Maľba

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Mona Lisa je jedna z najznámejších umeleckých malieb v západnom svete.

Maľba je jednotlivé maliarske dielo, voľné i viazané s architektúrou, ale aj maliarstvo ako druh výtvarného prejavu, maliarska tvorba, rozlične rozlišovaná podla svojho zásadného poňatia (abstraktná a zobrazujúca, intímna a monumentálna), podľa námetu (figurálna, portrétna, žánrová, krajinomaľba, zátišie, mytologická, cirkevná a svetská), podľa funkcie (voľná a užitá), podla materiálu a techniky (nástenná, ku ktorej patrí mozaika a maľba na skle, maľba závesných obrazov, maľba na dosku, plátno, miniatúra, freska, maľba al secco (nasucho), olejomaľba, tempera, gvaš, pastel, akvarel) a pod.

Technika a štýly[upraviť | upraviť zdroj]

Počas svojej histórie maľovanie zaznamenalo niekoľko dôležitých foriem vrátane typických techník. Techniky príznačné pre kreslenie sú základom pre maľovanie, okrem najnovších avantgardných foriem. Freska, ktoré dosiahlo svoj vrchol počas neskorého stredoveku a počas renesancie, je aplikácia maľby na vlhkú, prípadne suchú omietku. Maľba temperou, iná stára forma, zahŕňa používanie práškového farbiva zmiešaného s vaječným žĺtkom a jeho aplikáciu na pripravený povrch - obyčajne drevený panel pokrytý plátnom. Tradovalo sa, že olejomaľba, ktorá vytlačila fresku a tempery počas renesancie, bola vyvinutá v neskorom stredoveku flámskými bratmi menom Jan van Eyck a Hubert van Eyck. Pravdepodobne bola však táto technika vynájdená omnoho skôr. Glazúrovanie, enkaustika (metóda maľovania pomocou vosku), gvaš, grisaille (maľba sivou farbou na sivý podklad) a akvarel patria k ďalším maliarskym technikám. Používanie akrylových farieb sa v poslednom čase stalo taktiež veľmi populárnym. Toto médium na báze vodových farieb sa ľahko aplikuje, rýchlo vysychá a postupom času netmavne. Wapedia Maľba na skle je stará technika, ktorej korene siahajú až do antiky, a vychádzala pravdepodobne z výzdoby zlatých čiaš. Najstaršie zachované maľby pochádzajú zo 14. storočia, a rozvoj nastáva najmä v 15. a 16. storočí v Nemecku, Nizozemsku a Taliansku. Z týchto krajín sa šíri aj k nám. Takto sa v tomto období maľovali najmä votívne obrázky, drobné obrázky svätých ale aj podobizne. V 18. a 19. stor. sa dostáva táto technika do ľudového prostredia, kde sa udomácňuje a získava nový charakter, čím sa z nej stáva prostriedok vyjadrenia širokých vrstiev.

Knižná maľba[upraviť | upraviť zdroj]

všeobecný názov celkovej úpravy rukou písaných zvitkov a viazaných kníh (kódexov), pozostávajúca z veľkých iniciál, okrajovej a medzitextovej ornamentálnej alebo rastlinnej ozdoby a z miniatúr ilustrovaných charakteru. Maliara, ktorý zhotovil knižnú maľbu, od 11. storočia nazývali iluminátorom, na rozdiel od pisára textu knihy, ktorého pomenovali skriptom alebo rubrikátorom. Skriptor písal bežný text knihy, usporiadaný do jedného, dvoch alebo viacerých stĺpcov na jednej strane. Rubrikátor zhotovil červené nadpisy jednotlivých kapitol (odsekov textu). Bežnou technikou knižnej maľby bola štetcová maľba práškovými farbami, ktoré rozriedili buď jemným glejom, alebo vaječným bielkom (vaječná tempera). Kresbu kreslili brkom a na čiernu kresbu (obrysy) použili farbu získanú zo sadzí. Dôležitou súčasťou maľby bolo pozlátenie pozadia (fondu) iniciál a ilustrácií, ktoré sa robilo pomocou tenkých zlatých lístkov (fólií), nalepených na zvlášť pripravený podklad. Za podklad slúžila vrstva rozriedenej jemnej bielej kriedy (gesso) alebo červenkastohnedý bolus (farebná hlina). Fólia sa pripevnila na podklad hladidlom, zhotoveným z kosti. Kladenie fólie nazývame polimentovaním (poliment). Zlatá fólia bola často ozdobená puncovaním do vzorca. Maľovalo sa na pergamenové listy zhotovené z koží jahniat, kôz alebo teliat, prípadne na handrový papier. Knižná maľba

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.