Primavera (Botticelli)

	Jar
Iné názvy
V pôvodnom jazyku	La Primavera
Základné informácie
Autor	Sandro Botticelli
Rok	okolo 1482
Technika	tempera na dreve
Rozmery	203 × 314 cm
Galéria	Galleria degli Uffizi, Florencia; Florencia, Taliansko
	Umelecký portál

Primavera (slov. Jar) je názov obrazu namaľovaného talianskym renesančným maliarom Sandrom Botticellim.

Po návrate Sandra Botticelliho z Ríma roku 1482, dokedy tvoril len diela s kresťanskou tematikou, začal tvoriť výhradne diela s mytologickým námetom, ktoré ho preslávili až do dnešných čias. Jedným z nich bolo aj dielo La Primavera, čiže Jar. Dlho sa domnievalo, že bola namaľovaná pre Lorenza I. Nádherného (Magnifika), ale patrila Lorenzovi di Pierfrancescovi de´Medici, ktorý po smrti svojho otca vyrastal u svojho bratranca Lorenza I. Ten menoval Giorgia Antonia Vespucciho, ktorý bol Botticelliho sused a obdivovateľ, ako jeho učiteľa a Botticelli sa tak stáva obľúbeným maliarom Lorenza di Pierfrancesca. Obraz sa nachádzal v predsieni spálne Lorenza di Pierfrancesca. Bol zarámovaný v bielom ráme nad operadlom pohovky, čo nevysvetľuje len dĺžku obrazu ale aj ostrosť stúpajúcej perspektívy lúky, na ktorej postavy stoja. V miestnosti boli aj ďalšie obrazy: Madona s dieťaťom od neznámeho autora a Camilla a kentaur (nazývaný taktiež aj Pallas a kentaur), ktorý visel nad vstupnými dverami. Názov Primavera je zaužívaný až od 16. storočia, kedy ju tak nazval Giorgio Vasari a predstavuje príchod a oslavu jari.

Formálna stránka obrazu

Botticelli na obraze zobrazuje deväť postáv, ktoré rozdeľuje do dvoch plánov. V prvom pláne sú postavy Zefýra, boha západného vetra, nymfy Chloris,bohyňa Flóra postavy troch Grácií a Merkúra, posla bohov. V druhom pláne je bohyňa Venuša a jej syn Amor. Tretím plánom je samotné zobrazenie prírody. Postoj a pohyby zobrazovaných postáv sa ozývajú v podobe stromov, ktoré vyplývajú z harmónie jednoty človeka a prírody. Vzpriamená vertikála stromov sa ozýva vo figúrach stojacich zvisle pod nimi, zatiaľ čo ohyb vavrínových stromov na pravej strane imituje postavu utekajúcej nymfy Chloris. Hlavnou vertikálou je postava Venuše, ktorá rozdeľuje obraz na dve polovice. Jedinou horizontálou, ktorá je na obraze, je morské pobrežie, ktoré je vidno na pozadí obrazu. Je to more, z ktorého sa zrodila samotná bohyňa. Ide o centrálnu kompozíciu, ktorej stred tvorí postava Venuše. Botticelliho diela sa vyznačujú dynamikou postáv, tak toto dielo je jedným z najlepších príkladov. Pohyb je vyjadrený v postavách Troch Grácií, ktoré tancujú na oslavu jari a v Zefýrovi unášajúcom nymfu Chloris, ktorí dokazujú prítomnosť dynamiky. Taktiež aj odevy, ktorými sú postavy odeté, nám dávajú rovnaký pocit. Napriek tomu, že Botticelli používa zvlnené, dynamické a navzájom sa prelínajúce sa obrysové línie, ktorú sú vždy v nepokojnom pohybe, samostatné postavy, ako aj postavy tancujúcich Grácií, pôsobia meravo, ako keby ich uprostred pohybu niekto zastavil. Na maľbe je zobrazených takmer 500 druhov rastlín. Na kvetinovom trávniku môžeme rozoznať 190 rôznych botanických druhov rastlín, 130 z nich sú reálne rastliny, také ako stokrásky, blatúchy, nevädze, maky, fialky, malé chryzantémy, krokusy, kosatce, ľalie, jazmín a nezábudky. Druhy kvetov nie sú vždy zobrazované s ich skutočnými listami, tu možno vidieť Botticelliho vlastnú fantáziu. Ďalej možno vidieť stromy a kríky, ide o stromy pomarančovníkov, jabloní a vavrínov a o kríky myrty. Kríky myrty sa v starovekom Ríme sadili okolo chrámov Venuše. Od 13. až do polovice 16. storočia myrtový krík symbolizoval večnú lásku a najmä manželskú vernosť. V prírode je ťažké, aby tieto kvety a stromy rástli v takej hojnosti ako je vyobrazené na obraze. Botticelli tu zobrazuje ideál antickej krásy v postavách troch Grácií, ich harmonické telá, dobre vymodelované chodidlá, dlhé chudé nohy, ktoré môžeme pozorovať cez priesvitné ľanové rúcho ozdobené výšivkami a šperkmi. Majú svetlé orieškovo hnedé oči s dobre vymodelovaným obočím. Ich perfektné oválne tváre sú ohraničené s medovými vlasmi, ktoré sú ozdobené perlami a kvetinovými vencami. Pery sú jemne natiahnuté a sotva sa usmievajúce. Ak počujeme šuchot odevu na ich pôvabných telách, potom sú tieto postavy odľahčené a tak nikdy nepostúpajú trávu alebo kvety, na ktorých stoja.

Dej a antická literatúra

Dej, ktorý sa premieta na obraze, má svoje opodstatnenie v antickej literatúre. Maľba La Primavera bola inšpirovaná pri jej vzniku viacerými literátmi antického sveta. Najväčší vplyv mali najmä Ovídius a Angelo Poliziano, dvorský básnik rodiny de´ Mediciovcov. Ovídiov vplyv bol z básnických zbierok Metamorfózy a Fasti. Pri Polizianovi môžeme hovoriť o inšpirácii básňou Stanze per la giostrada a básnickou zbierkou Rusticus.

Vplyv Ovídia sa vynára v Botticelliho Primavere, kde maliar opisuje premenu Chloridy na Flóru. Pretože Ovídius skutočne neopisuje túto premenu v diele Metamorfózy, Botticelli si tak vypožičiava námet z jeho mýtu o Apollónovi a Dafné, kde Ovídius píše:

„No, že láska ženie ho, zas vílu doháňa:

už sa nad jej krásnu šiju dychom nakláňa...“

„A hľa, to telo spanilé, tá sladká krásna panna,

sa mäkkým drevom ovíja. A skvie sa rosa ranná

v listoch, čo vlasmi bývali a ruky do haluzí,

v korunu tvár sa zmenila. A v korune jak v tvári

jej veľká krása predošlá vždy ešte ďalej žiari.“

Takto sa premieňa Ovídiov mýtus do novej podoby, Zefýr hrá úlohu boha Apollóna a Chloris rolu Dafné. Zatiaľ čo Ovídius používa premenu víly na strom, Botticelli tu využíva premenu víly na bohyňu. Nejde teda priamo o Ovídia, ale len o inšpiráciu Botticelliho, ktorý tak zobrazuje na svojom obraze svoju vlastné poetickú bravúrnosť. Botticellho metamorfózy sú v tomto diele aj inde. Napríklad jedna z troch Grácií, ktorá stojí najbližšie k Venuši, nesie vo svojich vlasoch sponu s perlami, ktorá sa vzápätí premieňa na jej vlasy a na jej delte sa mení na náhrdelník.

Obraz La Primavera je alegóriou jari. Jar sa začína z pravej strany obrazu, kedy zo západu fúka vietor v podobe Zefýra, boha západného vetra, ktorý prináša vlahu a ranú rosu. Zjavuje sa tu ako modrozelená bytosť, ktorá prudko vlieta do obrazu, až sa ohýbajú konáre stromov. Zefýr prudko vstupuje do kompozície obrazu, unáša pozemskú nymfu Chloris, ktorá sa na neho obracia s tvárou plnou obáv a z úst jej vanú kvety ako posledný výkrik pred jej metamorfózou na Flóru. Zobrazuje tu poetickú metaforu prvého dychu jari. Kvety z jej úst sa miešajú s ostatnými kvetmi na postave vedľa nej, Flóre a zároveň tak zdobia jej rúcho, ktorá rozosieva kvety po záhrade. Chloris bola grécka bohyňa rastlín a kvetov a Flóra bola bohyňa kvetov a jari starovekého Ríma (z lat. flos – kvet alebo floribus – kvety). táto scéna je inšpirovaná Ovídiovými Metamorfózami, ktoré rozprávajú mytologický príbeh lásky: Zefýr zanietený prudkou vášňou k Chloride ju unáša a nasilu z nej spraví svoju manželku. Neskôr svoje činy oľutuje a zmení ju na bohyňu Flóru, kvetinovú bohyňu jari. Skupina troch postáv sa tak stáva alegóriou príchodu jari.

Ďalšou postavou vedľa Flóry je Venuša, ktorá vystupuje v strede pomarančového hája na lúke ozdobenej kvetmi. Naj jej hlavou vystupuje jej syn Amor so zviazanými očami s lukom a šípom s plameňom. Amor inšpiruje žijúce bytosti vášnivými túžbami a podnecuje ich nasledovať Venušino posolstvo. Je personifikáciou vášnivej sily, ktorá hýbe životom. Venuša, starorímska bohyňa lásky, krásy a jari, tu vystupuje ako symbol plodnosti počas týchto jarných dní. Taktiež môže symbolizovať najvyššie hodnoty Humanitas, filozofickú ideu florentskej renesančnej kultúry, ktorá znamenala jednotu a harmóniu medzi prírodou a civilizáciou. Zjavuje sa v záhrade, ktorú Poliziano zobrazuje vo svojich veršoch ako miesto večnej jari a mieru. Botticelliho Venuša spája pôvab antickej bohyne a zasnenej Madony.

Venuša svojím gestom pravej ruky ukazuje na postavy troch Grácií, ktoré slávnostne tancujú v kruhu dotýkajúc sa rukami. Sú zobrazené ako postavy troch mystických žien, dvoch spredu a jednej zozadu. Botticelli ich na maľbe zobrazuje v prítmí pomarančového hája, zahalené do ľahkého odevu a vytvára tak atmosféru sna. Namaľoval ich melodickými, ľahkými líniami na zakvitnutej lúke a to im dáva dojem mystickosti a snivosti. Botticelli prezentuje Grácie ako postavy, ktoré spadli z neba, aby prepožičali pôvab a požehnanie Venušinej záhrade a novovykvitnutým kvetom. Grácie sú opisované ako sprievodkyne Venuše, boli starogrécke a starorímske bohyne pôvabu a veselosti. Sú nasledovníčky gréckeho boha Merkúra, posla bohov a boha navigácie a letu. Grácie sú oblečené v tenkých rúchach. Podľa gréckej mytológie boli dcéry najvyššieho boha Dia a Ókeanovny Eurynomy. Volali sa Aglaia (najmladšia, nazývaná tiež úžasná alebo žiariaca krásou), Eufrosyné (charakterizujú ju vlastnosti ako dobromyseľnosť alebo blaženosť; bola taktiež uctievaná ako bohyňa radosti, stelesnenia krásy a pôvabu) a Thaleia (nazývaná tiež kvitnúca; bola bohyňa osláv).

Merkúra (gr. Hermés) symbolizujú najmä okrídlené topánky a taktiež palica v jeho pravej ruke, caduceus, okolo ktorej sa zvíjajú dva hady. Z antickej mytológie je známe, že Merkúr použil svoj caduceus na to, aby oddelil dvoch bojujúcich hadov. Palica sa tak stáva symbolom mieru. Postava Merkúra v maľbe La Primavera sa dá chápať ako ochranca Venušinej záhrady pred nepriazňami počasia. Ako ochranca záhrady nesie aj meč, ktorý je symbolom toho, že dokáže od záhrady odvrátiť všetko zlo, ktoré príde. Merkúr odháňa svojím cauduceusom zdrapy mrakov, ktoré sa nečakane objavujú na blankytne modrej oblohe. Nad záhradou tak nie je žiaden mrak a všade vládne večný pokoj.

V Botticelliho Primavere sa odráža idea lásky humanistického filozofa Marsilia Ficina (1433 – 1499). Zefýr tu stelesňuje nespútanú vášeň. Jej zavŕšenie dáva najavo prostredná, ničím neozdobená Grácia, ktorá sa obracia divákom chrbtom. Zdá sa, že Amor so zaviazanými očami vystreľuje šíp práve na ňu. Tvárou sa odvracia od svojich družiek a taktiež od diania okolo seba a zamyslene pozerá na Merkúra. Ten poukazuje svojím postojom a pohľadom von z obrazu. Jeho natočenie nesmerovalo k prázdnemu priestoru, ale k obrazu Camilla a kentaur, ktorý bol podľa inventára umiestnený nad dverami. Odriekanie, ktoré prejavuje Grácia, je zavŕšené v postave Camilly. Zatiaľ čo Zefýr nijako neovláda svoju zmyselnosť a žiadostivosť, Camilla ju krotí v postave kentaura. Postava Merkúra hrá na obraze sprostredkujúcu rolu medzi prostredím Grácie a Camilly. Zachytáva sa tu pohľad Grácie a prenáša ho na Camillu, čo koniec koncov zodpovedá jeho funkcii posla bohov.

La Primavera ako vidiecky kalendár

Môžeme povedať, že je to v podstate ľudový farmársky kalendár pre vidiecku Mediciovskú vilu v Castele. Vasari obraz interpretuje ako kalendár, ktorý začína na začiatku jari, kedy fúka západný vietor Zefýr prinášajúci vlahu a rannú rosu do konca apríla. V apríli sa zrodila bohyňa Venuša, ktorá prináša lásku a úrodnosť. V tomto mesiaci sa taktiež rodí bohyňa Flóra, ktorá po premene z pozemskej víly prináša kvety na lúky. Jaro sa končí v mesiaci máj, kedy na scénu prichádza rímsky boh Merkúr.

Podľa súčasného rozdelenia ročných období jar začína 21. marca a končí 21. júna. Z toho vyplýva, že Zefýr, ktorý unáša Chloris, musí vtrhnúť do deja obrazu niekedy na prelome marca a apríla. Podľa rímskeho kalendára je mesiac apríl zasvätený bohyniam Flóre a Venuši. Flóre preto, lebo prináša na lúky kvety a Venuši preto, lebo prináša jari hojnosť a plodnosť. Ovídius ich opisuje vo svojej básnickej zbierke Fasti ako bohyne apríla a jari. Na počesť zrodenia bohyne Flóry sa v starovekom Ríme každoročne oslavovali slávnosti Florálie, ktoré trvali od 28. apríla do 3. mája. Ľudia sa pri tejto slávnosti ozdobovali kvetmi. Túto slávnosť môžeme vidieť v postavách Troch Grácií, ktoré na počesť jari tancujú do kruhu. Tretí mesiac ľudového kalendára je mesiac boha Merkúra. Merkúr bol syn Maie, najkrajšej a najroztomilejšej zo všetkých siedmich Plejád. Stúpanie Plejád počas skorej jari nad obzorom znovu otvára more pre moreplavcov, kedy sa začínajú plavby po mori, lebo počas jari more sužujú výdatné jarné búrky. Mesiac máj bol teda zasvätený Merkúrovi. Ovídius datuje koniec jari na noc 13. mája, kedy je všetkých sedem Plejád vidieť nad obzorom najjasnejšie. Merkúr je na obraze odvrátený od ostatných postáv chrbtom, nie preto, že nimi opovrhuje, ale preto lebo jeho mesiac patrí rovnako jari ako aj letu. Postavy troch Grácií obdarúvajú jar plodnosťou a nasledujú Merkúra do ďalšieho ročného obdobia, leta.

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Primavera (Botticelli)

Zdroje

ALPATOV, V.M. 1978. Dejiny umenia 3. Tatran: Bratislava, 1978, 291 s.
BAROLSKY, P. As in Ovid, So in Renaissance Art. In Journal of the Warburg and Courauld Institutes. ISSN 0075-4390, 1998, roč. 51, s. 451-474. dostupné na webe: http://www.jstor.org/stable/2901573
CORNINI, G. 1998. Botticelli.Giunti: Firenze, 1998, 50 s., ISBN 88-09-76266-5
DEIMLING, B. 2004. Botticelli. Taschen: Köln, 2004, 96 s., ISBN 3-8228-5992-3
DEMPSEY, CH. Mercurius Ver: The Sources of Botticelli´s Primavera. In Journal of the Warburg and Courtauld Institutes. ISSN 0075-4390, 1968, roč. 31, s. 251-273. dostupné na webe: http://JStor.org/stable/750644
DEMPSEY, CH. Botticelli´s Three Graces. In Journal of the Warburg and Courtauld Institutes. ISSN 0075-4390, 1971, roč. 34, s. 326-330. dostupné na webe: http://JStor.org/stable/751030
FOSSI, G. 1998. Botticelli: Primavera. Giunti: Florencia, 1998, 32 s., ISBN 88-09-21459-5
CHÂTELET, A. – GROSLIER, B. P. 2004. Svetové dejiny umenia. Ottovo nakladatelství: Praha, 2004, 784, ISBN 80-7181-937-9
JOHNSON, P. 2003. Art: A New History. Harper Collins Publishers: New York, 2003, 792 s., ISBN 0060530758
MALAGUZZI, S. 2003. Botticelli – the Artist and his Works. Giunti: Firenze, 2003, 119 s., ISBN 88-09-03677-8
NÁTER, M. 2012. Ovídius a jeho vplyvy na renesančné umenie. Pedagogická fakulta Trnavskej univerzity: Trnava, 2012
OVÍDIUS, P. N. 1970. Premeny. Mladé letá: Bratislava, 1970, 129 s.
PIJOAN, J. 1984. Dejiny umenia / 5. Tatran: Bratislava, 1984, 318 s.
PIJOAN, J. 1984. Dejiny umenia / 6. Tatran: Bratislava, 1984, 348 s.
SKÁLOVÁ, Z. 2004. Zmaturuj z literatúry 1. Bratislava: Didaktis, 2004, 208 s., ISBN 80-89160-02-6
STREETER, A. 1903. Botticelli. Gerorge Bell and Sons: London, 1903, 167 s.
STURGIS, A. 2006. Tajomstvá obrazov. Slovart: Bratislava 2006, 272 s., ISBN 80-8085-142-5
TOMAN, R. 2000. Umění italské renesance. Slovart: Praha, 2000, 464 s., ISBN 80-7209-252-9
ZAMAROVSKÝ, V. 1969. Bohovia a hrdinovia antických bájí. Mladé letá: Bratislava, 1969, 462 s.
ZAMAROVSKÝ, V. 1988. Dejiny písané Rímom. Mladé letá: Bratislava, 1988, 416 s.