Justinián II.

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Justinián II.
byzantský cisár
Justinián II.
Panovanie
DynastiaHérakleiovci
Panovanie685 – 695 a 705 – 711
Korunovácia681/682 (ako spolucisár)
PredchodcaKonštantín IV. a Tiberios III.
NástupcaLeontios II. a Filippikos
Biografické údaje
Narodenie669
Konštantínopol/Cyprus
Úmrtie7. november 711
(iné zdroje uvádzajú úmrtie v decembri)
Damatrys, Bitýnia
Pochovaniemore
Rodina
Manželka
Potomstvo
Anastázia, Tiberios
OtecKonštantín IV.
MatkaAnastázia
Odkazy
Spolupracuj na CommonsJustinián II.
(multimediálne súbory na commons)

Justinián II.[pozn. 1] zvaný Rhinotmétos alebo po latinsky Rhinotmetus (* okolo 668, Konštantínopol/Cyprus – † 7. november / december 711, Damatrys, Bitýnia)[1][2][3] bol byzantský cisár v rokoch 685 – 695 a 705 – 711. Ako spolucisár bol ustanovený už jeho otcom Konštantínom IV. v roku 681/2. Jeho vláda sa spája s bojmi s Arabmi a Slovanmi, ako horlivý zástanca ortodoxie zvolal v roku 691 Trulánsku synodu, ktorá prijala rad významných uznesení. Hoci bol v roku 695 zvrhnutý, vrátil sa k moci a tvrdo potrestal svojich protivníkov. V roku 711 bol počas druhej vzbury popravený. Prezývka Rhinotmétos znamená v preklade beznosý, pretože po vzbure o nos prišiel a údajne nosil zlatú protézu.[1][2][4]

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Justinián sa narodil ako syn byzantského cisára Konštantína IV. a cisárovnej Anastázie. Ako spolucisár bol svojim otcom korunovaný už v niekedy v roku 681/682.[1] Po Konštantínovej smrti v roku 685 sa ako šestnásťročný stal cisárom.[5]

Počiatočné úspechy[upraviť | upraviť zdroj]

Justiniánova vláda začala úspešným ťažením proti Arabom (686 – 687). Byzantské vojsko napadlo a vyplienilo Arméniu a potom vtrhlo do Gruzínska a Sýrie. V roku 688 požiadal kalifa Abdulmalika o obnovenie mierovej zmluvy. na ktorej základe Arabi navýšili svoje poplatky Byzantíncom a rozdelili sa taktiež príjmy z Cypru a arménsko-kaukazských oblastí. Cyprus sa stal na ďalších 280 rokov demilitarizovanou nárazníkovou oblasťou, ktorá zostala na dlhý čas ušetrená od búrlivých udalostí byzantsko-arabských vojen.[6]

V tom istom roku (688/689) porazil aj macedónskych Slovanov ohrozujúcich južný Balkán a významný prístav Solún. Pokračoval v politike rozširovania thémskej organizácie. Na Balkáne bola na obranu proti Bulharom a Slovanom zriadená thema Hellas v strednom Grécku a kleistúra Strymón v Macedónsku.[4] Predtým spustošené časti ríše začali osídľovať roľníci a vojaci - stratioti. Búriaci sa Slovania boli z okolia Solúna presídľovali do maloázijskej themy Opsikion, vydrancovanej Arabmi. Do európskej časti ríše a na západné pobrežie Malej Ázie naopak presťahovali lúpežných kresťanských Mardaitov z byzantsko-arabskej hranice v Sýrii a Kilíkie. Keď sa roku 691 cisár pokúsil presídliť aj obyvateľstvo Cypru, vyvolal nový vojnový konflikt s Arabmi.[1][6]

V roku 693 proti Byzancii povstali aj Slovania v Malej Ázii. Slovanský vodca Neboulos (iný prepis Nebulos) sa spojil s Arabmi a po porážke v bitke pri Sebastopole[5] v Malej Ázii sa Byzancia musela stiahnuť z Arménie.[1]

Vnútorná politika a pád[upraviť | upraviť zdroj]

Justinián bol prívržencom koncilovej ortodoxie. V roku 686 usporiadal synodu, ktorá opätovne odsúdila stále živý monotheletizmus a potláčal herézy ako arménske paulikánstvo. Keďže Tretí konštantínopolský koncil neprejednal niektoré disciplinárne ustanovenia, zvolal v rokoch 691/692 synodu/koncil nazvaný podľa kupolovitej sály paláca in Trullo - Trulánsky koncil. Koncil položil právne základy dnešného kresťanského usporiadania na Východe a Pravoslávnou cirkvou je uznávaný ako súčasť šiesteho ekumenického koncilu. Pápež Sergius I. jeho závery (namierené aj proti západným tradíciám) odmietol uznať.[5] Podporoval tiež stavebnú činnosť ako napríklad prestavbu Veľkého paláca. Pre svoj stavebný program avšak potreboval peniaze, čo viedlo k zavádzaniu nových daní.[1][4] Ako prvý cisár zaviedol zobrazovanie Krista na minciach, cisársky portrét sa dostal na zadnú stranu mince.[1]

Pri presadzovaní svojich politických opatrení postupoval despotický Justinián II. veľmi brutálne, čím vzbudzoval stále väčší odpor. Výraznú nevôľu spôsobovala aj tvrdá daňová politika. Situácia vyvrcholila v roku 695, keď bol zosadený stratégom hellaskej thémy Leontiom. Bol mu odrezaný nos (odtiaľ jeho prezývka) a bol poslaný na Krym do vyhnanstva.[1][4]

Návrat na trón a smrť[upraviť | upraviť zdroj]

Na Kryme sa druhýkrát oženil s chazarskou princeznou, ktorá prijala meno Theodora. Chazari avšak Justiniána zradili a ten len vďaka svojej manželke z Krymu včas utiekol.[4][5] Pomoc hľadal v Bulharsku, kde získal podporu bulharského vládcu Tervela. V roku 705 spolu s Bulharmi pritiahol pred Konštantinopol[4] a ľsťou prenikol do mesta, kde od Tiberia III. znovu získal trón. Tervelovi sa Justinián bohato odmenil. Udelil mu titul kaisar dovtedy vyhradený len pre členov panovníckej rodiny a odstúpil mu mesto Zagora, ktoré malo dôležitý strategický význam na zabezpečenie hraníc ich krajiny.[6]

V zahraničnej politike udržiaval následne priateľské vzťahy ako s Bulharmi, tak aj s Longobardami a pápežmi. Pápeža Konštantína I. dokonca prijal v roku 711 v Nikomédii a podporil ho proti vzbure ravennských šľachticov a arcibiskupa.[1]

Inú politiku zvolil proti svojim protivníkom. V krajine v snahe pomstiť sa zaviedol teror. V roku 711 ho možno pomsta pohnala k výprave na Krym. Byzantské loďstvo však proti nemu povstalo a za cisára zvolilo svojho vodcu Filippika. Justinián bol znovu zvrhnutý a na úteku do Malej Ázie bol lapený a popravený.[4][5] Jeho telo bolo hodené do mora a hlava vystavovaná v Konštantínopole a Ravenne.[1]

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Iné mená: Justinian II., Justinianos II./Justiniános II./Jústiniános II., I(o)ustinianos II./I(o)ustiniános II./Iústiniános II., Justianianus II., Iustinianus II.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d e f g h i j JUSTINIAN II In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. 1. vyd. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 1084. (po anglicky)
  2. a b Justinián II. Rinotmétos In: Encyclopaedia Beliana [online]. Slovenská akadémia vied, [cit. 2020-08-08]. Dostupné online. ISBN 978-80-89524-30-3.
  3. STRATOS, Andreas Nicolaou. Justinian II, Leontius and Tiberius, 685-711. [s.l.] : Adolf M. Hakkert, 1980. Dostupné online. ISBN 0521264928. S. 43. (po anglicky)
  4. a b c d e f g Justinián II. Rhinotmetos In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 240.
  5. a b c d e Justinian II In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2020-09-22]. Dostupné online. (po anglicky)
  6. a b c ZÁSTĚROVÁ, Bohumila. Dějiny Byzance. Vyd. 1. Praha : Academia, 1992. 529 s. ISBN 80-200-0454-8. S. 103 – 105.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]


Justinián II.
Vladárske tituly
Predchodca
Konštantín IV.
cisár
685695
Nástupca
Leontios II.


Justinián II.
Vladárske tituly
Predchodca
Tiberios III.
cisár
705711
Nástupca
Filippikos