Hagia Eiréné
| Hagia Eiréné (tur. Aya İrini starogr. Ἁγία Εἰρήνη) | |
| pôvodne byzantský chrám, neskôr arzenál, dnes múzem | |
 | |
| Štát |  Turecko
|
|---|---|
| Región | Marmara |
| Okres | Fatih |
| Obec | Istanbul |
| Súradnice | 41°00′35″S 28°58′52″V / 41,009722°S 28,981111°V |
| Dĺžka | 57 m |
| Šírka | 32 m |
| Výška | 16 m |
| Štýl | byzantská architektúra, justiniánske umenie, obrazoborectvo |
| Materiál | červená tehla, kameň, malta, mozaika |
| Založenie súčasnej budovy |
532 |
| Reštaurácia | po 740 |
 Svetové dedičstvo UNESCO
| |
| Názov súboru | Historické oblasti Istanbulu |
| Dátum zápisu | 1985 |
| Náboženstvo | kresťanstvo |
| Zasvätenie | Boží Mier (Hagia Eiréné) |
  Poloha budovy v Turecku
| |
| Wikimedia Commons: Hagia Irene | |
| Webová stránka: https://muze.gen.tr/ | |
| Portál, ktorého súčasťou je táto stránka: | |
Hagia Eiréné (iné názvy pozri nižšie) bol kresťanský byzantský chrám v Konštantínopole zasvätený Božiemu Mieru. Dnešná budova vznikla za vlády Justiniána I., no neskôr prešla početnými zmenami. Po roku 1453 (dobytie Konštantínopola Osmanmi) slúžila budova ako vojenský sklad janičiarov (arzenál) a nikdy nebola premenená na mešitu. Dnes slúži ako múzeum a koncertná sála. Budova sa nachádza na prvom nádvorí paláca Topkapi.[1]
Názvy[upraviť | upraviť zdroj]
- starogr. Ἁγία Εἰρήνη – Hagia Eiréné, iné prepisy: Hagia Eirene, Hagia Eirini, v doslovnom preklade: Boží Mier[2]
- tur. Aya İrini
- Chrám svätej Ireny[3], písané aj s ch- ako: chrám svätej Ireny,[4][5] (rozumej v zmysle: chrám svätého Božieho Mieru, nie svätice Ireny)
- chrám Eiréné (mieru)[6]
- Hagia Irena[7]
História[upraviť | upraviť zdroj]
Podľa tradície bol pôvodný chrám vystavaný už pred vládou cisára Konštantína I., ktorý ho mal len zväčšiť a zasvätiť Božiemu mieru. Pred výstavbou a vysvätením prvého (nie dnešného) chrámu Hagie Sofie (360) slúžil ako hlavný katedrálny chrám v meste. Svoj význam si zachoval aj v nasledujúcom období, keď v ňom slúžil rovnaký klér ako v susednej Sofii. Je možné, že sa v chráme konal Prvý konštantínopolský koncil, a že po požiari Hagie Sofie v roku 440 slúžil dočasne opäť ako hlavný biskupský chrám. Počas povstania Niká v roku 532 bol výrazne poškodený, čo cisár Justinián I. využil na jeho prestavbu v duchu novej byzantskej architektúry. V roku 740 chrám postihlo zemetrasenie. Pravdepodobne za vlády Konštantína V. bol výrazne prebudovaný. Z obrazoboreckého obdobia sa zachovala vzácna mozaiková výzdoba znázorňujúca jednoduchý kríž.[8][2] V období neskorších byzantských dejín sa chrám spomína menej. Po roku 1453 nebol ako jeden z mála kresťanských kostolov v Konštantínopole premenený na mešitu. Budova bola využívaná janičiarmi ako sklad vojenského materiálu a bola prezývaná İç Cebehane. V 19. storočí sa stala múzeom. Okrem iného do nej bolo premiestnených niekoľko purpurových cisárskych sarkofágov a reťaz, ktorá bola kedysi natiahnutá cez Zlatý roh a chránila mesto z mora. V roku 1939 bola Hagia Eiréné pridružená k múzeu Hagia Sofia, no voľný prístup do nej bol zavedený až od roku 2014.[1]
Architektúra a umelecká výzdoba[upraviť | upraviť zdroj]
Ide o druhý najväčší dodnes stojaci byzantský chrám v Istanbule (Chrám svätých Apoštolov bol zbúraný v 15. storočí). Spája v sebe prvky byzantského umenia z justiniánskeho obdobia (spodná časť budovy) a prvky z obdobia neskorších renovácií (najmä úpravy z obdobia obrazoborectva po roku 740, no i osmanské). Plán budovy tak kombinuje trojloďovú baziliku s budovou s centrálnym plánom a kupolou. Druhá, slepá kupola sa nachádza na západnej strane lode chrámu, ktorú delí na dve časti. Loď bola zrejme pôvodne kratšia a mala zaklenutie. Arkádové stĺporadia oddeľujú hlavný priestor od bočných lodí a pôvodne niesli tribúny. Na západe sa nachádza poschodový nartex, ktorý bol tiež prerobený. Chrám má ako jeden z mála raných byzantských chrámov zachované átrium a synthronon (polkruhová stupňovitá amfiteátrová štruktúra na sedenie) so šiestymi radami. V chráme sa nachádza niekoľko stĺpov z justiniánskeho obdobia, niektoré boli ale vymenené Osmanmi. Zachovala sa tiež časť mozaikovej výzdoby. Najzachovanejší je čierny kríž na zlatom podklade. Mozaika je umiestnená v apside chrámu a je ohraničená oblúkovitou ozdobnou bordúrou s citátmi zo Starého zákona. Ide o jeden z mála príkladov zachovanej mozaiky z obrazoboreckého obdobia. Zvyšky mozaiky sú aj v nartexe. V južnej uličke sa nachádza nefigurálna freska.[9][8][2]
Galéria[upraviť | upraviť zdroj]
Exteriér budovy, v pozadí Hagia Sofia
Exteriér
Exteriér
Exteriér
Exteriér
Nartex chrámu
Interiér chrámu, koncertná sieň
Interiér chrámu
Interiér chrámu, stĺporadie deliace hlavnú loď od vedľajších
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b Hagia Eirene [online]. The Byzantine Legacy, [cit. 2020-08-18]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ a b c sv. Eirene (Boží Mír) In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 141.
- ↑ byzantské výtvarné umenie a architektúra. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2001. 686 s. ISBN 80-224-0671-6. Zväzok 2. (Bell – Czy), s. 420.
- ↑ RICE, David Talbot. Byzantské umenie. Preklad Marián Fridrichovský. 1. vyd. Bratislava : Tatran, 1968. (z anglického originálu Art of the Byzantine Era). S. 47, 59, 74 – 75.
- ↑ Slovensko-turecká konverzácia. Bratislava : Lingea, 2014-11-06. Dostupné online. ISBN 978-80-8145-090-7.
- ↑ NOVOTNÝ, Bohuslav. Encyklopédia archeológie. Bratislava : Obzor, 1986. S. 150.
- ↑ SCHNEIDER, Filip; ORAVEC, Jozef. Erazmus v Istanbule, alebo ako sme sa janičiarmi stali. Via Historiae (Trnava: Katedra historických vied a stredoeurópskych štúdií, Filozofická fakulta, Univerzita svätých Cyrila a Metoda v Trnave), roč. 5, čís. 1, s. 25. ISSN 1339-1801.
- ↑ a b IRENE, CHURCH OF SAINT. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 1009. (po anglicky)
- ↑ ZÁSTĚROVÁ, Bohumila, et al. Dějiny Byzance. Vyd. 1. Praha : Academia, 1992. 529 s. ISBN 80-200-0454-8. S. 430.