Byzantské umenie v justiniánskom a hérakleianskom období

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Byzantské umenie v justiniánskom a hérakleianskom období (6. – 7. storočie) bolo prvé obdobie, v ktorom sa naplno prejavovala individualita byzantského umenia (narozdiel od predchádzajúceho ranokresťanského obdobia, v ktorom malo celé kresťanské umenia viacmenej podobné znaky). Šlo o prvý zlatý vek byzantského umenia, ktorý sa začal za vlády byzantského cisára Justiniána I. Šlo o obdobie, v ktorom sa naplno rozvíjala sakrálna architektonická tvorba a vznikli podobné diela ako Kláštor svätej Kataríny na Sinaji, najväčšia súdobá bazilika na svete Hagia Sofia, či Chrám svätých Apoštolov (mauzóleum) a mnohé ďalšie. Rozvíja sa i kláštorný život a dochádza k vzniku viacerých kultúrnych pamiatok nie len náboženského charakteru. Na druhú stranu, kým niektoré umelecké oblasti v Byzancii (ako architektúra) zažívali svoj pomyselný vrchol, iné, ako napr. sochárstvo zažívali posledné okamihy svojej žiarivej histórie.

Vývoj umenia[upraviť | upraviť kód]

Rímska ríša patrila k najmocnejším a najväčším ríšam staroveku. V dôsledku tzv. sťahovania národov a vnútorných kríz však nedokázala zabrániť svojmu postupnému úpadku. Cisár Theodosius I. svoju ríšu územnosprávne definitívne rozčlenil na dva celky - Západorímsku a Východorímsku ríšu. Oba celky, ktoré legálne tvorili síce jednu ríšu sa však ďalej vyvíjali svojimi vlastnými cestami a podobne sa riadilo i umenie na ich území. Keď v roku 476 zanikla tzv. Zapadorímska ríša východná časť Rímskej ríše na to nereagovala s prílišným pozdvihnutím, pretože sama seba považovala za Rím a stratené územia považovala za svoje vlastné a nepripúšťala si, že by jej niekedy znovu nepatrili. Takisto nový kráľ Itálie Odoaker, či jeho nástupca Theodorich I. aspoň de iure podliehali nadvláde východorímskeho cisára v Konštantínopoli. Východorímska ríša tak pokračovala v tradičnej rímskej a kresťanskej tradícii. Postupom storočí sa však v jej správe a vládnucich vrstvách rozširoval regionálny helenistický prvok, ktorý prebíjal latinský jazyk a tradičné rímske zvyklosti. Kultúrne i štátnopolitické zmeny vo východorímskom štáte viedli k tomu, že neskorší osvietenskí učenci v snahe rozlišovať medzi jednotlivými štádiami vývoja Rímskej ríše tzv. Východorímsku ríšu pretransformovali na Byzantskú ríšu. Názory o tom, kedy k tomuto preklenutiu prišlo sú nejednotné, najneskôr sa však zvykne hovoriť o vláde Hérakleia, kedy grécky prvok naplno prevážil. Samotní Byzantínci sa naďalej považovali za Rimanov.

K významným zmenám v byzantskom umení došlo počas vlády Justiniána I. (527565). Justinián venoval veľkú pozornosť dobývaniu Talianska, severnej Afriky a Španielska. Položil tiež základy cisárskeho absolutizmu byzantského štátu, zozbieral a kodifikoval rímske zákony a výrazne sa angažoval taktiež v náboženských otázkach.[1] Dôležitou súčasťou Justinianovho projektu cisárskej obnovy bol rozsiahly stavebný program, ktorý Prokopios Cézarejský opísal v knihe De aedificiis - O stavbách. Justinián zrekonštruoval, prestaval alebo založil nespočetné množstvo kostolov v Konštantínopole, vrátane prestavania starej Hagie Sofie, ktorá bola zničená počas nepokojov v povstaní Niká! na Hagiu Sofiu. Vystaval taktiež kostol sv. Apoštolov a kostol sv. Sergia a Bakcha (známy ako Hagia Sofia Menšia). Justinián dal tiež postavil niekoľko kostolov a opevnení mimo hlavného mesta, vrátane kláštora sv. Kataríny na vrchu Sinaj v Egypte, baziliku sv. Sofie v Sofii a baziliku sv. Jána v Efeze. Pri budovaní sa využíval najmä mramor a tehla, avšak bežnými boli i iné kamene. Často sa využíval materiál zo starších (najmä pohanských) budov. [2][3]

Na byzantské umenie existujú rozdielne názory. Byzantskí umelci pracovali pre väčšiu slávu Božiu preto uprednostňovali anonymitu pred osobnou slávou. Výlučná záľuba zobrazovania duchovných vecí a alegória ale zároveň bola v protiklade so zobrazovaním reality. Anonymita umelcov vyplývala čiastočne z sociálneho postavenia, pretože v období stredoveku sa umelec najčastejšie pokladal za remeselníka a nie tvorcu. V byzantskej literatúre sa autorstvo spravidla pripisuje zákazníkovi, takže z byzantských textov sa dozvedáme len o donátoroch, investoroch a protektoroch.

V 5. storočí sa rozvíja tvorba a zobrazovanie ikon - doskových malieb, ktorá mala najmä náučno-teologický charakter. Historicky vychádzala z tradície zobrazovania rímskych cisárov a z orientálnej tradície zobrazovania zosnulých. Jej pôvod možno badať v Palestíne a Sýrii. Veľa umelcov pracovalo doma a na vyobrazenie svätých používali modelov, ktorý mali najviac podobne črty ako daný svätci. Byzantský umelec už narozdiel od svojho antického predchodcu svoje objekty nezobrazoval ako predmety zobrazujúce ľudskú (telesnú) krásu, ale prostredníctvom alegórie sleduje jej duchovnú stránku a vlastnosti. Najznámejšie ikony z tohto obdobia sa zachovali práve v kláštore sv. Kataríny Alexandrijskej. Spolu s rozvojom architektúry sa naďalej rozvinulo i umenie tvorby mozaiky a tvorba reliéfov a ilustrátorstva. 6. storočie bolo zlatým obdobím kníh napr. ako Rabulov a Rossanský evanjeliár. Medzi dôležité sochárske diela zo slonoviny tohto obdobia patrí napr. diptych Barberini, ktorý pravdepodobne zobrazuje samotného cisára Justiniána I.[4] Základnými formami ikonografie boli - obraz cisára - vládcu či obraz Matky Božej. Významná je najmä mozaika s duchovným charakterom. Podľa dobových textov však konštatinopolské chrámy v tomto období nemali figurálne mozaiky. Tie mali vzniknúť až za vlády Justína II. Značný bol rozvoj úžitkového umenia, ktoré sa však pre jeho vlastnosti a recyklovateľnosť príliš nezachovalo. V roku 552 sa podarilo do Byzancie priniesť z Číny priadku morušovú a začalo s výrobou hodvábu. Začala sa výroba rôznych hodvábnych predmetov (šatstvo, obradné rúcha, závesy,...) a hodváb sa používal i pri mumifikácii. Najstaršie dochované kusy pochádzajú zo 7. storočia, ornamenty boli ovplyvnené perzským sásánovským umením.[3]

V 7. storočí v Byzantskej ríši doznievalo vrcholné justiniánske obdobie. Boje s Peržanmi, Avarmi a Slovanmi, či neskôr i Arabmi Byzanciu mocensky i ekonomicky oslabili, takže sa obmedzil nielen rozpočet ale aj rozvoj umenia. Prestali vznikať nové stavby podobe veľkého významu ako za Justiniána a umenie sa prenieslo najmä do tvorby mozaík. Narozdiel od ťažkej dobe mozaiky z tohto obdobia žiaria svojou farebnosťou a leskom. Využívajú sa kamenné, sklenené a smaltové kamene. Najznámejšou mozaikou z tohto obdobia sa nachádza v Chráme sv. Demetera v Solúne.V tomto období sa taktiež v cirkevných kruhoch začína prejednávať a upravovať chrámová výzdoba a vybavenie chrámov, mení sa prístup k náboženstvu a v niektorých úvahách sa (i pre arabský vplyv) začína odsudzovanie terajšieho kresťanského umenia - a to najmä ikon.[3]

Hagia Sofia, interiér
Hagia Sofia v roku 2017, (minarety boli pristavané až za vlády osmanských sultánov)
Prierez budovy
Horné sekcie Hagie Sofie

Architektúra[upraviť | upraviť kód]

Cisár Justinián I. sa v prenesenom slovazmysle ukázal byť vynikajúcim staviteľom. Byzantský dvorský historik Prokopius jeho architektonickým dielam venoval celé dielo stavbám De aedificiis. Hoci sa stavebná činnosť Justiniánovej vlády kvantitatívne orientovala na budovanie fortifikácií a budovanie inžinierskych stavieb (ciest a nádrží),[5] pravdepodobne najznámejšie sú jeho sakrálne stavby a medzi nimi najmä Chrám Božej Múdrosti - Hagia Sofia, Chrám svätých Apoštolov, Chrám Hagia Irena, Chrám sv. Jána v Efeze, Chrám sv. Sergia a Bakcha, či ravennská San Vitale. Okrem tradičných bazilík konštatinopolského typu sa vyskytujú i tzv. anatolské baziliky, ktoré sú prekryté jednou širokou sedlovou strechou.[6] Fortifikačné znaky zase nesú napr. komplex Kasr ibn Vartan v Sýrii, kláštor sv. Kataríny na Sinaji, či mesto Iustiniana Prima (dnes Caričin Grad).

Byzantskí architekti väčšinou ako materiál používali štvorcovitú tehlu (plinthos), vo všeobecnosti si zachovali podobu danú tomuto materiálu starými Rimanmi. Vyrobené tehly boli často opatrené značkami, ktoré umožňovali identifikáciu dátumu a charakteru. Tehly bývali spojené maltou vysokej konzistencie. Jadro stien bolo obyčajne vyrobené z betónu a tehly tvorili iba fasádu, konštrukcie boli preto mimoriadne pevné. V interiéri sa okrasná socha vyvinula v najoriginálnejších a najzodpovednejších formách. Hlavné centrá byzantského náboženského života obsahujú úžasné spektrum javov - na niektorých miestach sa zdá, že najjemnejšia tapiséria sa nahadzuje kubickú kamennú hmotu, zatiaľ čo na iných miestach sú listnaté motívy. Obrazy zvierat, vtákov a plavidiel niekedy ozdobu zkomplikovali. Starodávne príklady gréckej a rímskej architektúry boli s postupujúcim časom zanedbávané, menené až nakoniec viacmenej zmizli. Niektoré prvky naopak prišli z východných sýrsko-palestínskych krajov a Perzie. Narozdiel od sochárstva sa pomerne často remeselníci uchyľovali i k spracovaniu kovov.[7]

Hagia Sofia[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Hagia Sofia

Hagia Sofia bola stelesnením vtedajšieho byzantského umenia, a to tak pre jej výzdobu, tak aj pre svoju inovatívnu architektúru. Žiadny architektonický súbor v histórii kresťanského umenia nemá väčší nadregionálny význam, dokonca aj Notre Dame (Paríž) mal v susedných provinciách konkurentov s rovnakým, či významnejším postavením (napr. Notre Dame Remeš).

Starší chrám Hagia Sofia nechal vybudovať už cisár Konštantín I. Kostol ležal na hlavnom fóre. V roku 404 bol počas nepokojov čiastočne zničený plameňmi. Cisár Theodosius II. ho opravil, avšak po tom, čo v roku 532, prebehlo v Konštantínopole rozsiahle povstanie Niká! bol kostol výrazne poškodený a tak Justinián prikázal chrám obnoviť v nevídaných rozmeroch a bohatstve. Pre výstavbu chrámu bolo taktiež zbúraných niekoľko prekážajúcich budov na hlavnom fóre. Chrám, ktorý mal konkurovať i biblickému Šalamúnovmu chrámu bol konštruovaný v priebehu piatich rokov a 26. decembra 537 bol slávnostne vysvätený.

Prácu na bazilike riadili dvaja hlavní dvorskí architekti Anthemios z Trallu a Isidor z Milétu. Obaja pochádzali z maloázijských provincií, v ktorých sa architektúra v 4. a 5. storočí vyvinula s väčšou originalitou. Podľa ich rozkazov bolo pridelených sto majstrov alebo vedúcich staveniska, z ktorých každý velil sto pracovníkov. Po vyčistení terénu a pri položení základov patriarchom Eutychiom, ktorý predniesol modlitby za úspech budovania sám cisár umiestnil prvý kameň. Ako prvé vzniklo oratórium a niektoré miestnosti, z ktorých cisár dohliadal na postup.

O výstavbe už počas jeho stavby vznikali zázračné príbehy o tom, ako anjel opísal cisárovi plán, ktorý mal prijať; ďalší mu odhalil skryté poklady v čase, keď chýbali finančné prostriedky; ďalší mu mal naznačovať, že na dokončenie katedrály sú potrebné tri apsidy. Všetky tieto legendy dokazujú, do akej miery tento obrovská stavba inšpirovala mnoho ľudí.

Dôraz pri výstavbe sa dával na výzdobu a extravaganciu. Používali sa drahé materiály - zlato, striebro, slonovina a drahé kamene. Práca na Hagii Sofii tak pohltila obrovské sumy peňazí. Aby bolo k dispozícii dostatočné množstvo finančných prostriedkov, musel cisár uvaliť nové dane a prijať drastické ekonomické opatrenia. Samotná ambóna s oltárom stála ročný príjem z ríšskej obilnice - Egypta. Justinián taktiež podobne ako cisár Konštantín pri výstavbe Konštantínopolu prikázal guvernérom a vládnym úradníkom v provinciách, aby do mesta posielali už spracované materiály. V chráme tak boli použité napríklad i antické stĺpy z Artemidinho chrámu v Efeze, či stĺpy z Kyzike, Kyklad, Ríma, či Atén.

Kostol je okrem východnej apsidy obsiahnutý v obdĺžnikovom priestore s dĺžkou 77 metrov a šírkou 76,70 metrov vrátane hrúbky múrov.Základom konštrukcie je štvorica pilierov, ktoré nesú oblúky a na nich spočívajúcu kupolu. Interiér je rozdelený na strednú loď a dve bočné časti. V strede konštrukcie stúpa kupola s priemerom 31,4 metra, ktorá je vpísaná do štvorca. Na obidvoch oblúkoch kolmých na loď a na východnom a západnom oblúku, ležia dve polkruhové kupoly. Na severe a na strednej časti hlavnej kupoly sú veľké oblúky uzavreté masívnou stenou podopretou kolonádami. Okolo polkruhu, sú tri apsidy: hlavná apsida, v strede, ktorá siaha na východ a končí s klenbou v tvare v štvrťkruhu a dvoma sekundárnymi. apsidami vpravo a vľavo od hlavnej apsidy. Spodná časť oboch sekundárnych apsíd je otvorená a ich klenba je v tejto časti podporovaná dvoma stĺpmi. Obvod západného polkruhu je vytvorený rovnakým spôsobom, ale centrálna klenba nekončí štvrť kruhom. Oblúk siaha k čelnej stene, do ktorej sú osadené tri dvere spájajúce nartex.

Ramená po konzolu klenby, sú rozdelené do dvoch úrovní, horná časť bola určená pre ženy a niesla názov gynaikeion. Svetlo preniká cez celú štruktúru veľkým počtom okien. Konštrukcia centrálnej kupoly bola ťažkým problémom, kvôli obrovským rozmerom, ktoré sa pre ňu požadovali. Ako podporné miesta sa vyčlenili obrovské piliere, ktoré boli opracované s veľkou precíznosťou, aby im nedovolili ustúpiť a rozdeľovať sa tak pod tlakom, ktorý mali podporovať.

Čiastočné problémy s výstavbou nastali pri kupole. Architekti, ktorí mali tú odvahu ju postaviť, museli dlhodobo riešiť jej stabilitu. Aby kupola vydržala nápor gravitácie, musela byť jej statika riadne vypočítaná a premyslená, využívali sa tiež špeciálne materiály - najmä biele, špongiové dlaždice vyrobené na Rodose. Boli tak ľahké, že ich bolo potrebných päť na to, aby sa rovnala hmotnosti jednej skutočnej dlaždice. I napriek týmto preventívnym opatreniam však zemetrasenia v rokoch 553 a 557 kupolu podobne ako i iné časti mesta poznačili. Na kupola sa tvorili trhliny a 7. mája 558 sa zrútila. Podľa niektorých autorov architekti poverení skúmaním príčiny nehody vyhlásili, že bolo nesprávne odstrániť drevené lešenie príliš rýchlo, aby mohli pracovať na mozaikách. Justinián preto nechal kupolu prestavať. Keďže pôvodní architekti boli po smrti, práce sa ujal synovec Izidora - Izidor Mladší.[8] Ten zvýšil vyvýšenie kupoly a súčasne dal veľkým oblúkom väčšiu pevnosť. Tentokrát boli lešenia ponechané na mieste dlhšie aby padajúce drevené kusy novú konštrukciu neoslabili.[9] V neskoršom období musela byť kupola dvakrát opravovaná - v roku 989 a 1346.[8]

V strede interiéru konštrukcie bola ambóna - veľký stojan s krížom a kupolou. Veľkoleposť zlata a drahých kameňov sa spájala v chráme s najkrajším mramorom. Svätyňu oddeľovalo od zvyšku kostola zábradlie z čistého striebra. Na stĺpoch stáli na medailónoch obrazy Krista, Panny Márie, anjelov, apoštolov a prorokov. Oltár bol tiež zlatý, z tohto pozadia žiarili drahokamy a emaily. Počas veľkých slávností, bol kostol rozsvietený najmenej 6000 svietnikmi, zostávajú však iba malé náznaky toho ako kedysi Hagia Sofia žiarila.

V architektúre sa využívanie kupoly rozširovalo čoraz viac. Z technického hľadiska stavba Hagie Sofie pritiahla architektov k tomu, aby študovali túto formu svojho umenia s väčšou starostlivosťou a lepšie si uvedomili možné využitie a pravidlá, ktoré je potrebné uplatňovať. Od tej doby sa latinské baziliky stali na východe výnimkou, ale v nových kostoloch s kupolami nebol nik, kto by sa nesnažil kopírovať rozloženie Hagie Sofie. V blízkosti Hagie Sofie, boli postavené ďalšie chrámy v rovnakom štýle, ale vo veľmi odlišnom usporiadaní.[10]

Martýrium sv. Babyla v Antiochii malo podobný krížový plán ako Chrám sv. Apoštolov v Konštantínopole
Freska z koptského kláštora Bawit

Chrám svätých Apoštolov[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Chrám svätých Apoštolov

Chrám svätých apoštolov bol druhým najvýznamnejším chrámom v Konštantínopole. Zasvätený bol dvanástim apoštolom, ktorých pozostatky mal obsahovať, svoj ambiciózny plán však naplniť nedokázal. Architektonicky šlo o menej inovatívnu stavbu ako Hagia Sofia. Objemne bol chrám väčší ako Hagia Sofia, centrálna kupola mala rovnakú veľkosť ako na Hagii Sofii, okolo celého komplexu však obiehala ochodza. Chrám slúžil i ako mauzóleum pre byzantských cisárov, cisárovné a patriarchov. V roku 1204 bol chrám vyplienený križiakmi, neskôr chátral, až bol nakoniec Turkami pre zlý stav zbúraný.

Do dnešných dní sa zachovalo viacero správ o jeho výzore, presná podoba je však neznáma.

Justiniánske Taliansko[upraviť | upraviť kód]

Za vlády Justiniána Byzantská ríša nanovo získala vplyv nad väčšinou talianskych krajín. Významným centrom Itálie bola Ravenna, ktorá v niektorých ohľadoch významom pripomínala taliansky Konštantínopol, keďže časy slávy mesta Rím boli už dávno preč. Rozvoj Ravenny začal už za vlády ostrogótskeho kráľa Theodoricha a byzantská vlády naň iba nadviazala.

Medzi najznámejšie kostoly v Ravenne isto patrí bazilika San Vitale, ktorej výstavba sa začala ešte pred byzantským dobytím v roku 526. Chrám bol dokončený v roku 546. Výzdoba stavby svedčí o tom, že donátormi stavby boli i cisár Justinián a Theodora. Podľa rôznych nápisov bola práca San Vitale, ako aj práca niekoľkých ďalších chrámov v Ravenne, údajne riadená mužom menom Julián, ktorý plnil povinnosti pokladníka (argentarius).

San Vitale má tvar osemuholníka; v interiéri je osem širokých stĺpov spojených oblúkmi, z ktorých stúpa vysoká kopula. Kruhová základňa kopule sa pripája k osemuholníkovému usporiadaniu oporným systémom. Tvar kupoly nie je zvonka zrejmý, ako je to vo východných chrámoch; schováva sa pod strechou. San Vitale, ktorý sa začal pred Hagiou Sofiou, sa od neho odlišuje určitými základnými charakteristikami. Nebol tu značný byzantský vplyv, ale vplyv Milánskej školy, ktorá existovala počas 4. a 5. storočia.

Či už v okrasnej soche alebo v nádhernej mozaikovej výzdobe, všetko prezrádza spoluprácu alebo aspoň vzdelanie gréckych umelcov. Tento vplyv sa netýka iba samotného plánu štruktúry, keďže polygonálna forma bola aplikovaná len na chrámoch na východe. Na druhej strane, v iných chrámových štruktúrach v Ravenne z tej istej doby si architekti zachovali rozloženie latinskej baziliky. Medzi najzaujímavejšie patrí mimo hradieb mesta bazilika svätého Apolinára Nuovo.[11]

Maliarstvo[upraviť | upraviť kód]

V 5. storočí sa rozvíja tvorba ikon - doskových malieb, ktorá mala najmä náučno-teologický charakter. Historicky vychádzala z tradície zobrazovania rímskych cisárov a z orientálnej tradície zobrazovania zosnulých. Jej pôvod možno badať v Palestíne a Sýrii. Byzantský umelec už narozdiel od svojho antického predchodcu svoje objekty nezobrazoval ako predmety zobrazujúce ľudskú (telesnú) krásu, ale prostredníctvom alegórie sleduje jej duchovnú stránku a vlastnosti. Najznámejšie ikony z tohto obdobia sa zachovali práve v kláštore sv. Kataríny Alexandrijskej.[3]

Pokiaľ ide o nástennú maľbu, hoci samotné diela sa stratili, texty vtedajších autorov uvádzajú početné príklady. Mozaika bola ozdobou, ktorá bola príliš extravagantná a nákladná na to, aby sa používala vždy; takže sa umelci často museli uchýliť k freske. Významné fresky (celý cyklus z Kristovho života) sa podľa rétora Chorícia, nachádzali v svoch kostoloch Gaze. Všetky námety gazských náboženských fresiek boli čerpané z Nového zákona. Fresky boli rozdelené do troch chronologických sérií: detské scény, zázraky a Umučenie Krista.[9]

Do dnešných dní sú zachované početné koptské fresky v egyptských kláštoroch - najmä Kláštor svätého Jeremiáša v Sakkáre a v archeologickej lokalite v Bawite. Miestne fresky sú zachované, obsahujú čisté tóny a námetovo pravdepodobne vychádzajú zo sýrskej školy.[12]

Ikona Salus Populi Romani
Najstaršia známa ikona Krista Pantokratora, enkaustika na paneli (Kláštor sv. Kataríny). Dva rôzne výrazy tváre na oboch stranách môžu zdôrazniť Kristove dve prirodzenosti ako Boha a človeka
Ikona Božej Matky - Theotokos

Ikonopisectvo[upraviť | upraviť kód]

Ikona (gr. εικων) je sakrálny obraz, najčastejšie namaľovaný (písaný) na dreve. Vyobrazuje postavy svätých, scény z ich života a biblické motívy. Tieto motívy podliehajú prísnemu kanónu a námety sú pevne určené. Ikony zobrazujú výjavy zo Starého a Nového zákona a zo života svätých. Medzi ústredné postavy, ktoré sú na ikonách stvárňované, patrí Ježiš Kristus, Matka Božia, sv. Juraj, sv. Gabriel a sv. Mikuláš. Je to to vlastne maľba na dreve/doske so špecifickou maliarskou technikou. Charakter ikony vychádza z tradičnej byzantskej estetiky – zobrazuje protiklad dobro-zlo, svet nadzemský-svet pozemský a pod. Smeruje k symbolickému stvárneniu sveta (umenie ikony = umenie symbolov). V skutočnosti sa ikony nemaľujú ale píšu (ikonopisectvo), pretože ikony predstavujú Sväté písmo v obrazoch.[4]

Ikonografia sa zrodila v palestíno-sýrskom územnom okruhu, kde postupne zanikala pôvodná ranokresťanská symbolika a kde taktiež vznikol tzv. sýrsky typ zobrazovania Krista ako bradatého, tmavovlasého muža - t.j. drsného človeka, u ktorého nie krása ale vlastnosti sú dôležité.[13].

Kresťanská tradícia z 8. storočia označuje Lukáša evanjelistu za prvého ikonopiscu (ten kto píše/maľuje ikony). Existuje však legenda, že Pilát dal spraviť Kristov obraz, Eusebios z Kaisareie zo 4. storočia vo svojich cirkevných dejinách poskytuje podstatnejší odkaz na „prvú“ ikonu Ježiša. Hovorí, že kráľ Abgar V. (zomrel asi 50 rokov po Kr.) Poslal Ježišovi list v Jeruzaleme, v ktorom ho požiadal, aby prišiel a uzdravil ho z choroby. V tejto verzii nie je žiadny obrázok spomínaný. Neskorší popis nájdený v sýrskej rukopise v Addai (približne 400?) Spomína maľovaný obraz Ježiša v príbehu. Neskôr, v správe zo 6. storočia, ktorú predložil Evagrius Scholasticus, sa maľovaný obraz premení na obraz, ktorý sa zázračne objavil na uteráku, keď Kristus pritlačil látku na mokrú tvár. Ďalšie legendy sa týkajú toho, že látka zostala v Edesse až do 10. storočia, keď bola odvezená do Konštantínopolu, kde bola až do roku 1204.

„Majú tiež obrazy, niektoré z nich maľované a iné z rôznych druhov materiálov; zároveň tvrdia, že Pilát v tom čase, keď medzi nimi žil Ježiš, urobil Kristovu podobu. Tieto obrazy korunovali a postavili ich spolu s obrazmi filozofov sveta, to znamená s obrazmi Pythagorov, Platóna, Aristotela a ostatných. Majú tiež rovnaké spôsoby ctenia týchto obrazov podľa toho istého spôsobu ako pohania."
– Irenej z Lyonu, dielo Proti herézam

Najstaršia dochovaná ikona Krista Pantokratora, enkaustika na paneli 6. storočie (Kláštor sv. Kataríny, Sinaj). Počas tohto obdobia cirkev začala tieto námety schvaľovať  - postavy cisára a darcu považované za náboženské. Toto sa stalo do značnej miery účinným, takže väčšina obyvateľov videla iba náboženské predstavy a obrazy vládnucej triedy. V kontexte pripisovanom 5. storočiu sa objavuje prvá zmienka o obraze Panny Márie maľovanom zo života, hoci staršie obrazy na stenách v katakombách pripomínajú moderné ikony Panny Márie. Teodor Lektor vo svojej histórii Cirkvi v 6. storočí uviedol, že Eudokia (manželka cisára Theodosia II.) poslala obraz Pulcherii z Palestíny „Božia rodička (Theotokos)“ s názvom Ikona Božej rodičky z Jeruzalema. Obrázok bol určený ako „namaľovaný apoštolom Lukášom“.[14]

Margherita Guarducci hovorí o tradícii, že pôvodná ikona Panny Márie pripísaná Lukášovi, ktorú poslala cisárovná Eudokia auguste Pulchérii z Palestíny, bola veľká kruhová ikona. Keď ikona prišla do Konštantínopolu, bola namontovaná do veľmi veľkej pravouhlej ikony, v ktorej drží Krista ako dieťa, a práve táto zložená ikona sa stala historicky známou ako Hodegetria. Keď posledný latinský cisár Balduin II., utiekol z Konštantínopola v roku 1261, vzal so sebou túto pôvodnú kruhovú časť ikony. Vložila sa do oveľa väčšieho obrazu Márie a Kristovho dieťaťa, ktoré je v súčasnosti zakotvené nad hlavným oltárom benediktínskeho opátstva v Montevergine (Taliansko). Táto ikona bola, bohužiaľ, v nasledujúcich storočiach vystavená opakovanému premaľovaniu, takže je ťažké určiť, ako by mal vyzerať pôvodný obraz Máriinej tváre.

V neskoršej tradícii by sa počet ikon Panny Márie pripisovaných Lukášovi výrazne znásobil; Salus Populi Romani, Vladimírsky Theotokos, Iverský Theotokos z hory Athos, Hodegetria a iné.[15]

Rossanský evanjeliár, Kristus pred Pilátom

Iluminácie[upraviť | upraviť kód]

6. storočie bolo zlatým obdobím kníh. Najbežnejším žánrom literatúry bol kódex. Vznikali nové rukopisy i odpisy starších diel. Známe sú tzv. purpurové rukopisy (písané na purpurom zafarbený pergamen), medzi významné diela patrí najmä Rabulov a Rossanský evanjeliár.[3] Rossanský evanjeliár, ktorý nesie názov po talianskom meste Rossano na juhu Talianska sa datuje do 6. storočia a obsahuje celú sériu obrazov z Nového zákona. Najčastejšie ide o figurálne zobrazenia expresionistického charakteru, celkovo ide o 188 listov.[16]

Významný je rukopis De Materia Medica od lekára Pedanius Dioscorides.[9] Tato kniha sa stala predchodcom neskorších moderných liekopisov. V stredoveku sa kniha rozšírila v latinskej, gréckej a arabskej podobe. V priebehu mnohých prepisovaním a doplnením poznámkami z arabských a indických zdrojov a do dnešných dňoch sa zachovalo mnoho ilustrovaných rukopisov. Jeden z najznámejších, bohato ilustrovaný tzv. Vienna Dioscurides, vytvorený v Konštantínopole v rokoch 512513 bol vytvorený pre princeznú Julianu Aniciu.

Začiatkom 6. storočia boli iluminácie inšpirované najmä svetskými dielami. Na rukopise De Materia Medica Juliana Anicia zobrazená medzi dvoma personifikáciami, Veľkorysosťou a Múdrosťou. Ich postoj je jednoduchý a prirodzený a postavy príjemne vystupujú z tmavomodrého pozadia. Rámovanie je obzvlášť vynikajúce. Je správne povedať, že tieto postavy ale aj námety pripomínajú určité obrazy z Pompejí a Herculaneum, podobnosť je v skutočnosti prekvapujúca a technika je rovnako slobodná.

Laurentiánska knižnica vo Florencii vlastní sýrski rukopis známy ako Rabulov evanjeliár, ktorý bol vyrobený v roku 586 v mezopotámskom kláštore mníchom menom Rabbula. Takmer každá stránka je orámovaná veľkým architektonickým nákresom, vysokými portikmi podporovanými krehkými a elegantnými hrubými stĺpmi. Na fasáde alebo v okolí týchto stavieb, sú skupiny vtákov, zvierat a stromov, potom malé scény, ktorých predmety sú prenesené z posvätných textov. Ku koncu zväzku sú niektoré kompozície väčších rozmerov: jedna je známa, pretože zobrazuje jeden z prvých príkladov ukrižovania. Témy, s ktorými sa zaobchádza v rukopisoch, sú početné: mnohé patria do Starého zákona, niektoré do dejín kresťanstva, ako je lapidácia sv. Petra a konverzia sv. Pavla. Na konci rukopisu je umiestnené veľké a krásne osvetlenie, ktoré zaberá celú stránku; hore, dva medailóny obsahujú obrázky sv. Anny a Simeona; pod nimi sú vedľa seba usporiadaní Kristus, Panna Mária, sv. Ján Krstiteľ, kňaz Zachariáš a sv. Alžbeta. Postavenie postáv, náboženské vyrovnanosť na ich tvárach, oblečenie sa kombinuje, aby tento obraz pôsobil dojmom.[9]

mozaika Crux gemmata, bazilika svätého Apolinára Nuovo
mozaika obetovanie Izáka, bazilika San Vitale

Mozaiky[upraviť | upraviť kód]

V 6. a 7. storočí, spolu s výstavbou nových chrámov )napr. Hagia Sofia, bazilika svätého Apolinára a bazilika San Vitale) narastá aj produkcia mozaiky. Tie sú zväčša bohato zdobené a sú vystavené ako impozantné diela vo veľkých formách na stenách. Byzantskí umelci radi zobrazovali obrovské kompozície, ktorých detaily boli zreteľné; vyhýbali sa subjektom, ktoré sa týkali veľkého počtu postáv a ktoré sa navzájom prelínali. Dávali prednosť statickým typom obrazov, držali sa pokojnosti a pravidelnosti, v ktorých mohli byť postavy usporiadané bez toho, aby rušili uniformované usporiadanie súboru. Občas umiestnili rovnakú postavu na jednu stranu ako aj na druhú, aby nenarušili rovnováhu rozloženia. Tento princíp symetrie sa v byzantskom umení zachoval ešte do antiky.

Zatiaľ čo počas stredoveku sa zvyšoval počet odtieňov, aby sa dosiahol vzhľad fresky, v tomto období sa pestrosť odtieňov využíva iba v malom počte, t.j. využíval sa najmä kontrast a zanedbávalo sa "tieňovanie". Keďže mozaiku je možné vidieť z diaľky, drsnosť týchto kontrastov sa stráca v rámci celkovej harmónie diela; ale na druhej strane, všetko vyniká neporovnateľnou energiou. Postavy sa vynímali hlavne na modrom alebo zlatom pozadí, ktoré malo nebeský alebo mystický charakter. Čierna linka často sleduje obrys tela a rysy tváre, aby sa obraz výraznejší a aby bol zachovaný dobrý vzhľad z diaľky.

Niektoré mozaiky z tohto obdobia sa stále nachádzajú na východe, po jeho páde do arabských rúk sa však hlavné ťažisko presunulo do centrálnej časti Byzancie. Veľkým centrom na východe bol najmä kláštor sv. Kataríny na vrchu Sinaj, ktorý do dnes zachováva niektoré mozaiky, tematicky najčastejšie zo života Mojžiša a Premenenia Krista. V Solúne sa zachovala inovatívna mozaika Nanebovstúpenia Krista znázornená na stene kupoly, zatiaľ čo na apside sa nachádzala mozaika Panny Márie sediacej na tróne s drahokamami s malým Ježišom v náručí.

Najpozitívnejšia situácia bola v hlavnom meste, kde sa vďaka byzantským cisárom mohla mozaika uplatniť v novovybudovaných chrámoch Hagie Sofie, Chrámu sv. apoštolov, či inde. I napriek tomu však v hlavných konštatinopolských chrámoch figurálne mozaiky v ich najranejšom období chýbali.[17] Navyše sa v samotnom Konštantínopole mozaikový žáner dekorácie používal i pri svetských stavbách. Prokopius popisuje jednu mozaiku nachádzajúcu sa vo Veľkom paláci.[9]

Umelci zobrazili vojny a bitky o ríšu, mestá získané v Taliansku a Afrike. Justinián zvíťazil vďaka Belisarovi, ktorý ustupuje so svojou armádou a prináša Justinianovi korisť kráľov, kráľovstiev a pokladov. Uprostred oslavujú Justinián a Theodora naplnení radosťou tento triumf, zatiaľ čo kráľovia Gótov a Vandali prosia o milosť a senátori okolo nich ukazujú svoju radosť.
– Prokopius

Najkrajšie mozaiky justiniánskej éry sa nachádzajú v Ravenne. Pravdepodobne nič sa nerovná výzdobe apsidy San Vitale. Okamžite po vstupe sa pohľad pozerá na dve veľké kompozície historického významu. Na jednej strane Justinian obklopený hodnostármi a strážcami a na druhej strane Theodora, ktorú navštevuje jej družina, ponúka dary cirkvi. Pozoruhodné sú i mozaiky v Bazilike sv. Apolinára Nuovo. Tamojšia výzdoba však vznikala v dvoch etapách - prvej ostrogótskej a druhej - byzantskej. Preto boli po byzantskom dobytí Ravenny niektoré pôvodne ariánske obrazy pozmenené.[17] Z byzantskej éry pochádza najmä dlhý sprievod ženských svätíc, ktorý sa odohráva na vrchole arkád jednej lode.[18]

Aereobindov konzulský diptych

Sochárstvo[upraviť | upraviť kód]

Slonovinová doštička - diptych Barberini

Kým architektúra a maľba kvitli v najoriginálnejších formách, sochárstvo bolo na postupnom ústupe. Naďalej boli (najmä v Konštantínopole) vytvárané sochy cisárov, či veliteľov. Syntéza foriem a myšlienok, ktorá tvorila byzantskú kultúru krátko pre vládou Justiniana I. či na jej počiatku, ako aj problémy, ktoré so sebou prináša interpretácia umeleckého predmetu toho obdobia, dobrým príkladom je slonovinová doštička (ditych) Barberini.

Hlavný motív je imperátor na koni, vpravo nad ním stojí na guli bohyňa víťazstva, ktorá mu podáva korunu. Po cisárovej pravici stoji dôstojník nesúci sošku bohyne. Vedľa cisárovho koňa stojí muž s frýgickou čiapkou. Na dolnej doske vidíme sprievod barbarov. Na hornej časti sa nachádzajú okrídlené postavy, ktoré môžme označovať za anjelov, pretože držia clipeus (štít ozdobený Kristovým obrazom). Všetky existujúce prvky diptychu smerujú k oslave panovníka, ktorého chráni nebeská mocnosť. Ďalší príklad, ktorý sa zachoval v Monze, bol predmetom mnohých diskusií a možno uznať Gallu Placídiau a Valentiniána III. , sprevádzaného bojovníkom, ktorého striedali Theodosius II a Flavius Aetius. Ešte zaujímavejší je diptych konzula Anastasiusa (517), synovca cisárovi s rovnakým menom ukazuje stav oficiálneho oblečenia dôležitých byzantských vládnych úradníkov v 6. storočí. Konzul, ktorý je oblečený z bohato vyšívaných textílií, ktorých nosnosť už viac pripomína tógu, predsedá hrám; trasie látkou, ktorá signalizuje začiatok hry; pod nimi je znázornený cieľ pretekov a gladiátorské zápasy proti divokým zvieratám. Areobindov konzulský diptych, konzula v roku 506, zobrazuje tú istú tému.. Prokopius popisuje sochu Justiniana, ktorá stojí v Augusteneione naproti Hagii Sofii a zostala tam až do doby, keď osmanskí Turci dobyli Konštantínopol.[19]

Pre nedôveru východnej cirkvi k sochárstvo, v ktorom videla modloslužbu sa táto forma umenia v cirkevnom umení (a i celkovo) rozvíjala len pomaly. Značný je aj progres v basreliéfe (napr. obelisk Theodosia na Hipodróme).

V Ravenne mali sochári rovnakú tendenciu zanedbávať zobrazovanie presnek ľudskej anatómie. Najčastejšie sa na ich reliéfoch vyskytujú ovce, holubice, pávy, vázy, z ktorých vychádza vinič, monogramy a kríže, a to všetko v rôznych variáciách, ale vždy s veľkou obľubou k symetrii. Dokonca aj v sekulárnom umení sa zdá, že sochárstvo nahradilo prácu s kovom. Už v 5. storočí boli na verejných priestranstvách postavené sochy zo zlata a striebra, ako napríklad Eudokia, manželka Arkádia a Theodosia II. Do Augusteionu bola umiestnená strieborná socha Theodosia Veľkého.

Pokiaľ ide o odlievanie kovu, či prácu so slonovinou, zachovali si Byzantínci veľké technické zručnosti. Náboženské rytiny zo slonoviny sú často kvalitnejším spracovaním než sochy a vyznačujú sa elegantnosťou a jemnosťou remeselného spracovania, ktorá je skutočne mimoriadna. V tomto žánri je jedným z najkrajších diel od 6. storočia polovica diptychu predstavujúceho anjela stojaceho vzpriamene pod bohato zdobenou arkádou. Niekoľko centimetrov ho oddeľuje od zeme; na jednej strane sa opiera o dlhé žezlo a na druhej strane drží zemeguľu, prekríženú krížom. Jeho krídla sú rozšírené; jeho odev, ktorý sa skladá z tuniky a vonkajšieho plášťa. Pokiaľ ide o jeho hlavu, orámovanú hustými kučerami, ide o ukážku dokonalej pravidelnosti. Oči otvorené dokorán dávajú jeho tvári živý výraz; jeho postoj je ušľachtilý.

V sakristii v katedrále v Ravenne sa zase nachádza trón biskupa Maximiana, ktorý je kompletne zdobený reliéfmi zo slonoviny. Najvýraznejší znak sa nachádza na prednej strane trónu: sv. Ján Krstiteľ a štyria evanjelisti okupujúci päť arkád. Na bočných stranách kresla sa nachádza krehká a bohatá dekorácia: vetvy viniča, vtáci a zvieratá všetkých druhov.[9]

Váza z Emesy
Známy cyperský poklad (nájdený v roku 1902)

Úžitkové umenie[upraviť | upraviť kód]

V justiniánskom období bol značný takisto rozsah úžitkového umenia. Šlo väčšinou o predmety dennej spotreby, drobné dary, či liturgické predmety. Šlo o predmety z rôznych materiálov od kovov po slonovinu, či drevo, žiaľ pre charakter daných predmetov (ľahká recyklácia a výroba nových predmetov) sa väčšina z daných diel nedochovala. Za vlády Justiniána sa v Byzancii vďaka nestoriánskym mníchom, ktorý z Číny priniesli priadku morušovú začalo i s výrobou hodvábu. Podobne ako vo väčšine umenia i v tomto ohľade prevláda veľký vplyv náboženstva na umenie, zároveň sa však v tejto oblasti zachováva aj stará pohanská tradícia a motívy. Vzory na látkach boli najmä loveckého a zvieracieho charakteru, ornamenty boli ovplyvnené perzským sásánovským umením.[3]

Kovotepectvo[upraviť | upraviť kód]

Vo forme ne smaltovaných zámočníckych výrobkov nezostalo nič iné ako len niekoľko kúskov pochádzajúcich z tejto éry. Vo Vatikáne sa dnes nachádza strieborný pozlátený kríž, ktorý cisár Justín II. okolo roku 575 daroval pápežovi. Predná strana je zdobená repoussé medailónmi, ktoré zobrazujú obrazy Krista nesúceho baránka, cisára a cisárovnú. Ďalší zachovaný kríž z tohto obdobia zase ukazuje posun Byzantíncov v umení smaltovania kovov, typický jamkový smalt tu nahradil priehradkový email. Podobne zdobený bol aj Justinov relikviár sv. Kríža, ktorý sa však nedochoval.[20]

Pokladnica v Monze obsahuje kovové grécke misy a patény, ktorých dátum a pôvod sú isté vďaka vyrazeným značkám s datáciou vládnucich cisárov. Boli privezené z Palestíny v 7. storočí. Zdobené epizódami Nového zákona, akými sú Narodenie, Zmŕtvychvstanie a Nanebovstúpenie, majú veľký ikonografický význam; ale nízka hodnota kovu, ktorý ich obsahuje, sotva umožňuje klasifikovať ich ako skutočné kovotepeckú prácu.[4]

Známy nález strieborných mís z tohto obdobia (vláda Hérakleia) pochádza z Cypru. Hlavným motívom tu bol život kráľa Dávida, zrejme najznámejšou je Dávidova svadba. Veľké nálezy sa našli aj na Zakaukazsku, či v Rusku. Všetky si zachovali pomerne slušnú kovotepeckú úroveň, tematicky zobrazovali ako kresťanské, tak aj pohanské motívy (a to pomerne často).[20]

Váza z Emesy pochádza zo začiatku 7. storočia. Bola vyrobená z plechu a tepaného striebra. Na váze v strednom páse zobrazuje osem postáv z evanjelií: Krista medzi dvoma apoštolmi, Pannu Máriu medzi dvoma anjelmi a svätého Petra a Pavla.

Medzi zlatníckymi prácami sú niektoré zaujímavé numizmatické kusy. Od konca 6. storočia sa pre byzantsko-arabské vojny výroba byzantských peňazí stala hlavnou produkciou; nutno spomenúť, že niektoré exempláre vynikajú svojou presnosťou a jemnosťou.[9]

Galéria[upraviť | upraviť kód]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. MAAS, M.. The Cambridge Companion to the Age of Justinian. Cambridge : Cambridge University Press, 2005. ISBN 9781139826877.
  2. CHÂTELET, Albert; GROSLIER, Bernard Philip; PÍTROVÁ, Lucie. Svetové dejiny umenia. [s.l.] : HISTORIE DE L´ART, 1999. ISBN 2-03-509306-6. S. 201 - 210.
  3. a b c d e f ZÁSTĚROVÁ, Bohumila. Dějiny Byzance. 1.. vyd. Praha : Academia, 1992. (ďalej len Ibidem). ISBN 80-200-0454-8. S. 423 - 474.
  4. a b c MANGO, C.. Art of the Byzantine Empire. Englewood Cliffs : Sources and Documents, 1972. ISBN 0-8020-6627-5. S. 21 - 117.
  5. Ibidem, str. 426
  6. Ibidem, str. 430
  7. BECKWITH, J.. The Art of Constantinople: An Introduction to Byzantine Art. Londýn : Phaidon, 1961. S. 189.
  8. a b Ibidem, str. 427
  9. a b c d e f g BAYET, Charles. Byzantine Art. New York : Parkstone Press International. Dostupné online. ISBN 978-1-78310-385-0. S. 20 - 28.
  10. VAN MILLINGEN, A.. Byzantine Churches in Constantinople: Their History and Architecture.. Londýn : Hesperides Press, 1912. Dostupné online. S. 1-34.
  11. MANGO, Cyril. The Art of The Byzantine Empire. Toronto : University of Toronto Press, 1986. S. 150 - 180.
  12. Ibidem, str. 435
  13. Ibidem, str. 433-434
  14. CORMACK, Robin. Writing in Gold, Byzantine Society and its Icons. Londýn : George Philip, 1985. ISBN 0-540-01085-5.
  15. GUARDUCCI, Margherita. The Primacy of the Church of Rome. San Francisco : Ignatius Press, 1991. S. 93–101.
  16. Ibidem, str. 437
  17. a b Ibidem, str. 434
  18. KITZINGER, E.. The Mosaics of Monreale. Palermo : S.F. Flaccovio, 1960. Dostupné online. S. 68-70.
  19. CHÂTELET, Albert; GROSLIER, Bernard Philip; PÍTROVÁ, Lucie. Svetové dejiny umenia. [s.l.] : HISTORIE DE L´ART, 1999. ISBN 2-03-509306-6. S. 202-204.
  20. a b Ibidem, str. 439

Pozri aj[upraviť | upraviť kód]

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]