Charitky

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Peter Paul Rubens, Tri Grácie, okolo 1635, olej na plátne, Museo del Prado, Madrid

Charitky (v gréckej mytológii) resp. Grácie (v rímskej mytológii) (gr. Χάριτες - Charites, lat. Gratiae) boli starogrécke (resp. starorímske) bohyne pôvabu a krásy, dcéry najvyššieho boha Dia a ókeanidy Eurynomy.

Pôvod[upraviť | upraviť zdroj]

Ich pôvod však nie je jednoznačný; podľa niektorých starogréckych autorov boli potomkami boha Helia a najády Aigly alebo boha Dionýza a bohyne Afrodity. Rovnako nepanuje zhoda ani v otázke ich počtu; všeobecne sa udávajú tri: Aglaia („Skvejúca sa“), Eufrosyné („Potešujúca srdce“) a Tália („Kvetonosná“). Zrejme k nim patrili aj Charis - manželka boha Hefaista, pomocníčka bohyne Athény, a Pasitea (Pásitheá) - manželka boha Hypna.

Medzi bohmi i ľuďmi boli všeobecne obľúbené - rozdávali radosť a láskavosť, pomáhali skrášľovať život. Podľa mýtov stáli na počiatku všetkého milého a pekného a im vďačili dievčatá i chlapci za svoju krásu. Gréci, rovnako ako Rimania, im stavali chrámy a oltáre. Aj v ľudovej slovesnosti sa ujal výraz „Tri Grácie“ vystihujúci skutočnosť, že málokedy žili osamote, väčšinou tvorili spoločnosť olympským bohom, napr. pri ich hostinách („...bielonohé devy oblečené v kvetoch, chytali sa za ruky a tancovali nevídané tance.“)[1]. Afrodita bola vďaka nim vždy krásna, svieža a veselá.

V boiótskom meste Orchomenos od nepamäti existoval kult charitiek, ktorý sa prejavoval uctievaním posvätných kameňov. Na ich počesť sa tu každoročne slávil sviatok Charitézií sprevádzaný hudbou, tancom a obdarovávaním sladkými koláčikmi.

Charitky v umení[upraviť | upraviť zdroj]

Charitky sú od najstarších čias všeobecne obľúbeným výtvarným námetom. Ich podoba sa však časom menila: v staršom umení sú krásne oblečené, neskôr nahé. Spravidla sa držia za ruky akoby sa chystali do tanca.

Z antiky existuje množstvo váz s ich vyobrazením. Veľmi známy je freskový obraz Tri Grácie z Pompejí (dnes v Národnom archeologickom múzeu v Neapole). Rovnako nepreberné je množstvo antických sôch; z nich k jedným z najvýznamnejších patrilo mramorové súsošie zo začiatku 5. stor. pred Kr. (dielo bližšie neznámeho umelca Sókrata, menovca slávneho filozofa), ktoré stálo pred vchodom na aténsku Akropolu a stalo sa predlohou viacerých neskorších kópií.

I novovekí umelci sa radi inšpirovali námetom troch starogréckych bohýň. Z takmer z každej umeleckej epochy je známych viacero diel s tematikou Troch Grácií; každá je prehliadkou dobového vkusu a ideálu ženskej krásy. Z maliarskych diel sú známe Tri Grácie Raffaela Santiho z rokov 1504 - 1505 (Musée Condé v Chantilly), Tri Grácie s Merkúrom od Tintoretta (Dóžov palác v Benátkach) či tri obrazy flámskeho maliara P. P. Rubensa (za najlepší je považovaný obraz z roku 1635 v madridskom Prade).

Nádherné vyobrazenia troch mladých žien v objatí poskytujú i sochárske práce: napr. známe súsošie Antonio Canova z roku 1811 v petrohradskej Ermitáži, Tri Grácie s Erotom od dánskeho umelca Bertela Thorvaldsena z rokov 1817 - 1819 v Thorvaldsenovom múzeu v Kodani; v parížskom Louvri je vystavené súsošie Troch Grácií francúzskeho renesančného umelca Germaina Pilona slúžiace ako držiak kovovej schránky na uloženie srdca kráľa Henricha II. Krásne vyobrazenie Troch Grácií poznáme i z našich končín - na južnej Morave v Lednicko-valtickom areáli stojí Chrám Troch Grácií (v skutočnosti ide o kolonádovú stavbu na polkruhovom pôdoryse) s rovnomenným klasicistickým súsoším z roku 1820 (dielo Leopolda Fischera).

S motívom Grácií sa v umení stretávame i v iných dielach, kde tvoria súčasť celkovej kompozície, napr. Botticelliho Primavera.

Galéria diel[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Jan Parandowski: Mytológia. Bratislava, Tatran 1980

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • V. Zamarovský, Bohovia a hrdinovia antických bájí, Mladé letá, Bratislava, 1980
  • J. Parandowski, Mytológia, Tatran, Bratislava, 1980