Ikona

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Symbol rozcestia O iných významoch výrazu Ikona pozri Ikona (rozlišovacia stránka).
Ikona presv. Bohorodičky nazývaná Feodorovskaja zo 17. storočia

Ikona (gr. εικων, eikón, obraz) je sakrálny obraz, najčastejšie namaľovaný (písaný) na dreve, pôvodom z byzantskej kultúry. Vyobrazuje postavy svätých, scény z ich života a biblické motívy. Ikona je charakteristická pre pravoslávne a gréckokatolícke kresťanské chrámy – cerkvi. V chrámoch viac ikon spojených do jednej steny s presne určenou kompozíciou tvorí ikonostas, ktorý oddeľuje svätyňu od chrámovej lode. Známym ikonopiscom – tvorcom ikon – bol napríklad Andrej Rubľov.

Ikony zobrazujú výjavy zo Starého a Nového zákona a zo života svätých (po rusky: житийные иконы) - ich rámy sú širšie. Medzi ústredné postavy, ktoré sú na ikonách stvárňované, patrí Ježiš Kristus, Matka Božia, sv. Juraj, sv. Gabriel a sv. Mikuláš. Je to to vlastne maľba na dreve so špecifickou maliarskou technikou. Charakter ikony vychádza z tradičnej byzantskej estetiky – zobrazuje protiklad dobro-zlo, svet nadzemský-svet pozemský a pod. Smeruje k symbolickému stvárneniu sveta (umenie ikony = umenie symbolov).

Technológia maľby[upraviť | upraviť zdroj]

Ikona Krista Pantokratora (Vševládcu) zo Sinaja, 6. storočie.
Ikona Vladimírskej Bohorodičky, 12. storočie (výrez).

Podložkou na tvorbu ikony bolo drevo - drevená doska. Okraje dosky tvorili rám (po rusky: поля иконы). Na drevo sa nalepilo špeciálne jemne tkané plátno (po rusky поволока) a naň sa naniesol kriedový podklad, aby plocha bola rovná a hladká. Pri vzácnych ikonách sa ako podklad používal alabaster.

Tempera[upraviť | upraviť zdroj]

Na maľovanie sa používali prírodné pigmenty, ktoré sa miešali s vaječnou hmotou ako spojivom - tzv. vaječná tempera. Ako pozadie sa pri vzácnejších ikonách používalo plátkové zlato, ktoré sa lepilo cesnakom. Pri jednoduchších ikonách sa používali žlté farby. Hotová ikona sa pretrela lakom (po rusky: олифа). Lak po stáročiach stmavol, no v 20. storočí vedci prišli na to, ako ho odstrániť a obnoviť pôvodný vzhľad.

Na ikonách obdobia Andreja Rubľova (13601430) sa používali prírodné pigmenty. Až majster Dionýz začal vo svojich ikonách používať aj modrú farbu.

Enkaustika[upraviť | upraviť zdroj]

Postup maľovania ikony pomocou enkaustiky sa od prvého variantu líšil druhom a technikou nanášania farieb. Podklad bol rovnaký, tu sa však maľovalo pigmentmi rozmiešanými vo včelom vosku. Po nanesení farieb (nanášali sa vedľa seba) sa po doske prechádzalo horúcim plechom, aby sa farby zjemnili.

Kryt[upraviť | upraviť zdroj]

Kvôli ochrane sa po nanesení laku na ikonu dával kryt (po rusky оклад) – na vzácnych ikonách často strieborný a zdobený drahokamami, na jednoduchších z medeného plechu. Kryli sa len "neviditeľné" časti ikony, čo po stáročiach spôsobilo zošúchanie farieb a poškodenie ikony v oblasti tváre a rúk. Tento spôsob úpravy ikon využívali najmä v byzantskom období.

História[upraviť | upraviť zdroj]

Ikona svätého Juraja z chrámu v Kolomenskom v Moskve. Ukážka dekadencie ruského ikonopisectva v období po reformách Petra I.

Situácia vo východnej Európe začiatkom 10. storočia[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 988 prišlo na územie Kyjevskej Rusi za vlády Vladimíra I. (9801015), prvého kyjevského kniežaťa, kresťanstvo. Vznikali prvé sakrálne stavby – napr. Desiatkový chrám (po rusky: Десетычный собор), z ktorého sa dnes zachovali len ruiny. Tento chrám, ako bolo v minulosti zvykom, bol postavený nad ostatkami sv. Klimenta – tretieho rímskeho pápeža. Jedinými pamiatkami z tohto obdobia sú fresky z polovice 11. storočia, ktoré sa zachovali v Chráme sv. Sofie. Architektonickou pamiatkou sa stal Chrám sv. Sofie v Novgorode, ktorí stavali byzantskí architekti.

Ikona presvätej Bohorodičky nazývaná Tichvinskaja s okladom (krytom).

Prvé ikony začala produkovať kyjevská ikonografická škola (po rusky: Киевская иконописная школа). Okrem tejto školy existovala ešte novgorodská (po rusky: Новгородская иконописная школа) a tverská ikonografická škola (po rusky: тверьская иконописная школа).

Po rozpade Kyjevskej Rusi v roku 1125 najznámejšia ikona kyjevskej ikonografickej školy – Ikona Vladimírskej Matky Božej (po rusky: Владимирская Богоматер) – bola prenesená do mesta Vladimir, nového centra Kyjevskej Rusi.

Keď na ruské územie vnikli Tatári, novým centrom sa stal Novgorod, pretože toto mesto bolo vzdialené od drancovania na juhu. S prenesením centra mesta nastal rozmach novgorodskej ikonografickej školy. Taktiež sa začala vzmáhať aj tverská ikonografická škola a pskovské ikony.

Po rozdelení cirkvi na východnú a západnú v roku 1054 sa centrom východnej cirkvi stala Moskva. Vznikla moskovská ikonografická škola, ktorej najvýznamnejšími predstaviteľmi boli majster Dionýz a Sergej Radonežský. Svoje vrcholné obdobie prežívala počas 14. a 15. storočia.


Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Dielňa archanjela Rafaela - Zaujímavosti