Orfeus (mytológia)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Orfeus a Bakchantky, autor:Gregorio Lazzarini (1655 – 1730)

Orfeus (starogr. ὈρφεύςOrfeus, lat. Orpheus) je v gréckej mytológii syn boha Apollóna alebo riečneho boha Oiagra[1] a Múzy Kalioppy. Bol to najväčší hudobník a spevák.[2]

Orfeus sa preslávil svojím spevom, ktorým okúzľoval ľudí, uchvacoval a upokojoval zver a vtáctvo, tíšil prírodu a nastoľoval v nej pokoj a mier.[1] Hovorí sa, že aj Sirény bledli závisťou pred jeho čarovným hlasom.

Rovnako tak ako umením, preslávil sa Orfeus aj svojou láskou k svojej manželke, krásnej Eurydike. Ich manželské šťastie však netrvalo dlho, Eurydika raz pri trhaní lúčnych kvetov stúpila na vretenicu a keď k nej Orfeus na jej výkrik pribehol, bola už mŕtva. Zdrvený žiaľom a zúfalstvom, odhodlal sa k činu, ktorý dovtedy žiadny smrteľník nevykonal. Vypravil sa do podsvetia s odhodlaním vyžiadať si svoju manželku späť.[3] Čarom svojej hudby najprv obmäkčil prievozníka Charóna, ktorý ho previezol cez podsvetnú rieku Styx a potom sa postavil pred boha podsvetia Háda a jeho manželku Persefonu a spieval im o svojej láske k Eurydike a prosil, aby mu ju vrátili, veď ju tak či tak dostanú neskôr, keď skončí jej životná púť. A ak mu nemôžu vyhovieť, nech si vezmú aj jeho, aby mohli byť v podsvetí spolu ako tiene.[2]

Orfeov tklivý spev dojal celú podzemnú ríšu, Tantalos zabudol na hlad, Sizyfos na svoj balvan, ešte aj v očiach nemilosrdných Erínyí sa zaleskli slzy. Nakoniec zaplakala aj Persefona a keď to videl jej muž Hádes, sľúbil, že Orfeovi vyhovie.[3] Dal mu však podmienku, že keď ho bude dlhou cestou z podsvetia boh Hermes vyvádzať, pôjde za ním prvý a neobzrie sa za Eurydikou, kým obaja nevyjdu na svetlo sveta.[2]

Smrť Orfea, antický červenofigúrový stamnos, cca 470 pred Kr.

Orfeus podmienku prijal a počas celej dlhej a strastiplnej cesty podsvetím sa ovládal. Keď ale ostával posledný úsek cesty, nevydržal, obzrel sa, či Eurydika neklesla únavou. A v tom okamihu zbadal už jej odchádzajúci tieň, ktorý sa vracia späť a navždy. Sedem dní a sedem nocí potom sedel bez jedla a pitia na brehu rieky Styx, prosil, plakal, ale do podsvetia sa už nedostal. Zronený žiaľom sa nakoniec vrátil do rodnej Trákie. Potom blúdil svetom a zúčastnil sa aj výpravy Argonautov.[3][4] So svojou manželkou sa stretol už pomerne skoro – o štyri roky zahynul rukami žien, ktorým sa toľko vyhýbal.[5] Pri Dionýzových slávnostiach pod Rhodopskými skalami po ňom opité Bakchantky[6] hádzali kamene a keď videli, že sa kamene pri jeho speve za letu zastavovali, vrhli sa na neho a roztrhali ho, jeho hlavu a lýru následne hodili do rieky. Celá príroda sa vtedy zdesila nad týmto násilím, zahalila sa do smútku a dokonca aj skaly, ktoré ronili slzy, rozvodnili rieky.[6] Keď sa blíži výročie Orfeovej smrti príroda smúti a najviac plačú Rhodopské skaly, ktoré dodnes rozvodňujú rieku Hebros. (dnes rieku Maricu)[2]

Iná verzia mýtu uvádza, že vlny jeho hlavu a lýru vyplavili na ostrov Lesbos, kde sa zrodil lyrický spev.[2]

Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Diodoros, Bibliotheca historia, 4,25,2.
  2. a b c d e Vojtech Zamarovský. Bohovia a hrdinovia antických bájí. Bratislava : Mladé letá, 1980. ISBN 66-048-80. S. 343–345.
  3. a b c Diodoros, Bibliotheca historia, 4,25,4.
  4. Hyginus, Fabulae 273.
  5. Ovidius, Metamorphoses, 10,78.
  6. a b Ovidius, Metamorphoses, 11, 1–67.
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Orfeus na českej Wikipédii.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]