrolovateľnou túžbou po smrteľnej princeznej Leukote, čo ho viedlo k tomu, že opustil svoju vtedajšiu milenku, oceanidku Klytiu a zanechal ju so zlomeným srdcom.
Amazonka Lysippe bola matkou riečneho boha Tanaisa. Jej syn uctieval iba Área a plne sa venoval vojne, pričom zanedbával lásku a manželstvo. Afrodita ho prekliala, a tak sa zamiloval do vlastnej matky. Radšej zomrel, ako by sa mal vzdať svojej cudnosti, a tak sa vrhol do rieky Amazonky, ktorá bola neskôr premenovaná na Tanais (Don).
Podľa Hyginia Orfeova matka, múza Kalliopé, na Diov príkaz rozsúdila spor medzi bohyňami Afroditou a Persefonou o Adonisa a rozhodla, že ho obe budú vlastniť istú časť roka. To rozzúrilo Venušu (Afroditu), pretože jej nebolo priznané to, čo považovala za svoje právo. Preto Venuša (Afrodita) vzbudila v tráckych ženách lásku k Orfeovi a spôsobila, že ho roztrhali, lebo každá z nich chcela Orfea len pre seba.
Afrodita bola osobne svedkom toho, ako mladá lovkyňa Rodopis prisahala Artemide večnú oddanosť a čistotu, keď sa pridala k jej skupine. Afrodita si potom zavolala svojho syna Erosa a presvedčila ho, že takýto životný štýl je urážkou ich oboch. Eros teda na jej príkaz prinútil Rodopis a Euthynika, ďalšieho mladého lovca, ktorý sa rovnako ako ona vyhýbal láske a romantike, aby sa do seba zamilovali. Napriek cudnému životu sa Rhodopis a Euthynikus odobrali do akejsi jaskyne, kde porušili svoj sľub. Artemis sa neunúvala spozornieť, keď videla, ako sa Afrodita smeje, a tak za trest premenila Rodopisa na prameň.
Paridov súd a trójska vojna[upraviť | upraviť zdroj]
Mýtus o Paridovom súde sa v Iliade spomína len stručne, ale podrobne je opísaný v epitóme Kypria, stratenej básni epického cyklu, kde sa píše, že na svadbu Pélea a Thetis (neskorších rodičov Achilla) boli pozvaní všetci bohovia a bohyne, ako aj rôzni smrteľníci. Nebola pozvaná iba Eris, bohyňa sváru, ktorú to nahnevalo, a tak prišla so zlatým jablkom s nápisom καλλίστῃ (kallistēi, "pre najkrajšiu"), ktoré hodila medzi bohyne. Afrodita, Héra a Aténa tvrdili, že sú najkrajšie, a teda právoplatné majiteľky jablka.
Bohyne sa rozhodli predložiť záležitosť Diovi, ktorý, keďže nechcel uprednostniť jednu z bohýň, vložil voľbu do rúk trójskeho princa Parisa. Po kúpaní v prameni hory Ida, kde sa nachádzala Trója, sa bohyne objavili pred Paridom a požiadali ho, aby rozhodol v ich záležitosti. Na zachovaných antických vyobrazeniach Paridovho súdu je Afrodita len občas zobrazená nahá a Aténa a Héra sú vždy úplne oblečené, od renesancie však západné maľby zvyčajne zobrazujú všetky tri bohyne úplne nahé.
Všetky tri bohyne boli ideálne krásne a Paris sa medzi nimi nevedel rozhodnúť, dokonca chcel zutekať. Išlo však o to, že rozsúdenie nariadil sám Zeus, takže si to nedovolil. Aby to mal ľahšie, bohyne sa uchýlili k úplatkom. Héra mu sľubovala moc nad celou Áziou a Európou, Aténa ponúkala múdrosť, slávu a úspech v boji. Ale Afrodita Parisovi sľúbila, že ak vyberie ju ako najkrajšiu, umožní mu oženiť sa s najkrajšou ženou na zemi. Touto ženou bola v tom čase Helena, ktorá už bola vydatá za spartského kráľa Menelaa. Paris si vybral Afroditu a udelil jej jablko. Ostatné dve bohyne sa rozhnevali a v priamom dôsledku sa v trójskej vojne postavili na stranu Grékov.
Afrodita zohráva dôležitú a aktívnu úlohu počas celej Homérovej Iliady. V tretej knihe zachránila Parida pred Menelaom po tom, čo ho nerozumne vyzval na súboj jeden na jedného. Potom sa zjavila Helene v podobe starej ženy a pokúšala sa ju presvedčiť, aby mala s Parisom pomer, pripomínajúc jej jeho fyzickú krásu a atletické schopnosti. Helena okamžite spozná Afroditu podľa krásnej šije, dokonalých pŕs a žiariacich očí a vyčíta bohyni, že ju oslovuje ako sebe rovnú. Afrodita Helenu ostro pokarhá a pripomenie jej, že ak ju bude dráždiť, potrestá ju rovnako, ako ju už zvýhodnila.
V V. knihe Afrodita vyrazí do boja, aby zachránila svojho syna Aenea pred gréckym hrdinom Diomédom. Diomédes pokladal Afroditu za "slabošskú" bohyňu a vrhnutím kopije jej cez "ambróziové rúcho" preťal zápästie. Afrodita si požičala Áresov voz, aby sa mohla vrátiť na Olymp. Zeus ju pokarhá, že sa vystavuje nebezpečenstvu, pripomenie jej, že "jej špecializáciou je láska, nie vojna." Podľa Waltera Burkerta táto scéna priamo kopíruje scénu zo VI. tabule eposu o Gilgamešovi, v ktorej Ištar, akkadská predchodkyňa Afrodity, volá na svoju matku Antu po tom, čo hrdina Gilgameš odmietne jej sexuálne návrhy, ale otec Anu ju mierne pokarhá. V XIV. knihe Iliady, počas epizódy Dios Apate, Afrodita pomáha Hére zviesť Dia a odvrátiť jeho pozornosť od boja, zatiaľ čo Poseidón pomáha gréckym vojskám na pláži, aby tak počas trójskej vojny mali opäť navrch. V Theomachii v XXI. knihe Afrodita opäť vstupuje na bojisko, aby odniesla Área po jeho zranení.
Potomkovia[upraviť | upraviť zdroj]
Niekedy básnici a dramatici prerozprávali staroveké tradície, ktoré sa líšili, v iných prípadoch si vymysleli nové detaily. Neskorší scholastici mohli čerpať z jedného z nich alebo si ich jednoducho domyslieť. A tak zatiaľ čo Aeneas a Fobos boli pravidelne opisovaní ako Afroditini potomkovia, o ostatných tu uvedených, ako napríklad Priapo a Eros, sa niekedy hovorilo, že sú Afroditinými deťmi, ale s rôznymi otcami a niekedy dostali iné matky alebo žiadne.
| Otec | Potomok |
|---|---|
| Adonis | |
| Anchises |
|
| Ares | |
| Butes |
|
| Dionýzos | |
| Faetón |
|
| Hermes |
|
| Kronos | |
| Poseidón |
|
| Zeus | |
| neznámy |
|
Iné mená[upraviť | upraviť zdroj]
- Acidalia
- Anadyomena
- Cyterea
- Despina
- Kypris
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ ZAMAROVSKÝ, Vojtech. Bohovia a hrdinovia antických bájí. 5. doplnené vydanie. vyd. Bratislava : Perfekt, 2015. ISBN 978-80-8046-717-3. S. 12.
Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Afrodita
Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]
- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Aphrodite na anglickej Wikipédii.
| Prabohovia |  | |
|---|---|---|
| Olympskí bohovia | ||
| Hrdinovia | ||
| Bytosti | ||
| Ďalšie témy | ||