Chór (priestor pri oltári)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Tmavo je vyznačené umiestnenie chóru v pôdoryse chrámu

Chór alebo chórus[1] (z grečtiny χορός (choros), lat. chorus)[2] je oddelený vyvýšený priestor v kostole pre organ a spevákov, kňazov, rehoľníkov alebo kanonikov prístupným osobitným schodiskom.[3][4][5][6] Chór postupne významovo i priestorovo splynul s presbytériom. Pri stavbách bazilikálneho typu bol situovaný medzi apsidou a transeptom, ako predĺženie hlavnej lodi, oddeleným letnerom a víťazným oblúkom. Cieľom bolo zväčšiť priestor apsidy. V antickom divadle to bolo miesto pre tanec. Chór bol v ranokresťanskom chráme vyhradené miesto pre spevákov, kdežto kňazište je v priestore apsidy. V ranokresťanskej architektúre sa však vložením transeptu začal zlučovať chór s kňaziskom a zároveň oddeľovať od lodi. Pri stavbách s centrálnym pôdorysom je chór vytvorený vyššie a spravidla, ako exedra napríklad Bazilika San Vitale v Ravenne, Tým je však narušený centrálny pôdorys stavby. V románskej architektúre bol chór niekedy vzhľadom k umiestneniu krypty vyvýšený alebo aj v dvojchórovom usporiadaní. V gotickej architektúre má spravidla rovnakú šírku a výšku ako hlavná loď, polygonálny uzáver. Pri kostole katedrálneho typu je chór obklopený chórovou ochodzou s vencom polygonálnych kaplniek vystupujúcimi často zo stavby. V prípade kapitulných či kláštorných kostolov tu boli umiestené chórové lavice, tzv. stally. Niektorým menším kostolom alebo v protestantských kostoloch z architektonického pohľadu často chýba chór, hoci neogotická architektúra oživila tento zreteľný rys. V baroku môže byť chór v kláštorných kostoloch mníšsky chór umiestnený až za hlavným oltárom, alebo dokonca v samostatnej miestnosti, ktorá ku kostolu len prilieha, ale nie je už jeho súčasťou. V súčasnej terminológii chór označuje tribúnu či tzv. balkón určený pre spevácky zbor alebo veriacich z čoho vzniká isté nedorozumenie.[7][6][8]

Opis[upraviť | upraviť zdroj]

Chór a apsida v Bazilike San Vitale v Ravenne.

V prvých ranokresťanských chrámoch chór úplne chýba, ako je to napríklad v Bazilike Panny Márie Väčšej v Ríme, kde boli len dve časti a to loď a svätyňa. V apside sa nachádzala svätyňa, ktorá nadväzovala na loď chrámu a medzi loďou a apsidou sa nenachádzal chór. Chór sa objavuje o niečo neskôr, ako jednoduchá východná časť lode oploteným nízkymi múrmi z mramoru a florálnym motívom pávov, levov a holubíc ako symbol nesmrteľnosti. Chór bol pripojený k beme, ako vyvýšená platforma v strede lode, na ktorej boli umiestnené sedadlá kléru a pulpit na čítanie Svätého Písma. Postupom času sa bema alebo presbytérium a chór pohybovali na východ do svojej súčasnej polohy.[9] V byzantskej architektúre sa chór nachádzal v susednom priestore, spravidla v južnom a severnom ramene transpetu alebo na vyvýšenom priestore v rovnakej úrovni ako apsida.[10]

Karolínska architektúra využíva dvojitý chór, ktorý sa nachádza na východnej strane tak aj na západnej strane. ktorý symbolizuje svetskú vládu oproti cirkevnej vláde. Oba chóry smerujú na oboch stranách lode k sebe. Táto tradícia pokračovala v ottonskej architektúre a nemeckej románskej architektúre. Prítomnosť chóru na západe budovy viedla k rozvoju dôležitého prvku románskej architektúry v podobe westwerku. U väčšiny románskych chrámoch, hlavne francúzskych, nebýva chór vymedzený múrom ale stĺporadím, odľahčujúci chórovú ochodzu. K tomuto sa napojuje spravidla 3 až 5 apsíd. Vzhľadom k umiestneniu krypty pod chórom býva v románskych chrámoch vyvýšený a prístupný po niekoľkých schodoch. Po zmiznutí umiestňovania krýpt vyvýšenie chóru zostalo. Zvláštnosťou je použitie dvojchórového usporiadania, pričom sa chór nachádza, ako východnej strane tak aj na západnej strane. Podobné usporiadanie je tzv. trojlistové. Oba druhy sú časté v nemeckej románskej architektúre.[5]

Pohľad na chór a apsidu v Katedrále Noter-Dame v Chartres.

V gotickej architektúre má chór spravidla polygonálny uzáver. K chórovej ochodze sa napája veniec súvislých polygonálnych kaplniek. Čelná kaplnka je vysnutá zo stavby a tým pádom je dlhšia ako ostatné. Táto kaplnka sa označuje ako mariánska kaplnka.[5] V juhozápadných oblastiach Francúzska a po celom Španielsku, tiež v Bazilike svätého Jána v Lateráne, Bazilike svätého Klimenta v Lateráne, Bazilike svätého Vavrinca za hradbami a v Bazilike Panny Márie Väčšej v Ríme, chór zaberá stred lode. V niektorých častiach Talianska si chór stále zachováva svoju dávnu polohu za alebo na východ od oltára.[9] V neskorogotických rovnako vysokých lodiach chrámov je chór ďalej samostatným telesom, užším, nižším a navonok jasne viditeľný. K zvláštnosti v gotickej architektúre chóru možno uviesť chórovú prepážku alebo letner, ktorá znemožňuje výhľad veriacim laikom na bohoslužobný obrad. Na severe Nemecka je obvykle chór postavený na kryptách oddelený chórovou prepážkou. Rovnaké usporiadanie existuje v Canterburskej katedrále, Katedrále Sainte Marie v Auch, Katedrále Navštívenia Panny Márie v Augsburgu, Katedrále Notre-Dame v Chartres, Katedrála svätého Štefana v Bourges, Bazilike Saint-Denis a v Katedrále Notre-Dame v Paríži. Najlepšími existujúcimi príkladmi chórov sú v Paríža a Amiens.[9] Gotické chóry bývajú pravouhlé hlavne v anglickej gotike a stavbách postavený cisterciánskym rádom.[5]

V strednej Európe (hlavne v nemecky hovoriacich regiónoch, Čechách, Poľsku, Uhorsku) sa presadila myšlienka predĺženého presbytéria, najčastejšie v spojení s jednou loďou, zriedkavejšie napojeného na dvoj alebo trojlodie. Presbytérium bolo skôr určené pre rehoľníkov. Predĺžené presbytérium je inováciou žobravých reholí. Architektonicky sa v ňom zjednotilo miesto hlavného oltára s chórom, ktorý v dovtedajších riešeniach zasahoval neraz hlboko do priestoru lodí. Najstaršie predĺžené chóry mendikantských kostolov mali zrejme pravouhlý uzáver na území stredovekého Uhorska k nim patril napríklad kostol dominikánov v Budíne. Čoskoro sa však popri nich presadil tzv. kaplnkový chór z rovnakého architektonického konceptu (katedrálnych kaplniek) vychádzal Kostol svätého Františka v Assisi. Chór je rovnako široký a vysoký, ako hlavná loď. Pri rovnakej výške hlavnej lodi a bočných lodí je chór nenápadne vymedzený priestor medzi podporami bočných lodí na severnej a južnej strane, polygonálnym uzáverom na východnej strane a víťazným oblúkom na západnej strane. ako je tomu napríklad v Kostole svätého Jakuba v Brne. Naplnením požiadaviek dvojpriestorovosti však bolo až vstavanie chórovej prepážky medzi loď a presbytérium. Hlavnú úlohou bolo chrániť rehoľníkov v chóre pred pohľadmi laikov. Predĺžený chór a letner tvorili základ architektonickej štruktúry zrejme väčšiny stredovekých kostolov žobravých reholí.[11][5]

Priestor chóru je niekedy vybavený buď dlhými lavicami alebo samostatnými chórovými lavicami tzv. stally, kde duchovní sedia, stoja alebo kľačia počas bohoslužieb. Pozdĺž stien chóru sa môže nachádzať viac radov chórových lavíc. Používanie chórových lavíc je tradičnejšie pre kláštorné a kapitulné kostoly.[12] V renesančnej architektúre chór opäť získava jednoduché tvary (obdĺžnikového, obdĺžnikového s polkruhovou apsidou a štvorcového pôdorysu), ako je napríklad chrám San Lorenzo vo Florencii a San Andrea v Mantove. V neskorej renesancii sa však stretávame chór s oválnou apsidou, ako je napríklad Kostol najsvätejšieho mena Ježišovho pri Largo di Torre Argentina v Ríme. Chór v chrámoch s centrálnym pôdorysom sa veľmi nelíši od ostatných apsíd Vyznačuje sa len umiestneným oltára.[5] V baroku a chór môže byť rôzne riešený podľa individuality architekta. Niekedy zostáva zvláštnym priestorom a inokedy je organickou súčasťou chrámu. Na rozdiel od stredovekých chrámoch nie je orientácia na východ podmienkou.[5]

V baroku môže byť chór v kláštorných kostoloch mníšsky chór umiestnený až za hlavným oltárom, alebo dokonca v samostatnej miestnosti, ktorá ku kostolu len prilieha, ale nie je už jeho súčasťou. Ďalej sa v v baroku vyvinul po technickej stránke orgán, ktorý bol umiestnený spolu s laickým zborom alebo spevákov, ako vyvýšene miesto tribúny alebo balkónu nad vstupom do kostola obrátený smerom ku oltáru, ktoré sa nesprávne označuje ako chór.[2][8] Ku krátkemu oživenie použitia chóru došlo v 19. storočí. Hlavne na stavbách ktoré boli vybudovane v neogotickej architektúre.[6]

Na Slovensku sa vyskytujú kostoly žobravých reholí, vybudované medzi koncom 13. storočia15. storočím, ktoré charakterizuje uplatnenie dlhého kaplnkového chóru. V prevažnej väčšine sa chór napája na jednu pozdĺžnu loď, ojedinele na pseudohalové napríklad Starý minoritský kostol v Levoči, Kostol svätého Jozefa v Solivare alebo halové trojlodie napríklad v Kostole svätého Petra z Alkantary v Okoličnom.[11]

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Slovenské slovníky [online]. slovnik.juls.savba.sk, [cit. 2020-08-19]. Dostupné online.
  2. a b kor | Hrvatska enciklopedija [online]. www.enciklopedija.hr, [cit. 2020-08-30]. Dostupné online.
  3. Slovenské slovníky [online]. slovnik.juls.savba.sk, [cit. 2020-08-19]. Dostupné online.
  4. chór In: Ottova všeobecná encyklopédia A-L. 1. vyd. Zväzok 1. Bratislava : Agentúra Cesty, 2006. ISBN 80-969159-3-2. S. 520.
  5. a b c d e f g chór In: SYROVÝ, Bohuslav. Architektura oborový slovník. 2. vyd. Praha : Státní nakladatelství technické literatury, 1972. S. 124 – 125.
  6. a b c Choir | church architecture [online]. Encyclopedia Britannica, [cit. 2020-08-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  7. chór In:BLAŽÍČEK, Oldřich; KROPÁČEK, Jíři. Slovník pojmů z dějin umění. Praha : Odeon, 2013. ISBN 9788072991044. S. 83.
  8. a b PODOLINSKÍ, Alexandra a Štefan. Chór [online]. apsida.sk, [cit. 2020-08-30]. Dostupné online.
  9. a b c CATHOLIC ENCYCLOPEDIA: Choir (In Architecture) [online]. www.newadvent.org, [cit. 2020-08-21]. Dostupné online.
  10. REBILLARD, Éric; SOTINEL, Claire. Économie et religion dans l'antiquité tardive. [s.l.] : Brepols, 2007. ISBN 9782503524351. S. 143.
  11. a b LABUDOVÁ, Zuzana. Kaplnka sv. Rozálie, Cintorín Rozália, Košice [online]. Ústav dejín umenia SAV, [cit. 2020-08-25]. In: Arslexicon - výtvarné umenie na Slovensku. Eds.: Balážová, Barbara - Pomfyová, Bibiana. Dostupné online.
  12. CATHOLIC ENCYCLOPEDIA: Stalls [online]. www.newadvent.org, [cit. 2020-08-30]. Dostupné online.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]