Byzantské umenie v období obrazoborectva

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Disambig.svg O historickom vývoji a filozoficko-náboženskom koncepte pozri Obrazoborectvo.
Obrazoborec v Chludovom žaltári, detail z 9. storočia

Byzantské umenie v období obrazoborectva / ikonoborectva či ikonoklazmu je epocha dejín byzantského výtvarného umenia v období rokov 730 – 843. Výraz obrazoborectvo pochádza z gréckych slov - εἰκῶν (eikón - obraz) + κλάστειν (klastein - lámať) a označuje hnutie, snažiace sa v náboženstve (predovšetkým v kresťanstve) odstrániť náboženské idoly (predmety uctievania) a to predovšetkým obrazy, rep. ikony. Obdobie obrazoborectva (ikonoklazmus) v Byzantskej ríši sa rozdeľuje do dvoch hlavných vĺn. Prvé obdobie boja proti uctievaniu ikon sa začalo v dvadsiatich rokoch 8. storočia (resp. oficiálne 730), počas vlády Leva III. a trvalo až do vlády cisárovnej Ireny a usporiadania druhého nicejského koncilu v roku 787. Druhé obdobie ikonoklazmu trvalo v rokoch 815843. Odporcovia obrazov sú označovaní ako ikonoklasti či obrazoborci, ich zástancovia, či ctitelia ako ikonoduli. Príčin ikonoklazmu bolo viacero a ich jednotlivý konkrétny vplyv sa nedá priamo dokázať. Najviac sa však do popredia vystupujú dôvody duchovného charakteru. V cirkevných kruhoch sa už dlhší čas prejednávala otázka výzdob chrámov a na niektorých, najmä východných teológov pôsobili moslimské názory nezobrazovania tvárí a ľudských postáv. Teologické vysvetlenie ikonoklazmu bolo, že nie je možné zobraziť duchovnú podstatu božstva, a uctievanie iba telesnej stránky osôb sa rovná modlárstvu. K príčinám ďalej možno pripočítať i neúspechy Byzancie na východnej fronte a arabskú expanziu, čo niektorí chápali ako znak toho, že sa od Byzancie odvrátil Boh a hľadali dôvody, prečo sa tak stalo.[1]

Historický kontext a vývoj umenia[upraviť | upraviť kód]

Obrazoborci, Domenico Morelli, maľba 19. storočie

Od smrti Justiniána II. v 8. storočí bola Byzantská ríša vystavená mnohým katastrofám. Na Blízkom východe to boli arabské nájazdy, ktoré zabrali najbohatšie provincie v Malej Ázii, zatiaľ čo na severe sa na byzantských územiach medzi Dunajom a Jadranským morom usadili slovanské kmene. I napriek mocenským obtiažam sa však náboženské umenie naďalej vyvíjalo až do vypuknutia obrazoboreckej krízy. Ikonoklasti alebo „obrazoborci“, zúrivo napadali umeleckú tvorbu, ktorú považovali za predmet modloslužby a činili tak so značnou podporu cisárskeho dvora. Aj keď sú ikonoklasti známi hlavne na základe záznamov svojich protivníkov, nedávny výskum ukázal, že mali obrovské plány a snívali o všeobecnej reorganizácii štátu.[2]

Keď obrazoborci zaútočili na náboženské umenie, vychádzali pôvodne zo starozákonných textov a prikázaní desatora: Neurobíš si modlu, ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou! (Ex 20,4 – 6).[3] Kresťanstvo sa podľa nich zmenilo a mnísi, ktorí boli hlavnými uchovávateľmi ikon z neho urobili materiálne náboženstvo - akési potomstvo pohanstva, ktoré už nesúviselo s každodenným životom. Od 4. storočia sa tieto nebezpečné tendencie ďalej rozvíjali; medzi kronikármi a hagiografmi dlhšie panovala otázka ikon a relikvií, či skôr zázračnej sily, ktorá sa im pripisuje. Znepokojení smerovaním duchovného života preto kázali návrat k primitívnejšiemu a pôvodnejšiemu kresťanstvu. Tieto povery nemali nič spoločné s umením, hoci ho zásadne zmenili, a ponižovali spolu s náboženstvom. Ikonoklasti sa v zásade nevyhlásili za nepriateľov voči všetkým umeleckým prejavom, ale iba proti ikonografickým obrazom, ktoré podnietili ich hnev a na ospravedlnenie svojej doktríny pripomenuli, že ich sám Boh zakázal v Biblii.

V každom prípade, nech už príčiny a zámienky obrazoborcov boli akékoľvek, pre umenie sa ich fanatické vyčíňanie stalo temnou stránkou. Bolo zničené obrovské množstvo umeleckých pamiatok kresťanského i antického umenia. Zrejme ako prvá verejná obeť novej cisárskej politiky padla ikona Krista na Chalke - bronzovej bráne konštatinopolského Veľkého paláca. Ešte väčšia vlna prenasledovania ikon nastala za vlády Konštantína V. Kopronyma, ktorý dokonca ikonodúliu nechal odsúdiť na ikonoklastickom koncile v roku 754. I napriek prenasledovaniu istých typov umenia a poklesu podpory umenia v tomto období vzniklo niekoľko významnejších stavieb (či skôr prestavieb) a diel, medzi nimi napr. Chrám Hagia Irena, či solúnska Hagia Sofia. Väčšina obrazoboreckých diel sa však do dnešného obdobia nezachovala. Mnohé boli zničené v priebehu 20. storočia, počas grécko-tureckej vojny a niektoré vďaka požiarom. Zachovala sa však napr. výzdoba kostolíka svätého Kyriaka na ostrove Naxos. Umelci sa v tomto období snažili zjednodušiť zobrazovanie kresťanských motívov a namiesto tvárí sa orientovali na kríže a symboly. V mozaike sa využíval motív vtáctva, divých zvierat a rastlín vychádzajúci z perzských a helenistického motívov. K definitívnemu obnoveniu kultu ikon prišlo až za vlády regentky Theodory v roku 843. Tento deň je dodnes vo východných cirkvách oslavovaný ako nedeľa ortodoxie.[4]

Konštantínopolský patriarcha Germanos I. s ikonami podporovanými anjelmi

Prvé obrazoborecké obdobie (730 – 787)[upraviť | upraviť kód]

Mučenie biskupa Euthymia zo Sárd byzantským cisárom Michalom II. v roku 824 v rukopise z 13. storočia
Mozaika Krista Spasiteľa v Chráme Chora (neskorší chrám), verí sa, že ide o obdobné zobrazenie Krista ako na bráne v Chalke (ktoré bolo počas obrazoborectva zničené)[5]

Za počiatok obrazoboreckej krízy sa považuje odstránenie obrazu Krista Spasiteľa Levom III. Sýrskym z bronzovej brány Veľkého paláca v Chalke v roku 726. To vyvolalo v religióznej Byzancii obrovské pobúrenie. Cisár najprv nariadil, aby ikony svätých boli v chrámoch zavesené vyššie, aby ich horliví veriaci nemohli pobozkať. Ikony sa stali znamením materiálneho uctievania - idolatrie. V roku 728 cisár zašiel ešte ďalej a ikony nechal odstrániť úplne. Tieto opatrenia priniesli povstania v Grécku a Taliansku, kde sa pápež Gregor II. postavil na čelo odporu. V Konštantínopole bola opozícia zvlášť zložená z mníchov a obyčajných ľudí. Protestujúce davy však boli rozptýlené a protest vyústil v sériu zatknutí a popráv.[4]

Dochované pramene poukazujú na pravdepodobné motívy, ktoré cisára viedli k vydaniu rozkazu – zvrat v bojoch s moslimami a erupcia na vulkanickom ostrove Théra, v ktorých Lev videl prejav Božieho hnevu. Náboženským ediktom v roku 730 Lev zakázal uctievanie náboženských ikon, nesankcionoval však iné formy umenia než umenie náboženské;edikt sa nevzťahoval ani na obraz cisára, ani na náboženské symboly ako napr. kríž. Uctievanie obrazov označil za formu modloslužobníctva. Pri svojej aktivite otázku nekonzultoval s cirkvou, a preto zrejme bol veľmi prekvapený širokou opozíciou, ktorá proti nemu vyvstala. Bitka ikonoklazmu sa stala ešte drsnejšou za vlády Levovho syna Konštantína V., ktorý nastúpil k moci v roku 741. Odpor, ktorému cisár čelil sa devastujúco zvrhol a ochrana náboženského umenia si vyžiadala život viacerých mučeníkov. V roku 754 Konštantín do Hierie zvolal ikonoklastický koncil (resp. synodu, či radu) asi 300 biskupov, ktorej sám predsedal.[2][4]

Sme presvedčení, že hanebné umenie maľby je rúhaním sa proti základnej dogme našej spásy, to znamená proti inkarnácii Krista. Čo robí neznalý umelec, ktorý v sviatostnom duchu líči, čo nesmie byť zobrazené, a chce so svojimi zašpinenými rukami dať formu tomu, čomu sa nesmie veriť s výnimkou srdca? Vytvára obraz a nazýva ho Kristom. Kristovo meno značí Boha a človeka. Preto, ak existuje obraz Boha aj človeka, potom sa umelci hlúpo pokúsili vykresliť božské, čo je nemožné,... Ak niektorí hovoria že máme pravdu v téme Kristových obrazov, ale mýlime sa v téme obrazov Márie, prorokov, apoštolov a mučeníkov, ktorí boli úplnými ľuďmi a neboli tvorení dvomi podstatami, odpovieme mu, že všetci musia byť odmietnutí tak isto. Kresťanstvo úplne zvrátilo pohanstvo, nielen pohanské obete, ale aj pohanské obrazy.
– Vyhlásenie koncilu, ktorý v roku 754 zvolal Konštantín V.[4]

Koncil nebol neskôr cirkvou uznaný ako ekumenický, pretože ho nepotvrdil ani druhý nicejský koncil a ani pápež. Záležitosť bojov o ikony avšak neukončil, naopak, začal obdobie početných teologických argumentov pre a proti uctievaniu ikon. Pevnosťami zástancov obrazov sa stali kláštory a mníšske komunity. Jedným z najdôležitejších protagonistov ikonodulov sa stal svätý Ján Damaský, ktorý vo svojich dielach ako prvý podáva ucelenú náuku o uctievaní obrazov. Hovorí, že ak kresťan uctieva obraz Ježiša, Panny Márie alebo svätých, nejde o modloslužbu. Zdôrazňoval, ikona je symbolom na základe Božej milosti a nie pre svoju podobu, či charakter. Ľudmi vytvorenú materiálnu ikonu preto nemožno uctievať viac ako Boha. Súčasne hlásal, že pre poznanie Božieho kráľovstva je dôležitý aj zrak a nielen sluch.[6] Ideologicky zástancovia ikonodúlie vychádzali z platónskej dualistickej ideológie. K istým nestarozákonným (ale helénskym) argumentom sa priklonili aj obrazoborci, čo bolo badať už aj v dokumente Horos).[1]

Vyhlásenia obrazoboreckého koncilu nasledovali všeobecné opatrenia a v kostoloch boli nástenné maľby a mozaiky zakryté vápnom. Náboženské scény boli nahradené krajinou a úplne svetskými kompozíciami. Od biskupskej rady sa prenasledovanie mníchov a ikonodulov stalo vážnejším. Mnohí boli uvrhnutí do väzenia, zbití, či dokonca zabití. Konštantín V. dokonca uspel vo svojom úsilí o úplné zničenie monasticizmu (kláštorného života) v ríši. Toto násilie podnietilo ďalšie reakcie. Konštatinopolský patriarcha Germanos I., ktorý sa zastal uctievania náboženských obrazov, v náväznosti na edikt buď rezignoval alebo musel odstúpiť. Na Západe zvolal kvôli vyriešeniu obrazoboreckej otázky pápež Gregor III. dve synody, ktoré Levovo konanie odsúdili. V reakcii na to Lev zabral niektoré územia (najmä južné Taliansko), ktoré spadali pod pápežskú jurisdikciu. Na začiatku ani tak nešlo o spor v teologických otázkach, skôr o praktických dôsledkoch. V uctievaní obrazov videl cisár prekročenie biblického prikázania Desatora, ktoré zakazuje zobrazovanie Boha.[7]

Ikony Krista, Bohorodičky a svätých boli odovzdané plameňom a zničené, kým vyobrazenia stromov, vtákov, zvierat a zvlášť takých diabolských scén ako dostihov, lovu, divadelných predstavení a hier v hipodróme sa starostlivo chránili...chrám sa zmenil v zelinkársku záhradu a vtáčiu klietku.
– (Ján Damaský: Reči na obranu obrazov)
Druhý nikájsky koncil, ruská ikona zo 17. storočia

V reakcii na list Theodora Studitu, ktorý napísal pápežovi Paschalovi I. a v ktorom kritizoval cisárove konanie, Konštantín V. pristúpil k zásahom proti kláštorom, v rámci ktorých prebiehalo ničenie a znehodnocovanie ostatkov svätých (v pravosláví označovaných ako mošči) a skonfiškovanie kláštorného majetku. Konštantínov syn Lev IV. (775 – 780) bol v tejto otázke viac naklonený vzájomnej dohode, ale krátko pred smrťou začal vystupovať veľmi tvrdo proti ikonodúlom. Medzitým však zomrel a Irena sa ujala vlády namiesto jeho syna Konštantína VI. (780 – 797) ako regentka.

Nástupca Konštantína V., Lev IV. (775 – 780), sa už ukázal byť menši odporca ikon; po jeho smrti sa cisárovná Irena pokúsila obnoviť uctievanie ikon a uložiť rozhodnutia novej rady autoritu v roku 754. Jej prvé pokusy neboli úspešné. Ikonoklasti mali v armáde veľa priaznivcov; cisárska stráž vyhnala zhromaždených biskupov a vyhrážali sa im smrťou. Irena zvolala nový ekumenický koncil (Druhý nicejský koncil), ktorý sa zišiel už v roku 786 v Konštantínopole, ale ktorého jednanie bránili vojenské jednotky verné obrazoboreckým snahám cisárov. Koncil sa presťahoval do Nikáje a zmenil rozhodnutia predchádzajúcich ikonoklasistických synod. Uznesenie koncilu potvrdil pápež a pravoslávni kresťania považujú tento koncil za posledný z ekumenických koncilov. Pre ikonodulov nastala priaznivá doba, ktorá trvala až do nástupu cisára Leva V. v roku 813. Akty, ktoré zdôrazňujú tieto rokovania, sa týkajú dejín umenia, pretože biskupi sa snažili zhromaždiť všetky historické a teologické argumenty v prospech uctievania ikon. Práca rady 754 bola v druhom období obrazoborectva zrušená.[4]

Vyhlasujeme obnovenie svätých obrazov, budú obnovené v kostoloch, na objektoch uctievania, na odevoch, na stenách, na jednotlivých umeleckých dielach, v domoch a na uliciach; pretože čím viac ich bude vidieť, tým viac si bude pamätať na úctyhodnú spomienku kvôli číslam, ktoré reprezentujú.
– Vyhlásenie Druhého nicejského koncilu, ktorý zvolala cisárovná Irena

Druhé obrazoborecké obdobie (814 – 843)[upraviť | upraviť kód]

Triumf ortodoxie, diptych 14. – 15. storočie

V prvej polovici 9. storočia získali prevahu znovu ikonoklasti. V roku 820 nastúpil na trón Michal II., ktorý sa v roku 824 sťažuje v liste Ľudovítovi Pobožnému na to, že sa v chrámoch vyskytujú ikony. Michal II. potvrdil platnosť záverov ikonoklastického koncilu v Hierei z roku 754. Uprednostňovali ich aj nasledovní panovníci Lev V. Arménsky (813 – 820) a Theofilos (829 – 842). Lev V. (813 – 820) začal novú fázu prenasledovania ikon. Motívom mu boli opäť vojenské neúspechy vykladané ako prejav Božieho nesúhlasu. Theofilova vláda sa vyznačovala výstavbou krásnych svetských stavieb. Rozšíril sa a vyzdobil veľký cisársky palác a nechal vystavať aj nové kostoly. Postavené boli podľa jeho rozkazov v obrazoboreckom štýle bez obrazov - boli ozdobené bohatstvom ornamentálnej výzdoby. Obrazy opäť zmizli a Theofil nariadil zatvorenie všetkých kláštorov v mestách a dedinách. Po Theofilovej smrti nastúpil na trón jeho syn Michal III., ktorý mal iba tri roky a moci sa ujala jeho manželka Teodora, ktorá vládla ako regentka. Podobne ako pred päťdesiatimi rokmi Irena, aj Theodora v roku 843 opätovne povolila uctievanie ikon a zvrátila rozhodnutie predchádzajúcich obrazoboreckých koncilov. Od tej doby sa v byzantskom obrade každú prvú nedeľu Veľkého pôstu oslavuje sviatok triumfu ortodoxie, a táto nedeľa sa nazýva Nedeľa ortodoxie.[2][4]

Architektúra[upraviť | upraviť kód]

Interiér chrámu Hagia Irena, ktorý prešiel počas obrazoboreckého obdobia reštaurovaním

Pre rozvoj umenia znamenalo obdobie obrazoborectva úpadok, ktorý súvisel jednak s odporom voči idolom - ikonám, či inej výzdobe chrámov[1] a následne aj s bojmi proti Arabom, ktorí obsadili najbohatšie územia Byzantskej ríše (najmä obilnicu ríše Egypt). Strata ziskov a navýšenie výdavkov neprialo umeniu a preto utíchla výstavba veľkolepých diel a zmenil sa aj štýl miest a usporiadanie spoločnosti. Nevznikajú už kúpele ani mnohé iné verejné budovy, istý posun však nastal vo fortifikačnej architektúre - v hradbách a vo vežovom opevnení (tetrapyrgie).[8]

Pôdorys chrámu Hagia Irena, prestavba v období ikonoklazmu

7. – 9. storočie tak bolo pre architektúru skôr obdobím úpadku. Z významnejších udalostí možno spomenúť najmä prestavby a opravy. Po zemetrasení v roku 740 bol prestavaný konštantínovsko-justiniánovský chrám Hagie Ireny, ktorý síce zachoval pôvodný tvar a mierku baziliky, avšak zároveň odstránil niektoré závažné problémy klenbovej architektúry. Podobne boli neskôr opravené aj iné chrámy, medzi nimi aj Hagia Sofia.

Chrámy ktoré vznikali v ikonoklastickom období boli menšie a menej vyzdobené. Aktérmi ich výstavby málokedy boli cisárske páry (napr. z obdobia cisára Konštantína VI. a cisárovnej Ireny sa cisárske architektonické dielo zachovalo len v Hagii Sofii Solúnskej). Vo svetskej oblasti umelecké aktivity napriek obmedzeným zdrojom z Konštantínopola nikdy nevymizli. Vznikali však súkromné, pomerne inovatívne kláštory (napr. Kláštor svätého Jána Teológa,...), ktoré boli v ikonoklastickom období často útočiskom ikonodulov (odporcov ikonoborcov).[9]

Zdobili sa prevažne kresťanskými symbolmi a rastlinnými motívmi podobne ako chrámy a paláce v Oriente. Z Byzancie si umájjovskí kalifovia pozvali v tomto období mozaikárov, aby vyzdobili Veľkú mešitu v Damasku a Skalnú kupolu v Jeruzaleme. Dekoratívny štýl z Orientu zapustil korene v Bryase (pravdepodobne dnešný Maltep, predmestie Konštantínopola), kde okolo roku 830 cisár Theofil vybudoval palác v štýle „saracénskych palácov, od ktorých sa neodlišoval ani tvarom ani výzdobou“. Nechal takisto vyzdobiť Veľký palác pavilónmi s maľovanou a sochárskou výzdobou, ako aj s mramorovými portikmi, ktoré boli imitáciou umájjovských stavieb. Veľká galéria nazývaná magnaura, bola, ak možno veriť neskorším islamským spisovateľom, plná akýchsi časových strojov (hodín) schopných ukazovať čas.[2]

Konštantín V. nechal nanovo vyzdobiť Milion - budovu označujúci stred ríše - výjavmi pretekov vozov. Najmä v období druhej vlny obrazoborectva bolo vystavaných takisto niekoľko palácov, či rekonštrukcií starších palácov, avšak len pramálo zmienok, či pamiatok z nich (podobne ako z vtedajších kláštorov) pretrvalo dodnes.[2]

Isté náznaky byzantského vplyvu v tomto období možno badať aj za hranicami ríše u Bulharov (Pliska), v pápežskom Ríme (Lateránske triklínium), v oratóriu Theodulfa Orleánskeho, či v San Julian de los Prados poblíž Ovieda.[9] Umelecká, sociálna a hospodárska obnova sa začala ešte pred prvou známou mozaikou (Panny Márie), ktorá vznikla po období obrazoborectva v apside Hagie Sofie. Vysvätená bola v roku 867.[2]

Svätý Demeter Solúnsky a dvaja donátori, Solún, jedna z mála zachovaných mozaík z obdobia tesne pred nástupom obrazoborectva, 7. až 8. storočie

Mozaika, maliarstvo a socha[upraviť | upraviť kód]

Norimberská kronika - apoštol Lukáš označovaný aj za prvého ikonopiscu a zakladateľa ikonopiseckej tradície

V 7. storočí a 8. storočí nevznikajú v Byzancii žiadne monumentálne mozaikové diela. Obrazoborecká mozaika využíva zoomorfné a rastlinné prvky a zatracuje figurálne zobrazenia. Len zázrakom prežilo niekoľko diel z obdobia tesne pred nástupom obrazoboreckých kríz. Mozaika Predstavenia Krista v konštatinopolskom chráme Theotokos Kyriotissa bola zachránená pred obrazoborcami len vďaka tomu, že vnútorná štruktúra kostola sa zmenila krátko po dokončení mozaiky, čo dokazuje že tradícia priestorového iluzionizmu bola pred obrazoborectvom ešte stále živá. Na porovnanie s ostatnými mozaikami ukazuje výnimočný charakter prerušených dobových tendencií vyššie spomínaná mozaika. Zrieknutie sa reality typické pre toto obdobie vidno i pri mozaike – postavy v neprirodzených postojoch obklopujú nehybného Krista, ktorý ničím okrem kontrapostu nepripomína klasickú formu. Postavy sa reprodukujú podľa náčrtov a sú osadené do zlatého alebo modrého pozadia kde sa ako by vznášajú. Súbor figurálnych mozaík z prechodného obdobia smerujúceho k obrazoborectvu sa zachoval v Solúne v Chráme svätého Demetera. Neviažu na jednu tému, a ani nepochádzajú z rovnakého obdobia. Spoločná na nich je len interpretácia ľudskej postavy. Svetské postavy donátorov, ktorí obklopujú sv. Demetria na pilieri kazateľnice visia vo vzduchu nedotýkajúc sa zeme a zdajú sa byť menej skutočné ako sám svätec. Ich tela strácajú podobu pod sériou plochých stúh.[10][2][1]

Keďže obrazoborectvo neprialo náboženskému zobrazovaniu osôb, tvorba ikon, či iných vizuálnych zobrazení, bola v tomto období v značnej regresii. Takmer vôbec neboli tvorené nové diela, ba skôr boli ničené diela staršej datácie. V tom to období takisto nevznikajú žiadne sochárske diela, pretože boli odmietané ešte viac ako ikony. Sochy predstavovali väčšie nebezpečenstvo modloslužby, a preto boli mnohé z nich zničené, alebo o nich nemáme žiadne informácie.

Úžitkové umenie[upraviť | upraviť kód]

Zlatníctvo[upraviť | upraviť kód]

Zlatníctvo prosperovalo najmä v okolí hlavne mesta Konštantínopola, čo potvrdzujú šperky z Dumbarton Oaks. Predstavenie je klasickým námetom prvých byzantských cyklov z evanjelia. Významnou ukážkou sú sýrske či egyptské bronzové kadidelnice. Viditeľná absencia byzantských minci z tohto obdobia naznačuje obmedzenie obchodu. Kronikár Theofanés uvádza, že víno, olej a ostatne potraviny slúžili ako platidlo a že hodnostári platili svojimi odevmi. Mincovňa v Konštantínopole síce pokračovala v razení zlatých minci, avšak už za vlády Herákleia boli zatvorené mincovne v Nikomedií a Kyziku.[2]

Galéria[upraviť | upraviť kód]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. a b c d ZÁSTĚROVÁ, Bohumila. Dějiny Byzance. 1.. vyd. Praha : Academia, 1992. ISBN 80-200-0454-8. S. 114 – 117, 442.
  2. a b c d e f g h CHÂTELET, Albert; GROSLIER, Bernard Philip; PÍTROVÁ, Lucie. Svetové dejiny umenia. [s.l.] : HISTORIE DE L´ART, 1999. ISBN 2-03-509306-6. S. 206 – 208.
  3. Sväté písmo - Kniha Exodus 20. kapitola [online]. www.mojabiblia.sk, [cit. 2019-09-30]. Dostupné online.
  4. a b c d e f BAYET, Charles. Byzantine Art. New York : Parkstone Press International. ISBN 978-1-78310-385-0. S. 34 – 37.
  5. Herrin, Judith (2016), Bizans: Bir Ortaçağ İmparatorluğunun Şaşırtıcı Yaşamı, Uygur Kocabaşoğlu, çev. (4 vyd.), İstanbul: İletişim Yayınları, ISBN 9789750507496
  6. GERÁT, Ivan. Úvod do vizuálnej kultúry stredoveku [online]. Katedra histórie Filozofickej fakulty v Trnave, 2013, [cit. 2019-09-29]. S. 14 – 20. Dostupné online.
  7. MILLET, G.. Recherches sur I´iconographie de l´Evangile. Paríž : De Boccard, 1916. Dostupné online.
  8. VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Zväzok 33. Praha : Libri, 2011. Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada. ISBN 978-80-7277-485-2. S. 71 – 75.
  9. a b HALDON, John; BRUBAKER, Leslie. Byzantium in the Iconoclast Era, c. 680-850: A History. 2. vyd. Cambridge University Press, 2015. 944 s. (ďalej len History). ISBN 1107626293. S. 294 – 305 (po anglicky)
  10. MANGO, Cyril. Art of Byzantine Empire. Englewood Cliffs : Source and Document, 1972. Dostupné online. ISBN 978-0802066275. S. 125 – 149.

Pozri aj[upraviť | upraviť kód]

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]