Apsida (architektúra)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Tmavo je vyznačené umiestnenie apsidy v pôdoryse chrámu

Apsida (gr. αψις hapsis – oblúk, zaoblenie, obloha, lat. apsis alebo absis – výklenok) je polkruhovitý alebo podkovovitý viacuholníkový či kvadratický výklenok zaklenutý konchou, slúžiaci v stredoveku ako záver (ukončenie) východnej strany kostola, v ktorom býval umiestnený oltár.[1] V antike, v pôvodných trhových bazilikách antických rímskych miest sedeli v apside, umiestnenej na jednej z kratších strán, členovia trhového súdu. V dobe rímskych cisárov stavali veľmi veľké apsidy, napríklad na Trajánovom fóre mali priemer až 70 metrov. Odvtedy sa začínajú uplatňovať v termách (kúpeľoch) aj na chrámových stavbách. Na kostoloch býva polkruhovitá apsida uzáverom, ukončením hlavnej lode kostola, a to aj na malých jednoloďových modlitebniach. Uzávery apsíd sú buď polkruhovité alebo mnohouholníkové (gotika). Ide o významný prvok kresťanskej sakrálnej architektúry. Pre predrománske a románske obdobie sú typické veľmi malé rozmery tohto priestoru, kde zvyčajne bolo miesto nazývané aj altarium, pretože v nej stál hlavný oltár. Apsida plnila aj funkciu presbytéria.[2][3]

Opis[upraviť | upraviť zdroj]

Príklad románskej apsidy Kostola svätého Jána Krstiteľa v Rimavských Janovciach

Apsida sa objavuje v antike v rímskych kúpeľoch, bazilikách a chrámoch s polkruhovým výklenkom zaklenutý konchou, umiestený na čele hlavného priestoru. Apsida slúžila k umiestňovanie sôch bohov, alebo významných osobností. Prvýkrát bola uplatnená v chráme Venuše Genetrix za vlády Gaiusa Iuliusa Caesara.

Typická ranokresťanská výzdoba v apside Baziliky San Apollinare v Classe
Pohľad na apsidu v Bazilike a kláštore svätého Juraja na Pražskom hrade
Pohľad na apsidu v kostole svätého Štefana Kráľa v Žiline, mestskej časti Rudiny.

V kresťanskom kostole je v apside umiestení oltár. Apsidy t.j. polkruhové niky s konchou boli používané len v ranokresťanskej, byzantskej, predrománskej a románskej architektúre. Apsida býva zaklenutá konchou, pri kvadratickom pôdoryse jednoduchou valenou klenbou (výnimočne nožu mať plochý strop). Polkruhový tvar apsidy vznikol z tvaru zoskupenia kňazov okolo biskupa pri obrade. Apsida bola honosne vyzdobená, podlaha a steny boli často obkladané mramorom, konchu pokrývala figurálna mozaika (prv na modrom, neskôr na zlatom pozadí). Častý námet tejto výzdoby bol Kristus ako Vykupiteľ, Pantokrator alebo Kristus v mandorle a iné ikonografické námety. Apsida vonkajším múrom vystupuje z tela chrámovej stavby a obvykle má polokužeľovitú strechu.[2] Apsidy sa začínajú uplatňovať v sakrálnej architektúre už od 5. storočia. Uplatňujú sa tak na konci ranokresťanského umenia v predrománskej, románskej a byzantskej architektúre (najprv boli postavené v západnej časti lodi, neskôr sú orientované na východ lode). Pokiaľ je apsida plytká (zvlášť v ranokresťanskej architektúre), používame pre ňu označenie exedra.[4] V románskej architektúre sa menšími apsidami uzatvárali aj priečne lode a zdobili sa figurálnymi maľbami napríklad Bazilika a kláštor svätého Juraja na Pražskom hrade. Apsida býva osvetlená jedeným, osovo umiestneným oknom alebo aj niekoľkými románskymi oknami (vždy je nepárny počet) s obojstranne sa rozširujúcimi špaletami (okenný výklenok). V románskej architektúre apsida z pravidla priliehala k štvorcovému či obdĺžnikovému kostolnému chóru, prípadne pri menších kostolov (napríklad pri rotundách) môže tiež bezprostredne nadväzovať na chrámovou loď. V takom to prípade plní apsida priamo rolu presbytéria, a môže mať preto aj pomerné veľké rozmery a podkovovitý tvar. Naopak veľké a rozsiahle baziliky môžu byť vybavené radou apsíd, uzatvárajúc bočné kaplnky alebo z juhu a severu nadväzujú na priečnu loď (transept).[2][3] Menšie kostoly a rotundy mali najčastejšie jednu apsidu (napríklad Dražovce, Kalinčiakovo, Jur nad Hronom, Rimavské Janovce), výnimkou je trojapsidový kostol v Bíni. Osobitným druhom sú vnútorné apsidy, ktoré nevyčnievajú z vonkajšieho obrysu kostola.[5] V prechodnej dobe bol polkruh premenený na mnohouholník (obvykle len tri steny osemuholníka). Polygonálne zakončenie celého chóru v gotickej architektúre zaniká spolu s apsidou čoby samostatný stavebný článok. Apsida a chór splynuli v chórový uzáver. K apside sa pripojil chór, ktorý vznikol predĺžením vlastnej apsidy tak, že medzi ten priestor vložilo jedno alebo viac klenbových polí (travé). Apsida naďalej prežíva v byzantskej architektúre. V byzantskej a neskôr ortodoxnej tradícii je južná apsida známa ako diakonikon a severná apsida, ako prothesis. Apsidy sa potom objavujú už len v neorománskej architektúre v 19. a začiatkom 20. storočia. Vo svetskej architektúre sa termín apsida nepoužíva, je nutné používať termín exedra.[4][2][6]

Na Slovensku sa vyskytujú aj kostoly s kombinovaným tvarom apsíd, centrálna kvadratická alebo polygonálna svätyňa, bočné polkruhové. Ide najmä románske baziliky v stredoslovenskej banskej oblasti (dnešný farský kostol v Banskej Štiavnici, Krupina, Dobrá Niva). Výnimočný je trojapsidový uzáver veľkomoravského kostola na Devínskom hrade v tvare trojlístka, alebo pôvodná tetrakoncha v Chrasti nad Hornádom, kde západnú apsidu neskôr nahradili loďou. Menej obvyklá na našom území je aj kombinácia kvadratického tvaru apsidy (v interiéri riešenej ako kombinácia polkruhovej apsidy a obdĺžnikového chóru) a valcovej rotundy v Malých Kosihách. Na našom území nájdeme aj príklad vnútornej apsidy, ako napríklad rotunda v Šiveticiach (jedna apsida) a rotundy na trenčianskom hradnom vrchu (štyri apsidy v tvare štvorlístka).[5][7]

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ BLAŽÍČEK, Oldřich J.; KROPÁČEK, Jiří. Slovník pojmů z dějin umění: názvosloví a tvarosloví architektury, sochařství, malby a užitého umění.. Praha : Odeon, 1991. ISBN 9788072991044. S. 19.
  2. ↑ a b c d DUDÁK, Vladislav. Encyklopedie světové architektury. Praha : Baset, 2002. ISBN 80-86223-90-6. S. 23 – 24.
  3. ↑ a b SYROVÝ, Bohuslav. Architektura: naučný slovník. Praha : Státní nakladatelství technické literatury, 1961. S. 15.
  4. ↑ a b Apse In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2020-03-20]. Dostupné online. (po anglicky)
  5. ↑ a b PODOLINSKÍ, Alexandra a Štefan. Apsida [online]. apsida.sk, [cit. 2020-03-20]. Dostupné online.
  6. ↑ Apsida [online]. www.artslexikon.cz, [cit. 2020-03-20]. Dostupné online.
  7. ↑ BOTEK, Andrej. Byzantské vplyvy v ranostredovekej sakrálnej architektúre Slovenska. Konštatínove listy (Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre), 2017, roč. 10, čís. 1, s. 150 – 179. ISSN 2453-7675. DOI: 10.17846/CL.2017.10.1.150-179.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Apsida_(architektúra)&oldid=7235921“