Bazilika San Vitale

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Súradnice: 44°25′14″S 12°11′47″V / 44,420527°S 12,196262°V / 44.420527; 12.196262
Bazilika San Vitale
(Bazilika svätého Vitála)
Basilica minor
Ravenna SanVitale 0060.jpg
Patrocínium: svätý Vitalis Milánsky
Štát Taliansko Taliansko
Región Emilia-Romagna
Mesto Ravenna
Náboženstvo Kresťanstvo
 - cirkev Rímskokatolícka
 - provincia Ravennská
 - arcidiecéza Ravenna-Cervia
Adresa Via San Vitale, 17
 - súradnice 44°25′14″S 12°11′47″V / 44,420527°S 12,196262°V / 44.420527; 12.196262
Šírka
 - hlavnej lode 40 m
Výška
 - v kupole 28,7 m
Ďalšie údaje  
 - počet veží 2
 - počet kupol 1
Architekt neznámy
Štýl ranokresťanské umenie,
byzantská architektúra,
justiniánske umenie,
Materiál červená tehla, kameň,
malta, mozaika
Výstavba 6. storočie
 - dokončenie 547
Lokalita svetového dedičstva UNESCO
Názov Ranokresťanské pamiatky v Ravenne
Rok 1996 (#20)
Taliansko s vyznačenou polohou kostola
Legenda kosciol.svg
Taliansko s vyznačenou polohou kostola
Poloha kostola v Ravenne
Poloha kostola v Ravenne
Wikimedia Commons: San Vitale (Ravenna)
Webová stránka: https://www.ravennamosaici.it/basilica-di-san-vitale/
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:
Svetové dedičstvo UNESCO

Bazilika San Vitale[1][2][3] (iné názvy pozri nižšie) je oktogonálny ranokresťanský chrám zo 6. storočia v talianskom meste Ravenna. Ide o jeden z najvzácnejších príkladov ranokresťanskej a byzantskej architektúry v západnej Európe, s typickým centrálnym pôdorysom osemuholníka s kupolou nesenou ôsmimi stĺpmi a s priľahlými poschodovými galériami, ktorá sa stala vzorom pre cisársku palatínsku kaplnku v Aachene. Chrám San Vitale je jedným z väčších chrámov z obdobia cisára Justiniána I., ktorý prežil prakticky neporušený až do súčasnosti. Ďalej sa predpokladá, že odráža štýl Chrysotriklinia Veľkého paláca z ktorého sa vôbec nič nezachovalo. Otvory horného poschodia sú členené trojoblúkovými arkádami. A pozdĺžny chór sa nachádza na východe. Na protiľahlých stranách chóru sa nachádzajú známe mozaiky, ktoré zdobia vnútorné steny a stropy s vyobrazením cisára Justiniána I. a jeho manželky Theodory v sprievode ich družín a postavami zo Starého a Nového zákona, boli silne ovplyvnené remeselnou prácou na chrámoch v Konštantínopole. Obzvlášť zaujímavé sú mozaiky na strope chóru, ktoré znázorňujú Božieho Baránka medzi rastlinami a zvieratami. Fresky vo vnútri chrámu pochádzajú z obdobia baroka, vytvorené boli v rokoch 1778 – 1782.[4][5] Chrám bol rozšíreným systémom Chrámu svätého Sergia a Bakcha, i keď niektorí odborníci tvrdia že v ňom vidia svojbytnú architektúru, ktorá je prvým dokladom západoeurópskej architektúry ranného stredoveku.[6] Stavba chrámu bola započatá v roku 526 na príkaz ravennského biskupa Ekklésia (lat. Ecclesius) počas vlády ostrogótskej kráľovnej Amalaswinthy a vysvätený bol v roku 547. Chrám bol zasvätený mučeníkovi svätému Vitálovi Milánskemu, ktorý bol zároveň aj patrónom mesta. Ravenna bola predtým hlavným mestom Západorímskej ríše a hlavným mestom Ostrogótskeho kráľovstva. Výstavba chrámu predznamenala zvýšený záujem Byzantskej ríše o túto oblasť, ktorá vyvrcholila krátko na to zriadením Ravennského exarchátu, bol administratívnou jednotkou Byzantskej ríše na Apeninskom polostrove, na obranu proti rozpínavosti Longobardov. V roku 1960 udelil pápež Ján XXIII. chrámu, ako výnimočnej cirkevnej stavbe historického a cirkevného významu, čestný titul bazilika minor.[4][5] Spolu s ďalšími ôsmimi pamiatkami v Ravenne bola bazilika zapísaná do zoznamu Svetového dedičstva UNESCO, v rámci lokality Ranokresťanské pamiatky v Ravenne.[7]

Názvy[upraviť | upraviť kód]

História výstavby[upraviť | upraviť kód]

Výstavba chrámu v 6. storočí[upraviť | upraviť kód]

Chrám San Vitale na rozdiel od ostatných kostolov v Ravenne výrazne prezentuje prvky ranokresťanskej a byzantskej architektúry. Tento oktogonálný ranokresťanský chrám je podobný Chrámu svätého Sergia a Bakcha v Konštantínopole, ktorý bol postavený približne v rovnakom čase za vlády cisára Justinána I. Existuje veľa aspektov, ktoré vyvolávajú neistú situáciu s presným datovaním výstavby chrámu a jeho spojenia s Konštantínopolom. Stavba chrámu bola započatá v roku 526 na príkaz ravennského biskupa Ekklésia (lat. Ecclesius) po návrate z Konštantínopolu.[15][16] Výstavbu chrámu teda 26 000 solidov (približne 16,37 kg zlata) financoval akýsi Julianus Argentarius. Meno Argentarius naznačuje, že mohlo ísť vysokopostaveného úradníka alebo bohatého obchodníka či bankára. Inak sa o ňom vie veľmi málo. Okrem San Vitale v rovnakom období sponzoroval aj výstavbu Baziliky Sant'Apollinare v Classe.[17][18] V chráme sa dodnes nachádza nápis spoluzakladateľa Juliana a tiež malý mramorový relikviár na ktorom sa nachádza nápis: JULIANUS ARGENT(ARIUS) SERVUS VEST(ER) PRAECIB(US) VEST(RIS) BASI(LICAM) A FUNDA(MENTIS) PERFEC(IT). Dva nápisy z chrámu, ktoré uvádza historik Agnellus, pomáhajú objasniť úlohy biskupa a jeho donátora. Prvý nápis sa nachádzal v átriu chrámu a bol zhotovený zo strieborných smaltovaných kamienkov (tesserae). Druhý nápis bol vytesaný do mramoru a vyobrazený v nartexe.[15][16]

Prierez Baziliky San Vitale v Ravenne

Z výstavbou chrámu sa začalo za biskupa Ekklésia. Po smrti ostrogótskeho kráľa Theodoricha v roku 526 sa práce na chráme spomalili. Napriek tomu, že Ravenna bola vtedy hlavným mestom Ostrogótskeho kráľovstva, za vlády kráľovnej regentky Amalaswinthy, výrazne rástol politický vplyv Byzantskej ríše. Chrám bol vysvätený až v roku 547 biskupom Maximiánom z Ravenny. Dlhé obdobie výstavby chrámu bolo spôsobené pravdepodobne gótskou vojnou a Justiniánskym morom. Biskup Viktor pravdepodobne zohral dôležitú úlohu pri výstavbe Chrámu San Vitale, pretože jeho monogramy sa nachádzajú na obvodových stenách chrámu. Ďalší monogram biskupa Viktora sa nachádza v severnej galérii a grécky monogram Juliana v južnej galérii. Nedá sa presne povedať, ako ďaleko pokročili práce na kostole pred Ekkléziovou smrťou, ale jeho rola bola natoľko dôležitá, aby bol zobrazeným aj v mozaike apsidy. Pravdepodobne sa veľmi nepokročilo okrem vykonania prípravných prác na vykopaní miesta a príprave základov alebo ich časti. Zdá sa, že tieto práce sa vo veľkej miere uskutočnili za biskupa Viktora, možno aj potom, čo byzantská armáda v roku 540 obsadila mesto, čo by ešte poskytlo dostatok času na dokončenie budovy a jej výzdoby do roku 547. Toto viedlo k diskusiám či bol Chrám svätého Sergia a Bakcha dokončený, keď biskup Ekkésius opúšťal Konštantínopol. Naznačuje to, že to nemohol slúžiť ako priamy vzor pre Chrám San Vitale. Existujú podobné ranokresťanské chrámy zo skoro podobnými pôdorysmi, ako je napríklad Bazilika San Lorenzo v Miláne a Chrám San Constanza, ktoré tiež mohli ovplyvniť architektúru oboch chrámov.[16]

Interiér Baziliky San Vitale

Táto oktogonálna stavba má priemer okolo 40 m, zatiaľ čo jeho osemhranný naos má osem vnútorných exedier spojených oblúkmi, ktoré podopierajú kupolu. Kupola má priemer 9 m a výšku 28,7 m a je osvetlená ôsmimi veľkými oknami, ktoré poskytujú priame svetlo do naosu chrámu. Sedem exedier je členených na dve poschodia. Prízemie a horné poschodie je členené trojoblúkovými arkádami (pozri: trifórium). Stĺpy v hornom poschodí sú o niečo kratšie ako stĺpy na prízemí, ktoré slúžia na zvýraznenie pocitu vertikality. Svetlo zo všetkých týchto strán vytvára hru svetla a tieňa v interiéri celej stavby. Na strane ôsmej exedry je oblúk vedúci k zdobenému vysoko klenutému chóru a apside s kruhovým interiérom a polygonálnym exteriérom. Apsida má tri široké okná na úrovni terénu a nad apsidou v časti chóru sa nachádza trifórium. Apsidu lemuje dvojica malých rotundovitých kaplniek s obdĺžnikovým arkosóliom.

Kaplnky slúžili okrem iného aj ako mauzóleum. Južná kaplnka slúžila ako mauzóleum ravennských biskupov Ekklésia, Ursicinusa a Viktora. Na juhozápade sa nachádza dvoj apsidový nartex, ktorý bol kedysi spojený s átriom. Medzi nartexom a naosom chrámu sa nachádzajú dva tzv. esonartexy v tvare trojuholníka, ktoré sa pripájajú k schodisku veží. Exonartex a esonartex nadväzujú asymetricky k osi chrámu pravdepodobne kvôli existujúcej stavbe alebo ulici, ktorá bránila výstavbe väčšej výstavbe nartexu na ose chrámu. Okolo chrámu sa nachádza aj vonkajší oporný systém, ktorý zaisťoval stabilitu a rovnomerne rozloženie tlaku kupoly.[16][15]

Je zrejmé, že architektúra a výzdoba Chrámu San Vitale bola priamo ovplyvnená najnovšími trendmi v Konštantínopole. Podobnosť s Chrámom svätého Sergia a Bakcha v pôdoryse a štýle s Chrámom San Vitale tu sú niektoré rozdiely. Všetky exedry v Chráme San Vitale sú polkruhové, zatiaľ čo exedry v Chráme svätého Sergia a Bakcha majú striedavý obdĺžnikový a polkruhový pôdorys s arkádami iba na úrovni galérie. Proporcie San Vitale sú tiež oveľa strmšie ako v Chráme svätého Sergia a Bakcha. Kupola San Vitale je predovšetkým vyrobená z dutých terakotových rúrok (tubi fittili) zasunutých jedna do druhej, a nie z tehlového muriva typického pre Konštantínopol. Chrám je do značnej miery zdobený mramorom z ostrova Marmara v blízkosti Konštantínopolu. Výzdoba chrámu sa inšpirovala konštantínopolskými vzormi, ktoré sa nachádzajú aj v Chráme Sergia a Bakcha. Chrám San Vitale využíva stĺpy so vzorom palmety na hlavici, ktoré sa ako prvé použili Kostole svätého Polyeukta v Konštantínopole postavenom krátko pred výstavbou Chrámu San Vitale. Murivo chrámu je tiež podobné byzantskému murivu, ktoré má skôr tenké tehly a široké maltové škáry ako krátke a hrubé tehly, ktoré sa v tom čase používali v severnom Taliansku. Meno a pôvod architekta je neznáme. Pravdepodobne neznámy architekt pracoval v Konštantínopole, ale pri výstavbe Chrámu San Vitale v Ravenne boli určite nevyhnutní prinajmenšom miestni remeselníci. Naopak, aj keď San Vitale postavil miestny architekt, je zrejmé, že veľa prvkov jeho štýlu bolo ovplyvnených alebo dokonca prenesených z Konštantínopola. Chrám bol postavený ako martýrium svätého Vitalisa Milánskeho, nie ako honosná kaplnka. Po dokončení bol Chrám San Vitale súčasťou pozoruhodného komplexu budov, ktorý zahŕňal komplex Kostol Santa Croce spolu s Mauzóleom Gally Placidie a Kostol Panny Márie Väčšej.[15][16]

Stredovek a novoveké úpravy (7. – 20. storočie)[upraviť | upraviť kód]

Krížová klenba v ochodzi okolo stredového naosu chrámu

V priebehu storočí boli urobené rôzne zmeny v kostole a jeho výzdobe. Chrám San Vitale s typickým centrálnym pôdorysom osemuholníka s kupolou nesenou ôsmimi stĺpmi a s priľahlými poschodovými galériami, ktorá sa stala vzorom pre cisársku palatínsku kaplnku v Aachene. V 10. storočí sa Chrám San Vitale dostal do vlastníctva benediktínského rádu. V stredoveku boli urobené určité zmeny v štruktúre stavby. Po roku 999 bola nad schodiskovou vežou na južnej strane postavená zvonica. Priestor v ochodzi okolo stredového naosu a v hornom poschodí galérie mal drevený strop, ktorý bol nahradený krížovou klenbou aby sa rozložil tlak kupoly, zatiaľ čo jej vonkajšie pilastre boli pridané možno koncom 12. storočia. Kvôli tlaku kupoly na múry stavby a novému systému klenieb v ochodzi, ktoré pravdepodobne narušili statiku chrámu a to až do tej miery, že v 11. alebo 12. storočí zo severnej strany bolo treba proti stĺpom postaviť dve prípory. Átrium pred Chrámom San Vitale nahradila krížová chodba. V druhej polovici 15. storočia bola na severnej strane postavená kaplnka Sacramento alebo Cappellone. V 16. storočí dostal kostol nový vstupný portál na východe a došlo k veľkej obnove chrámu. V roku 1688 zničilo zemetrasenie časť kláštora a južná veža chrámu ktorá plnila funkciu zvonice, ktoré boli následne v rokoch 1696 – 1698 prestavané. V roku 1754 bolo postavené Epigrafické múzeum a v roku 1775 bola postavená oválna kaplnka zasvätená svätému Vitálovi. Nakoniec v roku 1779 pribudla nová oválna kaplnka Piety. V. 18. storočí bolo ku kostolu pristavených niekoľko kaplniek. V rokoch 1780 – 1781 boli v tambure a kupole pridané fresky a veľká časť pôvodného mramorového obloženia stien bola odstránená. Barokové fresky v tambure a kupole zhotovili v rokoch 1778 – 1782 taliansky maliari Serafin Barozzi, Ubaldo Gandolfi a Jacopo Guarana.[16][19][20][15]

Drevoryt G. Mantellia, Chrám San Vitale z roku 1900

Dnešná podoba chrámu je výsledkom mnohých opráv, ktoré sa uskutočnili v 19. a 20. storočí. Tieto rekonštrukčné práce a opravy boli zamerané na obnovenie chrámu do pôvodného stavu predtým, než ho vlastnili benediktíni. Od roku 1898 do roku 1908 prebehli reštaurátorské práce pod vedením Corrada Ricciho, pri ktorej boli neskoršie kaplnky zrovnané so zemou a výzdoba stien bola nahradená pôvodnými výzdobami stien, boli však zachované tmavé a vyblednuté fresky kupoly. Okolo roku 1890 bolo zbúrané Epigrafické múzeum a kaplnka Sacramento alebo Cappellone v roku 1899. Ďalej bol zrekonštruovaný južný vonkajší stĺp v rokoch 1899 – 1901 a neskôr boli zrekonštruované krížové klenby hornej galérie. Kaplnka Piety bola zbúraná v roku 1902 až po obvodné múry chrámu, o ktoré sa opierala. V roku 1904 sa prvýkrát zistilo, že statika chrámu je ohrozená. Trhliny na klenbách južnej strany chrámu sú čoraz väčšie. V rokoch 1904 – 1905 bola obnovená kaplnka Sanctorum a kaplnka Presvätej Bohorodičky a v roku 1906 aj kaplnka svätého Vitála. V rokoch 1908 – 1916 bolo medzi niekoľkými pármi stĺpov vložené oceľové tyče. V rokoch 1930 – 1932 boli obnovené štyri portály do chrámu a bola zrekonštruovaný nartex. V roku 1967 sa skonsolidovala krížová klenba nad chórom a obnovili sa vonkajšie oporné piliere. Neskôr bola dlažba kostola, ktorá bol vyvýšená v rokoch 1538 – 1545, znížená na pôvodnú úroveň, čo viedlo k objaveniu častí pôvodných mozaík. Medzi ďalšiu obnovu v neskorších rokoch 1975 – 1983 videlo k zníženiu dlažby na pôvodnú úroveň a ďalšia rekonštrukcia nartexu. Pod pôvodnou podlahou chrámu bola tiež objavená malá obdĺžniková kaplnka, o ktorej sa hovorí, ako o pôvodnej kaplnke zasvätenej svätému Vitálovi z 5. storočia.[16][20]

Interiér a ostatné zariadenie baziliky[upraviť | upraviť kód]

Mozaiky[upraviť | upraviť kód]

Mozaika Krista ako pravzor Pantokrratora v konche apsidy

Pôvodná mozaiková výzdoba sa zachovala len v naose, chóre a apside chrámu. Príbuznosť týchto mozaík s reliéfmi na oltári Ara Pacis Augustae je nepopierateľná. Najmä pokiaľ ide o ich námet, ale v ich štýle sa vyskytujú zásadné rozdiely: hierarchia, frontalita, absencia perspektívy, prázdne sa opakujúce gestá postáv, absencia pohybu a idealizácia tvárí. Mozaiky sú rozmiestnené po stenách a na dlažbe chrámu. Mozaiky na dlažbe majú rôzne florálne motívy a sú v zemských farebných odtieňoch. Takmer celý chrám má neporušené pôvodné dlažbové mozaiky, okrem časti stredového naosu chrámu, kde boli vymenené, pretože sa jedná o frekventovaný priestor chrámu. Mozaiky obsahujú veľa dôležitých detailov a ornamentov z obdobia vlády cisára Justiniána I.. Zlaté pozadie je charakteristické pre byzantské umenie, ktoré zvýrazňuje scény a vyníma ich z ikonografického kontextu. Na rozdiel od iných stavieb, ktoré často stratili svoju farebnosť, sú mozaiky v Chráme San Vitale vyrobené z polodrahokamov, ktoré si časom lepšie zachovajú svoju farebnosť. Pestrofarebnosť a zjednodušené formy mozaiky chrámu tak umožňujú čitateľnosť scén. Mozaiky od neznámeho autora, tvoria rozsiahly súbor zameraný na tému „Boh zachraňuje ľudí prostredníctvom Eucharistie“. Prevažujú scény obetovania podobné svätorečeniu, kde cisár a cisárovná nesú predmety spojené s týmto liturgickým aktom (kalich a paténa). Avšak ako v každom inom východnom ranokresťanskom chráme poradie postáv reaguje na odraz východokresťanskej kozmogónie, pričom miesta postáv sú vyhradené podľa hierarchie. Postavy sú vykreslené realisticky a majú veľkú výpovednú silu. Početné symboly a atribúty umiestňujú každú postavu do veľmi prísnej hierarchie. Cisár a cisárovná sú v strede a majú najbohatšie oblečenie a najluxusnejšie šperky, okrem toho že sú korunovaní (symbol pozemskej moci) hlavu im obklopuje svätožiara (symbol duchovnej moci). Čo predstavuje jasnú paradigmu byzantského cézaropapizmu, kedy je cisár súčasne hlavou štátu aj cirkvi. Centrálne a vysoké miesta klenieb a oblúkov sú vyhradené pre postavy spojené s Bohom alebo s jeho personifikáciami. Okolo nich sú anjeli a bližšie k Zemi svätci ako sprostredkovatelia pre ľudí. Mozaiky lemujú rôzne naturalistické ornamenty helenistickej tradície. Všetky steny boli obložené pestrofarebnými dlaždicami, čím sa dosiahol efekt bohatej výzdoby, ktoré maskovali štruktúru a zároveň mali vo veriacich vytvárať pocit veľkoleposti, umeleckej krásy a božej prítomnosti. Mozaiky v Chráme San Vitale nám dávajú predstavu o honosnosti výzdoby, chrámov v Konštantínopole, ktoré boli zničené počas obrazoborectva 8. a 9. storočí. Vďaka týmto mozaikám je mesto Ravenna a samotná Bazilika San Vitale od roku 1996 zapísané do zoznamu svetového dedičstva UNESCO.[15][21][7][22][23][24]

Víťazný oblúk[upraviť | upraviť kód]

Pohľad na víťazný oblúk chrámu

Chór od stredového naosu chrámu oddeľuje víťazný oblúk, ktorý zdobí pätnásť medailónov s vyobrazením dvanástich apoštolov vrátane svätého Pavla a svätého Gervasia a Protasia, synovia svätého Vitála a uprostred Krista. Zľava doprava sa medailónoch nachádza: svätý Gervasius, apoštoli Júda Tadeáš, Matúš, Bartolomej, Ján, Ondrej, Peter a uprostred sa nachádza Ježiš Kristus, ďalej pokračujú apoštoli Pavol, Jakub starší, Filip, Tomáš, Jakub mladší, Šimon Horlivec a svätý Protasius. Víťazný oblúk lemujú po stranách motívy flóry a medailóny oddeľuje pár delfínov. Na vrchu víťazného oblúku sa nachádza postava Krista, ktorá prešla v minulosti reštaurovaním, takže reštaurátori neboli schopní zistiť, či bol Kristus pôvodne zobrazený s bradou alebo či bol zobrazený ako mladík bez brady. Víťazný oblúk označuje vstup do svätyne chrámu. Zobrazene svätého Gervasia a Protasia spolu s apoštolmi ukazuje na jednej strane spojenie medzi Ravennou a Milánom, kde sa našli ich relikvie a na druhej strane pripomína mystickú účasť týchto svätcov na víťazstve nad ariánstvom. Tváre apoštolov majú jednotlivé znaky, napr. apoštol Andrej je zobrazený s rozstrapatenými vlasmi a širokými očami.[15][25]

Chór[upraviť | upraviť kód]

Chór je rozdelený do troch hlavných mozaikových častí: steny a arkatúra, horná galéria a klenba. Umelecké prevedenie mozaík oveľa hrubšie ako mozaika v apside. Pravdepodobne ich vytvorili miestni remeselníci. Mozaiky sú venované symbolickému obsahu myšlienky obety Krista, ktorá sa odhaľuje prostredníctvom starozákonných obrazov v súlade s liturgickou interpretáciou sviatosti Eucharistie. Mozaiky chóru čiastočne utrpeli hrubými reštaurátorskými zásahmi. Vyznačujú sa zložitou symbolikou charakteristickou výzdobu konštantínopolských chrámov. To mu umožňuje dospieť k záveru, že ikonografický program siaha hlboko do byzantského umenia. Zároveň v mozaikách chóru necítiť statickosť ako na mozaikách v apside. Na mozaikách vyniká umelecké prevedenie krajiny, ktoré obsahujú jasné farby (modrá, zelená, fialová, fialová) a zlato. To všetko vytvára ilúziu jasného kvetinového koberca.[26][27][15][25]

Ikonografický program na stenách chóru veľkej miere využíva výjavy zo Starého zákona, ktoré odkazujú na božskú obeť (obete Ábela, Izáka, syna Abraháma, Melchizedecha symbolizujúce dokonalú obeť, predobraz Kristovej obeti predstavovanej Baránkom) a účinnej a skutočnej Božej prítomnosti (v Horiacom kríku, na vrchu Sinaj alebo u Troch anjelov, symboly svätej Trojice).[26][15][25]

Ľavá stena chóru s arkatúrou

Mozaiky na ľavej stene sú venované udalostiam v živote patriarchu Abraháma. Nad arkatúrou sa nachádza mozaika Obetovanie Izáka. Na výjave sa nachádzajú traja anjeli ako hostia za stolom, na ktorom sú tri chleby poznačené znakom kríža. Abrahám sa chystá obetovať svojho jediného syna Izáka Bohu, zatiaľ čo jeho manželka Sára sleduje celú scénu z domu. Hlavný dôraz kladie na božskú ruku, ktorá odvracia Abrahámov nôž, zdvihnutý nad jeho synom Izákom. Na stranách ústrednej kompozícií je vyobrazený prorok Jeremiáš so zvitkom v rukách a Mojžiš, ktorý prijíma desať Božích prikázaní na hore Sinaj. Vysoká remeselnícka zručnosť autora, ktorý sa pri zobrazovaní troch sediacich anjelov vyhýbal monotónnosti. Hlavy, paže a nohy anjelov sú rôzne naklonené. Mozaika tiež podrobne zobrazuje listy stromu, pod ktorými sedia anjeli, čo umožňuje rozpoznať že ide o dub.[15][25][21]

Pravá stena chóru s arkatúrou

Mozaiky na pravej strane sú venované obetiam Ábela a Melchizedecha, ako symbolická narážka na smrť Krista na kríži. Nad arkatúrou sa nachádza mozaika Obetovanie Ábela a Melchizedecha. Vyobrazenie obetí na stenách chóru ilustruje modlitbu eucharistického kánonu rímskej liturgie. Po stranách centrálnej mozaiky sú dve scény zo života Mojžiša vľavo. Vízia Horiaceho kríka na hore Horeb a Mojžiš medzi stádom oviec jeho svokra Jetra (Reguela). Na pravej strane je vyobrazený prorok Izaiáš (jeho postava je spojená s prorokom Jeremiášom na opačnej stene). Títo dvaja starozákonní proroci boli vybraní preto, lebo predpovedali narodenie Božieho Syna, jeho utrpenie a smrť na kríži. Scéna s Horiacim kríkom je neobvykle vykreslená nielen krík, ale celá hora je obklopená ohňom.[15][25][21]

Klenba chóru

Na stenách hornej galérie chóru sa nachádzajú postavy štyroch evanjelistov spolu s ich symbolmi. Spod nôh evanjelistov tečú prúdy čistej vody, ktoré symbolizujú dobrú správu evanjelia. Okolo prameňa sa nachádzajú vtáky ako je volavka a vode sú rôzne vodné živočíchy napr. korytnačky. V spodnej časti oblúkov sú umiestnené vázy, z ktorých vyrastajú viniče a prepletajú sa, zbiehajú v zámku oblúka, pri kríži.[15][21]

Klenba chóru je rozdelená na štyri časti a je celá zdobená girlandami, listami rastlín, plodmi, kvetmi a vtákmi vrátane pávov, zreteľný vplyv ranokresťanskej ikonografie. Každá časť je pokrytý akantovými listami, ktoré medzi svojimi krivkami obklopujú celý svet vtákov a rôznych zvierat. Tieto girlandy sa stretávajú na úrovni centrálneho medailónu neseného štyrmi anjelmi v orantskej póze symbolizujúci svetové strany, kde sa nachádza ústredný motívom je Agnus Dei. Baránok Boží korunuje cyklus mozaík chóru venovaný obetiam, ktoré ľudia prinášajú Bohu.[15][25][21]

Apsida[upraviť | upraviť kód]

Pohľad na mozaiku v konche apsidy

Konchu apsidy zdobí mozaika tzv. teofánia, ktorá by mohla byť ikonografickým pravzorom Pantokratora. Mozaika pochádza z roku 525 a zobrazuje Ježiša Krista s helenistickými prvkami, ako mladého mladíka bez brady a oblečeného v tunike fialovej farby a svätožiare v podobe kríža. Kristus sedí na azúrovo modrej nebeskej sfére, pod ktorou sa myslí celý vesmír, obklopený dvoma anjelmi. Toto vyobrazenie stále zodpovedá ranokresťanskej ikonografii, ktorá sa realizovala v katakombách. V jednej ruke Kristus drží zvitok zapečatený siedmimi pečaťami a v druhej drží mučenícku korunu. Po jeho pravej strane vedie archanjel Gabriel svätého Vitála, ktorý je ochotný prijať túto mučenícku korunu ktorú mu ponúka Kristus. Na ľavej strane je naopak archanjel Michal s biskupom Ekklésiom, ktorý ponúka Kristovi model chrámu. Týchto päť postáv je zobrazených na zlatom pozadí a pod nohami sa nachádza jednoduché štylizované vidiecke prostredie. Spod Ježišových nôh na kamenistú pôdu obrastenú ľaliami pramenia štyri rieky Rajskej záhrady: Píšón, Gíchón, Chidddekela (Tigris) a Perát (Eufrat). Tento detail oslavuje Ježiša Krista ako zdroj živej vody. Mozaika na konche apsidy je jednou z najlepších mozaík chrámu. Vyznačuje sa symetrickým zložením a slávnostným charakterom. Na mozaike pravdepodobne pracovali byzantskí remeselníci, ktorí poznali ikonografiu byzantského umenia a zároveň aj typickú byzantskú nehybnosť postáv. Celú mozaiku lemuje pás s výzdobou flóry a fauny a sedem párov rohov hojnosti. V hornej časti medzi Kristovým monogramom tzv. Chiró sa nachádzajú cisárske orlice. Na stene tohto oblúka sú zastúpené mestá Jeruzalem a Betlehem, ktoré symbolizujú pôvod a osud ľudskej rasy (Jeruzalem je stotožnený so židmi a Starým zákonom, zatiaľ čo Betlehem predstavuje kresťanov a Nový zákon). V strede dvaja anjeli držia medailón so slnečným diskom vo vnútri.[15][25][21]

Mozaika sprievodu cisára Justiniána I.

Na bočných stenách apsidy sa nachádzajú mozaiky, ktoré zobrazujú sprievod cisára Justiniána I. a jej manželky cisárovnej Theodory obklopenými šľachticmi, dvoranmi a duchovnými. Jedná sa tak o historické portréty vytvorené najlepšími majstrami. Majstri zároveň dokázali vykresliť cisársku rodinu s jednotlivými črtami tváre a samotná kompozícia sprostredkúva pohyb dvoch procesií smerom ku kňazišťu. Cisár a jeho manželka sú zobrazení ako darcovia, ktorí darujú cirkvi vzácne liturgické nádoby. Postavy sa vyznačujú frontálnou kompozíciou a uniformitou póz a gest. Obe kompozície sú symbolom cisárskeho triumfu, ktorý vrátil Ravennu do sféry vplyvu Byzantskej ríše. Mozaiky predstavujú údajný obrad vysvätenia Chrámu San Vitale, ktorý sa nikdy nekonal tak, ako je znázornený, pretože cisár nikdy necestoval do Ravenny a jeho manželka Theodora v tom istom roku zomrela. Všetky dôležité postavy sú dokonale individualizované a dajú sa rozpoznať podľa svojich portrétov.[28][15][25][21]

Mozaika sprievodu cisárovnej Theodory

Prvý sprievod vedie cisár Justinián I., ktorý má na sebe cisárske atribúty, fialovú tuniku a topánky, diadém a drahocenné šperky upevňujúce jeho postavenie. Hlava cisára je obklopená svätožiarou, ktorá odráža byzantskú tradíciu takto oslavovať vládnucu osobu. Cisár ponúka Kristovi zlatú paténu. Cisár je obklopený hodnostármi stelesňujúcimi náboženskú a vojenskú moc ríše napríklad generál Belisar, ktorý znovu dobyl Apeninský polostrov (prvý vľavo od Justiniána), ravennský biskup Maximián (druhý vpravo od Justiniána) drží v ruke kríž. Vedľa biskupa stoja dvaja diakoni (jeden drží evanjelium a druhy kadidelnicu). Vedľa generála Belisara sa nachádza starší muž v šatách senátora, podľa jednej verzie je to donátor Julianus Argentarius, ktorý financoval stavbu chrámu. Podľa ďalšej teórie je to úradník zastupujúci osobu cisára v deň vysvätenia chrámu. Zobrazená je aj cisárska stráž na ľavej strane, ktorých štíty sú zdobené Kristovým monogramom tzv. chiró, ktorý predstavuje analógiu na víťazstvo Konštantína I. v bitke pri Mulvijskom moste.

Druhý sprievod vedie cisárovná Theodora, ktorá ma na sebe drahé šperky a plášť na ktorom sa objavuje motív Troch kráľov. Rovnako ako hlava cisára tak aj hlava cisárovnej je obklopená svätožiarou. Cisárovná ponúka Kristovi zlatý kalich a je vyobrazená ako stojí v nartexe alebo vo výklenku slávy a pred ňou stoja dvaja strážcovia. Skupina dvorných dám sleduje cisárovnú Theodoru a dve ženy, ktoré ju vedú. Portréty týchto postáv majú podobné črty, ako manželka a dcéra generála Belisara. Tváre ostatných dvorných dám sú viac menej nevýrazne.[15][25][21]

Dlažba a obklady stien[upraviť | upraviť kód]

Mozaikový labyrint tzv. Labrinto dell'Anima (labyrint duše)

Honosnú výzdobu chrámu dotvára mozaiková dlažba so zložitou geometrickou a florálnou výzdobou a obklady stien s výraznou kresbou mramoru. Na dlažbe sa nachádza mozaikový labyrint tzv. Labrinto dell'Anima (labyrint duše). Mozaika začína pred oltárom v chór chrámu, potom pokračuje k bodu „kde duša nájde pokoj“ v dokonalej pozícii uprostred baziliky. Pre ranných kresťanov predstavoval hriech a očistenie sa od neho.[29] Stĺpy sú zhotovené s výrazného farebného mramoru, kým hlavice stĺpov sú prevažne s bieleho mramoru a v charakteristickom byzantskom štýle. Majú tvar obrátenej pyramídy so zakrivenými okrajmi a sú zdobené jemnými rastlinným reliéfom. Spodná úroveň pilierov a stien je obložená mramorom s výraznou kresbou usporiadaná spôsobom opus sectile čo je metóda, ktorú byzantský remeselníci hojne využívali.

Fresky[upraviť | upraviť kód]

Zatiaľ čo výzdoba chóru a apsidy sa datuje do doby vzniku Chrámu San Vitale, výzdoba centrálnej kupolovej časti, ktorú dnes môžeme vidieť, bola vytvorená až v novoveku. Priestor celej kopule, a obiehajúce dvojposchodové arkádové ochodzi sú vyzdobené barokovými freskami. Na konci 18. storočia benediktínski mnísi poverili umelca Serafina Barozziho, aby vyzdobil kostol, ktorý im bol zverený. Čoskoro potom nasledoval Jacopo Guarana. Práce dokončil Ubaldo Gandolfo, ktorý predtým spolupracoval s Barozzi. Fresky sú typickým príkladom barokovej iluzionistickej maľby. V hornej časti kupoly sú v nebi zobrazený svätý Vitalis a svätý Benedikt.[30]

Sarkofág exarchu Izáka v chráme

Ostatné zariadenie baziliky[upraviť | upraviť kód]

V bazilike sa nachádza sarkofág exarchu Izáka z 5. storočia. Na prednej strane sa nachádza vyobrazenie Klaňanie Troch kráľov. Na bokoch sa nachádzajúc motívy Vzkriesenie Lazára a Daniel v jame levovej. V 7. storočí bolo veko sarkofágu doplnené o nápis pripomínajúci exarchu Izáka, ktorý zomrel v roku 643.[15][31]

Organ sa nachádza v galérii nad vchodom a bol vyrobený v roku 1967 spoločnosťou Mascioni. Je plne elektrický má tri rady kláves a pedál. V priebehu rokov hrali na organe baziliky niektorí z najväčších organistov na svete, vrátane Karla Richtera a Marcela Duprého, Orgán sa každoročne využíva v rámci Medzinárodného festivalu organovej hudby v Bazilike San Vitale.[32]


Galéria[upraviť | upraviť kód]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. a b HOPKINS, Owen. Architektonické slohy : obrazový průvodce. Praha : Grada Publishing, 2017. ISBN 9788024757506. S. 18 – 20.
  2. NORBERG-SCHULZ, Christian. Význam v architektuře Západu. Praha : Dokořán, 2019. ISBN 978-80-7363-950-1. S. 67.
  3. PIJOAN, José. Dejiny umenia. Bratislava : Ikar, 1999. ISBN 8071186554. S. 75, 90, 92.
  4. a b Ravenna In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 415.
  5. a b Church of San Vitale In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2020-09-01]. Dostupné online. (po anglicky)
  6. KOCH, Wilfried. Evropská architektura. 2. vyd. Praha : Nakladatelství Universum, 2012. ISBN 9788024236575. S. 45.
  7. a b Early Christian Monuments of Ravenna [online]. UNESCO World Heritage Centre, [cit. 2020-09-07]. Dostupné online. (po anglicky)
  8. SYROVÝ, Bohuslav. Architektura oborový slovník. 2. vyd. Praha : Státní nakladatelství technické literatury, 1972. S. 71, 275.
  9. FAURE, Élie. Umění středověké. Zväzok 2. Praha : Aventinum, 1927. (Dějiny umění.) S. 149.
  10. KOSINA, Jaroslav. Středověk. Zväzok 2. Praha : Josef R. Vilímek, 1940. (Ilustrované dějiny světové.) S. 53.
  11. KUDĚLKA, Zdeněk. Nová práce o počátcích Velkomoravské architektury. Umění (Praha: Ústav dějin umění (Akademie věd ČR)), 1966, roč. 6, čís. 14, s. 663. ISSN 0049-5123.
  12. KOČÍ, Bedřich. Kočího malý slovník naučný. Zväzok 1. Praha : Bedřich Kočí, 1929. S. 317.
  13. a b c SYROVÝ, Bohuslav. Architektura Svědectví dob. Praha : Státní nakladatelství technické literatury, 1977. S. 117.
  14. a b LASSUS, Jean. Raně křesťanské a byzantské umění. 1. české vyd. Praha : Artia, 1971. S. 79.
  15. a b c d e f g h i j k l m n o p q Basilica of San Vitale [online]. The Byzantine Legacy, [cit. 2020-09-06]. Dostupné online. (po anglicky)
  16. a b c d e f g JOHNSON, Mark J., Beat Brenk, Johanes G. Deckers, Arne Effenberger, Carola Jäggi, Vasiliki Tsamakda und Norbert Zimmermann Spätantike-Frühes Christentum-Byzanz Kunst im ersten Jahrtausend. Zväzok 44. [s.l.] : Reichert Verlag Wiesbaden, 2018. (ďalej len ibidem). ISBN 978-3-95490-289-7. Kapitola San Vitale in Ravenna and Octogonal Churches in Late Antiquity, s. 130.
  17. RIVOIRA, Giovanni Teresio. Lombardic Architecture: Its Origin, Development and Derivatives. Zväzok 1. Londýn : William Heinemann, 1910. S. 64 – 65.
  18. KLEINER, Fred S.; MAMIYA, Christin J.. Gardner's Art Through the Ages. [s.l.] : Thomson Wadsworth, 2004. (ďalej len Kleiner a Mamiya). ISBN 978-0155050907. S. 332.
  19. KRAUTHEIMER, Richard. Early Christian and Byzantine Architecture. 4. vyd. New Heaven : Yale University Press, 1986. ISBN 978-0-300-05294-7. S. 234.
  20. a b TALIERCIO, Alberto; BINDA, Luigia. The Basilica of San Vitale in Ravenna: Investigation on the current structural faults and their mid-term evolution. Journal of Cultural Heritage (Elsevier Masson SAS), 2007, roč. 2007, čís. 8, s. 100 – 101. DOI10.1016/j.culher.2006.09.005.
  21. a b c d e f g h Ibidem, str. 140 – 144
  22. BOVINI, Giuseppe. Ravenna Art and History. Ravenna : Longo Press, 1992. (ďalej len Bovini). ISBN 88-8063-085-7. S. 25 – 50.
  23. Ravenna City of Art. Ravenna : Edizioni Salbaroli, 1970. Kolektív autorov. S. 80.
  24. SUREDA, Joan. Historia universal del arte, Tomo III: La Edad Media: Bizancio, Islam, De Roma al Prerrománico. Barcelona : Planeta, 1989. ISBN 84-320-8903-6. S. 76 – 78.
  25. a b c d e f g h i Ibidem, str. 138 – 140
  26. a b Bovini, str. 34 – 40
  27. ROIG, Juan Ferrando. Iconography of the Saints.. Barcelona : Ediciones Omega, 1950. S. 48 – 53.
  28. Kleiner a Mamiya, str. 333 – 336
  29. Basilica San Vitale Ravenna, Church in Emilia Romagna, Italy [online]. www.summerinitaly.com, [cit. 2020-09-26]. Dostupné online.
  30. RAUSCH, Jürgen J.. Die Kuppel in der römischen Architektur. Entwicklung, Formgebung, Konstruktion. Zväzok 15. Stuttgart : Deutsche Verlags-Anstalt, 1989. In: Architectura. ISBN 978-3-421-02958-4. S. 117 – 139.
  31. Ravenna, Basilica di San Vitale, Sarcofago di Isacio [online]. www.europeana.eu, [cit. 2020-09-26]. Dostupné online.
  32. Ravenna Festival [online]. [Cit. 2020-09-26]. Dostupné online. (po anglicky)

Literatúra[upraviť | upraviť kód]

  • BLASER, Werner; STUCKY, Monica. Drawings of Great Buildings. Boston : Birkhauser Verlag, 1983. ISBN 3-7643-1522-9. S. 53.
  • DEICHMANN, Friedrich Wilhelm. Ravenna: Hauptstadt des spätantiken Abendlandes. 1. vyd. Zväzok 1. [s.l.] : Franz Steiner Verlag, 1969. (Geschichte und Monumente.) ISBN 978-3515000352.
  • DELIYANNIS, Deborah Mauskopf. The Book of Pontiffs of The Church of Ravenna. Washington, D. C. : The Catholic University of America Press, 2004. Kolektív autorov. ISBN 978-0813213583.
  • DRESKEN-WEILAND, Jutta. Die frühchristlichen Mosaiken von Ravenna – Bild und Bedeutung. Regensburg : Schnell & Steiner, 2016. ISBN 978-3-7954-3024-5.
  • HERRIN, Judith; NELSON, Jinty. Ravenna its role in earlier medieval change and exchange. 1. vyd. Londýn : University of London School of Advanced Study Institute of Historical Research, 2016. ISBN 9781909646728.
  • MAAS, Michael. The Cambridge Companion to the Age of Justinian. [s.l.] : Cambridge University Press, 2005. ISBN 978-0521520713.
  • MANGO, Cyril. Byzantine Architecture. [s.l.] : Electa Editrice, 1978. ISBN 9780847806157.
  • MANGO, Cyril. Art of the Byzantine Empire, 352-1453: Sources and Documents. Toronto : University of Toronto Press, 1986. ISBN 978-0-8020-6627-5.
  • WEITZMANN, Kurt; MONTEBELLO, Philippe De. Age of Spirituality: Late Antique and Early Christian Art, Third to Seventh Century. [s.l.] : Metropolitan Museum of Art, 1979. ISBN 9780870991790.
  • NORWICH, John Julius. Great Architecture of the World. 2. vyd. Londýn : Da Capo Press, 1991. ISBN 0-3068-0436-0. S. 82.
  • VON SIMSON, Otto G.. Sacred Fortress: Byzantine Art and Statecraft in Ravenna. Princeton : Princeton University Press, 1987. ISBN 978-0-691-00276-7.
  • YARWOOD, Doreen. The Architecture of Europe. New York : Hastings House, 1974. ISBN 0-8038-0364-8. S. 97.

Pozri aj[upraviť | upraviť kód]

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]